Cristina Chimissová ponúka vo svojich knihách dosť netradičné spôsoby výkladu tém, o ktorých píše. Po tom, ako som si prečítal jej knihu o Bachelardovi (Gaston Bachelard: Critic of Science and the Imagination, Routledge 2000), ktorá sa začínala provokujúcou kapitolou o zmysle jeho filozofickej brady, som sa so záujmom pustil do jej najnovšej knihy – Writing the History of the Mind. Prednášateľka dejín vied a myslenia predovšetkým 19. a 20. storočia a členka Britskej spoločnosti pre dejiny filozofie (British Society for the History of Philosophy) v nej otvára trochu prehliadanú oblasť vývinu dejín myslenia vo Francúzsku v prvej polovici 20. storočia.

Ako uvádza na začiatku knihy, v súčasnosti sa zvykne robiť zvláštny rozdiel medzi filozofiou vedy a francúzskou filozofiou vedy. Jej zámerom nie je ani tak napísať dejiny dejín vied v určitom období, ale skôr dejiny mysle, ako to nazýva. Anglickým výrazom mind prekladá francúzske l’esprit, ktoré filozofi na začiatku 20. storočia zvykli používať  práve v tomto význame. Slovenské a české preklady niektorých diel z tohto obdobia ostali pri tradičnejšom, aj keď mierne zavádzajúcom preklade „duch“ (napríklad Bachelardov Nový duch vedy či súbor Brunschvicgových textov s názvom Evropský duch).

Počiatočným impulzom pre tieto výskumy ľudskej mysle bola kniha Luciena Lévyho-Bruhla La mentalité primitive (vyšla roku 1922) a následne diskusia o tejto knihe, ktorá sa uskutočnila v Paríži o rok neskôr. Leitmotívom pozoruhodnej diskusie najvýznamnejších parížskych filozofov a vedcov bola otázka, či je ľudská myseľ (duch) niečo stále a nemenné, alebo naopak plastické a historicky premenlivé. Dalo by sa povedať, že sa touto otázkou otvoril priestor pre kritiku karteziánskeho univerzálneho cogito, ktoré si nárokovalo všeobecnú platnosť pre všetky ľudské bytosti. Po tejto diskusii bolo zrejmé, že aby bolo možné hovoriť o plastickej mysli, ktorej už neprislúcha adjektívum ahistorická, je treba preskúmať jej vzťah(y) k minulosti.

Od „čo“ k „ako“
No vráťme sa na chvíľu k Lévymu-Bruhlovi. Vo svojej knihe tvrdil, že myslenie primitívov (za takých považoval domorodcov, rôzne etnické skupiny, Eskimákov, ale aj Číňanov) sa od európskeho, západného myslenia líši najmä tým, že vôbec nepracuje s princípom kontradikcie. Namiesto toho sa toto zvláštne myslenie opiera o akýsi odlišný princíp, ktorý Lévy-Bruhl nazval princípom participácie, čím mal na mysli napríklad to, že jedna a tá istá osoba môže mať účasť (participovať) na dvoch rozličných identitách či nachádzať sa na dvoch miestach súčasne. Lévy-Bruhl uvádza vo svojej knihe početné príklady, ktoré preberá zo zápiskov cestovateľov a misionárov pôsobiacich v odľahlých kútoch sveta, a dokazuje na nich svoju teóriu úplne odlišnej mentality. Primitív ex definitione však zároveň označoval prvotný vývojový stupeň človeka, takže z evolučného hľadiska sme potomkami týchto prvotných ľudí a súčasní primitívi sú akýmsi „pozostatkom“, ktorý neprešiel vývojovými etapami, ku ktorým dospel európsky človek. Odtiaľ už nebolo ďaleko k otvoreniu problému, ktorý som už naznačil: ak je to tak, potom sa ľudská myseľ, mentalita historicky vyvíja, čiže nie je večná a nemenná. A ak je to tak, potom pevná a večná philosophia perennis je len omylom, ktorého sme sa nešťastne dopustili.

Cristina Chimissová považuje tento okamih za spúšťač filozofie vedy na začiatku 20. storočia vo Francúzsku. Upozorňuje na to, že tradičné dejiny filozofie, ktoré boli prednášané ako kontinuitný veľký príbeh filozofie v rámci culture générale (všeobecného vzdelania, ktoré malo vychovať slušného francúzskeho občana), razom stratili na váhe a boli spochybnené. Čo však v takejto situácii urobiť s doterajšími historikmi filozofie? Čo s vedným odborom „dejiny filozofie“? Majú ešte dejiny filozofie ako jeden veľký intelektuálny príbeh zmysel? Netreba ich nadobro opustiť ako starožitnosť?

