Je všednou vecou filozofickej logiky, že existujú, alebo sa zdá, že existujú významové rozdiely medzi aspoň niektorými formálnymi nástrojmi (ako ich budem volať) na jednej strane – ~,  (pri ich štandardnej dvojhodnotovej interpretácii) – a na strane druhej tým, čo sa chápe ako ich analógie alebo náprotivky v prirodzenom jazyku – takými výrazmi ako ne-, a, alebo, ak, všetky, niektoré (alebo aspoň jeden) a určitý člen „the“. Možno boli takí logici, ktorí niekedy tvrdili, že v skutočnosti nijaké takéto rozdiely neexistujú; takéto tvrdenia, ak ich vôbec niekto vyslovil, však boli dosť neuvážené, a s tými, ktorých podozrievali z toho, že ich vyslovili, sa zaobchádzalo dosť hrubo.

Tí, ktorí uznávajú, že takéto rozdiely existujú, sa v podstate pridŕžajú jednej z dvoch súperiacich skupín, ktoré nazvem formalistickou a neformalistickou skupinou. Náčrt nie netypického formalistického stanoviska možno podať nasledovne: Pokiaľ sa logici zaoberajú formuláciou veľmi všeobecných schém platného úsudku, formálne nástroje majú rozhodujúcu výhodu pred svojimi prirodzenými náprotivkami. Na základe formálnych prostriedkov totiž bude možné vybudovať systém veľmi všeobecných formúl, z ktorých značný počet možno pokladať za vzory úsudkov, alebo za niečo, čo s nimi úzko súvisí, ktorých vyjadrenie obsahuje niektoré z týchto prostriedkov alebo všetky z nich: takýto systém môže pozostávať z určitého súboru jednoduchých formúl, ktoré musia byť prijateľné, ak majú tieto nástroje význam, ktorý im bol priradený, a z neurčitého počtu ďalších formúl, z ktorých mnohé nie sú až tak zjavne prijateľné, pričom o každej z nich možno ukázať, že je prijateľná, ak sú prijateľné členy pôvodného súboru. Máme teda spôsob ako zaobchádzať so vzormi úsudku, ktorých prijateľnosť je pochybná, a ak môžeme použiť, ako je niekedy možné, nejakú rozhodovaciu procedúru, máme ešte lepší spôsob. Ďalej, z filozofického hľadiska sa to, že tieto prirodzené náprotivky majú vo svojom význame prvky, ktoré nemajú spoločné s príslušnými formálnymi nástrojmi, má pokladať za nedokonalosť prirodzených jazykov; spomenuté prvky sú nežiaducimi výrastkami. Prítomnosť týchto prvkov má totiž za následok jednak to, že pojmy, v ktorých sa objavujú, nemožno presne a jasne definovať, a jednak to, že prinajmenšom niektorým výrokom, ktoré ich obsahujú, nemožno za istých okolností priradiť jednoznačnú pravdivostnú hodnotu; a neurčitosť týchto pojmov je nielen nežiaduca sama osebe, ale ponecháva aj otvorenú cestu metafyzike – nemôžeme si byť istí, že nijaký z týchto výrazov prirodzeného jazyka nie je metafyzicky „zaťažený“. Z týchto dôvodov nemôžeme považovať tieto výrazy, keď sú použité v prirodzenej reči, za definitívne prijateľné, a nakoniec sa môže ukázať, že nie sú úplne zrozumiteľné. Správnym postupom je vymyslieť a začať konštruovať ideálny jazyk, do ktorého sú začlenené tieto formálne nástroje, ktorého vety budú jasné, budú mať jednoznačne určenú pravdivostnú hodnotu a budú bez metafyzických implikácií; veda bude stáť na filozoficky pevných základoch, pretože výroky vedca sa budú dať vyjadriť (aj keď nemusia byť skutočne vyjadrené) v tomto ideálnom jazyku. (Nemám v úmysle tvrdiť, že všetci formalisti by prijali celý tento náčrt, myslím si však, že všetci by prijali aspoň nejakú jeho časť.)

Neformalista by na to mohol odpovedať týmto štýlom: Filozofické dožadovanie sa ideálneho jazyka sa opiera o isté predpoklady, ktoré by sa nemali uznať. Ide o predpoklady, že prvoradým meradlom, podľa ktorého posudzujeme primeranosť nejakého jazyka, je jeho schopnosť slúžiť potrebám vedy, že nemožno zaručiť úplnú zrozumiteľnosť nejakého výrazu, ak sa neposkytlo vysvetlenie alebo analýza jeho významu, a že každé vysvetlenie alebo analýza musí mať podobu presnej definície, ktorá je vyjadrením alebo tvrdením logickej ekvivalencie. Jazyk slúži mnohým dôležitým cieľom okrem cieľov vedeckého skúmania; môžeme dokonale dobre vedieť, čo nejaký výraz znamená (a tým skôr, že je zrozumiteľný) bez toho, aby sme poznali jeho analýzu, a poskytnutie analýzy môže spočívať (a obvykle spočíva) v tom, že presne a čo najvšeobecnejšie vymedzíme podmienky, ktoré hovoria v prospech alebo v neprospech použiteľnosti analyzovaného výrazu. Okrem toho, aj keď je nepochybne pravda, že formálne nástroje sú obzvlášť prístupné systematickému spracovaniu logikmi, stále platí, že existuje veľmi veľa úsudkov a argumentov vyjadrených v prirodzenom jazyku, a nie pomocou týchto nástrojov, ktoré sú napriek tomu zrejme platné. Musí teda existovať priestor pre nezjednodušenú, viac-menej nesystematickú logiku prirodzených náprotivkov týchto nástrojov; zjednodušená logika formálnych nástrojov môže tejto logike pomáhať a riadiť ju, no nemôže ju nahradiť. Nielenže sa tieto dve logiky od seba líšia, ale niekedy sa dostávajú do konfliktu; pravidlá, ktoré platia pre formálny nástroj, nemusia platiť pre jeho prirodzený náprotivok.

K všeobecnej otázke týkajúcej sa toho, aké miesto má vo filozofii reforma prirodzeného jazyka, nebudem mať v tejto eseji čo povedať. Obmedzím sa na diskusiu o jej vzťahu k údajným rozdielom. Okrem toho, vôbec nemám v úmysle zúčastniť sa šarvátky ani v mene jednej, ani v mene druhej spornej strany. Chcem skôr zastávať názor, že spoločný predpoklad sporných strán, totiž, že tieto rozdiely skutočne existujú, je (v podstate) spoločným omylom, a že tento omyl vzniká z nedostatočnej pozornosti venovanej povahe a dôležitosti podmienok, ktoré riadia konverzáciu. Preskúmam teda všeobecné podmienky, ktoré sa tak či onak týkajú konverzácie ako takej, bez ohľadu na jej tému. Začnem charakterizovaním pojmu „implikatúra“.

