Láska a oddelenie


Michal Paweł Markowski: Láska a oddelenie. In: Ostium, roč. 17, 2021, č. 2.


V Levinasovej knihe Vlastné mená (Noms propres) možno nájsť neveľký, zato však veľmi zaujímavý text venovaný Marcelovi Proustovi. Originál je nazvaný L’autre dans Proust, čo Janusz Margański preložil ako Iný u Prousta, hoci správnejší preklad by bol „Iné u Prousta“ (ide totiž o rozličné aspekty inakosti).

Levinas začína charakteristikou dvojznačnosti vpísanej do projektu literárneho nazerania sveta. Mimo svojej typickej „silnej línie“, pevných kontúr svojich románových postáv a udalostí sa proustovská obraznosť vyznačuje určitou základnou nedefinovateľnosťou. Po prvé, čitateľ až do konca vôbec netuší, v akom svete prebieha dej. Jasné, je to Paríž na prelome storočia, palácový salón Guermantovcov, knižnica pána de Guermantes, Balbec atď. No mimo tejto jasnej lokalizácie netušíme, na akej úrovni skutočnosti sa vlastne pohybujeme: vyobrazenej, no napriek tomu pravdepodobnej, alebo na úrovni možnej skutočnosti, ukrývajúcej sa svetom vyobrazeným na stránkach románu? Proustov svet, hovorí Levinas, nikdy nie je jasne vymedzený; je to svet, v ktorom konkretizácia nikdy neznamená degradáciu potenciality, jej elimináciu. V čom spočíva táto potencialita, ktorá sa tak „mocne domáha bytia“, neustále si dobývajúc konkrétny svet? Potencialita je akoby podšívkou Proustovho vyobrazeného sveta. Myšlienky hlavného hrdinu preto sprevádzajú „skryté úmysly“, jeho skutky „tajné“, nepredvídateľné zámery, veci odrážajú echo toho, čo reprezentujú, zakrývajú.

Levinas tvrdí, že proustovský svet riadi špecifická, zvláštna interiorizácia. Táto interiorizácia je špecifická tým, že nemá nič spoločné so subjektivizmom (ako sa to zvyklo interpretovať). Nejde o to, že subjekt rozpráva z akoby slepého miesta, pred ktorým defiluje skutočnosť, z ktorého sa odhaľuje svet vo svojej viditeľnej podobe. Nejde ani o to, že by jednotlivé udalosti či postavy zastupovali pars pro toto plnosť bytia. Ide o to, že Proustov svet je rozdelený na polovicu: na jednej strane je javiaca sa skutočnosť, na druhej to, čo táto skutočnosť vylučuje (nezmernosť vylúčeného). Levinas používa výraz prejavu, javu, pričom jav, fenomén (vo fenomenologickom slovníku) nevníma len ako sprítomňujúcu reprezentáciu toho, čo sa ukrýva za ním, ale ako to, čo z priestoru sprítomnenia vylučuje „iný svet“. To znamená, že fenomén prostredníctvom vylúčenia „iného sveta“, tomuto svetu umožňuje zotrvať v základe viditeľného sveta.

Na jednom mieste Levinas podotýka, že „všetko je závratne možné“. Táto možnosť je spárovaná s absolútnou neprítomnosťou: len čo prejdem skúsenosťou neprítomnosti, všetko je závratne možné. Dokonale, úplne možné je len to, čo je neprítomné. Prítomnosť je jedna z foriem aktualizácie sveta. Je to forma aktualizácie skutočnosti, predstavujúca samo tajomstvo (kľúčové slovo). Tajomstvo je elementárnym nástrojom opisu proustovského univerza. Nie je to tajomstvo v zmysle tajnosti, ktorej skrytého zmyslu sa možno ľahko dopátrať. Keď Levinas hovorí, že Proustovmu svetu vládne tajomstvo, chce tým povedať, že viditeľné a bezprostredne zakúšané nie sú posledné hranice obývaného sveta. Tajomné je to, čo je neprítomné a nesprítomniteľné. Tajnosť je iná: v tomto prípade možno neprítomné (absenciu zmyslu) odhaliť. Tajomstvo, naopak, neprítomné zahaľuje navždy. Preto tajomstvo rozdeľuje svet na dve nekompatibilné časti. Nie je to predĺženie viditeľného sveta smerom k neviditeľnému, lebo viditeľnosť a neviditeľnosť sú len polarity toho istého (neviditeľné predsa možno vždy nahliadnuť, stačí sa dívať z inej perspektívy). U Prousta je to celkom opačne. Neprítomné nie je nikdy sprítomnené, vôbec nevstupuje do priestoru viditeľného. To znamená, že tajomstvo opisuje skúsenosť niečoho, čo sa – filozoficky povedané – neredukuje na fenomén. Neintencionálnu skúsenosť.

