Najprv som miloval Schuberta, bol mi bližší, ihneď ma zaujal. Musím povedať, že náhoda – priateľ, gramofónová platňa – priviedli Schuberta do môjho života v správnej chvíli, keď bolo treba, aby sa mi zmenil, aby prišlo niečo alebo prišiel niekto, a bol to Schubert… No jedného večera, muselo to byť v Théâtre des Champs-Élysées, som šiel počúvať Quartetto italiano, ktoré bolo vtedy v móde a ktoré práve hralo kvartetá úbohého Franza (mimochodom, dnes sa mi zdá, že možno priveľmi mozartovským spôsobom). Dokonalé majstrovstvo, skvostný zvuk, povznesenie mysle… Bol to úspech, ktorý sa dal očakávať. Pokrikovalo sa „bis“. Jedna časť kvarteta…, nepoznal som ho, takmer sa mohlo pokladať za Schubertovo, aspoň tak znelo pre moje amatérske uši, no nebolo od neho, nemohlo byť od neho (vtedy som sa celé dni opájal jeho komornou hudbou: také kvarteto mi nemohlo uniknúť); predsa sa mu vyrovnalo, možno ho aj prekonalo, áno, tou hravou a vibrujúcou eleganciou, samozrejmou ľahkosťou, citom, pôvabom, jasom… Bolo to krásne ako Schubert, a predsa iné, trochu menej vážne, trochu menej bolestné, trochu menej patetické, s čímsi, čo bolo strhujúcejšie, vznešenejšie, možno vyššie… Ale od koho? A náhle… Tá tanečná ária, to pizzicato, téma, čo sa neustále objavuje a vracia, hore dolu ako stará známa pieseň… Bože môj! Mozart! Bolo to, ako keby sám prenikol do sály; slzy sa mi z toho tisli do očí, nie slzy smútku, vôbec nie, skôr slzy vďačnosti, obdivu, áno, obdivného a strhujúceho uznania… Bolo to takmer pred dvadsiatimi rokmi, išlo o menuet zo sláčikového Kvarteta d mol, K. 421 (jedno zo šiestich kvartet venovaných Haydnovi, Haydn po ich vypočutí uznal tohto mladého muža za najväčšieho skladateľa, aký kedy žil…), a Mozart – ktorého som samozrejme už poznal, nikdy som ho však až do takej miery nepostretol – práve definitívne vstúpil do môjho života.
Takéto stretnutia sú dôležité aj pre oblasť mimo hudby. Z vášnivých melomanov sa smejem. Ako keby bola hudba niečo veľmi dôležité! „Bez hudby by bol život omyl,“ povedal Nietzsche a ten výrok je krásny a pôsobivý. Mozart to napriek tomu nikdy nepovedal a vyvracia to. Čím by bola hudba bez života? A akú by mala hodnotu, keby ju už nemal život pred ňou, nezávisle od nej? A väčšiu ako hudba? Ustavične nám to pripomína Mozartova veselá alebo smutná hudba, čo ju robí tak mučivou, keď nám chýba šťastie.
Hudba nikdy nikoho nezachránila: Mozart to vie, dokazuje, spieva o tom. A predsa to robí tak, že dúfame v šťastie, že ho tušíme alebo že si naň spomenieme…
Nietzscheho výrok sa podobá na naše nešťastie; práve tým sa nás dotýka. Mozartova hudba hovorí o našom šťastí, aj keď stratenom, aj keď nemožnom; práve tým je strhujúca.
Nejde len o umenie, a je to ozajstné umenie, nielen o krásu, a iba táto jediná má význam. Stretnutie s Mozartom presahuje estetično. Je ľudsky rozhodujúce, filozoficky rozhodujúce, duchovne rozhodujúce. Mozart je etika. Alebo aspoň každá etika, každá etika hodná svojho mena musí už dve storočia obsahovať Mozarta, chcem povedať vziať do úvahy túto jednoduchú skutočnosť, tú prekvapujúcu skutočnosť, pre ktorú sa kladie latka našich nárokov a zodpovednosti veľmi vysoko: to, že Mozart je možný – pretože bol reálny, pretože taký večne zostane –, vypovedá veľa o človeku a o živote! Nie sme Mozartmi? Každý to ustavične opakuje. Ak ho však počúvame, umožňuje nám stať sa ľuďmi.
