Michal Zvarík: Intimita a excentricita [Intimacy and Excentricity]. In: Ostium, vol. 21, 2025, no. 4. (essay)
This work is licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivatives 4.0 International License.
Intimacy and Excentricity
The essay approaches the phenomenon of intimacy by understanding the human being as excentric. The experience of intimacy is represented mainly in three representations of the intimate – namely, in the case of lovers, in Augustine’s characteristic of God as his most inner sphere, and in the intimate engagement of philosophers in their vocation – through which the relation between intimacy and exteriority is analysed. The sphere of intimate and the sphere of non-intimate exteriority do not stand merely in juxtaposition, but co-constitutively delineate each other through their tension. On the one hand, the exteriority makes our intimate sphere manifest, but on the other hand, through the disparity between the world and our intimacy, we see our specific place and vocation within the external world.
Keywords: intimacy, excentricity, interiority, exteriority
Vo svojej eseji sa pokúsim pristúpiť k otázke intimity ako k sfére, ktorej „čo“ môžeme pochopiť z jej „ako“, resp. z jej „kde“, a to z východiska, ktoré predstavuje koncepcia človeka ako excentrickej bytosti. Ak sa pozrieme na prípady toho, čo pomenúvame ako intímne, alebo toho, čoho sa intimita dotýka, všimneme si ich variabilitu, pre ktorú nie je jednoduché zastrešiť ich jednotiacou charakteristikou. Tieto prípady určujú smer nášho pohľadu. Ukážeme, že oblasť intimity nás zasahuje ako erotická v širokom slova zmysle, odhaľuje nám veci ako milovania hodné, a tým nám ponúka možnosť odhaľovať našu osobitú úlohu vo svete.
Najprirodzenejšou doménou intimity je oblasť sexuality. Sféra intimity sa tak najprv ukazuje vo vzťahu medzi milujúcimi partnermi. Avšak nie všetko, čo je sexuálne, je hneď aj intímne. Okrem toho na oblasť intimity narážame aj vo vzťahoch s najbližšími, ktoré sú svojou povahou založené na láske, no rozmer sexuality v nich absentuje (rodičia, deti). S intimitou sa však môžeme stretnúť aj v iných kontextoch. Augustín vo Vyznaniach adresuje Bohu slávnu vetu: „Ty si bol vnútornejší nad moje vlastné vnútro (tu autem eras interior intimo meo) a vyšší nad moju najvyššiu výšku“ (Conf. 3.6). U Augustína sa intimita nachádza v Bohu, ktorý tvorí vnútorné jadro môjho bytia, ale rovnako zostáva radikálne Iný a tajomný. Táto oblasť sa tak stáva priestorom dialógu, ktorý má osobitú vážnosť. Vyznania nie sú iba filozofickou autobiografiou, ale živým rozhovorom, kde intímne vyznanie má charakter modlitby a spovede, kde sa človek oslobodzuje od odcudzujúcej viny a hanby. Všetky spomínané prípady intimity majú určitý intersubjektívny či interpersonálny presah v tom zmysle, že sú adresované druhej osobe, ktorá moju intimitu prijíma a zdieľa. Je však namieste pýtať sa, či je takýto presah intimity smerom k druhým osobám jediný možný. Napríklad Jan Patočka v ranom texte Kapitoly zo súčasnej filozofie zdôrazňuje, že konkrétna filozofia je intímne spätá s filozofom, ktorý ju koncipuje: „Veľkú filozofiu nikdy nepochopíme izolovane od jej tvorcu… Je vždy akýmsi výrazom filozofovej intímnej skúsenosti, je vždy do značnej miery sebavýrazom, sebautváraním, sebavedomím, sebavýkladom a sebaporozumením.“[1] Na jednej strane je filozofovanie aktivitou, ktorá vyvstáva z osobnej angažovanosti. Na druhej strane však filozof neostáva uzavretý vo svojej sfére, nepíše a nemyslí iba pre seba, ale je v kontakte s druhými: filozofia má byť verejná, určená pre druhých (a to aj v prípade, že obhajuje prísny individualizmus); filozof je v kontakte aj so svojimi predchodcami, z ktorých inšpiratívne čerpá, osvojuje si ich diela a výsledky, ktoré kriticky preosieva a zakomponováva. Hoci má filozofovanie intímne angažovaný rozmer, ten nezotrváva v skrytosti, ale stavia sa pred pohľad verejnosti, s ktorým filozofa žiadne puto blízkosti nespája. Intímny význam však môže niesť aj predmet, priestor, spomienka, obraz predstavivosti, telesnosť atď.
