Bohačiaková, M.: Historická narácia a texty filozofov. In: Ostium, roč. 6, 2010, č. 3.
Rastislav Kožiak, Juraj Šuch, Eugen Zeleňák (eds.): Kapitoly zo súčasnej filozofie dejín. Bratislava: Chronos 2009.
Publikácia Kapitoly zo súčasnej filozofie dejín má plniť funkciu učebnej pomôcky pre potreby kurzov venovaných filozofii dejín a dejinám dejepisectva. Napriek tomu, že svetová filozofia dejín sa v poslednom čase zameriava na otázky samotnej historikovej práce, na Slovensku sa na túto tému doteraz napísalo málo, väčšinou len analýzy zahraničných prác. Z tohto dôvodu autori považovali za potrebné predložiť slovenskému čitateľovi antológiu významnejších zahraničných prác na danú tému. Vykonali pritom veľa práce pri výbere, preklade a editovaní zahraničných textov, ktoré rozdelili na tri oblasti: historickú explanáciu, historickú naráciu a školu Annales. Každú oblasť uvádza jeden z autorov štúdiou bližšie približujúcou danú oblasť, po ktorej nasledujú ukážky z jednotlivých vybraných diel. Pôvodne autori plánovali úvod do každého prekladu, kde by stručne priblížili hlavné myšlienky a argumenty prekladaného teoretika. Fakt, že tieto úvody boli vynechané, je veľkým mínusom publikácie, ktorá je takto bez dostatočného predošlého poznania problematiky ťažko zrozumiteľná. Pre potreby študentov by bolo namiesto vzniknutej antológie vhodnejšie priblížiť hlavné diela autorov s bohatým komentárom.
Časť publikácie venovaná historickej narácii uvádza texty postmoderných filozofov dejín vyjadrujúce relativitu historického podania. Veľmi starostlivo vybrané texty ilustrujú problematiku od jej začiatkov až po dnešné výsledky. Historická narácia reaguje na špekulatívne teórie (hegelianizmus, marxizmus) vychádzajúce zo všeobecného princípu, ktorému mali byť dejiny podriadené a na druhej strane veľmi citeľne vníma strohú neopozivistickú exaktnosť kvalifikujúcu historiografiu ako ľahko falzifikovateľnú a teda z vedeckého hľadiska nevierohodnú oblasť bádateľskej činnosti. Chýba tu však zdôvodnenie významu tejto problematiky filozofie dejín, ktoré by sme čakali v úvode publikácie.
Historická narácia je zaradená v publikácii za štúdiami venujúcimi sa historickej explanácii, na ktorú veľmi dobre nadväzuje, čo posilňuje zaradenie poslednej štúdie v časti Historická explanácia rozoberajúcej naratívnu formu ako kognitívny nástroj od Louisa O. Minka už zasahujúcej do oblasti historickej narácie.
V úvodnej kapitole J. Šuch vysvetľuje pojem historickej narácie a v krátkosti zhŕňa poznatky autorov píšucich o tejto problematike: W. B. Gallie: Filozofia a historické porozumenie, L. O. Mink: Módy porozumenia a jednota poznania, Autonómia historického porozumenia, História a fikcia ako módy porozumenia, Naratívna forma ako kognitívny nástroj, A. Danto: Analytická filozofia dejín, H. White: Vývoj liberálneho humanizmu, Skúška liberálneho humanizmu, Bremeno histórie, Metahistória (s podtitulom) Historická predstavivosť v 19.storočí, Historický text ako literárny artefakt, Historický sujet a problém pravdy v historickej reprezentácii, F. Ankersmit: Naratívna logika, História a tropológia, Historická reprezentácia, R. Barthes : Diskurz histórie, P. Veyne: Ako písať o dejinách, P. Ricœur: Čas a rozprávanie sa. Štúdia však prínosy jednotlivých autorov nehodnotí. Ukážky z niektorých prác spomínaných v štúdií za ňou nasledujúce nie sú dostatočne uvedené, chýba zdôvodnenie, prečo boli práve oni vybrané. V závere kapitoly autor zhrnie rozdiely medzi dvoma pohľadmi na problematickosť historickej narácie: konštruktivistické koncepcie poukazovali na význam metafor a rozdiel medzi historickou naráciou a realitou, zaujímala ich pravdivosť a legitimita historických narácií. Tradičný pohľad zdôrazňoval detailné poznanie prameňov pri tvorbe historickej narácie, ktorá mala poskytnúť pravdivý obraz, „rekonštrukciu“ diania v minulosti (s. 96).