Implikatúra
Dajme tomu, že osoby A a B sa rozprávajú o spoločnom priateľovi C, ktorý teraz pracuje v banke. Osoba A sa pýta osoby B, ako sa darí ich priateľovi C v práci a B odvetí: Hm, myslím, že celkom dobre. Svojich kolegov má rád a ešte nebol vo väzení. V tejto chvíli by sa osoba A mohla právom opýtať, čo tým osoba B naznačovala, chcela povedať, ba dokonca čo mienila tým, keď povedala, že ich priateľ C ešte nebol vo väzení. Odpoveďou by mohlo byť napríklad niečo také, že C je typ človeka, ktorý asi ľahko podľahne pokušeniu, ktoré mu ponúka jeho zamestnanie, že kolegovia C sú skutočne veľmi protivní a zákerní a tak ďalej. Pravda, mohlo by byť úplne zbytočné, aby sa osoba A takto vypytovala osoby B, keď odpoveď by bola v tomto kontexte vopred jasná. Je jasné, že čokoľvek osoba B v tomto príklade naznačovala, chcela povedať alebo mienila, je odlišné od toho, čo osoba B povedala, totiž jednoducho to, že ich priateľ C ešte nebol vo väzení. Chcem zaviesť ako technický termín sloveso implikovať [implicate] a s ním súvisiace podstatné mená implikatúra (porovnaj, implikovanie) a implikát [implicatum] (porovnaj, to, čo je implikované). V tomto manévri ide o to, aby sme sa vyhli nevyhnutnosti rozhodovať sa pri každej príležitosti medzi tým či oným členom rodiny slovies, za ktoré má sloveso implikovať plniť všeobecnú úlohu. Budem musieť predpokladať, aspoň nateraz, do značnej miery intuitívne chápanie významu slova povedať v takýchto kontextoch a schopnosť rozpoznať konkrétne slovesá ako členov rodiny, s ktorou je spojené sloveso implikovať. Môžem však uviesť jednu či dve veci, ktoré môžu pomôcť objasniť problematickejší z týchto predpokladov, totiž predpoklad, ktorý súvisí so slovom povedať.

V tom zmysle, v ktorom používam slovo povedať, chcem, aby to, čo niekto povedal, úzko súviselo s konvenčným významom slov (vety), ktoré (ktorú) vyslovil. Dajme tomu, že by niekto vyslovil vetu Je v jeho zovretí.[1] Pri znalosti slovenčiny,[2] no absolútnej neznalosti okolností vyslovenia vety, by sme vedeli niečo o tom, čo hovorca povedal, za predpokladu, že hovoril bežnou slovenčinou a slová použil v doslovnom význame. Vedeli by sme, že o nejakej konkrétnej osobe alebo živočíchovi x povedal, že v čase vyslovenia vety (nech bol akýkoľvek), buď (1) že osobu alebo živočícha x niekto zviera, alebo (2) niektorá časť jedinca x bola chytená do nejakého nástroja či zariadenia (pravdaže, približné vysvetlenie). Na úplné určenie toho, čo hovorca povedal, by sme však potrebovali poznať (a) totožnosť x, (b) čas vyslovenia vety a (c) význam zvratu v jeho zovretí v konkrétnej dobe vyslovenia, [rozhodnutie medzi (1) a (2)]. Tento stručný náznak môjho používania slova povedať ponecháva otvorené, či by človek, ktorý (dnes) povie Harold Wilson je skvelý muž povedal to isté ako niekto iný, ktorý (takisto dnes) povie Britský premiér je skvelý muž, keby každý z nich vedel, že tieto dva singulárové termíny majú rovnakú referenciu. Nech sa už v tejto otázke rozhodneme akokoľvek, aparát, ktorý sa chystám poskytnúť, bude schopný vysvetliť každú implikatúru, ktorá by mohla závisieť od prítomnosti skôr jedného než druhého z týchto singulárových termínov vo vyslovenej vete. Takéto implikatúry by jednoducho súviseli s odlišnými maximami.

V niektorých prípadoch bude konvenčný význam použitých slov určovať, čo je implikované, okrem toho, že pomáha určiť to, čo je povedané. Ak poviem (domýšľavo) Je Angličan, teda je statočný, určite som sa zaviazal – na základe významu slov, ktoré som vyslovil, k tomu, že platí, že to, že je statočný, je dôsledkom toho (vyplýva to z toho), že je Angličan. Aj keď som však povedal, že je Angličan a povedal, že je statočný, nemám v úmysle tvrdiť, že som povedal (v preferovanom zmysle), že z toho, že je Angličan, vyplýva, že je statočný, hoci som určite naznačil, a teda implikoval, že je to tak. Nemám v úmysle tvrdiť, že moje vyslovenie tejto vety by bolo, prísne vzaté, nepravdivé, keby azda spomenutý dôsledok neplatil. Niektoré implikatúry sú teda konvenčné, na rozdiel od tej, ktorou som začal túto diskusiu o implikatúre.

Chcem predstaviť určitú podtriedu nekonvenčných implikatúr, ktoré budem nazývať konverzačné implikatúry, ako podstatne spojené s určitými všeobecnými rysmi rozhovoru. Ďalším mojím krokom je preto pokúsiť sa povedať, aké sú to rysy. Nasledujúce môže poskytnúť prvé priblíženie sa k všeobecnému princípu. Naše slovné výmeny obvykle nepozostávajú zo sledu nesúvislých poznámok, a keby pozostávali, neboli by racionálne. Sú príznačne, aspoň do istej miery, kooperačným úsilím; a každý z účastníkov v nich do istej miery rozpoznáva spoločný cieľ alebo súbor cieľov, alebo aspoň vzájomne prijatý smer. Tento cieľ alebo smer môže byť od začiatku pevný (napríklad na základe počiatočného návrhu problému na diskusiu), alebo sa môže v priebehu výmeny vyvíjať; môže byť dosť určitý, alebo môže byť taký neurčitý, aby ponechal značnú voľnosť účastníkom (ako pri nenútenej konverzácii). V každej fáze by však niektoré možné konverzačné postupy boli vylúčené ako konverzačne nevhodné. Mohli by sme teda sformulovať približný všeobecný princíp, o ktorom sa predpokladá, že ho účastníci (ceteris paribus) dodržiavajú, a to nasledovne: Prispievaj k rozhovoru tak, ako sa vyžaduje v danej fáze, v ktorej prebieha, podľa prijatého cieľa alebo smeru slovnej výmeny, do ktorej sa zapájaš. Toto by sa dalo označiť ako Princíp kooperácie.