Levinas sa takto pokúša opísať vzťah k viditeľnému svetu, postavený na skúsenosti neviditeľného, ale rovnako sa pokúša opísať každú ľudskú skúsenosť. Tajomstvo rozdeľujúce svet na prítomné a neprítomné je štrukturálnou vlastnosťou skúsenosti vôbec. Treba však podotknúť, že tajomstvo je štrukturálnou vlastnosťou každej skúsenosti len pod podmienkou jej imanentného oddelenia, keďže ku každej skúsenosti patrí to, čo sa k nej vzťahuje, ale aj to, čo sa k nej nevzťahuje.

„Skutočnosť ťaží z nespočetného množstva pripomenutí“ – touto vetou sa Levinas dotýka tej najpodstatnejšej veci. Štruktúra Hľadania strateného času je nasledujúca: všetko, čo sa odohráva v priestore siedmich zväzkov, všetko, čo sa nám javí tak bezprostredne dané, je v skutočnosti interiorizované myslenie. Modálny rámec celého románu je postavený na tom, že je fikcia výsledkom celého radu spomienok hlavného rozprávača. Marcel rekonštruuje vlastnú totožnosť na prahu času a priestoru (zvlášť upozorňujem na túto hraničnú situáciu). Jeho totožnosť sa však v tomto neznámom čase a priestore rozpúšťa. Rekonštruuje sa prostredníctvom pamäti, vďaka ktorej má všetko svoje miesto. Stratenú minulosť nachádza pomocou pripomenutí. Paradoxne však pamäť rekonštrukciu totožnosti znemožňuje, lebo následkom pripomenutia sa sprítomňuje vyobrazený svet. Na stránkach románu sa objavuje spomínanie. Svet je zastúpený spomínaním na svet, v prísnom slova zmysle dokonca románovým diskurzom, vytvárajúcim určitý efekt, ktorému podliehame. Keď sa však prizrieme totožnosti rozprávača, keď si položíme otázku, či je rozprávač tou istou osobou, o ktorej hovorí, ukáže sa, že je toto stotožnenie nemožné. V Proustovom románe hrdina-rozprávač nehovorí o sebe; v prítomnosti rozpráva o minulosti, ktorá je prítomná len zdanlivo. V skutočnosti nemožno celkom odstrániť rozdiel medzi rozprávačom a Marcelom v druhej časti románu.

Proces, o ktorom hovorím, prebieha vďaka tomu, čo Levinas nazýva vnútornou reflexívnosťou textu. Pod týmto výrazom sa ukrýva proces pripomínania minulosti hlavného hrdinu, konfrontáciu so všetkým, čo k nej patrilo. Pričom každá skúsenosť je vnútorne rozdvojená: skúsenosti sú „reflektované“, to znamená rozdvojené. U Prousta, hovorí Levinas, nie sú radosť, utrpenie, pocit nikdy jednoducho daným faktom, pretože rozprávačove „ja“ je v románe oddelené od vlastného stavu. Tento stav si „ja“ postupne privlastňuje prostredníctvom opakovania. Práve takto možno nazvať vnútornú reflexívnosť samotného textu; reflexívnosť, prítomnú v každom geste pripomínania, rozpoznávania. V Proustovom románe je podľa slov Levinasa „skutočná emócia vždy emóciou emócie. Jedna druhú hreje vlastným teplom, ale aj celým svojím nepokojom.“ Zdá sa mi, že tento nepokoj súvisí s váhaním, aké sprevádza pokus priviesť niekdajšie udalosti na svetlo prítomnosti. Nepokoj a váhanie evokujú neprítomnosť. U Prousta súvisí reflexívny výkon s rozdelením „ja“, so stavom, v akom sa nachádza. Levinas tu používa výraz lomu, refrakcie, spočívajúcej v tom, že niekdajšie skúsenosti vylíčime tak, akoby prebiehali práve teraz. Ibaže niekdajšie skúsenosti sa v skutočnosti tvoria len vo vnútornej mysli čitateľa.