Lucien Lévy-Bruhl a Léon Brunschvicg stáli na začiatku dejinno-filozofickej revolúcie, ktorá spočívala – povedané v skratke – v tom, že dejiny filozofie, filozofické texty minulosti, ale takisto aj dejiny iných vedných odborov (chémie, fyziky, matematiky) sa prestali študovať kvôli obsahu („čo“), ale skúmali sa v nich psychologické aspekty, ktoré v starých textoch vystupovali – začala sa sledovať mentalita tvorcov veľkých ideí, inými slovami, robila sa psychológia vedy („ako“). Sám Brunschvicg uprednostňoval psychológiu pred dejinami filozofie, čo bol kompromis, ktorý mal dejiny filozofie zachrániť, hoci už iba ako druhoradú záležitosť, vhodnú skôr pre stredné školy. Takýto postoj k dejinám filozofie samozrejme vyvolal rozpačité reakcie na strane historikov filozofie. Étienne Gilson, uznávaný odborník na dejiny stredovekej filozofie, akceptoval námietky voči nesprávnemu výkladu dejín filozofie, ktorý sa usiloval vtesnať myslenie minulosti do vopred nachystaných modelov, ktoré mali staršie idey podporiť. Na druhej strane však tvrdil, že myslenie filozofov sa musí vysvetľovať vždy z ich vlastných východísk (minulé texty nemožno kritizovať zo stanoviska súčasného poznania). To však bolo len čiastočné riešenie problému. Padli aj iné návrhy: Renouvier navrhoval chápať dejiny filozofie ako zbierku dilem, Robin bol za ich chápanie ako dialógu s minulými autormi, Bréhier ich zas považoval za príležitosť určiť, či boli minulé filozofické názory pravdivé alebo nepravdivé, a Bergson – „superstar“ francúzskej filozofie tohto obdobia, ako ho nazýva autorka – chcel cez dejiny filozofie poukazovať na pôvodnú intuíciu, ktorá sprevádzala myslenie minulých filozofov (mimochodom, vedci na Sorbonne ho nemali príliš v obľube). Čítať diela autorov z tohto obdobia by bolo možné aj cez prizmu tejto diskusie. V takzvanej „vedeckej filozofii“ (praktizovanej predovšetkým na Sorbonne) sa napokon presadil Brunschvicgov prístup, podľa ktorého filozofi potrebujú „laboratórium“, v ktorom by pozorovali fungovanie mysle – a takým laboratóriom sú pre nich dejiny filozofie.

Rozpaky a riešenia
Inou postavou, o ktorej toho u nás nevieme takmer nič, no ktorá nebola na Sorbonne neznáma, bol Abel Rey, scientista, ktorý neuznával iné než vedecké poznanie. Akýkoľvek mysticizmus či iracionalizmus považoval za dejinný omyl. Základom Reyovho názoru boli „dejiny vedeckých ideí v ich vzťahu k filozofickým náukam“. Oddelenie vied a filozofie považoval za umelé a v skutočnosti za neexistujúce. Reyova reakcia na Lévyho-Bruhlov názor, že primitívna mentalita sa zásadne líši od našej, považoval za chybný. Podľa neho sa moderné vedecké myslenie vyvinulo z primitívneho. Modifikoval pritom Comtov trojstupňový model dejín mysle na šesťstupňový a na rozdiel od Comta mu ponechal otvorený koniec. S Reyovým chápaním filozofie ako jednej z vied súhlasil aj taliansky chemik Aldo Mieli, ktorý sa prisťahoval do Francúzska zo strachu pred „gangom kriminálnikov, ktorí ovládli Taliansko“. Pre Mieliho však neboli dejiny vedy dejinami mysle, ale skôr dejinami faktov, objavov a teórií a v tom sa rozchádzal s viacerými protagonistami „vedeckej revolúcie“.