Za predpokladu, že takýto všeobecný princíp je prijateľný, môžeme azda rozlišovať štyri kategórie, z ktorých pod tú či onú budú spadať špecifickejšie maximy a nižšie maximy, pričom riadenie sa nimi bude vo všeobecnosti prinášať výsledky v súlade s Princípom kooperácie. Napodobňujúc Kanta, nazývam tieto kategórie Kvantita, Kvalita, Relácia a Modalita. Kategória Kvantity sa týka množstva informácií, ktoré treba poskytnúť a spadajú pod ňu tieto maximy:

1. Nech je tvoj príspevok k rozhovoru taký informatívny, ako sa vyžaduje (pre aktuálne ciele slovnej výmeny).

2. Nech tvoj príspevok k rozhovoru nie je informatívnejší než sa vyžaduje.

(Druhá maxima je sporná; dalo by sa povedať, že byť nadmieru informatívny nie je porušením Princípu kooperácie, ale len plytvaním časom. Bolo by však možné odvetiť, že takáto nadmerná informatívnosť môže byť mätúca a ľahko môže vyzdvihnúť vedľajšie záležitosti; a môže mať aj nepriamy účinok v tom, že poslucháči môžu byť uvedení do omylu v dôsledku toho, že sa domnievajú, že poskytnutie nadbytočných informácií má nejaký zvláštny zmysel. Nech je to už akokoľvek, jestvuje možno iný dôvod pochybnosti o prijatí tejto druhej maximy, a to, že jej účinok zabezpečí ďalšia maxima, ktorá sa týka relevantnosti.)

Pod kategóriu Kvality spadá vyššia maxima – „Snaž sa, aby tvoj príspevok ku konverzácii bol pravdivý“ – a dve špecifickejšie maximy:

1. Nehovor to, o čom si presvedčený, že je to nepravdivé.

2. Nehovor nič, pre čo nemáš primerané dôkazy.

Pod kategóriu Relácie dávam jedinú maximu, a to „Hovor k veci“. Aj keď sama táto maxima je lakonická, jej formulácia ukrýva množstvo problémov, ktoré ma dosť zamestnávajú: otázky týkajúce sa toho, aké rôzne druhy a ohniská relevantnosti môžu existovať, ako sa posúvajú v priebehu slovnej výmeny, ako sa vyrovnať s faktom, že predmet rozhovoru sa legitímne mení a tak ďalej. Spracovanie takýchto otázok považujem za nesmierne náročné a dúfam, že sa k nim vrátim v neskoršej práci.

A napokon, pod kategóriu Modality, ktorú nechápem ako súvisiacu s tým, čo je povedané (ako predchádzajúce kategórie), ale skôr s tým, ako má byť povedané to, čo je povedané, zahŕňam vyššiu maximu – „Vyjadruj sa jasne“ – a rozmanité maximy, napríklad:

1. Vyhýbaj sa nejasnému vyjadrovaniu.
2. Vyhýbaj sa viacznačnosti.
3. Buď stručný (vyhýbaj sa zbytočnej rozvláčnosti).
4. Hovor usporiadane.[3]

A mohli by sme potrebovať aj ďalšie.

Je zrejmé, že dodržiavanie niektorých z týchto maxím je menej naliehavé než dodržiavanie iných; a človek, ktorý sa vyjadril zbytočne rozvláčne by bol vo všeobecnosti vystavený miernejšej kritike než človek, ktorý povedal niečo, o čom je presvedčený, že je to nepravdivé. Vlastne by sa mohlo zdať, že dôležitosť prinajmenšom prvej maximy Kvality je taká, že by nemala byť zahrnutá do schémy toho druhu, ktorý navrhujem; ďalšie maximy vstupujú do platnosti len za predpokladu, že táto maxima Kvality je splnená. Aj keď to môže byť správne, zdá sa, že čo sa týka vytvárania implikatúr, hrá úlohu, ktorá nie je úplne odlišná od iných maxím a bude vhodné aspoň nateraz ju pokladať za člena tohto zoznamu maxím.

Pravdaže, existujú tie najrôznejšie druhy ďalších maxím (svojou povahou estetické, sociálne alebo morálne), napríklad „Buď slušný“, ktoré účastníci slovnej výmeny zvyčajne takisto dodržiavajú, a tieto môžu takisto generovať nekonvenčné implikatúry. Konverzačné maximy a konverzačné implikatúry, ktoré s nimi súvisia, sú však osobitne spojené (dúfam) s konkrétnymi cieľmi, pre ktoré je reč (a teda slovná výmena) uspôsobená, ktorým má slúžiť a pre ktoré sa primárne aj využíva. Svoje maximy som vyjadril tak, akoby týmto cieľom bola maximálne účinná výmena informácií; samozrejme, toto vymedzenie je príliš úzke a schému treba zovšeobecniť, aby pripúšťala také všeobecné ciele, ako ovplyvňovať alebo usmerňovať konanie iných.

Pretože jedným z mojich neskrývaných cieľov je chápať hovorenie ako osobitný prípad alebo druh účelného, v skutočnosti racionálneho správania, možno stojí za povšimnutie, že špecifické očakávania alebo predpoklady spojené prinajmenšom s niektorými z uvedených maxím majú svoje analógie v oblasti transakcií, ktoré nie sú slovnými výmenami. Uvediem v krátkosti jednu takúto analógiu pre každú konverzačnú kategóriu.

1. Kvantita. Ak mi pomáhate pri oprave auta, očakávam, že pomoc, ktorou prispejete, nebude ani väčšia, ani menšia, než je potrebné. Napríklad, ak v konkrétnej fáze potrebujem štyri skrutky, očakávam od vás, že mi podáte štyri, a nie dve alebo šesť.

2. Kvalita. Očakávam, že to, čím mi prispejete, bude ozajstné, a nie nepravé. Ak potrebujem cukor ako prísadu do koláča, pri príprave ktorého mi pomáhate, neočakávam od vás, že mi podáte soľ; ak potrebujem lyžicu, neočakávam kúzelnícku lyžicu vyrobenú z gumy.

3. Relácia. Očakávam, aby to, čím partner prispeje, bolo primerané bezprostredným potrebám v každej fáze transakcie. Ak miešam prísady pre koláč, neočakávam, že mi podáte Bibliu, ba ani chňapku (hoci tou by ste mohli primerane prispieť v neskoršom štádiu).

4. Modalita. Očakávam, že partner objasní, čím prispieva, a že to urobí s primeranou pohotovosťou.

Tieto analógie sú dôležité pre to, čo pokladám za základnú otázku týkajúcu sa Princípu kooperácie a s ním spojených maxím, totiž, čo je základom predpokladu, ktorý sme, zdá sa, prijali a od ktorého, ako sa (dúfam) ukáže, závisí značná časť implikatúr, že hovoriaci budú vo všeobecnosti (ceteris paribus a ak nič nebude naznačovať opak) postupovať spôsobom, ktorý predpisujú tieto princípy. Nezaujímavá, no bezpochyby na istej úrovni primeraná odpoveď znie, že je jednoducho dobre známym empirickým faktom, že ľudia sa naozaj takto správajú; naučili sa to v detstve a neodvykli si správať sa tak, a vlastne by si vyžadovalo dosť úsilia radikálne sa odchýliť od tohto návyku. Napríklad, je oveľa ľahšie hovoriť pravdu než vymýšľať klamstvá.

