Autorky práve dokončujú svoje bakalárske štúdium na Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave (Martina v Ateliéri maľby + – XXI a Simona v Ateliéri S+M+L_XL – kov a šperk). Hoci pochádzajú z rôznych prostredí, ich niekoľkoročná komunikácia a priateľstvo vyústili minulú jeseň do spontánnej spolupráce, keď sa obe stretli ako stážistky v Ateliéri mal+by (VŠVU) a pracovali na spoločnom výstupe pod vedením doc. Mgr. art. Klaudie Kosziby, ArtD.
Tento čas bol hľadaním vyhovujúcej polohy ich vzájomnej spolupráce. Výsledná inštalácie je akýmsi rozhovorom v materiáli, kde už nie je dôležité, ktorá z nich je autorkou jednotlivých zásahov, ani to často nie je možné určiť.
Zaoberáme sa skúmaním možností veci, ktoré na prvý pohľad nevidno. Odoberaním základných vlastností či naučených schém vnímania a pristupovania k veci, vyberaním veci z kontextov a dosadzovaním do nových sa k nej pokúšame približovať, spoznať ju inak.
Ide nám o vytvorenie priestoru, ktorý nabáda k otvorenosti voči novosti a naznačuje, že veci môžu byť inak, ako sme si doteraz mysleli.
Obraciame pozornosť na vec tak banálnu, ako je kameň. Sledujeme, skúmame a zobrazujeme jemné posuny od jeho normality. Zbavujeme ho samozrejmosti, robíme z kameňa nekameň. Vraciame sa k nemu stále odznova, okresávame ho do holosti a následne voči nemu vystupujeme zdanlivo absurdnými akciami, prostredníctvom ktorých skúmame jeho hranicu. Absurdnými do takej miery, ako je divák ochotný pristúpiť na našu hru, necháva sa prekvapiť a zvedavo skúma. Vytvárame situácie, v ktorých sa kameň bežne neocitá a v ktorých sa s ním my zažívame inak ako doteraz – novo.
Opierame sa o fenomenologické východiská no pracujeme intuitívne. Voľne narábame s materialitou a významovosťou, skúmame a spochybňujeme fyzikálne vlastnosti kameňa, jeho procesualitu či obsahovosť. Zviditeľňovaním jeho možností v nečakaných kontextoch chceme pozorovateľa zneistiť, prekvapiť, vzbudiť v ňom zvedavosť a chuť veci skúmať. Vytvárame situácie, v ktorých voči dominujúcemu logocentrickému pohľadu staviame autentickú skúsenosť. Pokúšame sa o znovuoživenie tejto skúsenosti, v ktorej nevidíme len očami a rozumom, ale intuitívne a celým telom.
Jednotlivé fragmenty inštalácie potom otvárajú otázky o nejednoznačnosti definície veci. Definovaniu a konečnému objasneniu sa pri našom hľadaní skôr vyhýbame – naopak, vyhovuje nám poloha nedopovedanosti. Neistota otvárajúca možnosti. Zaujímajú nás momenty, keď na danú vec nevieme nájsť slovo. Krúžime okolo veci, ale jej pomenovanie nevyslovujeme. Ako sprítomňovanie v neprítomnosti.
Kladieme otázky, no naznačujeme neohraničenosť možných odpovedí. Môže byť kameň ľahký? Čo je v jeho vnútri? Tma? Alebo diera? Je kameň mäkký? Vonia? Môže lietať?
Dôležitým momentom je fyzická prítomnosť a interakcia diváka s výslednou inštaláciou – priestorom, kde môže veci vziať do ruky, obrátiť, privoňať… Týmto vstupom diváka do priestoru inštalácie získava práca nový rozmer. Zrazu žije, hýbe sa a pokračuje. Prekračuje nás a nami vytvorené objekty. Tie sa stávajú len naznačením, napovedaním, pozvaním.
Najsilnejším momentom je prítomnosť dieťaťa, ktoré bez akejkoľvek inštrukcie, celkom spontánne, bez zábran a veľmi presne reaguje na ponúkané možnosti.
Výsledná inštalácia je vzorkovníkom objektov, kresieb, poznámok, videí, záznamov akcií a zvuku. Neformálnosť prezentácie, spôsob narábania s materialitou, či priznaný pracovný-tvorivý proces majú diváka povzbudiť k interakcii s jednotlivými objektmi a narušiť jeho rešpekt voči výstavnému priestoru. Všetky tieto prvky tiež odkazujú na voľnosť a hravosť, s akou k procesu pristupujeme, a na neukončenosť nášho skúmania a spolupráce.
Foto – Dana Tomečková
