Inakosť a totožnosť


Michal Paweł Markowski: Inakosť a totožnosť. In: Ostium, roč. 17, 2021, č. 2.


1. Sotva nájdeme pojem, ktorý by v poslednom čase urobil závratnejšiu kariéru než inakosť. Otherness, altérité sa objavuje vo všetkých možných kontextoch, a v tomto zmysle stráca vlastnú osobitosť, ktorú – len tak medzi nami – ani nikdy nemala. Stojí za to poukázať na súvisiace kontexty používania, pretože práve tie – a nie domnelá podstata – vyznačujú zmysel pojmu. Zaujímajú ma pritom len tie, v ktorých sa inakosť objavuje v silnom až násilnom slova zmysle, to znamená vtedy, keď to, čo je známe (alebo prinajmenšom poznateľné), už nestačí na pochopenie vlastnej skúsenosti, keď sa v našom obraze sveta nečakane odhalí medzera, odkrývajúca to, čo nemožno uchopiť na základe jestvujúceho pojmového aparátu. Inakosť je synonymum cudzoty: cudzoty sveta, v ktorom sa nemôžem udomácniť; cudzoty druhých, pre mňa nečitateľných ľudí; cudzoty vecí vymykajúcich sa mojej kontrole. Takto chápaná inakosť zastrešujúca všetko to, čo leží za horizontom známeho, jasného, samozrejmého a trvalého, pretvára a – hoci len na okamih – deformuje moje vlastné vnímanie sveta.

Odstup, ktorý sa viaže na inakosť, môže vyvolať rozmanité reakcie. Prvou z nich je úplná ľahostajnosť: je mi fuk, čo sa deje mimo mňa, vo svete, ktorý nepoznám, a vôbec mi na konfrontácii s inakosťou nezáleží. Môj obraz sveta dokonale prilieha ku skutočnosti, a je de facto jediným z možných svetov. Takáto ľahostajnosť sa opiera o ilúziu dokonale transparentného jazyka, schopného vyjadriť celok možnej skúsenosti. Keďže je na podobnom presvedčení založená každá ideológia (ktorá spravidla neproblematizuje vlastný jazyk, rovnako ako ju nezaujíma ani vzťah medzi skutočnosťou a jazykom), potom je vlastne možné túto ľahostajnosť voči inakosti chápať ako výstižnú definíciu ideológie ako takej. V tomto zmysle je agresivita voči inakosti (tak charakteristická pre viaceré ideológie) iba odvrátenou stranou onej ľahostajnosti, lebo je založená na ilúzii transparentného jazyka, dokonale vystihujúceho skutočnosť. Inakosť túto transparentnosť a dokonalosť narúša, preto neslobodno za žiadnu cenu dopustiť, aby sa zjavila v horizonte videnia a hovorenia. Ľahostajnosť je len rub agresivity, pretože v oboch týchto – ideologických – prípadoch niet pre inakosť (cudzotu, nečitateľnosť) v homogénnom obraze sveta, nijaké miesto. Z tohto hľadiska možno definovať ideológiu ani nie tak cez spravidla nízku či mizivú obsažnosť predstáv o svete ako skôr cez jazykovú obmedzenosť až plochosť jazyka, v ktorom niet miesta pre nejasné významy či jazyky založené na odlišnej vetnej skladbe. Aby som sa dopracoval k meritu veci: ideologická obmedzenosť jazyka nie je vlastná len tupým politrukom, ale aj vynikajúcim básnikom, ktorých jazyk neodvratne speje k uchopeniu podstaty veci. V oboch prípadoch je ideológia zodpovedná za „žargón autenticity“ (Adorno). Je to jazyk pôvodnej skúsenosti, ktorá definitívne rozhoduje o tom, čo je podstatné a čo nie, le plus propre, ako hovoria Francúzi, inak povedané, čo je najvlastnejšie, nie-cudzie, nie-neznáme, nie-iné. Žargón autenticity prilieha ku skutočnosti možno až príliš tesne; z času na čas však štrbinou pomedzi ne prenikne znepokojivo cudzí prvok. Jazykový purizmus,[1] to nie je len ušľachtilá vojna zaslúžilých jazykovedcov o zachovanie krásy materinského jazyka, ale tiež – v oveľa väčšej miere – úporná snaha ideológov vyhnať nebezpečnú a nekontrolovateľnú inakosť z neskrotného jazyka, ktorý na vlastné nešťastie – nezotrváva poslušne v referenčnej ilúzii.

