Romana Javorčeková: Konvergencie: Vladimír Godár 70 [Convergences: Vladimír Godár 70]. In: Ostium, vol. 22, 2026, no. 1. (review)
This work is licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivatives 4.0 International License.
Konvergencie, festival komornej hudby, Konvergencie – spoločnosť pre komorné umenie, o. z., Dramaturgia: Vladimír Godár, Jozef Lupták, Andrej Šuba, Veľké koncertné štúdio Slovenského rozhlasu, 22. 3. 2026.
Mesiac marec nie je v našom kultúrnom prostredí len mesiacom knihy, ale niekedy je aj mesiacom hudby, konkrétne mesiacom Vladimíra Godára, slovenského hudobného skladateľa, muzikológa, redaktora a vysokoškolského pedagóga, ktorý práve vtedy oslavuje svoje narodeniny. Tento rok sa tak stalo práve vďaka jeho životnému jubileu – sedemdesiatke. Pri tejto príležitosti sa odohralo niekoľko koncertov a akcií v Bratislave prezentujúcich jeho dielo alebo sa na nich nejakým spôsobom Vladimír Godár podieľal v spolupráci s niekoľkými slovenskými inštitúciami, ktoré si chceli uctiť jeho osobnosť a umenie. Zúčastnení, ale aj rozmanití diváci a poslucháči si prostredníctvom rôznych médií mohli pripomenúť a vypočuť jeho bohaté hudobné dielo v rôznom hudobnom prevedení a interpretáciách, ale aj dozvedieť sa niečo viac o jeho živote a nesmierne silnom vyžarovaní jeho ducha, ktorý rozsvecuje svetlo poznania a dobra v mnohých oblastiach ľudského života.
Dňa 18. marca sa uskutočnil koncert komornej hudby v Moyzesovej sieni na Vajanského nábreží v Bratislave, ktorý usporiadalo občianske združenie Albrechtina spolu s Filozofickou fakultou Univerzity Komenského a občianskym združením Konvergencie. V kine Lumière –sa premietali filmy Martina Šulíka s hudbou Vladimíra Godára Všetko, čo mám rád, Záhrada, Krajinka 2., 9., 23. marca a 21. marca sa premietal film Jaroslava Barana Jurošík, taktiež s Godárovou hudbou. 16. marca odvysielala televízia dokument Martina Šulíka Hudobníci: Vladimír Godár z roku 2015 a o niekoľko dní nato reláciu Anjeli strážni Aleny Heribanovej, kde bol hosťom. Občianske združenie Konvergencie usporiadalo v marci festival komornej hudby Konvergencie, pričom tomuto autorovi, spolupracovníkovi a priateľovi venovalo veľkolepý koncert s mnohými prekvapeniami v nedeľu 22. marca, za účasti významných osobností slovenskej, ale aj medzinárodnej kultúry. 25. marca sa konala akcia Hudba ako dialóg za jeho účasti v Edison Filmklube.
Keď sa v spomienkach vraciam k mojim prvým skúsenostiam s Vladimírom Godárom, zaiste sa mi medzi prvými vyjaví môj kolega, hudobník, pedagóg a estetik Ľubomír Pavelka z Prievidze, ktorý v čase nášho spoločného pôsobenia v ZUŠ Bojnice začal študovať estetiku v Nitre. Keď som išla študovať estetiku do Bratislavy, neustále mi hovoril, ako mi závidí, že ma bude učiť Vlado Godár. Vtedy som ešte nevedela pochopiť jeho „posadnutosť“, a to ani vtedy, keď odo mňa už na začiatku môjho štúdia nástojčivo pýtal moje poznámky z Vladových prednášok. Do Bratislavy som síce prišla z kultúrneho prostredia, vybavená skúsenosťami, znalosťami a zručnosťami umeleckej školy v Kremnici, no keď začal Vladimír Godár rozprávať o antike, zapisovala si všetky informácie, hľadala si knihy, ktoré spomínal a čítala v nich ako v zjavení. Moje poznámky neboli vždy čitateľné pre druhých, ale ich charakter vyjadroval rozsah a hĺbku vedomostí, schopnosť zmysluplného rozprávania, ktoré je plné presných, historicky overiteľných faktov, mien významných osobností, ich diel a súvislostí naprieč zdanlivo uzavretými kultúrnymi oblasťami. To všetko jeho perspektíva geniálneho polyhistora dokáže uchopiť, rovnako ako ich dokáže vyšperkovať emóciami nabitými príbehmi. Rovnako živo si spomínam na to, keď nám púšťal hudobné ukážky, čo sprevádzalo absolútne ticho a väčšina študentov to vnímala ako kontempláciu.