Som však dostatočne racionálne založený, aby som chcel nájsť základ, o ktorý sa opierajú tieto fakty, aj keď môžu byť nepopierateľné; bol by som rád, keby som bol schopný uvažovať o bežnom type konverzačnej praxe nielen ako o niečom, čoho sa všetci alebo väčšina z nás fakticky pridŕža, ale aj ako o niečom, o čom platí, že je pre nás rozumné držať sa toho, a čoho by sme sa nemali vzdať. Po istú dobu ma priťahovala myšlienka, že o dodržiavaní Princípu kooperácie a maxím pri slovnej výmene by sa mohlo uvažovať ako o kvázi-zmluvnej záležitosti, s analógiami mimo oblasti rozhovoru. Ak prechádzate okolo mňa, keď sa trápim so svojím autom, ktoré ma nechalo v štichu, nepochybne do istej miery očakávam, že mi ponúknete pomoc, no len čo sa spolu so mnou začnete rýpať pod kapotou, moje očakávania sa zvýšia a nadobudnú špecifickejšie podoby (ak nič nenaznačuje, že ste len babrák, čo do všetkého strká nos); a zdá sa mi, že v slovných výmenách sa príznačne prejavujú isté rysy, ktorými sa spoločne vyznačujú kooperatívne transakcie:

1. Účastníci majú nejaký spoločný bezprostredný cieľ, napríklad opraviť auto; pravda, ich konečné ciele môžu byť nezávislé a dokonca v rozpore – každý môže chcieť opraviť auto, aby odišiel, a toho druhého ponechal osudu. V typických slovných výmenách existuje spoločný cieľ, aj keď – ako pri susedskej debate ponad plot – môže byť druhoradý, totiž, že každá strana by sa mala pre danú chvíľu stotožniť s prechodnými konverzačnými záujmami tej druhej.

2. Príspevky účastníkov by mali do seba zapadať, mali by byť navzájom závislé.

3. Existuje istý druh zhody (ktorá môže byť explicitná, ale často je nevyslovená), že – za inak rovnakých okolností – by transakcia mala pokračovať primeraným spôsobom, kým obe strany nesúhlasia, že by sa mala ukončiť. Jednoducho z ničoho nič neodídeme ani nezačneme robiť niečo iné.

Aj keď sa však takýto kvázi-zmluvný základ môže týkať niektorých prípadov, existuje priveľa typov výmen, napríklad hádky alebo písanie listov, pre ktoré sa príliš nehodí. Každopádne, človek má pocit, že ten, kto hovorí od veci alebo sa vyjadruje nejasne, nesklamal svojich poslucháčov, ale v prvom rade zhodil sám seba. Bol by som teda rád, keby sa mi podarilo ukázať, že dodržiavanie Princípu kooperácie a maxím je rozumné (racionálne) v nasledujúcom zmysle: že od každého, kto dbá na ciele, ktoré sú pre konverzáciu/komunikáciu ústredné (napríklad poskytovať a získavať informácie, ovplyvňovať iných a byť ovplyvňovaný inými) sa musí očakávať, že má záujem – za vhodných okolností – zapojiť sa do slovných výmen, ktoré prinesú úžitok len za predpokladu, že sa vedú vo všeobecnom súlade s Princípom kooperácie a maximami. Nie som si istý, či možno dospieť k nejakému takému záveru. Každopádne som si celkom istý, že k nemu nemôžem dospieť, kým mi nebude oveľa jasnejšia povaha relevantnosti a okolností, za ktorých sa vyžaduje.

Teraz je vhodný čas ukázať súvislosť medzi Princípom kooperácie a maximami na jednej strane a konverzačnou implikatúrou na strane druhej.

Účastníkovi slovnej výmeny sa nemusí podariť splniť nejakú maximu rôznymi spôsobmi, ku ktorým patria nasledujúce:

1. Môže potichu a nenápadne maximu porušiť; ak áno, v niektorých prípadoch bude mať sklon zavádzať.

2. Môže odstúpiť od platnosti maximy aj Princípu kooperácie; môže povedať, naznačiť alebo umožniť, aby bolo jasné, že nie je ochotný spolupracovať tak, ako to maxima vyžaduje. Môže napríklad povedať: Už nemôžem nič povedať. Mlčím ako hrob.

3. Môže byť vystavený konfliktu: napríklad, nemusí byť schopný splniť prvú maximu Kvantity (Poskytuj toľko informácií, koľko sa vyžaduje) bez porušenia druhej maximy Kvality (Maj primerané dôkazy pre to, čo hovoríš).

4. Môže opovrhovať maximou; to jest môže bezočivo maximu nesplniť. Za predpokladu, že hovorca je schopný splniť maximu a urobiť tak bez porušenia inej maximy (kvôli konfliktu), neodstupuje od nej a nepokúša sa, vzhľadom na očividnú bezočivosť svojho konania, zavádzať, poslucháč sa ocitá pred menším problémom: Ako možno vyslovenie toho, čo hovorca povedal, zosúladiť s predpokladom, že dodržiava celkový Princíp kooperácie? Práve táto situácia príznačne vedie k vzniku konverzačnej implikatúry. A keď sa konverzačná implikatúra bude vytvárať takto, poviem, že maxima sa zneužíva.

Teraz môžem charakterizovať pojem konverzačnej implikatúry. O človeku, ktorý tým, že (popri tom, keď) povie (alebo predstiera, že povie), že p, implikoval, že q, možno povedať, že konverzačne implikoval, že q, za predpokladu, že (1) sa o ňom treba domnievať, že dodržiava konverzačné maximy alebo aspoň Princíp kooperácie; (2) je potrebný predpoklad, že si je vedomý alebo si myslí, že q, aby bolo to, že povie alebo predstiera, že povie p (alebo tak koná v tomto zmysle) v súlade s touto domnienkou; a (3) hovorca si myslí (a očakával by od poslucháča, že si myslí, že hovorca si myslí), že je v kompetencii poslucháča vypočítať alebo intuitívne pochopiť, že je potrebný predpoklad uvedený v (2). Aplikujme to na môj prvý príklad, na poznámku osoby B, že osoba C ešte nebola vo väzení. Pri vhodnej situácii by osoba A mohla uvažovať nasledovne: „(1) Osoba B zdanlivo porušila maximu ‚Hovor k veci‘ a možno ju preto pokladať za niekoho, kto opovrhol jednou z maxím spájajúcou sa so zrozumiteľnosťou, nemám však nijaký dôvod predpokladať, že odstupuje od platnosti Princípu kooperácie; (2) za daných okolností môžem pokladať to, že hovorí od veci, iba za zdanlivé vtedy a len vtedy, keď predpokladám, že si myslí, že osoba C je potenciálne nečestná; (3) osoba B vie, že som schopný vypočítať krok (2). Takže osoba B implikuje, že osoba C je potenciálne nečestná.“

