David Zbíral: Největší hereze. Praha: Argo, 2007, 169 s.
V rámci vydavateľstva Argo, v edícií Každodenní život, vyšiel pred časom ďalší zaujímavý titul, ktorý má historikom a záujemcom o dejiny priblížiť jeden moment zo života západnej stredovekej spoločnosti, a tou je viera v Boha. V stredoveku, teda najmä vo vrcholnom období, sa azda nenašiel človek, ktorý by bol ateistom a nevyznával nejakú formu kresťanského náboženstva. Kresťanstvo sa od svojho vzniku stretávalo s nebezpečenstvom herézy a rozdelenia na viacero skupín. David Zbíral sa zaoberá katarstvom, najnebezpečnejšou herézou, ktorá vznikla v rámci stredovekej kresťanskej spoločnosti. Jeho kniha sa delí na desať kapitol, ktoré sa postupne zaoberajú jednotlivými prameňmi, ktoré sa zachovali k tejto problematike.
Prvé zmienky o kataroch a tejto heréze sa nám zachovali z Porýnia. Prvým, kto identifikoval a vlastne pomenoval príslušníkov tejto herézy, bol Ekbert zo Schönau, brat slávnej mystičky Alžbety zo Schönau. Ekbert napísal v rokoch 1163 – 1165 text Liber contra hereses katharorum (Kniha proti katarským herézam), v ktorej rozobral jednotlivé články katarskej viery a podal rozbor tejto herézy. Ekbert bol vlastne tým, kto do určitej miery túto herézu vytvoril, keďže viacero neortodoxných skupín veriacich spojil do jednej organizovanej a presne vymedzenej skupiny, ktorej prisúdil charakteristické znaky. Vo svojom diele pre nich ako prvý používa pojem katari a vymedzuje voči nim katolícke články, ktoré popierajú ich vieru. Ekbert sa odvolával najmä na Augustína a jeho spis o manichejcoch. Prvé informácie o kataroch, aj keď ich nemenoval, zaznamenal premonštrátsky probošt Ebervin zo Steinfeldu, ktorý vo svojom liste z roku 1143 Bernardovi z Clairvaux opísal proces s heretikmi v Kolíne. Ebervin, na rozdiel od Ekberta, písal o dvoch rozličných skupinách heretikov, ktorí zastávali rozličné postoje. U Ekberta však nachádzame už len jednu skupinu, jednoliatu vo svojej štruktúre a vyznaní. Ekbert zovšeobecňuje a snaží sa vytvoriť z týchto kacírov v Porýni určitý monolit, aby boli ľahšie postihnuteľní. Stotožňuje katarov s manichejcami a sleduje ich myšlienkovú cestu storočiami, keď pretrvali vo forme bogomilstva, a vďaka križiackym výpravám sa rozšírili ich myšlienky aj do západnej Európy. Na propagáciu týchto názorov využíva aj svoju sestru Alžbetu zo Schönau a Hildegardu z Bingenu, ktoré mali v tomto období nespochybniteľný duchovný vplyv. Ekbert bol redaktorom kníh videní svojej sestry, a preto mohol podľa Davida Zbírala ovplyvňovať ich znenia, ktoré zameral na protikatarské vyjadrenia, čím dodal svojim myšlienkam autoritu Božieho zjavenia.
Pojem katari mohol vzniknúť troma spôsobmi: buď od gréckeho katharoi, čo znamená čistý, alebo od catha, čo je výtok, ako oddávajúci sa nerestiam, alebo od catus, respektíve od nemeckého Ketter – mačka, čiže uctievači mačky – diabla. Zbíral sa prikláňa k tretiemu variantu, čo sa však zdá byť problematické, keďže etymologický rozbor a rozšírenie pojmu katar najmä v južnom Francúzsku je sporné. Je otázne, či by sa pojem katar rozšíril vo Francúzsku a Taliansku, keby etymologický základ slova vychádzal práve z nemeckého Ketter. Je preto pravdepodobnejšie, že sa použil skôr francúzsky výraz. O prijatí teórie vyslovujúcej sa za prvý predpoklad napovedá aj skutočnosť, že dodnes sa v južnom Francúzsku používa pojem katarský vo význame čistý vo viacerých obchodných reťazcoch. Tradícia sa teda prikláňa k prvému variantu.
