GEMELA, R.: Návrat k normatívnemu poslaniu filozofie vedy. In: Ostium, roč. 12, 2016, č. 4.
Lukáš Hadwiger Zámečník: Nástin filozofie vědy. Empirické základy vědy v analytické tradici. Brno: Host – vydavatelství, s.r.o. 2015. 412 s.
Vstupom Willarda Van Ormana Quina do problematiky krízy logického empirizmu s jeho zásadným príspevkom k etablovaniu naturalizovanej epistemológie vznikol v dejinách analytickej filozofie priestor pre dojem, že „filozof vedy“ pre kritickú analýzu prírodných vied nedisponuje už žiadnou špecificky filozofickou metodológiou, ktorou by mohol normatívne usudzovať o nejakej prírodovedeckej práci. Kniha Nástin filozofie vědy z roku 2015 vychádza práve z mapovania krízy filozofie, ktorá vyplynula z jej rezignácie na normatívnu úlohu voči vedám, a to dokonca nielen prírodným, ale už aj voči humanitným a spoločenským, nakoľko i tie sú a boli zasiahnuté nekritickým preberaním ontologicko-axiologického a epistemologického rámca naturalizmu, neodarwinizmu a fyzikalizmu.
Vo svojej publikácii sa český filozof a lingvista Lukáš Hadwiger Zámečník zamýšľa, či spomínaná rezignácia filozofov vedy a ich obdivné pritakávanie k údajnej samoregulácii vied nie je chybou. V štyroch kapitolách knihy obhajuje stanovisko, že filozofia vedy nesmie upustiť od svojho normatívneho poslania. Postupne prezentuje, ako sa filozofia vedy vyvíjala od čias logického empirizmu a ako v nej dominovali rôzne prístupy k všeobecným determinantom vedeckej činnosti (pravda, jednota, cieľ atď.). Filozofi sa vyznačovali v priebehu 20. storočia najmä tromi výraznými tendenciami reflektujúcimi to, ako usudzovať a hodnotiť štruktúry vedeckých teórií, vedecké vysvetlenia a metafory a náhľad na spoločné menovatele testovania vedeckých teórií, ktoré určujú ich ďalší vývoj i aplikáciu. Tieto tri tendencie sa prejavili v podobe syntaktickej, sémantickej a napokon pragmatickej úrovni vývoja filozofie vedy, pričom autor uvádza čitateľa do systematického prehľadu, ako sa na jednotlivých úrovniach vývoja vedecké teórie vytvárali a následne interpretovali.
Autorovým inšpirátorom pri tvorbe publikácie bolo dielo Alexa Rosenberga Philosophy of Science (2005). V knihe sa Zámečník profiluje ako erudovaný mysliteľ, ktorého Nástin filozofie vědy je nielenže dobre argumentačne premyslený, ale od začiatku obsahuje okrem zmapovania vývoja filozofických prístupov k vede aj zreteľne zmysluplné rámcovanie. Poslaním knihy je ukázať najmä to, že filozofia vedy nachádza naďalej svoje normotvorné uplatnenie, pretože aj kategorické odmietanie jej normativity vedie k rozporu, keďže už toto odmietanie je normou, ktorú si nemôže veda definovať sama osebe, ale je jej prisudzovaná filozofickou pojmovou analýzou. Návrat k pojmovej analýze, k hodnoteniu axiológie, ontológie a epistemologických prístupov v rôznych vedeckých aplikáciách, teóriách a konceptoch je aj v metódach logiky, argumentácie a reflexie naďalej zmysluplné, čo možno podľa Zámečníka vidieť aj na potrebe opäť rekonštruovať vedy o človeku. Bežné predstavy o realizme, fyzikalizme, neodarwinizme, materializme – to všetko sú koncepty, ktoré totiž nemôžu byť šírené paušálne do všetkých druhov vied bez náležitej kritickej reflexie vykonávanej dnešnými filozofmi vedy. V knihe autor ukazuje, že vôbec nie je samozrejmé, aby logika alebo iné filozofické prostriedky spadali do základov prírodnej vedy – naopak, meniace sa formulácie problémov syntaktických, sémantických a napokon pragmatických prístupov ukazujú, aký zmysel má externá reflexia o vedeckej činnosti. Som presvedčený, že autor dôsledne rozoberá jednotlivé koncepcie práve preto, aby čitateľovi dokázal, že filozofia vedy zostáva naďalej samostatná a jej pojmová regulácia vedeckej práce, resp. kritické spytovanie sa na jej základy a na jej predpoklady je tak oprávnené, ako je aj užitočné a zmysluplné.
Kniha je veľmi dobre napísaná, pričom napriek množstvu odborných termínov nenastala ujma na miere jej zrozumiteľnosti. Jednotlivé state ukazujú kvalitnú hĺbku autorových vedomostí aj vo filozofii, ale aj špecificky vo fyzike. Dielo je na záver dokonca obohatené appendixom, v ktorom je čitateľovi k dispozícii sumárny prehľad dôležitých fyzikálnych teórií. Text využíva viaceré ilustrácie, sprehľadňujúce tabuľky a autor prezentuje kritické prístupy práve na celkom konkrétnych fyzikálnych teóriách, čím dielo uvádza čitateľa do veľmi zaujímavých filozoficko-vedeckých implikácií. Autor totiž dodáva dielu napokon v štvrtej kapitole aj ďalší rozmer, a síce pertraktuje filozofiu súčasnej fyziky na základe programu filozofie vedy tak, ako ju prezentoval a pochopil v hlavnej línii celej knihy.
Dielo predstavuje pre knižný trh významnú pridanú hodnotu, priamo nadväzuje na Zámečníkovu doterajšiu filozofickú tvorbu (napr. Filosofie vědy, 2014) a pre analytických filozofov nášho regiónu má potenciál stať sa vplyvným, doporučeným a kvalitným čítaním.
Bc. Roman Gemela
Katedra filozofie
Filozofická fakulta TU v Trnave
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
roman.gemela@gmail.com