Do riešenia nastoleného problému vstúpila aj neter Lévyho-Bruhla, chemička Hélène Metzgerová, židovka, ktorej život sa tragicky skončil v Osvienčime. Metzgerová verila, že dejiny chémie sú nezávislé od osobných dejín jej predstaviteľov a že sú súčasťou všeobecných dejín ľudstva. Aj keď odmietala chápať dejiny vedy ako úschovňu príkladov, ktoré slúžili filozofovi, ako uvádza Chimissová, rovnako odmietala aj čisto empirický prístup k histórii – jej konečným cieľom bolo pochopiť mentálne procesy, ktoré sú za vedeckými teóriami a praktikami. Podobne ako jej strýko hovoril o primitívnych mentalitách ako odlišných od tých moderných, tak ona vravela o alchymistoch ako mentálne odlišných od moderných chemikov. Vedu nepovažovala za „úplne protikladnú k mystickému, náboženskému či ‚primitívnemu‘ mysleniu, ale skôr tieto druhy myslenia chápala ako možný zdroj inšpirácie pre vedu. (…) Metzgerová pochopila Boha ako jadro Newtonovej teórie a nechápala, prečo by náboženské, mystické či neracionálne idey nemohli byť vo všeobecnosti pôvodom samotnej vedy. V jej pohľade na vedu nešlo o militantný sekularizmus, ktorý charakterizoval učenia Lévyho-Bruhla, Brunschvicga a Reya. Alexandre Koyré zašiel ešte ďalej pri zmazaní čiary, ktorá delila vedu na jednej strane a metafyziku a náboženstvo na druhej strane.“ Chimissová ďalej pokračuje, že Koyré stál ako prvý za myšlienkou intelektuálnych revolúcií, keď hovoril o tom, že aristotelovský a stredoveký svet umiestňovali zem do stredu, no keďže je to dnes inak, zmenil sa tým celý svet, respektíve celý obraz sveta. A okrem obrazu sveta sa zmenili aj otázky a metódy skúmania. Filozofia vedy sa uňho menila na dejiny vedy, ktoré pracovali s historickými nástrojmi. Počas druhej svetovej vojny musel Koyré ujsť pred nacistami do USA a jeho povojnový návrat do Francúzska vyvolával skôr rozpaky než obdiv: pre historikov bol len filozofom a pre filozofov bol len historikom.

Posun k prehlbovaniu
Revolučný zápal v skúmaní vedeckej mysle kulminoval v dielach posledných dvoch osobností, ktoré pripravili živnú pôdu pre to, čo sa dnes nazýva „teória vedeckých revolúcií“. Kuhnove paradigmy a Foucaultove epistémy majú korene práve v diele týchto dvoch postáv. Sú nimi Gaston Bachelard a Georges Canguilhem. Bachelard, ktorý bol Brunschvicgovým a Reyovým žiakom, celkom prirodzene pokračoval v šľapajach svojich predchodcov, aj keď značne odlišným spôsobom. Chimissová jeho prácu v dejinách vedy opisuje ako vystúpenie z laboratória na tribunál. Tým naráža na Brunschvicgove „filozofické laboratória“, v ktorých sa majú skúmať vedecké mentality. Bachelard ide o čosi ďalej a hovorí o odsúdení vlastnej vedeckej minulosti, ktorá sa dopúšťala mnohých omylov. Brunschvicg vykonal výskum, Bachelard vyniesol rozsudok. Lévyho-Bruhlovu tézu o primitívoch chápal trochu inak: primitív z nás nevymizol a stále tvorí súčasť našej mysle, súčasť, ktorú nemožno opustiť – je to naša obrazotvornosť, naše snenia. Kým vedecká časť našej mysle je historická a premenlivá a zakaždým, keď nadobudne nové skúsenosti, odmieta tie staré, tak imaginatívna, poetická časť mysle je nemenná, archetypálna, stála. Kým prvá generácia francúzskych filozofov vedy príliš zdôrazňovala prednosť európskeho myslenia pred primitívnym myslením, Bachelard obracia svoju kritiku nie voči primitívom a našim sneniam (s nimi nič nenarobíme, môžeme ich len kultivovať), ale k samotnej vedeckej mysli, ktorá má tendenciu zlenivieť a zaspať na vavrínoch vydobytej slávy. Vedecká myseľ sa musí podľa neho neustále obnovovať, protirečiť starým metódam a uspokojivým zjednodušeniam. Brunschvicgovu psychológiu predošlých mentalít mení na psychoanalýzu vedeckej mysle. Vedec pristupuje k svojmu objektu veľakrát s podvedomými predsudkami, s komplexmi, ktoré mu zabraňujú v pokroku. Bachelardovým úmyslom bolo oslobodiť moderného vedca od týchto komplexov. Príkladom takéhoto „slobodného ducha“ je preňho Albert Einstein, ktorý je ukážkou toho, že dejiny vedy sa nevyvíjajú kontinuitne, ale pretržite, v ruptúrach, ktoré lámu a transcendujú pôvodné skúsenosti.