Spis Ekberta zo Schönau Kniha proti katarským bludom nebol v stredoveku rozšírený, zachoval sa len v dvoch exemplároch. Myšlienky o kataroch sa najskôr šírili v kláštornom prostredí cistercitov a premonštrátov prostredníctvom kníh Alžbety zo Schönau a Hildegardy z Bingenu. Vďaka rehoľníkom sa myšlienky ďalej dostali do Talianska, Francúzska, Anglicka a ostatných krajín Európy. Zbíral analyzuje pramene z kruhov cistercitov a približuje spoločenskú a náboženskú situáciu v Langeudocu v druhej polovici 12. storočia. Sleduje činnosť pápežských legátov, ktorí sa mali pokúsiť obrátiť tamojšie obyvateľstvo na ortodoxné katolíctvo, avšak bez úspechu. Podľa Zbírala doklady dochované z tohto územia dokazujú, že tamojší heretici neboli katarmi v tom zmysle, ako ich vykreslil Ekbert zo Schönau, lebo nevyznávali striktný dualizmus a ani sami sa neoznačovali pojmom katari.
Okolo roku 1200 sa situácia mení a nachádzame množstvo informácii o kataroch aj mimo kláštorného prostredia. Stupňuje sa voči nim opozícia a volá sa po križiackej výprave. Autor rozoberá chronologicky jednotlivé pramene, poukazuje na ich odlišnosti aj spoločné body. Pramene z tohto nekláštorného prostredia sú vo veľkej miere zamerané na sexuálne predstavy o kataroch, dualistické zobrazenie sveta a rozličné interpretácie rozšírenia katarského hnutia. Autor sa nezameriava výlučne na oblasť južného Francúzska, ale rozširuje svoj záujem aj o situáciu v Taliansku, kde sa zachovali tri príručky o kataroch, ktoré podávajú systematické a praktické zhrnutie poznatkov. Tieto príručky boli do určitej miery spojené s inkvizíciou, teda nepolemizujú s podozrivými, ale snažia sa zistiť, či sú, alebo nie sú katarmi. Rozbor prameňov k problematike by nebol úplný bez teologických súm a inkvizičných dokumentov. Kým sumy slúžili na rozbor a vyvracanie katarských bludov – pričom zaujímavé sú predovšetkým sumy od bývalých katarov –, inkvizičné spisy a príručky sa zameriavajú na dokazovanie herézy a jej postih.
Podľa Zbírala bolo vymedzenie herézy kľúčovou súčasťou hlbokej premeny európskej mentality v 11. – 13. storočí, v ktorom sa presadzoval model kresťanskej spoločnosti a vymedzoval sa model mníšskeho kresťanstva, ktoré sa stavalo k svetu a telu negativisticky a videlo spásu v prísnej askéze. Rast moci pápežov, presadenie kňazského celibátu, zavedenie sviatosti manželstva, objavenie očistca, inkvizícia, propagácia viery v Kristovu telesnosť a v premenenie… to všetko sú prvky zmeny latinskej Európy na kresťanskú. Autor poukazuje na inštitucionalizovanie viery, zmeny v ortodoxii, presné vymedzenie cirkevných pravidiel a predovšetkým na manželstvo ako jednu z ciest k Bohu, ktoré bolo do obdobia 11. – 13. storočia zaznávané a považované za nečisté.
Kniha Zdeňka Zbírala predstavuje jeden z mála pokusov historiografie nášho priestoru o priblíženie tejto nesporne zaujímavej epizódy v dejinách Európy. V našom zemepisnom priestore sa historici cirkevných dejín sústreďujú takmer výlučne na husitizmus a jeho prejavy v strednej Európe. Zbíral sa neobmedzil na prosté zhrnutie všeobecne známych informácii, ale odvážil sa spraviť dôkladnú a precíznu analýzu prameňov. Autor sa nezameral na politické okolnosti vzniku, pôsobnosti a nakoniec zániku katarov, ale pokúsil sa o analýzu dualistického učenia vyskytujúceho sa v západnej Európe, ktoré podrobil dôkladnej analýze. Jeho závery sú miestami prekvapivé a inovatívne, keď napríklad podľa neho katari netvorili jednoliatu heretickú cirkev, ale súbor viacerých malých skupín, ktorým prisúdil spoločné črty Ekbert zo Schönau. Závery knihy nútia čitateľa zamyslieť sa nad štruktúrou a učením heretických skupín južného Francúzska a severného Talianska a odkloniť sa od konvenčných predstáv.
Mgr. Martin Garek, PhD.
Katedra histórie
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity
Hornopotočná 23
918 43 Trnava