Škoda, že týmto zhrnutím autori svoju úvodnú štúdiu nezačali. Je viacero zmien v chápaní úlohy histórie, s ktorými prichádza postmoderný prístup, ktorý treba poznať, aby sme chápali vybrané ukážky. V rámci postmoderny ako jeden z jej prúdov môžeme vyčleniť narativizmus, ktorý sa zaoberá aspektom príbehovosti histórie. Narativistickí historici tvrdia, že história je bližšia literatúre, t. j. umeniu než vedám, že naratívna forma diela ovplyvňuje jeho obsah a nachádzajú v historickom diele aj určitú fikciu. Úplne objektívne zobrazenie je podľa nich nemožné. Nazdávajú sa, že minulosť je interpretovaná, a nie zobrazovaná „taká, aká sa stala“. Historické dielo nie je kópia minulosti, ale návrh, ako sa možno na minulosť pozerať – je to výsledok tvorivej práce historika. Pravdivosť neuznávajú za rozlišovacie kritérium. F. Ankersmit rozlíšil v práci historika dve fázy: etapu výskumu a etapu písania. Práve tá druhá je podľa neho najdôležitejšia, pretože od nej závisí kvalita diela.
Ako najdôležitejšie problémy historickej narácie na základe analýzy literatúry J. Šuch (s. 96) vníma sledovateľnosť výskumu, rozdiel medzi historickou realitou a historickou naráciou, rozdiel medzi históriou a filozofiou dejín, zvýraznenie určitých udalostí, druhy výkladu, zjednocujúce pojmy a problém, ktorú z historických narácií uprednostniť. Toto tematické rozdelenie určilo aj základnú kostru úvodnej štúdie k časti o historickej narácii obalenú názvami diel a menami autorov ich rozoberajúcimi. Autor k nim nevyjadruje vlastné stanovisko. Samotné problémy ostanú len „nadhodené“ ako témy na zamyslenie.
Myšlienky zo skúmaných diel sa dajú zhrnúť do nasledujúcich viet: A. Danto odmietol spochybňovanie objektivity histórie oproti prírodným vedám. H. White sa pokúsil vymedziť vzťah medzi faktom a fikciou. Historikom navrhol, aby sa pri svojej práci inšpirovali aj moderným umením a literatúrou ako rôzne dejovo reprezentovať význam dát a naratívne zobraziť výsledky. Vo svojej knihe Metahistória rozlíšil estetickú, epistemologickú a ideologickú dimenziu historických textov a výkladové stratégie: 1. sujetovú, 2. formálnu a 3. ideologickú. V rámci sujetovej uviedol jej štyri módy: romantický, komediálny, tragický a satirický. Charakter opisu deja podľa neho určoval dominantný tróp, ktorý pochádzal zo štyroch základných trópov (metafora, metonymia, irónia a synekdocha) aj v histórii. Predstava historického diela totiž nevychádza podľa neho z prameňov, ale poetického predobrazenia autora. Určil dominantné trópy v historických prácach a na základe nich rozlíšil vývojové fázy od synekdochy (Hegel) po kombináciu synekdochy, metafory a metonymie (Ranke). Tvrdil, že obsahy historických narácií sú rovnako vymyslené ako objavené, a teda sú viac podobné literatúre ako prírodným vedám. Navrhol takzvané intranzitívne písanie dejín. V podobnom duchu P. Veyne, známy tým, že popiera vedeckosť histórie, napísal, že rovnako ako v románe aj v historickom diele je podstatná zápletka.
F. Ankersmit rozlíšil historický výskum a naratívne interpretácie, keď historik usporadúva fakty do celku. Historická hodnota diela nie je pre fakty, ale pre ich naratívnu interpretáciu. Zdôraznil kľúčovú hodnotu „zjednocujúcich pojmov“(napríklad studená vojna). Tvrdil, že modernistická história hľadala syntézu v dejinách a postmoderná história sa jej vyhýba, pretože nedôveruje syntetizujúcim prácami s ideologickými implikáciami. Rastie podľa neho záujem o mikrohistorický prístup. Rozlišoval opis a reprezentáciu, pretože „opis referuje na realitu a reprezentácia je o realite“, t. j. nestabilná a neurčená.
Kapitola Naratívne vety je ukážkou zo state A. Danta. Ako naratívne vety v úvode autor určí rozprávanie o prinajmenšom dvoch časovo oddelených udalostiach v minulom čase.