Tieto príklady – oblasť vzťahov s našimi najbližšími, vzťah k Bohu a osobná angažovanosť filozofa – sú svojou povahou rozličné, a predsa ich spája spoločný rozmer intimity. Čo formuje ich intímny rozmer a atmosféru? Tieto prípady poukazujú na to, že k sfére intimity nemôžeme pristúpiť ako k nejakej veci medzi vecami, ktorá sa len tak vyskytuje a jednoducho leží pred nami ako objekt opisu. Takéto hľadanie esencie ako toho spoločného nás môže zvádzať k skratkovitému metafyzickému hypostazovaniu. Ani jeden zo spomenutých prípadov sám osebe totiž nesvedčí v prospech prítomnosti intimity nevyhnutne. Tak ako telesne erotické a sexuálne s intimitou nesplýva v jedno, tak ani vzťah k Bohu sa nemusí vyznačovať len augustínovským láskyplným obrátením do vlastného vnútra, ani filozofická reflexia a myslenie nemusia byť len výrazom intímnej angažovanosti. Z hľadiska samotných predmetov sa ich spätosť s intimitou javí náhodná i premenlivá. Dôvod spočíva v tom, že niečo nadobúda charakter intímneho, iba ak sa objavuje v dosahu osobitného naladenia subjektivity, a tá je na túto danosť špecificky vnímavá. Inými slovami, intimita sa ukazuje ako skúsenosť, ktorá má svoj pôvod v subjektivite, ide o odkrytie vo zvláštnom sebazakúšaní a prežívaní.
Ako túto možnosť uchopiť? Indíciou môže byť pôvod slova v latinčine, kde intimus znamená „najvnútornejší“ či „najhlbší“ a svojím zmyslom odkazuje na blízkosť. Intimita predstavuje naše vnútro a hĺbku. V týchto významoch sa jej pôvod implicitne uchopuje cez subjektívnu priestorovosť. O aké vnútro či hĺbku ide? Intímne vnútro nemá podobu stálej predmetnej prítomnosti, ale nie je ani vnútrom, s ktorým či v ktorom bezprostredne sme. Vynára sa ako naša možnosť aj so svojimi nárokmi, aby sme sa jej mohli oddať, ale taktiež upadá na okraj pozornosti, aby sme sa opätovne mohli zapojiť do každodenného sveta. Vo svojej skrytosti je spolu-prítomná ako možnosť podobne ako nahota, ktorú skrývame odevom, aby sme mohli nadväzovať styky s tými, ktorí neprináležia do nášho blízkeho okolia. Nároky intimity nás niekedy prepadajú a potenciálne narúšajú každodenný chod, alebo, naopak, nároky každodennej prevádzky sféru intimity potláčajú.