O „božskom Mozartovi“ sa už hovorilo priveľa. No úspech formulácie závisí od toho, že je na nej niečo pravdy, že na niečo poukazuje, že v nej o niečo skutočne ide. Mozart alebo božské v človeku. Milosť?[1] Ak chcete, ale úplne ľudská, úplne svetská, bez transcendentnosti, bez zjavenia, bez nadprirodzena. Mozart je klasicista, racionalista, pokračovateľ osvietenstva. Uňho nenájdeme nadmieru, ani nerozum. Ani nejasnosť, ani tmárstvo. Jednoducho človeka a celého človeka. No jeho posolstvo je tiež politické. Duchovenstvo, aristokracia, štáty, hranice, koľko zavážia vedľa hudby, ktorá neváži nič? Keď je tu Mozart, tak aj najväčší vládca sveta zaujme také miesto, ako hocikto iný. Humanizmus? Dnes ho tak môžeme použiť, musíme ho tak použiť. Prečo by mal mať človek práva, keby ľudskosť nemala nijakú hodnotu? A to, akú má hodnotu, najlepšie ukazuje Mozart. Avšak pozor, aby sme z neho nevytvorili nové náboženstvo. Ľudskosť, ktorú nám predkladá, nie je prepiata, nezveličuje, nie je bombastická. Je opakom mesianizmu. Je to opak utópie. Neospevuje nového človeka; ale skutočného, takého, aký je, aký môže byť so svojou veľkosťou a biedou, slabosťou, všednosťou, so svojimi radosťami a strasťami, ako spojenie smiešneho a tragického… Napriek tomu koľko krásy, jasnosti, zrejmosti! Preto sa páči všetkým alebo takmer všetkým, v akejkoľvek krajine, v akejkoľvek kultúre, nech majú hocaký vkus, a dokonca, dalo by sa povedať, aj keď nemajú radi hudbu… Niektorí mu to budú vyčítať, budú hovoriť o jeho prístupnosti, zvodnosti, podozrivej elegancii… Ja sa domnievam, že sa tým skôr potvrdzuje niečo dôležitého. Je niečo prirodzenejšie ako Mozart? Je niečo ľudskejšie? Je niečo univerzálnejšie? Nietzsche dokázal, oproti Wagnerovi, správne pochváliť „ducha veselého, nadšeného, jemného a zamilovaného do Mozarta…“ Ale Nietzsche sa mýli v podstatnom. Človek nie je nikdy príliš ľudský. Jednoducho nie je správne ľudský alebo dosť ľudský. Božské, to, čo nazývame božským, je v nás, na dosah našej duše a nášho srdca: nie je to iné v človeku, ale jeho najvyššia pravda. Mozartova hudba to dokazuje vo svojich najlepších okamihoch, tým je pre každého poučením. „Homo homini deus,“ povedal Spinoza, „človek človeku bohom“, keď je slobodný, keď žije v pokoji, keď miluje, a vďaka Mozartovi sa to dá pripustiť, čo to hovorím, on akoby to vopred uskutočňoval, stelesňoval, a my akoby sme vďaka nemu napokon s ním prijímali pokojnú, zavŕšenú, vyrovnanú ľudskosť… Ľudské, božsky ľudské.