Ak nastáva nezhoda v kritériách zobrazenia, potom sporiaci si vyberajú rôzne udalosti a odlišne ich zaznamenávajú. Minulosť sa nemení, ale menia sa jej usporiadania. Kritériá determinujú, ktoré udalosti uvedieme. Naše opisy udalostí sa môžu meniť podľa toho, ako ich zoskupujeme do odlišných časových štruktúr. Konkrétna vec alebo udalosť nadobúda historický význam na základe svojho vzťahu k nejakej inej veci alebo udalosti, o ktorú máme zvláštny záujem alebo ktorej pripisujeme z akéhokoľvek dôvodu dôležitosť. Naratívne vety zdôraznia udalosť, ktorej význam môže uniknúť čitateľovi. Ani prístup k mysleniu ľudí, ktorých konanie je opisované, by neumožnila porozumieť významu týchto konaní. Treba poznať relevantné budúce udalosti, vyžaduje to predpovedanie záujmov budúcich historikov. Ak by ideálny kronikár používal naratívne vety pravdivé, zapísané naraz, musel by o udalosti písať skôr, ako sa stala – t. j. poznať budúcnosť. Teória ideálneho kronikára – v praxi nemožná – slúžila autorovi na vysvetlenie nemožnosti zmeny minulosti. Budúcnosť je meniteľná, pretože môžeme falzifikovať tvrdenie o budúcnosti, ktoré potom nie je pravdivé. Minulosť nemôžeme falzifikovať, lebo v súčasnosti nevieme, čo o nás povedia v budúcnosti, takže tomu nemôžeme prispôsobiť svoje správanie.
Kapitola „Historický text ako literárny artefakt“ je ukážkou zo state H. Whita. Autor sa domnieva, že málo pozornosti sa venuje statusu historickej narácie, lebo sa považuje len za verbálny artefakt. Filozofi histórie údajne vnímajú dočasnosť a náhodnosť historických zobrazení a historici nevnímajú historické narácie ako verbálne fikcie, ktorých obsahy sú vymyslené a podobajú sa viac literatúre ako prírodným vedám.
Predstava práce historika je usporiadať udalosti do radu – chronologicky a syntakticky. Jeho prácu však ovplyvňuje, že rôzne delí dôraz a prepletá zápletku. Ďalšia ťažkosť spočíva v tom, že historik nepoužíva technický, ale figuratívny jazyk. Nemá všeobecne akceptovanú technickú terminológiu, ani neskúma špecifické udalosti, používa bežnú kultivovanú reč. Podľa názoru autora historik, ktorý si myslí, že objavil formu narácie v samotnej udalosti, má údajne nedostatok lingvistického sebavedomia.
Ukážka v kapitole zo štúdie H. Whita Historický sujet a problém pravdy v historickej reprezentácii sa zaoberá otázkou vhodnej reprezentácie histórie. Tento problém vzniká pre „neutrálny kontajner“ historických faktov, pre prirodzený, t. j. bežný jazyk narácie a pretože historické udalosti sú množstvom skutočných alebo prežitých príbehov. Otázka autora, na ktorú by chcel odpovedať, spočíva v tom, či môže byť príbeh sujetovaný akýmkoľvek modom, symbolom, alebo existuje len jeden možný modus. Pri uvažovaní o preukázateľných faktoch je narácia kritizovateľná na základe vernosti k záznamu faktov, obsažnosti a koherencii argumentov. Povaha vzťahu medzi argumentmi a narativizáciami v dejinách je nejasná. Ak myslíme, že všetky fakty sú nekonečne rôzne interpretovateľné, historický diskurz má zmnohonásobovať počty interpretácií. Sujetovaním určujeme príbehu význam.
Formou šiestich tvrdení skladajúcich sa z ďalších podtéz prezentuje svoje názory F. Ankersmit v štúdii Šesť téz o naratívnej filozofii histórie. Prvá téza definuje historickú naráciu ako interpretáciu minulosti. V podtézach autor vysvetľuje, že k interpretácii dochádza pri veľkom množstve údajov. Interpretácií môže byť nekonečné množstvo. Podľa druhého tvrdenia narativizmus akceptuje minulosť takú, aká je, ako historický fakt. Zároveň však zdôrazňuje, že historický výskum nie je písanie o dejinách. Najťažšie pre historika je práve samotné písanie, to je jeho úlohou, čo tvrdí v tretej téze. Historické javy totiž nemajú v sebe štruktúru, spôsob ako ich správne zobraziť. Naratívny jazyk podľa autora nie je objektovým jazykom, ukazuje minulosť bez odkazovania k samotnej minulosti. Naratívne interpretácie organizujú poznanie, pomáhajú pri nadmiere informácií, nemajú existenciálne implikácie, ale sú interpretačným prostriedkom na porozumenie minulosti. Využívajú typizovanie. Piata téza hovorí o dvoch funkciách historickej narácie: opísať minulosť a definovať, zindividualizovať špecifickú naratívnu interpretáciu minulosti. Vzťah medzi jazykom a realitou je neustále destabilizovaný. Existuje rozdiel medzi kronikou (jednotlivé tvrdenie) a historickou naráciou (totalitou naratívnych tvrdení). Historická narácia nemusí byť hodnotovo nezávislá, aby mala veľký dosah, teda aby bola objektívna. Šiesta téza tvrdí, že korene historickosti siahajú hlbšie, než predpokladá moderná historiografia alebo súčasná filozofia histórie.
