Jakúbeková, M.: Na pozadí Nietzscheho epochy. In: Ostium, roč. 12, 2016, č. 1.
Juli Zehová: Hráčský instinkt. Praha: Odeon 2006. 448 s.
Spochybniť provokatívny filozoficko-ideologický význam románu Juli Zehovej pre praktickú filozofiu Friedricha Nietzscheho považujeme v súčasnosti takmer za nemožné – z hľadiska umeleckého, ale aj mysliteľského a utvárajúceho svetonázor.
Hlavnú dejovú líniu románu tvorí príbeh odohrávajúci sa medzi dvomi študentmi: príliš mladou a samotárskou Adou a „mafistofelským“ Alevom. Z ich posadnutej závislosti a nihilistického postoja k svetu vyplýva túžba po činoch, ktoré prekračujú hranice normatívnej morálky, ľudskej empatie a predpokladaného ľudského konania v hraničných situáciách. Za svoj cieľ si náhodne vyberú učiteľa literatúry a telesnej výchovy Smutka, ktorého Ada na Alevov príkaz zvedie. V nasledujúcej hre „pravnuci nihilistov“ skúmajú na jednej strane vôľu jednotlivca konať nevypočítateľne a na strane druhej medze svojich hráčskych schopností a individuálnych kombinatorických možností.
Hráčsky inštinkt sa začína Cicerovým citátom: „Summum ius, summa iniuria“ – Najvyššie právo, najvyššie bezprávie, ktorý naznačuje charakter celého „semifilozoficko-sociologického“ diela, akoby udával smer vývoja príbehu. Zehová sa vyžíva v paradoxoch, ktoré dokáže doviesť do extrému a brilantne ich spracovať. Je to akýsi jej vlastný modus operandi; podobné to bolo aj v autorkinom debute Orli a andělé, i keď v menovanej prvotine bolo ešte zreteľne cítiť spisovateľkinu opatrnosť, pri ktorej sa doslova „bála“ hrať sa s čitateľským publikom tak, ako neskôr v románoch Hráčsky inštinkt, Temná energia či Pod vodou.
Ľudstvo vstúpilo do nového, sofistikovanejšieho veku morálnej vyspelosti. To je dôvod, kvôli ktorému sa normatívna, náboženská etika a antropológia natoľko odlišujú od antropológie a etiky, ktorú nám v románe Hráčsky inštinkt predstavuje Zehová. Všetky doterajšie učenia o mravnom konaní človeka, jeho motívoch a dôsledkoch neodpovedajú na fundamentálne otázky človeka tápajúceho v horizontoch svedomia bijúcich sa s horizontmi moci, ktoré svedomie, naopak, vyčleňujú. Ľudstvo sa predsa nestalo morálne lepším, nevystúpilo bližšie k Bohu, práve naopak – postnietzscheovské pokolenie Boha zabilo a pochovalo, jeho duša sa tak stala nekonečne zložitejšia a jeho (seba)vedomie vygradovalo do (seba)vedomia ľudstva budúcnosti, ktoré Zehová príznačne nazýva pokolením „pravnukov Nietzscheho nihilistov“.
Doterajšia duša, tak ako ju klasifikuje stredoveké kresťanstvo, poznala hriech, sankcie za previnenie voči pravidlám ukladal sám diabol, podriadený Bohu – najvyššiemu Sudcovi. Stará duša nepoznala inkarnáciu človeka do Boha, zabúdala na otázku pýtajúcu sa po moci, ktorú autorka skúma a explanuje na neštandardnej hre študentov s pedagógom. Zlo bolo doposiaľ prosté a explicitne pojaté, nové zlo je problematickejšie, a to hneď z viacerých uhlov pohľadu. Najmarkantnejší problém vidíme v samotnom určení zla: nevieme, či je v románe zlo skutočne zlom, či román o zle vôbec pojednáva – totiž nie sú zadefinované žiadne normatívne kritériá na jednoznačné určenia, ktoré by mali právo prehlásiť: „toto je dobro“ a „toto je zlo“. Nietzsche ako parciálny dialektik tvrdí, že dobro a zlo sú dva póly jednej substancie, že majú spoločný základ a až Zarathustrom započalo akési lámanie nelámateľného celku. To on rozdelil jednotnú entitu na dva póly. „Neexistuje žiadne pre a proti, žiadny dôvod pre pravú alebo ľavú stranu. (…) To, čomu ľudia dennodenne hovoria rozhodovanie, nie je nič iné než dobre naštudovaná hra“ (s. 140 – 142).
