Etika má v Husserlovej filozofii veľmi špecifické postavenie a existuje viacero spôsobov, ako sa dá o tejto téme uvažovať. Na jednej strane sú tu explicitné etické reflexie, ktoré možno nájsť v hlavných Husserlových textoch, na druhej strane sa stáva čoraz viac inšpiratívnym výskum Husserlových rukopisov alebo etických súvislostí v rôznych oblastiach, ktorý sa začal vo fenomenologických analýzach objavovať relatívne nedávno. Táto téma predstavuje ústredný motív zatiaľ posledného monotematického čísla časopisu Journal Phänomenologie.

Toto filozofické periodikum začalo vychádzať v roku 1996 (v nadväznosti na Mitteilungsheft, ktorého zakladateľom bola viedenská skupina Gruppe Phänomenologie) a jeho iniciatíva vzišla z fenomenologického a hermeneutického prostredia vo Viedni, Bochume a Wuppertali. Každý z doterajších 36 zošitov sa koncentroval na jednu ťažiskovú tému(napríklad filozofická antropológia, fenomenológia a hudba, fenomenológia a pragmatizmus, dar a uznanie, nevedomie, médiá, bolesť) alebo významnú filozofickú osobnosť (napríklad Hans Blumenberg, Maurice Merleau-Ponty, PierreBourdieu, Jacques Derrida, Paul Ricœur, Hans Jonas). K rubrikám časopisu patria recenzie nových kníh, informácie o podujatiach a filozofických spoločnostiach.

Zostavovateľ aktuálneho čísla Sebastian Luft predstavuje tému „Husserls Ethik“ v piatich textoch – vo svojom úvode a v štyroch rozsiahlejších štúdiách. Napriek tomu,že nie je jednoduché (ani jednoznačné) systematicky sprístupniť etickú problematiku u Husserla v celku, existujú v nej určité základné interpretačné tendencie alebo tematické kontexty, ktoré do nej vnášajú svetlo.Je to v prvom rade vymedzenie dvoch fáz podľa skorších a neskorších textov (zároveň však s reflexiou problematizovania ich kontinuity, respektíve diskontinuity), kontextualizovanie v rámci filozoficko-etickej tradície (Brentano, Kant alebo Aristoteles), ale aj nachádzanie nových súvislostí vzhľadom na stále prebiehajúci výskum, ktorý, ako upozorňuje Luft,„ukazuje značne neznámeho Husserla, ktorý nie je len zaujímavý, tak ako ho poznáme z ‚exoterických‘ textov, ale možno ho považovať aj za prekvapujúco a osviežujúco inovatívneho a neortodoxného“.

Prvá štúdia Henninga Peuckera o „Etických základoch Husserlovej filozofie“ upozorňuje na niekoľko dôležitých vzťahov – vzťah teórie a praxe, etiky a logiky, aktívneho a pasívneho, ktoré zaujímajú vo výskume z etickej perspektívy osobité postavenie a pri pohľade na vývoj Husserlovho myslenia aj osobitú konfiguráciu. Peucker interpretuje (a na základe textov ukazuje) Husserlovu filozofiu z etického stanoviska, ktorá je celá „určená filozofickým étosom“. Z tohto pohľadu sa kryštalizuje nielen úloha filozofie, ale aj jednotlivé pojmy, ako napríklad osoba,spoločnosť, respektíve ich „intra-, ako aj intersubjektívne dianie“.

Príspevok Ingy Römer – ako to napovedá názov: „Od výkonného stroja maximalizujúceho hodnotu k rozumnej milujúcej osobe. Subjektivita v Husserlovej etike“ – poukazuje na rozdelenie etického myslenia u Husserla na dve obdobia a dve tematické oblasti – pred vojnou a po vojne, resp. v podobe„Vernunftethik“ a „Liebesethik“. Ak v prvej fáze dominuje u Husserla inšpirácia Brentanom, vzťah etiky a logiky, formulovanie kategorického imperatívu („rob najlepšie z toho, čo možno dosiahnuť“), v druhej fáze je to skôr Fichte a Scheler a do popredia vystupuje osoba – už nie to, čo je staticky najlepšie, ale „geneticky sa stávajúca osoba“. Medzi týmito dvoma obdobiami (okolo 20. rokov) sa nachádza Husserlovo kritické prehodnocovanie. „Novým je tu zjavne to, že Husserl rozlišuje medzi ‚najlepším‘svojej skoršej etiky a tým vo vzťahu k subjektu, čo sa v skutočnosti absolútne má (Gesolte des Subjekts), pričom spochybňuje práve to, či možno sám vôľový subjekt označiť na základe svojej činnosti maximalizujúcej hodnotu ako dobrý.“ V neskoršej etike sa okrem iného kladie dôraz na kritiku, obeť, milujúcu osobu a Inga Römer poukazuje aj na iracionálne, afektívne prvky, čo v konečnom dôsledku vedie k „napätiu medzi súhlasnosťou a heterogenitou“.