Niekedy pôsobil unavene, ale nikdy sa to neodrazilo na kvalite prednášky. To, že som si ho napokon vybrala za školiteľa diplomovej práce, bola jedna z najzásadnejších a rozhodne najpozitívnejších udalostí a zmien v mojom živote. Na prednáškach sa okrem únavy javil väčšinou ako vážny, ale keď som chcela rozšíriť svoj záujem napríklad o teóriu komiky či smiechu, mala som pocit, že to je rozhodne ten správny človek na katedre pre túto tému. Keď mi doniesol filmy Georgija Daneliju, ešte som netušila, že je to téma, ktorá mi úplne sadne a bude sa niesť rôznymi variáciami celým mojím ďalším uvažovaním. Po skončení štúdia ma cez okno svojej kancelárie na Katedre estetiky v Bratislave navigoval na Filozofický ústav za Jozefom Pauerom. Až spätne si uvedomujem, že Vlado Godár dokáže prostredníctvom niekoľkých stretnutí človeku nalinajkovať celý jeho ďalší život, dokáže ho poprepájať s jeho blízkymi a známymi, a urobiť si z neho takpovediac svoje dielo. Samozrejme, pod podmienkou ponechania slobody.
Keď som na neho hľadela na koncerte, ktorý mu usporiadalo občianske združenie Konvergencie, ako na čerstvého sedemdesiatnika, videla som v ňom presne toho prednášajúceho, na ktorého sme čakali pred prednáškami, až kým sme nezazreli jeho brmbolec na štrikovanej čiapke na chodníku pred univerzitou, či jeho postavu pomaly cupkajúcu po schodišti a tešili sa, že sa blíži.
K životnému jubileu mu jeho priatelia, spolupracovníci a interpreti jeho diela vytvorili videá, kde odpovedajú na otázku, ako by opísali jeho hudbu tromi slovami. Opakuje sa tam hlboká, ľudská, nadčasová a kontemplatívna, ale dostáva aj také prívlastky ako pokojná, povznášajúca, melancholická, dokonca vtipná. Objavuje sa tam aj to, že je to liek na ubolené duše. Množstvo prívlastkov napokon svedčí o tom, že je jeho hudba okrem všetkého široká, ako ju opisuje zakladateľ a umelecký riaditeľ festivalu Konvergencie, violončelista Jozef Lupták. Je to stály interpret Godárových skladieb, ktorý na koncerte Konvergencií postupne strhol na seba značnú pozornosť. Dá sa to pochopiť, pretože aj on je takpovediac Godárovým dielom, ktorému zveril do rúk svoje diela.
V brožúre Konvergencií, ktorá je venovaná Vladimírovi Godárovi a jeho sedemdesiatke, sa možno dočítať o tom, ako sa s ním Jozef Lupták zoznámil. Godár o ňom vo svojom medailóniku hovorí: „Skladateľ je nevyhnutne odkázaný na interpreta, na jeho umeleckú i ľudskú empatiu a ja som v Jozefovi Luptákovi stretol interpreta, ktorý celkom iste najlepšie pozná moje dielo, pretože si ho chcel osvojiť v celej šírke sólistického, komorného i orchestrálneho prejavu.“ Dopĺňa to poukázaním na Luptákove oduševnenie, ktoré sa prejavilo pri tvorbe CD s Godárovou komornou hudbou Chamber Music (Slovart Records, 1996) a neskôr Music for Cello (Slovart Records, 1999) a takisto pri vzniku medzinárodného festivalu komornej hudby Konvergencie, kde bol Godár doposiaľ najhranejším skladateľom. Na koncerte si mohli zúčastnení kúpiť najnovšie CD Vladimíra Godára – live nahrávky jeho skladieb prezentovaných na festivale od roku 2005 do 2025, ktorého výkonným producentom je Jozef Lupták. Zároveň ho verejne odprezentovali a bol to jeden z darčekov oslávencovi. Súčasťou sú nahrávky niektorých skladieb, ktoré zazneli aj na koncerte pri príležitosti jeho sedemdesiatky, ako Bikít Gilgameš pre bas a violončelo, zborová uspávanka Sweet and Low a uspávanka Dormi Jesu pre miešaný zbor, violončelo a harfu.