Tóny tu nie sú len nato, aby sa páčili. Táto dokonalosť je príkladom; táto čistota požiadavkou. A toľko pokory, jednoduchosti, veľkodušnosti… Nijaká hudba nie je menej narcistická ako Mozartova, aj keď ide o tie najintímnejšie vyznania… Často je dokonca aj povrchný, neviazaný, ak chcete, rozkošne rozmarný… Galantný štýl? Dvorská hudba? Stáva sa. Lenže tá galantnosť je aj cnosťou. Dvornosť umením žiť. Je to opak vážneho ducha, exhibicionizmu, ľútosti nad sebou samým. Mozart tancuje a nezáleží na tom, či v salóne alebo nad priepasťou… „Povrchný svojou hĺbkou,“ povedal by Nietzsche, a o to strhujúcejší, že si tak málo zakladá na tom, že taký je… Vďaka nemu myslím na heslo, ktoré som si sám pre seba vymyslel a ktorého sa v živote držím: Situácia je beznádejná, ale nie vážna. Zdvorilosť je humor beznádeje a Mozart je najzdvorilejší z našich skladateľov. Zase je vzorom. Načo kričať, keď sa môžeme usmiať? Prečo plakať, keď si môžeme zaspievať? To predpokladá aj veľkú úctu voči druhému, značnú diskrétnosť, mnoho ohľaduplnosti… Chcel by som napísať: Mozart robí človeka dobrým. Dejiny, žiaľ, dokázali opak (hoci nie je možno náhoda, že nacisti dali prednosť Wagnerovi…), ale teraz závisí od nás, od každého z nás, aby to predsa nebola celkom nepravda. Uňho sa spája etika s estetikou. Dať za pravdu Mozartovi značí dať za pravdu najlepšej, najkrajšej, najpravdivejšej, najsvetelnejšej časti nás samých… Maxima melodického imperatívu: Konaj tak, aby si nebol nehodný počúvať Mozarta!
Lenže aj to znie priveľmi vážne, priveľmi chcene, priveľmi moralizátorsky – primálo mozartovsky. U Mozarta mám naopak najradšej pôvab, absenciu úsilia, nenútenosť, akoby šťastnú samozrejmosť… Uňho nenájdeme nič prométeovské, nič nadľudské. Skôr ľahkosť, priehľadnosť, dokonalú zhodnosť so sebou a so svetom. Božské, ak na tom trváte, ale bez prorokov, bez kňazov, bez cirkvi. Som, ktorý som: Wolfgang Amadeus Mozart… Takmer nič, takmer všetko. Trochu svetla vo svetle sveta. Éluard povedal o sebe: „Vyznačujem sa ľahkou krásou, a to je šťastie.“ Pri týchto slovách som vždy pomyslel na Mozarta, na to, čo je uňho najcennejšie, najvzácnejšie. Ľahkosť krásy: pôvab.[2] Cnosť bez úsilia: ušľachtilosť. Hudbu vytvára šťastie.
Viem dobre, že Mozart je aj vážny – ale čo je vážnejšie ako šťastie? Nebol ani zďaleka vždy šťastný. Bráni to však jeho hudbe, aj keď je vážna, aj keď je beznádejná – aby bola šťastná? Clément Rosset má pravdu, každopádne hovorí časť pravdy, keď vo Vyššej moci vysvetľuje, že každá hudba je veselá, aj keď sa rodí zo smútku – pretože ho lieči, pretože ho zmierňuje, pretože ho prekonáva! „Som šťastný,“ píše Mozart v jednom liste, „mám zložiť skladbu, je to moja jediná radosť.“ Je to však skutočná radosť, nie prelud. „Prechod k vyššej dokonalosti,“ povedal by Spinoza, a Mozart tento prechod ako zázrakom ustavične pred nami uskutočňuje. Táto radosť je súčasťou existencie, hoci je ťažká a tragická. Je samou existenciou. Inak by sme už boli mŕtvi, a práve to hudba nedopúšťa. Mozart alebo radosť napriek všetkému… Jeho smutná hudba, a Boh vie, že sú to nesmrteľné kompozície, má v sebe napriek všetkému trocha života, čo sa drží nad hladinou, čo odoláva, čo spieva… Chcelo by sa nám plakať, niekedy ozaj plačeme a stane sa zázrak: slzy sú sladké ako šťastie.