Na túto tému nadväzuje Sophie Loidolt, ktorá si svoj príspevok kladie ako otázku – „Je Husserlova neskorá etika ‚existencialistická‘?“ – a to predovšetkým na pozadí textov z pripravovaného zväzku Husserlian o hraničných problémoch fenomenológie a v záverečnej časti aj v porovnaní s Heideggerovým, Sartrovým a Levinasovým prístupom. U Husserla nachádza akoby dve strany, svetlú a temnú, na jednej strane racionálnu, založenú na rozhodovaní vôle, obnovovaní, na druhej strane afektívnu, pasívnu, s „temnými motívmi osudu, smrti, zničenia, obeti, rozhodnutia“. Ako orientujúci prvok v tomto tematickom a metodologickom rozvrstvení sleduje Sophie Loidolt takzvaný „existenciálny racionalizmus“, ktorý v konečnom dôsledku umožňuje ohraničiť určitý obrat v Husserlovej etike: „rozhodujúci prechod od založenia z eidetického nahliadnutia k figúre založenia z ‚absolútnej afekcie‘.“ Tento posun je inšpiratívny aj z pohľadu udržiavania určitého napätia, zachovávania zaujímavého a funkčného pôsobenia oboch stránok. V tomto príspevku ich môžeme nájsť rozpracované v štyroch okruhoch – v témach osoby, skúsenosti volania, sebaodhaľujúcom pocite lásky a v novej koncepcii hodnoty.

Záverečný text časopisu nazvaný „Husserlovo hlavné morálno-teoretické naliehanie: metaetika“ sa venuje odpovediam na štrnásť otázok. Philippe Merz sa opiera o vymedzenia Petra Railtona z jeho práce Morálny realizmus, ktoré potom vkladá do konfrontácie s Husserlom. Týkajú sa kognitivizmu, teórií pravdy, objektivity, redukcionizmu, naturalizmu, empricizmu, bivalencie, determinizmu, kategoricity, univerzality, vyhodnotenia existencie moralít, relativizmu a pluralizmu. Ak motívom prvého textu bolo vnútorné prepojenie Husserlovej fenomenológie a etiky, tu sa ústrednou témou stáva sledovanie otázky „založenia etiky“, ktorá, ako na to poukazuje Merz, má u Husserla svoje významné miesto a v podobe„fenomenologickej metaetiky“ aj svoj budúci potenciál.  Napríklad v súvislosti s poslednou otázkou Merz uvádza, že „Husserl si bol v zásade vedomý tejto metaetickej pozície, ktorú však sám ešte nazýval morálnym ‚idealizmom‘ alebo‚ objektivizmom‘ (Hua 28, s. 89) a ktorá dnes – terminologicky mierne paradoxne– pôsobí ako ‚morálny realizmus‘. Akú úlohu by však zastával… sa dá sprostredkovať len tým, že by sa presnejšie preskúmali jeho závery a vyplnili jeho prázdne miesta.“

Na obálke časopisu sa nachádza záznam rukopisu z dlho očakávaného zväzku Husserlových rukopisov o hraničných problémoch fenomenológie: „Nechajme predsa (pre čistého,nezúčastneného pozorovateľa doby) nanajvýš podivuhodný fenomén nemeckej prítomnosti a v nej biedneho filozofického plaza EH na pokoji. Zamerajme alebo zameriam ja, pozorovateľ, pohľad k výškam a univerzálnemu…“ („Doch lassen wirdas (für den reinen, unbeteiligten Zuschauer der Epoche) höchst wundersame Phänomen deutscher Gegenwart und in ihr das armselige philosophische Kriechtier E H in Ruhe. Lenken wir, oder lenke ich, der Zuschauer, den Blick ins Große und Universale […].“ E III 4/38a) Ak by sme to považovali za symbolické motto tohto čísla Journal Phänomenologie, to, čo spolu s témou spájalo jednotlivé štúdie, by mohlo byť azda opísané ako formulovanie štýlu tohto „zameriavania pohľadu“, respektíve štýlu súčasného skúmania etiky u Husserla. Texty prinášajú analytické nahliadnutie do problematiky, sú metodologicky inštruktívne, ale aj tematicky rôznorodé. Napriek tomu nepôsobí toto skúmanie ako uzavreté alebo už vyriešené, naopak, pokúša sa odhaľovať nové súvislosti a vnášať do Husserlovej fenomenológie aj otázky formulované zo súčasnej perspektívy.

Mgr. Jaroslava Vydrová, PhD.
Filozofický ústav SAV
Klemensova 19
813 64 Bratislava
jaroslavavydrova@gmail.com