Prítomnosť konverzačnej implikatúry sa musí dať vypočítať; pretože aj keby bola v skutočnosti intuitívne pochopená, pokiaľ sa intuícia nebude dať nahradiť argumentom, implikatúra (ak bude vôbec prítomná) sa nebude považovať za konverzačnú implikatúru; bude to konvenčná implikatúra. Pri vypočítavaní prítomnosti konkrétnej konverzačnej implikatúry sa poslucháč bude opierať o nasledujúce údaje: (1) o konvenčný význam použitých slov spolu s totožnosťou akýchkoľvek referencií, ktorých sa to môže týkať; (2) o Princíp kooperácie a jeho maximy; (3) o jazykový alebo iný (nejazykový) kontext výpovede; (4) o ďalšie zložky východiskových poznatkov; a (5) o fakt (alebo predpokladaný fakt), že všetky príslušné položky spadajúce pod predošlé body sú dostupné obom účastníkom a obaja účastníci vedia alebo predpokladajú, že je to tak. Všeobecný vzor pre výpočet konverzačnej implikatúry by mohol vyzerať takto: „Povedal, že p; niet dôvodu predpokladať, že nedodržiava maximy alebo aspoň Princíp kooperácie; nemohol by to robiť, keby si nemyslel, že q; vie (a vie, že ja viem, že vie), že chápem, že je potrebný predpoklad, že si myslí, že q; neurobil nič, aby mi zabránil myslieť si, že q; má v úmysle, aby som si myslel, alebo je aspoň ochotný umožniť mi, aby som si myslel, že q; takže implikoval, že q.“

Príklady konverzačnej implikatúry
Uvediem teraz niekoľko príkladov, ktoré rozdelím do troch skupín.

Skupina A: Príklady, v ktorých nie je porušená nijaká maxima alebo aspoň nie je jasné, že sa v nich porušuje nejaká maxima.

Osoba A stojí vedľa očividne nepojazdného auta a prichádza k nemu osoba B; dochádza k nasledujúcej výmene:

(1)
A: Došiel mi benzín.
B: Za rohom je benzínové čerpadlo.

(Komentár: Osoba B by porušovala maximu „Hovor k veci“, keby si nemyslela, alebo keby si nemyslela, že je možné, že čerpadlo je otvorené a predáva sa tam benzín; teda implikuje, že čerpadlo je otvorené alebo aspoň, že môže byť otvorené a tak ďalej.)

V tomto príklade, na rozdiel od prípadu poznámky Nebol ešte vo väzení, je nevyslovená súvislosť medzi poznámkou osoby B a poznámkou osoby A taká zrejmá, že aj keď sa vyššia maxima Modality „Hovor zrozumiteľne (Vyjadruj sa jasne)“ interpretuje tak, že sa týka nielen vyjadrenia toho, čo je povedané, ale aj súvislosti toho, čo je povedané s pridruženými poznámkami, zdá sa, že v tomto príklade niet dôvodu pokladať túto vyššiu maximu za nedodržanú. Nasledujúci príklad je v tomto ohľade azda menej jasný:

(2)
A: Nezdá sa, že by mal Smith v súčasnosti priateľku.
B: V poslednej dobe často navštevoval New York.

Osoba B implikuje, že Smith má alebo možno má v New Yorku priateľku.
(Komentár je vzhľadom na ten, čo sme uviedli v predošlom príklade, zbytočný.)

V oboch príkladoch hovorca implikuje to, čomu podľa našej domnienky musí veriť, aby sa zachovala domnienka, že dodržiava maximu Relácie.

Skupina B: Príklady, v ktorých je porušená nejaká maxima, ale jej porušenie treba vysvetliť predpokladom konfliktu s inou maximou.

Osoba A plánuje spolu s osobou B cestovnú trasu na dovolenku vo Francúzsku. Obe vedia, že osoba A chce navštíviť svojho priateľa C, ak by to neznamenalo prílišné predĺženie ich cesty:

(3)
A: Kde býva C?
B: Niekde na juhu Francúzska.

(Komentár: Niet dôvodu predpokladať, že osoba B odstupuje od účinnosti; jej odpoveď je, ako sama dobre vie, menej informatívna, ako sa vyžaduje, aby vyhovela potrebám osoby A. Toto nedodržanie prvej maximy Kvantity možno vysvetliť iba predpokladom, že osoba B si je vedomá, že poskytnúť viac informácií by znamenalo povedať niečo, čo by bolo nedodržaním druhej maximy Kvality „Nehovor nič, pre čo nemáš primerané dôkazy“, takže osoba B implikuje, že nevie, v ktorom meste býva C.)

Skupina C: Príklady, ktoré zahŕňajú zneužitie, čiže postup, ktorým sa opovrhuje nejakou maximou so zámerom dostať sa ku konverzačnej implikatúre prostredníctvom niečoho, čo má povahu rečníckeho obratu.

Aj keď sa v týchto príkladoch porušuje nejaká maxima na úrovni toho, čo je povedané, poslucháč má právo predpokladať, že táto maxima alebo aspoň celkový Princíp kooperácie sa dodržiava na úrovni toho, čo je implikované.

(la) Opovrhovanie prvou maximou Kvantity

Osoba A píše odporúčanie týkajúce sa žiaka, ktorý sa uchádza o miesto filozofa, a jej list znie takto: „Vážený pán, pán X ovláda vynikajúco angličtinu a pravidelne sa zúčastňoval seminárov. Váš a tak ďalej.“ (Komentár: Osoba A nemôže odstupovať od účinnosti princípu kooperácie, pretože keby nechcela spolupracovať, načo vôbec písať? Nemôže byť kvôli neinformovanosti neschopná povedať viac, pretože daný človek je jeho žiakom; navyše, vie, že sa požaduje viac informácií než tieto. Musí teda chcieť poskytnúť informácie, ktoré sa zdráha napísať. Tento predpoklad možno udržať iba vtedy, ak si myslí, že pán X je ako filozof nanič. Teda toto je to, čo implikuje.)

Krajné príklady opovrhovania prvou maximou Kvantity poskytujú vyslovenia zjavných tautológií, napríklad Ženy sú ženy a Vojna je vojna. Rád by som zastával názor, že na úrovni toho, čo je povedané, v tom zmysle, ktorý uprednostňujem, sú takéto poznámky úplne neinformatívne, a teda na tejto úrovni musia porušovať prvú maximu Kvantity v každom konverzačnom kontexte. Samozrejme, sú informatívne na úrovni toho, čo je implikované, a to, či poslucháč identifikuje ich informatívny obsah na tejto úrovni, závisí od jeho schopnosti vysvetliť, prečo si hovorca vybral túto konkrétnu zjavnú tautológiu.