Zehová pozná Nietzscheho morálku, no okrajovo paktuje aj s Kantom. Podobne ako napríklad Dostojevskij si uvedomuje, že človek je neúnosne slobodný (v istom zmysle ako Boh) a že oná sloboda je vo svojej podstate tragická. Človek ju nosí ako bremeno. Jeho utrpenie spočíva práve v tom, že možností je neúrekom a nech sa človek rozhodne akokoľvek, v konečnom dôsledku na rozhodnutí nezáleží. Rozhoduje sa, aj keď sa nerozhodne, pretože rozhodnúť sa nerozhodnúť je paradoxne tiež rozhodnutím. Sloboda človeka privádza k pasívnemu nihilizmu, kedy človek veci necháva už len voľne plynúť a čaká na smrť. Zehovej postavy sa pokúsia pasivite vyhnúť, rozhodnú sa stať niekým iným, niekým, kto slobode v tomto zmysle nepodlieha – zahrajú sa na Boha. Stanú sa tak slobodnými bytosťami v odlišnom, v tom „pravom“ zmysle slova. Ľudská duša sa stáva Bohom opustená, morálkou oslobodená: „Verte mi, že sa o svoju dušu zaujímam rovnako málo ako o vašu alebo akejkoľvek inej osoby. Dokonca ani neverím v jej existenciu“ (s. 419), vyhlasuje Ada a dodáva: „duša je meno pre povestnú snahu povzniesť sa nad svet predmetov. (…) Ja nepotrebujem dušu. To, čo by mohlo utrpieť ujmu, u mňa neexistuje“ (s. 420).
Zehová nám ukazuje novú náboženskú, no nie religióznu skúsenosť. Spieltrieb predznamenáva nielen krízu, ale aj neodvratné stroskotanie humanizmu. Po nej, a vlastne po Nietzscheho vražde Boha, už nie je možný návrat k humanizmu a prekonanej normatívnej (v tomto prípade kresťanskej) etike. Do úvahy prichádza už len jeden smer, ktorým sa ľudstvo bude definitívne uberať. Poputuje cestou k „Bohočloveku“, teda k Nietzscheho nadčloveku, ktorý opovrhuje morálkou slabých. Na obyčajnej, „ľudskej“ úrovni sa ďalej nedá zotrvať. Nietzsche, ako Zehová v románe naznačuje jasným vymedzením intelektuálne vyspelých nadštudentov oproti bezduchým „pedagógom bez tváre a identity“, chce človeka prekonať ako neúspešné štádium vývoja ľudstva, ako hanbu a omyl Boha. Dá sa povedať, že posledné hranice humanistickej svojvôle znamenajú smrť človeka v Bohočloveku – človek už nebude znamenať viac ako ničotnosť. Vláda humanizmu bola vládou priemernosti, o ňu hráči nemôžu javiť záujem, pokiaľ chcú vyhrať.
Medzi Nietzschem a Zehovou badáme jeden významný rozdiel. Zehová ako sudkyňa do dôsledkov skúma pokušenie človekobožstva, no je jej známa aj jeho odvrátená tvár. Na konanie protagonistov hľadí cez optiku spravodlivosti. Nietzsche optiku spravodlivosti považoval za chorý, ničotný dôsledok morálky otrokov. Jeho idea nadčloveka mala byť jednoducho pokrokom ľudstva, logickým a prirodzeným vyústením racionálnej evolúcie. V Hráčskom inštinkte človek zostáva zachovaný do konca. Nietzsche okrem Boha zabíja aj človeka, pochováva ho v nadčloveku.
Kresťanstvo ideu človeka uchováva. Existencia človeka predpokladá existenciu Boha, no existencia Boha nedeterminuje existenciu človeka. Nietzsche tak možno vychádzal z nesprávnej premisy a jeho Bohovražda tak mohla mať len symbolický význam. To však pre Zehovú nemusí predstavovať problém – za predpokladu, že sa románom snaží len poukázať na etické dôsledky Nietzscheho voluntarizmu: vraždou Boha sme zabili tiež človeka a v zákopoch týchto dvoch veľkých ideí nenápadne rastie Antikrist.
Zehová má prítomnosť a potrebu normatívnej morálky na zreteli počas vývoja celého príbehu odohrávajúceho sa na stránkach románu o strate hodnôt, napriek skutočnosti, že morálka u hrdinov nehrá žiadnu rolu. Dá sa jej román o nihilizme považovať za obranu človeka? Jestvujú prirodzenosti dve – božská a ľudská alebo majú spoločný menovateľ spadajúci pod jednu entitu?
Mgr. Mária Jakúbeková
Katedra filozofie
Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave
Nám. J. Herdu 2
917 01 Trnava
majka.jakubekova@gmail.com