Skutočnosť, že intimitu chápeme implicitne z priestorovosti, poukazuje na to, že oblasť tohto zvláštneho vnútra je odkrytá iba excentrickej bytosti.[2] Tento fakt, zdá sa, ospravedlňuje snahu uchopiť „čo“ intimity z jej „kde“. Vnútro implicitne odkazuje na vonkajšok, voči ktorému sa vyhraňuje. Iba bytosť, ktorá sa sama uchopuje ako fenomén javiaci sa inému, a teda sama sa uchopuje zvonka, z okolia, v rámci ktorého sa tematizuje ako jeho súčasť, je schopná odlíšiť svoju vnútornú sféru. Oblasť intimity sa tak môže ohlasovať cez pôsobenie vonkajška, ktorý ohrozuje a narúša intimitu svojím vpádom a pred ktorým je nutné ju chrániť a skrývať. Vonkajšok mi však v tomto prípade nie je daný ako neutrálny a neangažovaný, ale bytostne sa ma dotýka, cítim sa voči nemu vystavený.
No podobne ako neplatí rovnica, v ktorej sa vnútorné rovná intímne, tak neplatí, že každá moja exponovanosť voči vonkajšku ma nevyhnutne zasahuje v mojej osobnej, intímnej sfére. Moje intímne vnútro je ponechané nedotknuté, ak sám nie som osobitým spôsobom angažovaný na vonkajšku alebo ak vonkajšok sa stavia voči mojej intímnej sfére heideggerovsky ľahostajne. Svojím živým telom môžem vzdorovať ohrozujúcim prírodným živlom, a predsa ma toto vonkajšie pôsobenie nezasahuje v mojej intimite. Vonkajší nehostinný vpád do mojej intimity má často podobu pohľadu, ktorý sa na mňa upiera. Ohrozenie intímnej sféry je často intersubjektívne a interpersonálne podmienené. V tomto narušení – ako v prípade pocitu hanby či zahanbenia – zakúšam sám seba daného druhým tak, ako nechcem byť videný, pretože na svetlo verejného pohľadu sa dostalo niečo, čo chcem uchovať skryté. V tomto upretí exteriority na mňa sa ohlasujú moje intímne slabé miesta, zraniteľné body či moja neúplnosť, ktoré pred ním skrývam a chránim. Najintenzívnejšie tento rozmer ohlásenia intimity cez vpád vonkajška cítime na rovine odhaľujúcej sa telesnosti na verejných miestach. Prehliadka u lekára, ktorá zahŕňa prešetrenie „chúlostivých miest“ si vyžaduje prehltnutie zahanbenia a zároveň „profesionálny prístup“. Tým, že nikto na citlivosť situácie otvorene nepoukazuje, jej charakter neumenšuje, ale podčiarkuje. Naša intimita sa nachádza všade tam, kde je naše telo. Jej prítomnosť je však potlačená do úzadia.
Invázia exteriority však intímnu oblasť vymedzuje jednostranne a nedostatočne, iba v jej potenciálnom narušení. Už toto ohrozenie však naznačuje našu možnosť žiť s naším vnútrom disparátne, v nejednote, v rozštiepení. Intímna sféra sa ohlasuje nezávisle, nie som jej pánom, ale skôr niekým, kto sám seba uchopuje z vonkajška, ale tým zároveň odhaľuje svoje vnútro v protiťahu k exteriorite. Moje ja a moja intimita teda nie sú totožné. Ako excentrická bytosť nie som iba mojím vnútrom, nachádzam sám seba z vonkajška, ale tiež ako určeného mojím vnútrom. Preto namiesto jednoduchého splývania s mojím vnútrom existujem skôr na rozhraní exteriority a intímnej interiority, v ich vzájomnom protitlaku, akcii a reakcii. Intímne vnútro sa preto vyjavuje v zdanlivo paradoxnom charaktere: na jednej strane je moje vlastné, prináleží mi nezameniteľným a nezastupiteľným spôsobom, a predsa sa so svojimi nárokmi ohlasuje ako iné-než-ja, ako niečo cudzie,[3] čo musím niesť a znášať, realizovať a s čím sa musím harmonizovať.