(1b) Nedodržanie druhej maximy Kvantity „Nepodávaj viac informácií, než sa vyžaduje“ za predpokladu, že by sa mala pripustiť existencia takejto maximy

Osoba A chce vedieť, či p, a osoba B mu sama od seba povie nielen informáciu, že p, ale informácie v tom zmysle, že je isté, že p, a že dôkazy, že je to naozaj p, sú tie a tie a také a také.

Veľavravnosť osoby B môže byť neúmyselná, a ak ju osoba A za takú pokladá, môže v jej mysli vyvolať pochybnosť, či si je B taká istá, ako hovorí („Zdá sa mi, že tá dáma sľubuje trocha veľa“).[4] Ak sa však pokladá za úmyselnú, bola by nepriamym spôsobom ako oznámiť, že je do istej miery diskutabilné, či p alebo nie. Je však pravdepodobné, že takáto implikatúra by sa dala vysvetliť odkazom na maximu Relácie bez odvolávania sa na údajnú druhú maximu Kvantity.

(2a) Príklady, v ktorých sa opovrhuje prvou maximou Kvality

Irónia. Osoba X, s ktorou bola osoba A doteraz v blízkom vzťahu, prezradila tajomstvo osoby A jej obchodnému konkurentovi. Osoba A i jej poslucháč to vedia. Osoba A hovorí, že X je skvelý priateľ. (Komentár: Osobe A aj jej poslucháčovi je úplne zrejmé, že to, čo osoba A povedala alebo predstierala, že hovorí, je čosi, čomu neverí, a jej poslucháč vie, že osoba A vie, že jej poslucháčovi je to zrejmé. Teda, ak nie je výpoveď osoby A úplne prázdna, musí sa A pokúšať vyjadriť nejakú inú propozíciu než tú, ktorú naoko predkladá. Musí to byť nejaká zjavne súvisiaca propozícia; najzjavnejšie súvisiaca propozícia je tá, ktorá odporuje propozícii, ktorú naoko predkladá.)

Metafora. Príklady ako Si smotanou v mojej káve typicky zahŕňajú kategoriálnu nepravdu, a tak opačné tvrdenie k tomu, čo hovorca naoko povedal, bude, prísne vzaté, banálnosťou; nemôže byť teda tým, čo sa takýto hovorca pokúša zrozumiteľne vyjadriť. Najpravdepodobnejším predpokladom je, že hovorca pripisuje svojmu poslucháčovi nejakú vlastnosť alebo vlastnosti, vzhľadom na ktoré sa poslucháč podobá (viac-menej fiktívne) na uvedenú látku.

Je možné skombinovať metaforu a iróniu tým, že vnútime poslucháčovi dva stupne interpretácie. Hovorím Si smotanou v mojej káve, pričom chcem, aby poslucháč dospel najprv k interpretantu metafory „Si mojou pýchou a potešením“, a potom k interpretantu irónie „Si mojím prekliatím.“

Litotes. O človeku, o ktorom sa vie, že rozmlátil celý nábytok, niekto povie: Mal trochu vypité.

Hyperbola. Každé pekné dievča miluje námorníka.

(2b) Možno nie je ľahké nájsť príklady, v ktorých sa opovrhuje druhou maximou Kvality „Nehovor nič, pre čo nemáš primerané dôkazy“, ale nasledujúci sa zdá byť ich ukážkou. Hovorím o manželke pána X: Dnes večer ho pravdepodobne podvádza. Vo vhodnom kontexte alebo s vhodným gestom či tónom hlasu môže byť jasné, že nemám primeraný dôvod predpokladať, že je to tak. Môj spoločník, aby zachoval predpoklad, že sa stále hrá konverzačná hra, sa domnieva, že naznačujem nejakú súvisiacu propozíciu, pre prijatie ktorej mám naozaj rozumný dôvod. Touto súvisiacou propozíciou by pokojne mohlo byť, že tá žena rada podvádza svojho manžela, alebo je možno takou osobou, ktorá by sa pred takýmto správaním nezastavila.

(3) Príklady, v ktorých sa implikatúra dosahuje na základe skutočného, na rozdiel od zdanlivého porušenia maximy Relácie, sú asi zriedkavé, no dobrým kandidátom sa zdá byť nasledujúci. Na nóbl čajovom večierku osoba A hovorí Pani X je stará škatuľa. Na okamih zavládne zdesené ticho a potom osoba B povie Toto leto bolo vcelku nádherné počasie, však? Osoba B sa očividne odmietla relevantne vyjadriť k predchádzajúcej poznámke osoby A. Tým implikuje, že o poznámke osoby A by sa nemalo hovoriť, a azda konkrétnejšie, že osoba A sa dopustila spoločenského faux pas.

(4) Príklady, v ktorých sa pohŕda rôznymi maximami, ktoré spadajú pod vyššiu maximu „Vyjadruj sa jasne“.

Viacznačnosť. Musíme mať na pamäti, že sa zaoberáme len viacznačnosťou, ktorá je úmyselná, pričom hovorca chce alebo očakáva, aby to jeho poslucháč rozpoznal. Problém, ktorý má poslucháč vyriešiť, je, prečo by sa mal hovorca, keď stále hrá konverzačnú hru, namáhať a zvoliť si viacznačnú výpoveď. Jestvujú dva typy prípadov:

(a) Príklady, v ktorých nejestvuje nijaký rozdiel alebo nijaký nápadný rozdiel medzi dvoma interpretáciami výpovede, čo sa týka priamosti; ani jedna interpretácia nie je nápadne sofistikovanejšia, menej bežná, nejasnejšia alebo väčšmi pritiahnutá za vlasy než druhá. Mohli by sme uvažovať o veršoch W. Blakea: „Nikdy sa nesnaž prezradiť svoju lásku, lásku, ktorá nikdy neodhalená môže byť.“[5] Aby som sa vyhol komplikáciám, ktoré prináša prítomnosť rozkazovacieho spôsobu, budem uvažovať o súvisiacej vete Snažil som sa prezradiť svoju lásku, lásku, ktorá nikdy neodhalená môže byť. Môže tu ísť o dvojnásobnú viacznačnosť. Výraz moja láska sa môže vzťahovať buď na citový stav, alebo na objekt citu, a výraz láska, ktorá nikdy neodhalená môže byť môže znamenať buď „láska, ktorá nemôže byť odhalená“, alebo „láska, ktorá, ak je odhalená, nemôže ďalej existovať“. Sčasti na základe vysokej kultivovanosti básnika a sčasti na základe vnútorných dôkazov (táto viacznačnosť sa zachováva) sa zdá, že nemáme inú možnosť než predpokladať, že tieto viacznačnosti sú úmyselné a že básnik vyjadruje aj to, čo by hovoril, keby bola zamýšľaná skôr jedna interpretácia než druhá a naopak; aj keď básnik nepochybne nehovorí explicitne nijakú z týchto vecí, ale ich len vyjadruje alebo naznačuje (porovnaj: „Máš čosi, čo vie ženskú radosť odkliať? Odklínaj! Tvoja láska však – môj poklad“).[6]

(b) Príklady, v ktorých je jedna interpretácia nápadne menej priama než druhá. Vezmime si spletitý príklad britského generála, ktorý dobyl provinciu Sind a poslal domov správu Peccavi.[7] Príslušná viacznačnosť („Mám Sind“/ „Zhrešil som“)[8] je fonémická, nie morfémická a výraz, ktorý je tu v skutočnosti použitý, je jednoznačný. Keďže je však v jazyku, ktorý je cudzím pre hovorcu aj poslucháča, vyžaduje sa preklad, a viacznačnosť spočíva v štandardnom preklade do rodnej angličtiny.