Vladimír Godár zložil v roku 1999 pre Jozefa Luptáka skladbu O Crux – meditáciu pre sólové violončelo, ktorú Lupták prvýkrát uviedol, nahral a interpretoval na mnohých miestach na svete. Hovorí, že práve to bol zlomový okamih, po ktorom sa najviac zintenzívnil vzťah k jeho hudbe. To, že si Godár našiel „správneho“ interpreta svojich skladieb, Lupták dokazoval aj na narodeninovom koncerte. Jeho hra na violončelo je pozoruhodná, precízna a oduševnená. Dokonca sa ani nedá povedať, že je to hra, ale že sa Lupták pri hre skutočne stáva violončelom. Koncert si užíval, bolo cítiť, že je popredným znalcom Godárovej hudby aj to, že ju má naozaj rád. Nezaostávali však za ním ani ďalší interpreti ako klaviristka Nora Skuta, ktorá predviedla výnimočne precítenú hru na klavír v Sonáte na pamäť Viktora Šklovského, ktorou sa koncert otvoril. Zaiste sa tam prejavila aj jej dlhoročná spolupráca s Luptákom. Excelovali aj huslisti Daniel Rumler, Stanislav Palúch a Alan Vizváry, huslistka Michaela Hrubá, Martin Ruman v hre na violu, gitarista Martin Krajčo, harfistka Mária Kmeťková a čembalista Adam Štefunko. Peter Mikuláš výnimočne predniesol Gilgamešov nárek nad stratou priateľa Enkidua v skladbe Bikít Gilgameš z roku 1998. Eva Šušková sa srdcom vložila do spevu uspávaniek, podobne ako sa Petra Torkošová zhostila vedenia speváckeho zboru Technik STU, ktorý zaspieval uspávanku Sweet and Low. Andrew Parrot – jeden z najvýznamnejších osobností starej hudby s repertoárom od stredoveku po súčasnosť, ktorý uviedol a nahral viaceré Godárove skladby, dirigoval zoskupenie umelcov pri interpretácii skladby Barkarola pre violončelo, harfu, 12 sláčikových nástrojov a čembalo. Táto skladba bola prvýkrát uvedená na festivale Mélos-Étos v roku 1993.
Výnimočné chvíle nastali v sále vtedy, keď zaznelo najnovšie dielo Vladimíra Godára Ave Maria z roku 2026 a skladba Emmeleia pre sólové husle, sláčikový orchester, harfu a krotaly, ktorú predviedli Hilaris Chamber Orchestra so svojím umeleckým vedúcim Alanom Vizvárym. Táto skladba patrí nerozlučne k filmu Záhrada filmového režiséra Martina Šulíka, ktorý sedel v hľadisku. Posledné prekvapenie pre zúčastnených a predovšetkým pre samotného oslávenca bola skladba IV Hajduk – rondeau, jedna zo siedmich častí Suity pre malého Davida z roku 2005, známa ako prevedenie pre klasické a elektrické nástroje, ktorú excelentne a s veľkou radosťou predviedli huslista Stanislav Palúch, violončelista Jozef Lupták, dlhoročný priateľ Vladimíra Godára Peter Breiner hrajúci na čembalo s Hilaris Chamber Orchestra.
Počas tejto skladby sedel Vlado Godár už na pódiu a vôbec sa nezmenil, zostával pokorným a pokojným, obklopený svojimi blízkymi. No niekedy sa vie aj správne rozhorčiť. A to je predovšetkým vtedy, keď nielen obhajuje, ale často priamo bráni ľudské hodnoty a pripomína posolstvo mieru v pohnutých časoch: „Kedysi Pavol Dobšinský zaznamenal slovenskú ľudovú rozprávku O troch grošoch, v ktorej sedliak vysvetlil kráľovi, že ľudský život stojí nielen v znamení prítomnosti, ale človek je osudovo spätý aj s minulosťou a budúcnosťou. Ak si skoro uvedomíme túto jednoduchú pravdu, ktorú Ľudovít Štúr formuloval ako nevyhnutnosť vzdávania úcty voči svojim predkom i svojim potomkom, tak môžeme prežiť plodný a plnohodnotný život v dobách, v ktorých boháči vykrádajú cudzie majetky a svoje krádeže zastierajú tvorbou konfliktných situácií vyúsťujúcich do antihumánneho vojnového vraždenia. Práca v umení znamená rozširovanie priestorov mieru.“[1]
Vlado Godár tak zostáva malým šibalským chlapcom, ale jeho hudba a texty sú oveľa silnejšie, podmanivejšie a neustále presahujúce nejaké hranice a limity. Je to nadľudské dielo krehkého človeka, ktoré každým dňom naberá na sile, aby sme spolu s ním dosahovali na večnosť. Marcové udalosti venované jeho osobnosti a dielu, predovšetkým koncert na medzinárodnom festivale komornej hudby Konvergencie, pripomínajú, že mu právom patrí pozornosť a na Slovensku patrí medzi popredných umelcov a teoretikov.
P o z n á m k y
[1] Rozhovor s Vladimírom Godárom pre TASR a článok: Sedemdesiatnik V. Godár: Pracoval som nielen s notami, ale aj s textami. Pozri: https://www.teraz.sk/slovensko/sedemdesiatnik-vgodar-pracoval-som-ni/948247-clanok.html
Mgr. Romana Javorčeková, PhD.
Filozofický ústav SAV, v.v.i.
Klemensova 19
814 99 Bratislava
e-mail: romana.javorcekova@savba.sk