Javí sa to tak, akoby toto „ja“ stále sprevádzalo nejaké iné ja, poznamenáva Levinas. Druhé ja zvádza to prvé, hovoriace „ja“; je mu priaznivo naklonené, no zároveň zostáva „chladné a cudzie“. V tom spočíva celé tajomstvo Proustovho diela: tajomstvo, ktoré neumožňuje bezkonfliktne založiť, zrekonštruovať vlastnú totožnosť. Keď Levinas hovorí o tom, že tajomstvo u Prousta súvisí s inakosťou, myslí tým, že musí zostať neodhalené, absolútne oddelené. Čo je oddelenie alebo separácia, ktorej Levinas venoval celé state v knihe Totalita a nekonečno? Stav, pri ktorom mizne sen o možnej totalizácii plurality sveta alebo pochopenie, že mnohosť a pluralita sveta nie sú len prípady univerzálneho jednotiaceho princípu. Padá presvedčenie, že mnohosť, mnohotvárnosť sveta je len incident, ktorý by mal čo najskôr zmiznúť. Separácia je oddelenie bytostí, ktoré sa vzájomne už nikdy nezlúčia do jednej. Vzťah medzi oddelenými bytosťami je, ako hovorí Levinas, „vzťah bez vzťahu“. Pretože medzi živými bytosťami nikdy nemôže dôjsť k úplnému prelínaniu, ktoré by sa rovnalo odstráneniu diferencie. Keď niečo potrebujem, moja potreba vychádzajúca z nedostatku, smeruje k odstráneniu odlišnosti. Absolútna inakosť však nesúvisí s mojimi potrebami, preto to, čo potrebujem (napr. chlieb), nemôže byť iné. Iné je to, čo nemožno sprítomniť, čo je absolútne oddelené; čo nemôžem absorbovať a podriadiť si. Ak je však pravda, že tajomstvo naozaj preniká celým Proustovým dielom, potom je riadiacim vzťahovým princípom románových postáv oddelenie.

Ak sa dokážeme zhodnúť na tomto význame tajomstva, potom sa ukáže, že predstavuje základ sociálnosti. Preto Levinas tvrdí, že Proust je vlastne sociálnym básnikom. Pripomeňme si, že Levinas chápe sociálnosť ako vzťah bez vzťahu. „Oddelené bytosti“ nikdy nepociťujú potrebu prekročiť vzdialenosť medzi sebou, nikdy nemajú potrebu pretvoriť druhého na svoj obraz. V scéne, keď sa rozprávač díva na spiacu Albertínu, je toto dívanie zároveň snahou o určité podrobenie. Albertína je prítomná, je tu, lebo sa na ňu možno dívať. Sociálnosť, sociálny vzťah však nespočíva v tom, že niekoho pozorujeme. Vtedy je svedectvom našej vlastnej samoty. Pozorovať ľudí znamená, že si ich chceme podriadiť, podrobiť, spredmetniť, presvedčiť, vyobraziť. A vyobraziť znamená sprítomniť. Sprítomnenie zase znamená zrušenie separácie. A zrušenie separácie je nakoniec porážkou túžby a tragédiou lásky. Láska nemá predmetný korelát, smeruje k neprítomnému. Môže byť založená len na tajomstve. A keďže tajomstvo definuje sociálnosť, je láska sociálny fenomén.

„Príbeh uväznenej a nezvestnej Albertíny, celé to pátranie po spletitých chodníčkoch Strateného času, je románom o okamžitom prebudení vnútorného života, vyvolanom neukojiteľnou zvedavosťou pre inakosť iného – prázdnou a zároveň neuchopiteľnou,“ píše Levinas. Paradoxné je to, že reálnosť Albertíny spočíva v jej postupnom zanikaní (najreálnejšia je ako neprítomná). Obsahom tejto neprítomnosti je ničota (pod podmienkou, že ničotu stotožníme s neprítomnosťou). Akoby si Albertína zachovala – aj napriek prísnemu dozoru, napriek svojej neprítomnosti – posledné zvyšky tajomstva. Azda práve preto ju rozprávač stále ľúbi. Inak povedané, ak túžime po láske druhého, tajomnú oblasť treba nechať nedotknutú, tajomstvo nemožno vyzradiť. Toto, na prvý pohľad banálne tvrdenie, súvisí s presvedčením o tom, že láske dodáva pôvab práve tajomstvo. Levinasovi však ide o niečo iné: ak milujem tajomstvo, znamená to, že nemilujem osobu, ale to, čo je v nej neprítomné. Aby jestvovala láska, Iný musí odísť, v opačnom prípade ho nedokážeme milovať. Toto je krutý zákon lásky podľa Prousta a Levinasa. Marcel túži po Albertíne iba vtedy, keď je mimo Paríža. Princípom jeho lásky je neznalosť sveta Albertíny. V tom okamihu, ako sa s ním oboznámi, jeho láska končí. Z tohto pohľadu je pochopiteľná jej smrť; Albertína musí zomrieť. Medzi láskou a smrťou nejestvuje nijaký rozdiel. A ak aj jestvuje, potom je to rozdiel v stupni neprítomnosti, v každom prípade je však je princíp rovnaký.

