Katarína Ihringová: Vzťah slova a obrazu v slovenskom vizuálnom umení. Trnava: Pergamen Trnava, s.r.o. 2012, 182 s.
Vzťah medzi slovom a obrazom postihuje v základe ľudskú skúsenosť so svetom, ale je i elementárnou reláciou akademickej disciplíny dejín umenia a to vo viacerých rovinách. Nielen v tom zmysle, že predmetom záujmu dejín umenia sú mnohokrát artefakty, ktoré integrálne prepájajú obraz a text (napr. iluminácie, epitafy, emblémy, náhrobky, oltáre, nástenné maľby, plagáty a pod.), ale i z pohľadu snahy kunsthistórie verbalizovať vizuálne. Zrejme najstručnejšiu a najvšeobecnejšiu definíciu dejín umenia, v ktorej je tematizovaný tento vzťah, ponúkol americký historik umenia Donald Preziosi v antológii The Art of Art History (Umenie dejín umenia): „Dejiny umenia: prevod viditeľného na čitateľné.“ Problematika úzkeho, ale komplikovaného vzťahu medzi viditeľným (obrazom) a vysloviteľným (slovom) sa tiahne celými písomne zachytenými dejinami myslenia a samozrejme výrazne rezonuje i v súčasnom umeleckohistorickom diskurze. V recentnej literatúre venovanej vybraným pojmom dejín umenia (Robert S. Nelson, Richard Shiff ed.: Kritické pojmy dejín umenia / Critical Terms for Art History, 2004) sa chápanie zložitého vzťahu slovo – obraz prejavilo v tom, že spomedzi tridsiatich jeden predstavených kľúčových termínov disciplíny je iba príspevok W. J. T. Mitchella pomenovaný výrazom dvoch slov zlúčených spojkou – priestor bádania je tu označený ako dialektický rečový zvrat „Slovo a obraz“.
Aktuálnym príspevkom k diskusii venovanej zložitej problematike slovo – obraz je v slovenskom prostredí publikácia Kataríny Ihringovej. Autorka sa vo svojej knihe Vzťah slova a obrazu v slovenskom vizuálnom umení zamerala na mapovanie rôznorodosti použitia písma v dielach slovenských umelcov 60. a 70. rokov 20. storočia, pričom ako uvádza, jej cieľom bolo poukázať na variabilnosť použitia jazykového znaku v obraze a zároveň ponúknuť nový pohľad na túto tému. Zameranie práce si vyžiadalo výrazne vykročiť za kunsthistorické hranice a vybrať sa pri bádaní smerom k širším filozoficko-estetickým kontextom.
Kniha je delená do piatich hlavných kapitol: Ut pictura poesis, Kaligrafia – ručne maľované písmená, Experimentálna poézia a jej podoby vo vizuálnom umení, Intertextovosť – nový spôsob výstavby umeleckého textu, Mapa – spojenie vizuálnej reprezentácie a jazykovej referencie. Úvodná kapitola nám na tridsiatich piatich stranách ponúka stručný historický prehľad prepájania pojmov „slovo“ a „obraz“, ktorý je sprostredkovaný cez predstavenie myšlienok zásadných postáv západnej kultúry. Sledovanie historických úvah o vzájomnom vzťahu dvoch primárnych komunikačných fenoménov sa samozrejme začína v antike – Horáciov výrok z diela Ars poetica, „Ut pictura poesis“ (aké je maliarstvo, taká je poézia), sa stal ako jedna z najdiskutovanejších téz umenovedných odborov i názvom kapitoly, ktorá nás postupne chronologicky oboznamuje s teoretickými a umeleckými koncepciami Platóna, Aristotela, Gottholda E. Lessinga, Richarda Wagnera, Johna Ruskina, Williama Morrisa, Stéphana Mallarmého, Guillama Apollinaira, Thomasa Marinettiho, Ferdinanda de Saussura, Rolanda Barthesa, Jacquesa Derridu a ďalších. Samozrejme, že sledovanie takmer dvetisícpäťstoročnej línie filozofických debát (od Platóna po postmodernú intertexualitu) a umeleckých reflexií k „večnej“ téme, akou je vzťah obrazu (viditeľného) a slova (vysloviteľného) na obmedzenom priestore umožňuje zamerať pozornosť iba selektívne a pretlmočiť ich v značne zhutnenej podobe. Úvodná kapitola tak čitateľa pripravuje na postupné a podrobnejšie odkrývanie jednotlivých nastolených problémov. V hrubých rysoch načrtáva intelektuálny priestor a tradíciu, od ktorých sa budú odvíjať autorkine úvahy k nasledujúcim a konkrétnejším otázkam o presahoch medzi jazykovým a vizuálnym znakom v slovenskom umení 60. a 70. rokov 20. storočia – čo je ťažiskom knihy Kataríny Ihringovej.