Nech už je či nie je vyjadrovaný priamy interpretant („Zhrešil som“), zdá sa, že nepriamy interpretant vyjadrovaný musí byť. Mohli by existovať štylistické dôvody, aby sa touto vetou vyjadril len jej nepriamy interpretant, bolo by však nezmyselné a azda aj štylisticky nevhodné obťažovať sa hľadaním výrazu, ktorý nepriamo vyjadruje, že p, a vnucovať tak poslucháčom námahu spojenú s hľadaním tohto interpretantu, keby bol tento interpretant zbytočný, čo sa týka komunikácie. To, či bol vyjadrený aj priamy interpretant, závisí zrejme od toho, či by bol takýto predpoklad v rozpore s ďalšími konverzačnými požiadavkami, napríklad, keby bol relevantný, keby bol niečím, čo by mohol hovorca údajne prijať a tak ďalej. Ak takéto požiadavky nie sú splnené, tak priamy interpretant nie je vyjadrovaný. Ak sú splnené, tak áno. Ak sme sa o autorovi Peccavi mohli prirodzene domnievať, že si myslí, že sa dopustil nejakého druhu priestupku, napríklad, neposlúchol rozkazy pri dobýjaní provincie Sind, a ak by bol odkaz na takéto previnenie relevantný pre predpokladané záujmy poslucháčov, tak by vyjadroval oba interpretanty; inak by vyjadroval len nepriamy interpretant.

Nejasnosť. Ako pre účely komunikácie využívam úmyselné a zjavné porušenie požiadavky, aby som sa vyhýbal nejasnosti? Zrejme, ak má fungovať Princíp kooperácie, musím chcieť, aby môj partner rozumel tomu, čo hovorím, napriek nejasnosti, ktorú vnášam do svojej výpovede. Predpokladajme, že osoby A a B sa rozprávajú v prítomnosti tretej osoby, napríklad dieťaťa. Vtedy by sa mohla osoba A úmyselne vyjadriť nejasne, hoci nie príliš, s nádejou, že mu bude rozumieť osoba B a tretia osoba nie. Okrem toho, ak osoba A očakáva, že osoba B chápe, že A sa úmyselne vyjadruje nejasne, zdá sa rozumné predpokladať, že keď osoba A takto prispieva k rozhovoru, naznačuje, že obsah jej správy by sa nemal poskytnúť tretej osobe.

Nezdar, čo sa týka stručnosti či strohosti. Porovnajte nasledujúce poznámky:

(a) Slečna X zaspievala pieseň „Home Sweet Home“.
(b) Slečna X vydala sled zvukov, ktorý sa značne zhodoval s notovým zápisom piesne „Home Sweet Home“.

Predpokladajme, že kritik sa rozhodol vysloviť skôr (b) než (a). (Komentár: Prečo si vybral tieto okolky namiesto stručného a takmer synonymného výrazu zaspievala? Pravdepodobne preto, aby naznačil nejaký nápadný rozdiel medzi vystúpením slečny X a vystúpeniami, na ktoré sa slovo spievanie obvykle používa. Najzrejmejšou domnienkou je, že vystúpenie slečny X trpelo nejakým nepríjemným nedostatkom. Kritik vie, že práve táto domnienka asi človeku zíde na um, takže práve to implikuje.)

Generalizovaná konverzačná implikatúra
Doteraz som uvažoval len o prípadoch toho, čo by som mohol nazvať „konkretizovaná konverzačná implikatúra“ – to jest, o prípadoch, v ktorých sa implikatúra prenáša tým, že povieme, že p pri konkrétnej príležitosti vďaka osobitým rysom kontextu, o prípadoch, v ktorých niet miesta pre myšlienku, že implikatúra tohto druhu sa obvykle prenáša tým, že povieme, že p. Existujú však prípady generalizovanej konverzačnej implikatúry. Niekedy možno povedať, že použitie určitej slovnej formy vo výpovedi by obvykle (pri neexistencii zvláštnych okolností) prenášalo tú a tú implikatúru alebo typ implikatúry. Asi je ťažké nájsť nekontroverzné príklady, pretože je až príliš ľahké zaobchádzať s generalizovanou konverzačnou implikatúrou, ako keby bola konvenčnou implikatúrou. Ponúkam príklad, ktorý, dúfam, môže byť dosť nekontroverzný.