2. Na protiľahlej strane konfrontácie s inakosťou môžeme nájsť prístup, charakteristický svojou neukojenou chuťou po poznaní. Kým ideológia inakosť spravidla netoleruje alebo ju ignoruje či vylučuje, pričom sa v oboch prípadoch chce zbaviť nepríjemného votrelca, skepticizmus (takto možno provizórne označiť tento druhý prístup) naopak otvorene priznáva, že má s inakosťou zásadný problém. Niektorí zástupcovia tejto inak úctyhodnej a distingvovanej školy súhlasne tvrdia, že inakosť nemožno nijako skrotiť; cudzie zostane cudzím, nepoznateľné nepoznateľným, a v tomto zmysle sme odkázaní na principiálnu idiomatickosť a nepreložiteľnosť jazykov, z ktorých je posplietaná naša kultúra, a zachovávať pokoru voči každému, kto obýva nám neprístupné svety.

Inakosť z tohto hľadiska nemožno nijako eliminovať, čo znamená, že iné zostane vždy iným, lebo náš svet je zložený zo vzájomne inkompatibilných univerz, ktoré sa síce môžu pokúšať o vzájomné porozumenie, no v skutočnosti sa nikdy neprepoja. Vychádzajúc z tohto predpokladu upadajú skeptici do extrémneho solipsizmu[2] a tvrdia, že k vonkajšiemu svetu nemáme nijaký prístup, alebo – samozrejme, vždy je tu druhá, tým paradoxnejšia druhá strana – horlivo zvelebujú inakosť, pričom jej udeľujú štatút absolútna. V tomto prípade tu máme ďalšie zrodenie ideológie, ktorú – v protiklade k predošlému prístupu – už necharakterizuje jazyková obmedzenosť, ale naopak, nezvládnuteľné jazykové bujnenie: inému z princípu priznávame absolútnu hodnotu, pričom ho odsúvame za hranice možnej oboznámenosti, domestikácie, komunikovateľnosti. Inakosť sa v tomto prípade stáva označením pre ľudí, vecí a udalosti, pre ktoré jednoducho nemáme nijaké pomenovanie, ktoré sú imúnne voči každému pomenovaniu. O čom nemožno hovoriť, hovoria skeptici, o tom treba mlčať. To znamená, že sa inakosť stáva opäť len nežiaducim fenoménom, v tomto prípade však z celkom odlišných než ideologických dôvodov. Skutočnosť, že skeptik obchádza inakosť mlčaním, tu nevyplýva z presvedčenia, že „iné“ rozvracia harmonickú a autentickú víziu sveta, ale z vedomia, že inakosť nemožno pomocou jazyka nijako ovládnuť, a preto ju treba vylúčiť z repertoára základných otázok. Takýmto spôsobom sa ideológia a skepticizmus obracajú inakosti chrbtom. Obom diskurzom je len na prekážku. Pre ideológa bude inakosť rozvracať jednoliaty obraz sveta, pre skeptika bude inakosť tým, o čom nemožno hovoriť, figúrou nevypovedateľného. V oboch prípadoch predstavuje niečo ako diskurzívnu trhlinu. Nejde o to, aby sa eliminovala – ide o to, aby sa ignorovala.