„Objektívne fakty, ktoré Proust dokáže po jej smrti nazhromaždiť, nedokážu celkom rozptýliť neistotu, aká obklopovala klamstvá sprevádzajúce jej neustále úteky. Keď jej tu niet a nemôže nijako obhájiť svoju neprítomnosť, pričom pádnych dôvodov je toľko, že vylučujú akúkoľvek neistotu, neistota aj tak pretrváva. Ničota Albertíny odhaľuje jej absolútnu inakosť,“ uvádza Levinas. Čo znamená, že „ničota Albertíny odhaľuje jej absolútnu inakosť“? Znamená to, že Marcel by v skutočnosti mohol milovať Albertínu len v jej neprítomnosti. Absolútna láska je možná len vtedy, keď je milovaná osoba neprítomná. Preto som hovoril o vzťahu medzi láskou a smrťou: ak je smrť radikálnou neprítomnosťou, potom môžeme skutočnú lásku venovať len tým, ktorých už niet. Aj preto Levinas dodáva, polemizujúc okrem toho s Heideggerom: „Smrť je vždy smrťou druhého človeka.“ Nie je to nikdy moja vlastná smrť. V podobe neprítomnosti sa ma môže dotknúť len ako smrť niekoho iného. Už titul románu, Hľadanie strateného času, obsahuje tento problém snahy o sprítomnenie neprítomného. Nie je to len vec úsilia pamäti, je to tiež vec skúsenosti ľudskej konečnosti. Hlavnou témou nie je teda pamäť, ale smrť; smrť ako radikálny znak neprítomnosti. Hľadanie strateného času je kniha o pokuse, ako čeliť neprítomnosti, ktorej najradikálnejšou podobou je smrť.

Ak je to tak, potom je fráza „hľadanie strateného času“ samotnou definíciou písania, pretože písanie je možné len ako konfrontácia s neprítomnosťou opisovaného predmetu. Nielen filozofia je prípravou na smrť, ako hovorí stará poučka. Takouto prípravou prechádza každý, kto píše.

„Každodenná smrť a smrť každého druhého človeka v okamihu, keď ustupujem do seba, neodsudzuje živé bytosti na úplnú samotu, lebo práve samotou sa živí láska. Eros vo svojej ontologickej čistote nepotrebuje nijakého prostredníka – preferencií, spoločných záľub, spriaznenej duše – je to bezprostredný vzťah s tým, kto sa mi odovzdáva, s iným ako iným, vzťah s tajomstvom.“ Zjavne je táto levinasovská koncepcia lásky v ostrom protiklade voči túžbe po spojení s milovaným objektom (platónsky model lásky). V rámci tejto tradície sú totiž všetky nástroje, ktoré mi umožňujú dosiahnuť splynutie, vnímané ako dovolené. Blízkosť, podobnosť, spoločné záujmy sú znakmi (či skôr symbolmi) prísľubu naplnenia. Levinas však hovorí presný opak: na škále vzdialenosti medzi mnou a druhou osobou niet ani náznaku priblíženia či spojenia. Vzdialenosť je neprekonateľná. Ak ju však prekročíme (nastane celkové splynutie duší a tiel, nerozlíšiteľná jednota), výsledkom bude úplný zánik tajomstva a okamžitá porážka túžby, ktorá je prameňom lásky. Oddelenie je možné len pod podmienkou, že zostane zachovaná autonómnosť oddelených.

Téma samoty, základnej nevyjadriteľnosti ľudskej osoby, sa v súčasnom myslení a literatúre prezentuje ako najväčšia prekážka všeobecného bratstva. Pátos socializmu trieštiaci sa o večnú Bastilu, v ktorej každý z nás zostáva väzňom samého seba a v ktorej sa opätovne prebúdza po skončení každej párty, keď hasnú svetlá a rozchádza sa dav. Zúfalstvo a beznádej z dôvodu nemožnosti nadviazať spojenie, akými boli preplnené osamelé chvíľky Eustania, na ktorého neprávom zabúdame, limitujú každú ľútosť, každú šľachetnosť a každú lásku. Inak povedané, tento typ zúfalstva sa stáva samotným údelom kolektivizmu. Snahou kolektivizmu je zaviesť pre jednotlivca zastrešujúci vonkajší termín, do ktorého by bolo možné kohokoľvek pohodlne integrovať a rozpustiť vo všeobecnej jednote. Tú však nemožno uskutočniť v situácii tvárou v tvár. Ideál, kolektívna reprezentácia, kolektívny nepriateľ zjednocujú spoločenstvo tých, ktorí sa nemôžu vystáť, ktorí sa nemôžu zniesť.[1]