Neplatí teda, že som si jednoducho priehľadný. Moje cudzie ja mi nie je prístupné po ruke, ale dáva sa v rozmanitých odtieňoch v rámci singulárnych situácií, v ktorých sa ocitám. To, čo mi zjavuje jadro mojej inak neprístupnej intímnej sféry, je personálna túžba, respektíve rozmanité túžby, o ktorých nerozhodujem a ktorých zrod nekontrolujem. Môžem nanajvýš rozhodovať o ich afirmovaní, potláčaní alebo kalkulovať s tým, ako ich naplním. Túžba má kľúčovú úlohu v tom, že mi zjavuje môj osobný údel, moje personálne povolanie, v ktorom sa veci ukazujú ako milovania hodné. Preto ju nemôžeme stotožniť s potrebou. Potreby sú priemerné a efemérne, rodia sa a naplnením umierajú v cyklickom behu života. Túžba však nevymiera naplnením. Vynára sa ako nevyčerpateľný nárok na personálne seba-uskutočňovanie, ktorý sa vzhľadom na situáciu či okolnosti môže dostať do úzadia. Napriek tomu však zotrváva spoluprítomný. Túžba sa nekončí naplnením, ale skôr akýmsi smutným vyhasnutím, s ktorým človek stráca určitý smer svojej osobnej angažovanosti.
Vzájomné pôsobenie medzi exterioritou a intímnou interioritou sa preto neodohráva iba v negatívnom, odcudzujúcom ohraničovaní. Ich vzťah je komplexnejší. Naše intímne vnútro má svoju pozitívnu danosť, ktorá sa dáva najavo v túžbe smerujúcej navonok. Hoci pôvodne vyviera z hlbinných a tajomných vrstiev mojej subjektivity, k životu ju môže prebudiť motív prichádzajúci zvonka, s ktorým sa stretávam v danej situácii a cez ktorý sám seba rozpoznávam. Udalosti odohrávajúce sa mimo mňa nielen moju intimitu potenciálne ohrozujú, ale taktiež prebúdzajú jej zameranie navonok tak, ako milovaná osoba mi mňa samého zjavuje v mojom milovaní.
Preto ma túžba nemusí povolávať k izolácii, k uzavretosti pred vonkajším svetom, ale k špecifickému pôsobeniu v jeho rámci. Pnutia medzi svetom a mojím intímnym vnútrom vyvstávajú z toho, že svet je miestom náhody a nestálosti. Je dejiskom udalostí, ktoré, povedané s Aristotelom, môžu byť aj inak a v protiklade k mojim intímne založeným tendenciám. Nároky mojej intímnej hĺbky nás tak povolávajú ich chrániť a skrývať a vedú tak k založeniu praktík a inštitúcií, v ktorých je táto skrytosť možná. Tento rozmer skrytosti dominuje v láske milencov, ktorých vo vzťahu nemôže nikto nahradiť a ktorí svoju túžbu (vždy zahŕňajúcu túžbu byť túženým) môžu uskutočňovať iba v skrytosti. V náhodnom svete sa mi vo svojej náhodnosti ukazuje aj moje bytie, jeho možnosť byť inak. Intímna túžba ide v protiťahu proti tejto možnosti, udržiava ma v mojom personálnom zameraní, ktoré tak vzdoruje premenlivosti a deštruktívnosti sveta v snahe uchovať to, čo sa mi ukazuje ako hodné milovania. Vďaka tejto disparite sa mi tak môže ukázať moje jedinečné miesto a intímne založená úloha, ku ktorej som v mojej situácii povolaný pri uskutočňovaní sa vo svete, a bez ktorej by som nebol sám sebou. Uskutočňovanie tohto povolania sa nemusí obmedzovať iba na okruh mojich najbližších, ale môže súvisieť s mojimi širšími záväzkami voči svetu. U filozofa nie je filozofovanie iba činnosťou vedľa iných činností. Je jeho povolaním, pretože odkrývanie a tematizovanie zmyslu vyviera z intímnej, bezprostredne neprístupnej hĺbky, bez ktorej nedokáže zmysluplne žiť, ak ju nie je schopný realizovať.