3. Jestvuje ešte tretí prístup, ktorý možno nazvať epistemologickým. Je založený na fundamentálne optimistickom presvedčení, že nepoznateľné možno pretvoriť na poznateľné a že cudzie možno pohodlne domestikovať. Vyplýva z bezhraničnej dôvery v rozum. Rozum totiž nemôže kapitulovať pred inakosťou, pretože by sa tým zriekol práva na univerzálnosť, čo – pod hrozbou samovraždy – nemôže nijako pripustiť. Takto chápaná epistemológia sa rodí v okamihu, keď nás cudzota (inakosť) príliš znepokojí a núti k čisto racionálnej aktivite. Zdá sa, že na tejto úrovni bolo vypracovaných niekoľko základných modelov.

Subjektivistický model predpokladá, že reprezentácia iného je nielen možná, ale rovnako nevyhnutná. Ako však – na úrovni vedenia – reprezentovať to, čo je iné? Samozrejme tak, že z neho urobíme predmet poznania. Reprezentovať iné na základe zvecnenia, spredmetnenia, jeho domestikácie – lebo len tak bude pre nás iné určitým spôsobom zrozumiteľné – znamená podriadiť ho jurisdikcii subjektu, ktorý ním od tejto chvíle môže ľubovoľne disponovať. Z epistemologického hľadiska inakosť nemá právo na samostatnú existenciu, pretože to, čo je racionálne nepostihnuteľné a nezrozumiteľné, ohrozuje samotné základy rozumu, ktorý je predsa založený na princípe maximálneho rozširovania priestoru zrozumiteľnosti, regulovaného subjektívnym nastoľovaním zákona.

Prirodzenou nadstavbou subjektivistického modelu je diskurzívny. Ukážkovú analýzu tohto modelu, založeného na foucaultovskej koncepcii diskurzu, predviedol svojho času Edward Said, ktorý v klasických dielach Orientalizmus a Kultúra a imperializmus nastolil otázku: How does one represent other cultures?, pričom analyzoval rétorické a ideologické spôsoby prezentovania odlišných kultúr ako zakladajúce gestá ich vlastnej totožnosti, v protiklade k cudziemu, podľa klasickej schémy my-oni. Aj diskurzívny model má svoje ideologické konotácie, lebo práve vďaka nemu dochádza k legalizácii kolonizovania iných národov. Ako som povedal, nachádza svoje zásadné epistemologické opodstatnenie v tom, že ten istý dobyvateľský duch, na ktorom založili svoju moc imperiálne štáty, je ten istý ako duch, ktorý z reprezentácie (a preto podriadenia) vytvoril hlavný nástroj poznania subjektu. Z toho vyvodzujem dôsledok, že každá kolonizácia je prirodzene epistemologická. Svoje o tom vedel Krištof Kolumbus, nedocenený predchodca Descarta.

Náboženský model je vybudovaný na presvedčení, že to, čo je iné a čo nemožno spútať a ovládnuť, redukovať na relatívnu totožnosť, musí byť zahrnuté jednotou, ktorá, majúc na zreteli svoju konečnosť a totálnosť (a nie náhodnosť a neúplnosť), nemôže pripustiť existenciu niečoho vonkajšieho. Pretože, takpovediac protestantská, inakosť predstavuje závažnú prekážku na ceste spásy. Maxima extra ecclesiam non est salus je azda najlepším dôkazom vylúčenia inakosti a netýka sa len Katolíckej cirkvi.

Legalistický model, verný Kantovi, predpokladá, že prirodzeným ľudským stavom je konflikt, zrážka toho istého s iným. Osvietené ľudstvo by malo inštitucionalizovať krehký a vratký mierový stav prostredníctvom všeobecne akceptovaných zákonov, to znamená zákonov, ktorým sa každý ochotne podriadi. Kto by sa týmto zákonom (ktoré predsa nepadajú z neba, ale vznikajú v určitom mieste a v určitom čase) nechcel podriadiť, bude vyčlenený z daného spoločenstva (sám seba tým vylučuje zo skupiny a stáva sa barbarom). Tento model je len sekularizovanou verziou náboženského.