Tento úryvok dobre vyjadruje Levinasov odpor voči tradičnej predstave o sociálnosti, chápanej ako horizont bezprostrednej a verejnej komunikácie. Nehovorí o reprezentácii (tá sa objavuje v jeho neskorších prácach), pretože reprezentácia znamená sprítomnenie, pohltenie iného v priestore vlastnej imaginácie. Negatívnym spôsobom vymedzuje určitý model myslenia, podľa ktorého treba odstrániť každú dualitu a každú odlišnosť. Ideálom tejto tradície je jednota, úplná homogenita. A sociálny vzťah by mal kopírovať túto myšlienku jednoty. Levinas načrtáva celkom opačnú situáciu: sociálne puto sa rodí z oddelenia. Namiesto spojenia či mediácie uňho nachádzame ako protiklad spojenia pojem blízkosť. Blízkosť prekračuje opozíciu vzdialenosti a asimilácie, cudzoty a prisvojenia. Blízkosť nie je spojenie, ale existencia v spoločnom priestore toho, čo sa vzájomne líši.

Vráťme sa ešte raz k Proustovi. Z platónskej perspektívy Marcel nemohol milovať Albertínu. Nemiloval ju, pretože netúžil po spojení a splynutí. Mimochodom, podľa Levinasa je túžba po splynutí s iným jednoducho nemožná. Splynutie je otázka potreby, nie túžby. Levinas argumentuje takto: túžba nespočíva v tom, že mi niečo chýba, naopak, je založená na udržiavaní odstupu. Potreba túto vzdialenosť prekonáva. Ako hovorí Aristofanes v Platónovom dialógu: po tom, čo bol rozťatý pôvodný androgyn, každý z nás hľadá svoju chýbajúcu polovicu. V milostnom spojení možno zakúsiť takéto splynutie so svojou druhou polovicou, zjednotenie. Nemožno však povedať, že ide o „túžbu po celkovej jednote“, skôr je to „potreba celkovej jednoty“. V tomto zmysle tvrdím, že Marcel Albertínu nemiloval. Túžil po nej, ale nemiloval ju. „Ak chápeme lásku ako splynutie s druhým človekom, ako opustenie vlastného bytia tvárou dokonalosti druhého či láskyplné ovládnutie, potom Albertínu nemiloval (…) Proustov milostný román je sériou vyznaní, ktorých cieľom je popretie tejto logiky lásky. Láskou je práve toto nemilovanie v odstupe; boj s neuchopiteľným zase ovládnutím. Neprítomnosť Albertíny jej prítomnosťou.“

Podľa Levinasa došlo vďaka Proustovi v chápaní samoty k prelomu, keďže po prvý raz nadobudla celkom nový rozmer. Samota nás vôbec nezbavuje spojenia, naopak, stáva sa jej žriedlom. Samota je stav bytia v oddelení. Začiatok túžby. Ak sa javí ako zúfalstvo, potom je, paradoxne, prameňom nádeje. Proust takto zbavuje Parmenidovho dedičstva, ktoré odjakživa spájalo bytie s myslením, ktoré nepripúšťalo autonómnosť poznávaného subjektu. Najhlbšia Proustova myšlienka, hovorí Levinas, spočíva v tom, že ukazuje realitu na pozadí vzťahu s (neprítomným a tajomným) iným; že realitu objavuje v blízkosti, nie v poznávaní a predstavách. Téma Hľadania strateného času gravituje okolo základného problému: ako možno vôbec hovoriť o túžbe po neprítomnom? V tomto zmysle je Proustov román jedno z najväčších filozofických diel našich čias.

P o z n á m k y
[1] Emmanuel Levinas, Noms propres. Fata Morgana, s. 122.

Esej je publikovaná s láskavým súhlasom autora a je súčasťou pripravovaného prekladu Túžba a modloslužba, Paul&sons 2021. Z originálu MARKOWSKI, M. P.: Pragnienie i bałwochwalstwo: Felietony metafizyczne. Kraków: Wydawnictwo Znak, 2004, s. 108 – 118 preložili Pavol Sucharek a Peter Kyslan.


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.