Nerobme z Mozarta naivku, požehnaného prostáčika ani zázračné dieťa, ktorým inak bezpochyby bol. Je to predovšetkým dokonalý skladateľ, veľký profesionál, ako by sme dnes povedali, podobne ako Haydn, ako Bach, bystrý a vzdelaný, pracovitý umelec. Prepisuje, napodobňuje, nebráni sa ani móde, ani vplyvom. Neostáva mu nič iné, len byť originálny, pretože je jedinečný, pretože je univerzálny. Je sám sebou: je celá hudba. Stále si je podobný, stále sa od seba odlišuje, vždy je správny. Niekedy má veľkú silu (nádherná ária Kráľovnej noci, symfónia „Jupiter“, allegro dvadsiateho piateho klavírneho koncertu…), niekedy je jemný (v sonátach, v komornej hudbe), niekedy tak rozmanitý v citoch a v štýle! Pozná všetky štýly; všetky používa. Nehľadá: nachádza. Nie je revolucionár, nechce nič poraziť, poprevracať, nie je avantgardný (hoci to slovo vtedy ešte nepoznali). Stačí mu dokonalosť. Neprišiel ničiť, ale uskutočňovať. Dožičí si prostriedky, ktoré si tu i tam požičiava. Používa ich ako nikto. Má dokonalý vkus. Dokonalého génia. Vie, čo chce, alebo lepšie: chce, čo vie. Preto to robí, potom prechádza k niečomu inému. Pracuje často na objednávku; musí si zarábať na život, musí sa páčiť – a to sa mu neoškliví. Ale len pod podmienkou, že zostane sám sebou, slobodný, a že nemusí predstierať. Prispôsobuje sa, ale nikdy sa nezrádza. Príležitostné kusy? Ktoré také nie sú? Život je taký. Inšpirácia? Je to len príležitosť ako iné. Génius, keď ho máme, je tiež remeslo. Mozart si ho robí po svojom, ako môže, ako musí. Povedali by sme, že sa nikdy nezastaví, že sa už nemôže zmýliť, že sa mu môže len dariť. Húževnatá práca, dokonalé poznanie, ovládnutie každého okamihu… Ale je to práca, ktorá sa rozplynie vo výsledku, poznanie, na ktoré sa zabúda, ako majstrovstvo oslobodené samo od seba. Zdá sa, že Beethoven alebo Bach, s podobným géniom, sú niekedy učenejší, technickejší, virtuóznejší. Ich práca je počuť, obdivujeme ju. Je súčasťou ich sily, ich nepravdepodobnej veľkosti. Avšak u nikoho, ani u Schuberta, nenájdeme takú majstrovskú priezračnosť, spontánnosť, hudbu, čo vyteká z prameňa, tajomstvo bez tajomstva, pokoj v pohybe. Prýštenie? Ak chcete áno, ale oslobodené od ťarchy, ako svetelný dážď, čo stúpa k oblohe, čo je obloha sama…
Vieme si predstaviť, veď poznáme jeho život, jeho samotu, zavše aj tieseň, koľko musel mať odvahy: odvahy byť sám sebou, žiť, prekonávať prekážky, bolesti, únavu, potom ešte ťažšiu, zriedkavejšiu, záhadnejšiu odvahu oslobodiť sa od tejto prvej odvahy, od toho zápasu, aby už bol len neosobný, anonymný, vždy mladý, aby vždy znovu začínal, ustavične vstával na tretí deň z mŕtvych, a tým horšie, ak to bolo pre niekoho iného, a tým horšie, ak to nebolo pre nikoho – aby bol už len hudbou, ako život v čistom stave, oslobodený od ja, oslobodený od všetkého, oslobodený od seba samého.