Politický model predpokladá, že inakosť predstavuje ohrozenie, ktorému sa treba vyhnúť. V súvislosti s tým si ju nemožno pripustiť príliš blízko, treba si voči nej udržiavať patričný odstup. Nástrojom, pomocou ktorého si ho udržíme, bude negociácia, ktorej cieľom je predovšetkým nadobudnutie pocitu bezpečia a všeobecná istota, že sa to, čo je iné, nepremení na nebezpečného útočníka. Iný je v tejto koncepcii nepriateľom, ktorému možno dovoliť takmer všetko výmenou za to, že nás nebude ohrozovať. Tento model, ktorý je základom tzv. politickej korektnosti, political corectness, je v ideologickej podobe hlboko pokrytecký, lebo pod pláštikom otvorenosti voči inakosti ju v skutočnosti len odsúva na vedľajšiu koľaj do bezpečnej vzdialenosti, z ktorej už iné nemôže vyžarovať svojimi znepokojivými alternatívami.

Každý z uvedených modelov je založený na dvoch fundamentálnych presvedčeniach. Po prvé, že inakosť si možno podmaniť rozličnými spôsobmi reprezentácie, o ktorých rozhoduje samotný subjekt (buď je to subjekt postkarteziánskej filozofie alebo akýkoľvek kolektívny subjekt). A odtiaľto je už len krôčik k vábivému chápaniu každého kolektívu ako hypostázy karteziánskeho subjektu a naopak. Po druhé, že gesto vyobcovania, vylúčenia iného sa stáva nevyhnutným krokom na ceste k totožnosti, tak individuálnej, ako aj kolektívnej identity.

Keď hovoríme o inakosti, zjavne teda vôbec nejde o ňu, ale o našu (individuálnu alebo kolektívnu), inakosťou nepretržite ohrozenú totožnosť. Z toho možno vyvodiť, že takto chápaná totožnosť je fundamentalistický projekt, ktorého zmysel a hodnota sa odvíjajú od toho, nakoľko dokážu byť úspešné pri eliminácii inakosti. Ak hovoríme o inakosti, v podstate hovoríme o tom, aký model totožnosti, identity považujeme za vlastný. Môžeme sa správať ľahostajne alebo sa z nás môžu stať agresívni ideológovia, ktorým vôbec nejde o inakosť, veď ich totožnosť je trvalá, nemenná a garantovaná skúsenosťou pôvodnej príslušnosti k celku skutočnosti. Môžeme byť odmeraní skeptici, ktorí tiež vôbec nedbajú na inakosť, lebo ich totožnosť je totožnosťou solipsistov, zadebnených v ríši do seba uzavretého „ja“. Nakoniec môžeme byť ako epistemológovia-kolonialisti, ktorí pod zámienkou budovania vlastnej identity prezentujú iné výlučne na základe vlastných pravidiel, daných špecifickým vedomím, diskurzom, kultúrou.

Jestvuje východisko? Je možné vyhnúť sa nástrahám ideológie, skepticizmu a epistemológie? Sú takí, čo tvrdia, že jediným možným riešením, pri ktorom zostane inakosť naozaj sama sebou – inakosťou, je etika alebo morálka. Rád by som s tým súhlasil, ale sám viem, že je to oveľa komplikovanejšie, než sa nám snažia nahovoriť vznešené spisy učencov.

P o z n á m k y
[1] Jednostranná snaha o očistenie národného jazyka a literatúry od prvkov (najmä slov) cudzích jazykov, prípadne aj od literárnych foriem cudzích jazykov či od „dekadentných“ foriem domáceho jazyka. Pozn. prekl.

[2] Filozofické presvedčenie, ktoré uznáva „ja“ a jeho zážitky za jedinú skutočnosť, všetko ostatné sú podľa neho len „predstavy“. Solipsizmus je krajný filozofický subjektivizmus. Pozn. prekl.

Esej je publikovaná s láskavým súhlasom autora a je súčasťou pripravovaného prekladu Túžba a modloslužba, Paul&sons 2021. Z originálu MARKOWSKI, M. P.: Pragnienie i bałwochwalstwo: Felietony metafizyczne. Kraków: Wydawnictwo Znak, 2004, s. 100 – 106 preložili Pavol Sucharek a Peter Kyslan.


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.