Štúdia F. R. Ankersmita vydaná roku 2001 s názvom Obrat k jazyku: literárna teória a teória histórie hodnotí dosiahnuté výsledky narativistického prúdu vo filozofii dejín. Ako prelomové dielo vyzdvihol Metahistory od H. Whita, ktoré nastolilo nové otázky. Medzi nimi predovšetkým takzvaný „obrat k jazyku“ vyvolal mnohé diskusie. Mnohokrát išlo podľa F. Ankersmita o nepochopenie tohto termínu, ktorý si dal za úlohu v tejto štúdii vysvetliť. Obsiahla štúdia je rozdelená do častí: „Obrat k jazyku a teória histórie“, „Opis a reprezentácia“, „Proti empiricistom“, „Literárna teória a teória histórie“ a „Nebezpečenstvá literárnej teórie pre teóriu histórie“.
Hlavná Whitova téza je, že naše porozumenie minulosti je určené nielen podobou minulosti, ale aj jazykovými prostriedkami, ktoré historik používa. F. Ankersmit uvádza pojem filozofie jazyka, ktorý vysvetľuje nasledovne: „Filozofické problémy sú problémy, ktoré je možné vyriešiť (alebo odstrániť) buď úpravou jazyka, alebo lepším porozumením jazyka, ktorý v súčasnosti používame“ (s. 183).
Veľká časť štúdie postupne odhaľuje jednotlivé dôvody, prečo si Ankersmit myslí, že obrat k jazyku má antiempirické dôsledky. Kľúčové je podľa Ankersmita, že v protiklade k stanovisku empirikov možno aspoň niekedy to, o čom sme presvedčení, vykladať ako tvrdenie o realite a ako tvrdenie o význame jazyka a slov, ktoré v jazyku používame. Jazyk je „pravditeľ“ (výraz J. Šucha) rovnako ako realita.
Niekedy podľa F. Ankersmita nedokážeme rozlíšiť medzi pravdami de dicto a pravdami de re. Vtedy robíme rozhodnutia, ktoré nemôžeme redukovať na otázku pravdivosti alebo nepravdivosti, pretože sa de facto rozhodujeme, ktorú z rôznych tried právd uprednostniť. Okrem pravdivosti a nepravdivosti sa musíme spoľahnúť na iné kritériá. Obrat k jazyku teda nemá byť chápaný ako obhajoba relativizmu.
Filozofia jazyka totiž na rozdiel od literárnej teórie skúma vzťah jazyka a študovanej reality. Prínos literárnej teórie pre teóriu histórie je v tom, že môže pomôcť prečítať a interpretovať historické texty. Informuje o skrytých významoch textu, ktoré identifikujú historický štýl, ako sa v odlišných obdobiach vnímala minulosť. Nemožno však použiť literárnu teóriu ako teóriu histórie, pretože neurčuje to, ako dokáže historik reprezentovať minulosť. Práve White a ďalší podľa Ankersmita odvodili z literárnej teórie závery o vzťahu medzi minulosťou a jej textovými reprezentáciami, čo vyústilo do špekulatívnych filozofií dejín.
Moderní filozofi dejín sa čoraz viac zaoberajú otázkami o povahe historického textu.
Samotní aktívni historici však väčšinou o týchto ich skúmaniach nevedia, nezaujímajú sa o ne, pretože nepredpokladajú nejaký praktický účinok týchto teórií. Je náročné dostať sa k najaktuálnejším prácam v tejto oblasti, preštudovať ich a pomocou nich reflektovať vlastné postoje a pracovné návyky. Dôsledkom tejto nevedomosti býva lipnutie na zaužívaných metódach historického písania, samozrejmé používanie pojmov a schém, ktoré môžu byť chybné či zastaralé. Takto ostáva história stále oddelená od filozofie a filozofia dejín je stále viac odvetvím filozofie a nie histórie.
Mgr. Martina Bohačiaková
Katedra histórie
Filozofická fakulta
Trnavská univerzita v Trnave
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
m.bohaciakova[zavináč]gmail.com