Druhá kapitola Kaligrafia – ručne maľované písmená opäť metodicky postupuje od osvetlenia pojmu (kaligrafia, kalos – krásny, grafeion – písať), cez nastolenie širších dejinných a geografických kontextov, v ktorých sa kaligrafia objavuje. Za kaligrafiu sú v texte považované nielen pôvodné znaky orientálnych jazykových systémov, ale i všetky ručne napísané písmená, ktoré nenapĺňajú len informačnú funkciu, ale vstupujú do umeleckého, vizuálneho priestoru napĺňajúc tak funkciu estetickú (s. 54 – 55). Zo slovenských autorov, ktorí vo svojej tvorbe uplatnili rôznym autorským spôsobom ručne maľované písmená či kaligrafické znaky, sa autorka venuje Milanovi Paštékovi, Vladimírovi Popovičovi, Karolovi Baronovi, Anne Daučíkovej, Jánovi Hlavatému, Rudolfovi Krivošovi, Júliusovi Kollerovi, Igorovi Kalnému, Borisovi Ondreičkovi, Otisovi Laubertovi, Rudolfovi Filovi, Viere Krajcovej, Danielovi Fischerovi, Jurajovi Bartuszovi a pomerne málo známemu Štefanovi Pruknerovi. Typologicky delí pomocne ich výtvarnú tvorbu podľa formálneho charakteru použitých znakov (znaky latinkovej abecedy a znaky podobajúce sa na latinkovú abecedu, číselné kaligrafické znaky, orientálne kaligrafické znaky, abstraktné kaligrafické znaky), ale s uvedomením si skutočnosti častých ambivalentných polôh uplatnenia znaku jednotlivými autormi, ktoré sa vymyká schematickej klasifikácii. Spomenutá je i staršia tradícia, tzv. „prvé lastovičky“, teda slovenskí autori a autorky, v ktorých tvorbe preniká písmo do obrazu už v 30. a 40. rokoch minulého storočia, ale s grafémami ešte nepracujú programovo – Ľudovít Fulla, Ester Šimerová-Martinčeková, Ján Želibský a Vincent Hložník.
Tretia kapitola publikácie nesie názov Experimentálna poézia a jej podoby vo vizuálnom umení a začína predstavením pojmu experimentálnej poézie ako zastrešujúceho označenia pre široké spektrum umeleckých prejavov, ktorých spoločným menovateľom je experiment v rovine formálnej, v rovine jazyka – poézia vizuálna, fonetická, konceptuálna, kybernetická a objektová. Po priblížení situácie experimentálnej poézie vo svete pristupuje autorka k mapovaniu situácie experimentálnej poézie na Slovensku. Špecifikom slovenského prostredia je sprostredkovateľská funkcia českej umeleckej scény a prevaha experimentátorov vizuálnej poézie z radov vizuálnych umelcov, pričom v zahraničí boli v tejto oblasti aktívnejší skôr autori spojení so svetom literatúry. Katarína Ihringová sleduje v tejto časti knihy najmä experimentálnu tvorbu dnes už legendárnych postáv (česko)slovenskej výtvarnej scény Eduarda Ovčáčka, Milana Adamčiaka, Vladimíra Popoviča, Juraja Meliša, Miloša Urbáska, Róberta Cypricha, Milana Dobeša, Dezidera Tótha a Petra Kalmusa. V tejto kapitole sa zreteľne prejavuje interdisciplinárnosť skúmaného materiálu – napr. experimentálne grafické partitúry sa pohybujú v prienikoch hraníc záujmu dejín umenia, muzikológie a literárnej vedy. Autorka sa vzhľadom k svojej odbornej špecializácii a zameraniu knihy sústreďuje predovšetkým na vizuálne kvality analyzovaných diel, ale s jasným uvedomením si svojej bádateľskej pozície a neopomínaním komplikovaného charakteru predmetných artefaktov.