Zároveň sa však v disparite medzi mnou a vonkajším svetom, medzi mnou vo svete a mojím cudzím, intímnym vnútrom, zakladá váha viny, upadnutia do hanby, ale tiež smerovanie k odpusteniu, očisteniu, ktoré sa spájajú s nádejou na obnovenie mojej dokonalosti. Túžba, ktorá pred nami necháva vyvstávať veci ako niečo milované, tak podčiarkuje, že naše intímne vnútro je panstvom erotična, ktoré sa neohraničuje na uspokojenie efemérnych sexuálnych potrieb. Ide o „daimonickú“ sféru, v ktorej sa ukazuje jej prevaha nad nami v tom zmysle, že jej sme pasívne vystavení ako niečomu, čo je nám najvlastnejšie, a predsa cudzie a voči nám transcendentné, vyvierajúce z temných vnútorných hlbín. Svojou nadvládou nás vymedzuje zo sveta, aby nás k nemu povolávalo.
Tento text vznikol na Katedre filozofie FF TU v Trnave ako súčasť grantového projektu APVV-24-0145 Symbolické štruktúry v napätí medzi autenticitou a tradíciou
L i t e r a t ú r a
Frei, J.: “Obscure Layers of our Being”: Where does Patočka’s “Movement of Truth” Come from and where is it Headed? In: Vydra, A., Vydrová, J., Zvarík, M. et al.: The Intimacy, the Body and Home: The Central European Context. Praha: Togga 2026 (v tlači).
Patočka, J.: Kapitoly ze současné filosofie. In: Péče o duši I. Praha: OIKOYMENH 1996, s. 85 – 100.
Patočka, J.: Platón a Evropa. In: Patočka, J.: Péče o duši II. Praha: OIKOYMENH 1999, s. 149 – 255.
sv. Augustín: Vyznania. Bratislava: Lúč: 1997.
Vydrová, J.: Telesnosť ako excentrická pozicionalita v antropológii a filozofii biológie Helmutha Plessnera. In: Filozofia, roč. 76, č. 7, 2021, s. 487 – 498.
P o z n á m k y
[1] Patočka, J.: Kapitoly ze současné filosofie. In: Péče o duši I. Praha: OIKOYMENH 1996, s. 88. Pre vzťah medzi intímnou hĺbkou a filozofiou u Jana Patočku pozri tiež štúdiu J. Freia “Obscure Layers of our Being”: Where does Patočka’s “Movement of Truth” Come from and where is it Headed? In: Vydra, A., Vydrová, J., Zvarík, M. et al.: The Intimacy, the Body and Home: The Central European Context. Praha: Togga 2026 (in print).
[2] Koncept excentricity sa, pochopiteľne, najviac spája s myslením H. Plessnera (Bližšie pozri Vydrová, J.: Telesnosť ako excentrická pozicionalita v antropológii a filozofii biológie Helmutha Plessnera. In: Filozofia, roč. 76, č. 7, 2021, s. 487 – 498). Sporadicky ho však nájdeme aj v textoch Jana Patočku. Určujúca je pre mňa pasáž z jeho Platóna a Európy, kde zdôrazňuje, že človek „si uvedomuje celok, že sa mu ten celok ukazuje a zjavuje, vidí svoju excentrickosť, to, že vypadol z centra, to, že on je tiež fenoménom“ (Platón a Evropa. In: Péče o duši II. Praha: OIKOYMENH 1999, s. 179).
[3] Preto Augustín môže v citovanom výroku nachádzať Boha, ktorý je radikálne Iný, v samom jadre svojho vnútra ako cudziu blízkosť.
Mgr. Michal Zvarík, PhD.
Katedra filozofie
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
e-mail: michal.zvarik@truni.sk
ORCID: 0009-0006-1124-7617