Ktorým Mozartovým dielam dávam prednosť? Skôr komornej hudbe ako operám (Figarova svadba je aj tak nádherná!), skôr koncertom ako symfóniám, skôr sonátam ako Requiem… Je to viac vec vkusu ako kompetencie, skôr vec vnímavosti ako zdôvodnenia. Mozart je svet, každý v ňom sleduje svoju cestu. Niektoré diela ma roky nadchýnali. Dnes ich už počúvam len zriedka, ale aj tak sú stále so mnou, žijú so mnou, sprevádzajú ma a svietia mi. Piaty husľový koncert, Sláčikové trio K. 563 (Divertimento!), Fantázia c mol pre klavír (K. 475), Klarinetové kvinteto A dur pre klarinet a sláčiky, Koncertantná symfónia pre husle a violu a nezabudnem na, možno je to dielo, ktoré má pre mňa najvyššiu cenu a pokladám ho za najobdivuhodnejšie, Koncert pre klarinet… Ďalej len čarovné chvíle, ktoré zavše trvajú tak krátko, ale nedá sa na ne zabudnúť, sú večné: Barborkina kavatína vo Figarovej svadbe, andante v Sonáte a mol, K. 310, adagio zo sonáty B dur, K. 570, Menuet, ktorý som spomenul na začiatku, v Kvartete d mol, andante z dvadsiateho druhého koncertu pre klavír (kde orchester tak bolestne a žalostne kvíli, kde, zdá sa, klavír zachráni len jeho krehkosť, až kým nenájde znovu pokoj cody, až po obrodzujúcu veselosť ronda…), adagio z dvadsiateho piateho koncertu, larghetto z dvadsiateho siedmeho koncertu… Všetko to je vlastne otrepané a musí také byť. Pokiaľ ide o predvedenie, som rád, keď sa hrá ľahko, jasne (čo možno najmenej romanticky!) a skôr rázne ako ťažkopádne. Čo sa týka klavíra, dlho ma fascinovala kompletná Giesekingova nahrávka, akousi drsnosťou a chladom, akýmsi druhom paradoxnej elegancie, ktorá, ako sa zdalo, vyplynula z odriekania a z uvoľnenia… Niektorí iní sú dojímavejší, intímnejšie mozartovskí. Spomedzi súčasníkov sa mi takými zdajú byť Maria Joao Pires alebo Murray Perahia. Ale ako nahradiť Edwina Fischera, Claru Haskilovú alebo Dinua Lipattiho? Páčia sa mi slová, ktoré povedal Rubinstein jednému zo svojich žiakov: „Pozor! Ak to nie je zázrak, nie je to Mozart!“ To znamená: ťažká interpretácia. Mozart, milý Mozart, ľahký Mozart (Horowitz vysvetľoval, že si ho ponechá na starobu, keď už nebude schopný majstrovstva!), je v skutočnosti najťažší zo skladateľov, práve preto, že je ľahkosť sama. Vyžaduje si kvalitu duše, ktorej sú schopní nemnohí, prostotu, pozornosť (Simone Weilová: „dokonale čistá pozornosť je modlitba“), voľnosť, ľahunkosť, nestálu, nevyhnutne nestálu kombináciu studu a obnaženosti… Aj pre veľkých je to výnimočný stav, stav milosti, ktorý by sme nedosiahli, ani neudržali násilím.
To platí aj pre poslucháča. Často sa nič nestane: akoby tam Mozart nebol alebo sme neprítomní my, alebo sme tam naopak priveľmi prítomní, priveľmi zaťažení samými sebou, priveľmi zachmúrení, priveľmi ťažkopádni… Človek nie je vždy schopný prijať ľahkosť krásy. Posledné Beethovenove kvartetá, zdá sa, väčšmi odolávajú; ale toto odolávanie upútava a kvartetá majú aspoň výhodu, že na prvý raz prekvapia. Ale Mozart? Mozart nikdy neprekvapuje. Chcel som napísať: ani Boh nie. Alebo keď prekvapí, tak s toľkou samozrejmosťou – a ako taká sa nedá často spozorovať.
Samozrejmosťou čoho? Krásy? Radosti? Jemnosti? Nepochybne. U Mozarta nenájdeme nič zlomyseľné a to sa dotýka zasa etiky. „Tóny sa musia mať rady,“ napísal. Veta, ktorá sa môže zdať strojená, sa však približuje tajomstvu. Čo by to bolo za krásu, keby sme ju nemilovali? A môže byť iná radosť ako radosť milovať? Iná forma miernosti proti násiliu alebo horkosti?
V podstate stojí za niečo len láska alebo skôr všetko má cenu len prostredníctvom nej a to ohlasuje Mozart.
Preložila Mária Puškárová, upravil Róbert Karul, preklad vyšiel pôvodne v André Comte-Sponville: Improvizácie. Bratislava: Sofa 1999. Vychádza sú súhlasom vydavateľstva Sofa.
[1] Znamená aj pôvab – pozn. prekl.
[2] Aj milosť – pozn. prekl.