Titul Intertextovosť – nový spôsob výstavby umeleckého textu otvára štvrtú časť knihy. Ako pri predchádzajúcich kapitolách i tu je v úvode predovšetkým predstavený a priblížený kľúčový pojem nastávajúcich textových pasáží – intertextovosť/intertextualita, ktorý sa od polovice 60. rokov minulého storočia cez lingvistiku, filozofiu a literárnu vedu udomácnil i v textoch autorov kulturologických a umenovedných disciplín. Po stručnom prehľade filozofickej reflexie pojmu a jeho etablovaní sa v diskurzoch spoločenských disciplín nasleduje aplikovanie princípov intertextuality na vizuálne umenie. Ihringová ako najcharakteristickejšie prejavy týchto princípov vo vizuálnom umení uvádza koláž a vizuálnu citáciu – práve v týchto prípadoch dochádza k najjednoznačnejšiemu prepojeniu či dokonca splynutiu prototextu a nového textu (s. 118). Cez uvedenie výtvarných experimentov kubistov (Pablo Picasso, Georges Braque), dadaistov (Kurt Schwitters, Raoul Hausmann, Hanah Höch) predstaviteľov pop-artu (Robert Rauschenberg, Jasper Johns) a Nového realizmu (Raymond Hains, Wolf Vostell, Jacques de la Villeglé, Mimo Rotella, François Dufrêne) sa dostávame v texte publikácie k recepcii intertextuálnych princípov na Slovensku. Zakladateľskými postavami využívajúcimi v našom prostredí skladby textu/obrazu do nových kompozičných vizuálnych i významových súvislostí sú Mikuláš Galanda, Ľudovít Fulla, Ester Šimerová- Martinčeková a nadrealistický básnik Rudolf Fábry. V nasledujúcom období rozvíjali možnosti kolážového komponovania obrazov najmä Andrej Barčík, Rudolf Krivoš, Miloš Urbásek, Eduard Ovčáček, Otis Laubert a Vladimír Popovič, čo je v publikácii dokumentované množstvom interpretovaných prác, s bohatým zastúpením uplatnených výrazových prostriedkov a stratégií tvorby (s. 121 – 147).
Záverečnú kapitolu knihy Vzťah slova a obrazu v slovenskom vizuálnom umení tvorí text Mapa – spojenie vizuálnej reprezentácie a jazykovej referencie. Ako v celom texte i táto časť je postupne utváraná od osvetlenia základných pojmov, cez náčrt širšieho historického i geografického kontextu, v ktorom sa uplatňujú, až po hľadanie a nachádzanie relevantných tendencií v slovenskom vizuálnom prostredí so zameraním pozornosti na tvorbu autorov aktívnych predovšetkým v 60. a 70. rokoch uplynulého storočia. Keďže v roku 2011 vyšiel obsažný katalóg k výstave MAPY/MAPS – Umelecká kartografia v strede Európy 1960 – 2011, autorka sa rozhodla skôr zdôrazniť diferentnosť autorských stratégií práce s mapou a upriamiť pozornosť čitateľa na myšlienku alternatívnych interpretačných možností, ktoré sú v dielach prítomné napriek striktnosti jazykových prostriedkov, ktoré mapa používa (s. 159). Spoločným akcentom tvorcov, pracujúcich v sledovanom období s mapou, je chápanie mapy ako prostriedku na reflexiu života v neslobodnom svete. Médium mapy im umožňuje komentovať zložitú geopolitickú situáciu, konštruovať utopické a fiktívne svety a prepájať svet vedy a umenia. Medzi autormi, v ktorých tvorbe nachádzame tendencie umelecky spracovávať kartografiu, invenčne dominujú Peter Bartoš, Stano Filko, Eduard Ovčáček, Ľubomír Ďurček, Július Koller, Michal Kern, Daniel Fischer, Alex Mlynárčik, Dezider Tóth, Rudolh Sikora, Juraj Meliš a Milan Adamčiak.
I záverečná kapitola ostala verná interpretačnému prístupu, ktorý je uplatnený v celej práci – výklady majú podobu kontextuálneho sa priblíženia dielam. Autorka nemá obľubu v špekulatívnych interpretáciách a čitateľovi skôr sprostredkuje vecné chápanie v širších diskurzívnych súvislostiach. Napriek tomu, že zmysluplné uchopenie témy si vyžiadalo pohybovať sa ďaleko za hranicami tradične chápanej umenovedy, kontakt s konkrétnymi umeleckými dielami a ich tvorcami ostal neporušený. Kniha Kataríny Ihringovej Vzťah slova a obrazu v slovenskom vizuálnom umení je vítaným príspevkom k hlbšiemu poznaniu formovania slovenského umenia druhej polovice 20. storočia, so zameraním na kultúrny fenomén slovo/obraz, ktorý zrejme nikdy neprestane byť aktuálny.
Mgr. Peter Megyeši
Katedra dejín a teórie umenia
Filozofická fakulta
Trnavská univerzita
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
peter.megy@gmail.com