Každý, kto používa vetu formy X má dnes večer schôdzku s nejakou ženou, by normálne implikoval, že osoba, s ktorou sa má stretnúť, je niekto iný než manželka, matka, sestra alebo možno aj blízka platonická priateľka muža X. Podobne, keby som povedal X vošiel včera do nejakého domu a za dverami našiel korytnačku, môj poslucháč by bol obvykle prekvapený, keby som o čosi neskôr prezradil, že išlo o vlastný dom osoby X. Mohol by som predviesť podobné jazykové javy týkajúce sa výrazov (nejaká) záhrada, (nejaké) auto, (nejaká) univerzita a tak ďalej. Niekedy by tu však obvykle nebola nijaká takáto implikatúra („Celé dopoludnie som presedel v aute“), a inokedy opačná implikatúra („Včera som si zlomil prst“). Prikláňam sa k názoru, že človek by nevypočul so sympatiami filozofa, ktorý tvrdil, že forma výrazu nejaké X má tri zmysly: jeden, v ktorom znamená približne „niečo, čo spĺňa podmienky vymedzujúce slovo X„, ďalší, v ktorom znamená približne „nejaké X (v prvom zmysle), ktoré len vzdialene súvisí istým spôsobom s nejakou osobou naznačenou kontextom“, a ešte jeden, v ktorom znamená „nejaké X (v prvom zmysle), ktoré istým spôsobom úzko súvisí s nejakou osobou naznačenou kontextom“. Nedali by sme oveľa radšej prednosť vysvetleniu nasledujúcim spôsobom (ktoré, samozrejme, môže byť v detailoch nesprávne)?: Keď niekto tým, že použije formu výrazu nejaké X, implikuje, že X nepatrí k nejakej identifikovateľnej osobe alebo nie je s ňou inak úzko spojené, implikatúra je prítomná, pretože hovorca sa nevyjadril určito tak, ako by sa od neho dalo očakávať, s tým dôsledkom, že sa asi bude predpokladať, že nie je schopný vyjadriť sa určito. Ide o dobre známu situáciu implikatúry a možno ju klasifikovať ako nesplnenie prvej maximy Kvantity, či už z toho alebo onoho dôvodu. Jedinou ťažkou otázkou je, prečo by sa malo v určitých prípadoch predpokladať, nezávisle od informácií o konkrétnych kontextoch výpovede, že spresnenie blízkosti alebo vzdialenosti súvislosti medzi konkrétnou osobou alebo objektom a ďalšou osobou, ktorá sa spomína alebo naznačuje výpoveďou, by asi malo byť zaujímavé. Odpoveď musí spočívať v nasledujúcej oblasti: Transakcie medzi nejakou osobou a inými osobami alebo vecami, ktoré sú s ňou úzko spojené, sa často veľmi odlišujú, čo sa týka ich sprievodných okolností a výsledkov, od toho istého druhu transakcií, ktoré zahŕňajú len vzdialene spojené osoby alebo veci; napríklad, sprievodné okolnosti a výsledky toho, že objavím dieru vo svojej streche, sú asi veľmi odlišné od sprievodných okolností a výsledkov toho, že objavím dieru v streche niekoho iného. Informácie, tak ako peniaze, sa často dávajú bez toho, aby darca vedel, ako ich príjemca presne zužitkuje. Ak niekto, komu sa transakcia spomenie, jej venuje ďalšiu pozornosť, asi sa prichytí pri tom, že chce odpovede na ďalšie otázky, ktoré hovorca nemusel byť schopný vopred identifikovať; ak je pravdepodobné, že vhodné spresnenie umožní poslucháčovi, aby si odpovedal na rozmanitý a početný súbor takýchto otázok, tak sa predpokladá, že hovorca by ho mal zahrnúť do svojej poznámky; ak nie, tak sa to nepredpokladá.

Teraz môžeme napokon ukázať, že ak je konverzačná implikatúra tým, čím je, musí mať určité rysy:

1. Keďže na to, aby sme predpokladali prítomnosť konverzačnej implikatúry, musíme predpokladať, že sa dodržiava aspoň Princíp kooperácie, a keďže je možné odstúpiť od dodržiavania tohto princípu, vyplýva z toho, že generalizovanú konverzačnú implikatúru možno v konkrétnom prípade zrušiť. Možno ju zrušiť explicitne pridaním nejakej vety, ktorá vyjadruje alebo naznačuje, že hovorca od princípu odstúpil, alebo ju možno zrušiť kontextovo, ak je forma výpovede, ktorá ju obvykle prenáša, použitá v kontexte, z ktorého je jasné, že hovorca odstupuje od princípu.

2. Pretože výpočet, že je prítomná konkrétna konverzačná implikatúra, si okrem informácií o kontexte a východiskových informácií vyžaduje len poznanie toho, čo bolo povedané (alebo toho, k čomu nás konvenčne zaväzuje daná výpoveď), a pretože spôsob vyjadrenia nehrá pri tomto výpočte nijakú úlohu, nebude možné nájsť iný spôsob, než povedať to isté, ktorý jednoducho nemá príslušnú implikatúru, až na prípady, kde je pre určenie implikatúry (na základe jednej z maxím Modality) sám relevantný nejaký špecifický rys náhradnej verzie. Ak tento rys nazveme neoddeliteľnosťou, dá sa očakávať, že generalizovaná konverzačná implikatúra, ktorá sa prenáša pomocou nejakého dobre známeho, nie špecifického výrazu, bude mať vysoký stupeň neoddeliteľnosti.

3. Zhruba povedané, keďže výpočet prítomnosti konverzačnej implikatúry predpokladá počiatočné poznanie konvenčnej účinnosti výrazu, ktorého vyslovenie prenáša implikatúru, konverzačný implikát bude podmienkou, ktorá nie je zahrnutá v pôvodnej špecifikácii konvenčnej účinnosti tohto výrazu. Aj keď nemusí byť nemožné, aby sa to, čo sa takpovediac rodí ako konverzačná implikatúra, skonvencionalizovalo, vyžadovalo by si osobitné zdôvodnenie predpokladať, že je to tak v danom prípade. Teda, aspoň spočiatku, konverzačné implikáty nie sú súčasťou významu výrazov, k použitiu ktorých sa viažu.

4. Pretože pravdivosť toho, čo je povedané, si nevyžaduje pravdivosť konverzačného implikátu (to, čo je povedané, môže byť pravdivé – to, čo je implikované, môže byť nepravdivé), implikatúra sa neprenáša tým, čo je povedané, ale len vyslovením toho, čo je povedané, alebo „tým, že to takto vyjadríme“.

5. Pretože vypočítať konverzačnú implikatúru znamená vypočítať, čo sa má predpokladať, aby sa zachoval predpoklad, že sa dodržiava Princíp kooperácie, a pretože môžu existovať rôzne možné špecifické vysvetlenia, ktorých zoznam môže byť otvorený, konverzačný implikát bude v takýchto prípadoch disjunkciou takýchto špecifických vysvetlení; a ak bude ich zoznam otvorený, implikát bude mať presne ten druh neurčitosti, ktorý, zdá sa, mnohé skutočné implikáty fakticky majú.

---

P o z n á m k y
[1] Príslušná veta v origináli znie „He is in the grip of the vice“, pričom „vice“ môže znamenať aj „neresť“, aj „zverák“.
[2] V origináli sa hovorí o angličtine – pozn. prekl.
[3] Voľnejšie: „Nech má to, čo hovoríš, hlavu a pätu.“ – pozn. prekl.
[4] „Methinks the lady doth protest too much.“ Zo Shakespearovho Hamleta, preklad J. Kot. – pozn. prekl.
[5] V origináli: „Never seek to tell thy love, Love that never told can be“ – pozn. prekl.
[6] Veľmi voľný preklad veršov Shakespearovho sonetu od Ľ. Feldeka, ktorý sa však dá použiť na ilustráciu dvojznačnosti výrazu „tvoja láska“. V origináli: „Since she [nature] pricked thee out for women’s pleasure, mine be thy love, and thy love’s use their treasure“ – pozn. prekl.
[7] „Peccavi“ znamená po latinsky „Zhrešil som“, po anglicky „I have sinned“ – pozn. prekl.
[8] V origináli je naozaj fonémická – „I have Sind“/“I have sinned“ – pozn. prekl.

---

Z anglického originálu Logic and Conversation preložil Dezider Kamhal. Preklad vznikol ako súčasť grantového projektu VEGA č. 1/0602/10 v Centre kognitívnych vied Katedry aplikovanej informatiky FMFI UK v Bratislave.