Georges Canguilhem nadviazal na Bachelardov projekt a rozlišoval dejiny vedy na „schválené“ (prijaté a absorbované teórie do súčasnej vedy) a „mylné“ (tie, ktoré vypadli z vedeckého skúmania). Dejiny vedy (ale aj filozofie) musia preukázať nie kontinuitu (veľký príbeh vedy), ale omyly a zmätky minulosti. Je to spôsob Bachelardovho pedagogického princípu, podľa ktorého by mal učiteľ dejín akejkoľvek vednej disciplíny podnecovať žiakov skôr k premýšľaniu nad paradoxmi a problematickými miestami v dejinách toho-ktorého odboru, než ich viesť k zbierke získaných názorov, poznatkov a učení bez ohľadu na to, či sú pravdivé alebo nepravdivé. Canguilhem upravuje dejiny vied na dejiny vedeckých pojmov. Rôzne metafyziky a obrazy sveta menia aj pojmy, ktorými postihujeme realitu, aj keď slovo niekedy ostáva to isté. Jeho zámerom bolo ukázať, že pojmy minulosti netreba hneď posudzovať ako nevedecké, keďže podľa neho si adjektívum „vedecké“ zasluhujú aj napriek tomu, že ich súčasná veda nepoužíva, alebo ich úplne odmietla, pretože oni sami odmietali predošlé pojmy. Nazývali sa správne vedeckými v čase, keď sa pojmom veda mienilo čosi odlišné od súčasného stavu. Canguilhemova normatívna epistemológia posudzovala minulosť na základe súčasných noriem myslenia (čo neprotirečilo Gilsonovej požiadavke skúmať myslenie minulého autora z jeho východísk, skôr naopak, umocňovalo ju). Avšak normy súvisia tak s normatívnym myslením, ako aj s normálnosťou a patológiami. Kto je však arbitrom pre určenie noriem a toho, čo je normálne? V medicíne a psychiatrii, ktoré Canguilhem analyzuje v knihe Le normal et le pathologique, sú živé bytosti tak objektmi, ako aj subjektmi. Sú to ľudia, ktorí vytvárajú hodnoty a tie zas určujú, čo je a čo nie je normálne. No je tu ešte jedna otázka, čo všetko je živá bytosť, živý človek? Odpoveď na túto otázku ukáže, odkiaľ pochádzajú hodnoty a teda aj normy, ktorými posudzujeme minulosť. Živý človek nie je len telo, ale aj jeho túžby, nádeje, sklamania, hnev, sny a predstavy a tak ďalej. Toto všetko je v hre, keď ide o určovanie noriem. Netreba príliš zdôrazňovať, aký vplyv mohli mať tieto úvahy na Michela Foucaulta. Tu sa však Chimissovej rozprávanie končí.

Kniha o dejinách vied vyvoláva v čitateľovi pocit, že sa zúčastnil kurzu akýchsi meta-dejín vied a filozofie, neskúmali sa tu totiž dejiny vied ako skôr dejiny jednej etapy dejín vied. Aký je Chimissovej prístup k objektu, ktorý skúmala? Vyrozprávala nám kontinuitnú históriu, veľký príbeh francúzskych dejín vedy, alebo podobne ako Bachelard či Canguilhem posúdila a odsúdila minulosť jednej disciplíny? Alebo bolo jej skúmanie podobné Brunschvicgovmu skúmaniu mentalít niekoľkých filozofov začiatku 20. storočia, vrátane Brunschvicga? Možno povedať, že v jej texte by sme našli čosi z každého prístupu, jednotlivé témy vystupujú v spektrálnych obrazoch, na ktorých si Chimissová nevšíma len vedecké názory jednotlivých postáv, ale aj ich životné osudy, ich túžby, nepriateľstvá, ponižovanie i vzdor (ako napríklad nepríjemný konflikt medzi Metzgerovou a Émilom Meyersonom), čím nepriamo nadväzuje na Canguilhemovu požiadavku chápať ľudskú bytosť so všetkým, čo k nej patrí. Azda by sa dalo povedať, že to nie je Chimissová, ktorá vytvára tento pomerne zaujímavý príbeh, ale čitateľ, ktorý si z osamelých a často nesúrodých projektov niekoľkých vedcov, konštruuje spojitý, naratívny obraz jednej zvláštnej revolúcie. Cristina Chimissová napísala knihu o udalostiach, o ktorých vieme príliš málo. Nech sú už príbehy dejín vedy vo Francúzsku, ktoré si vytvoria mysle jej čitateľov akékoľvek, vedecká myseľ autorky tejto knihy funguje nepochybne podľa moderných princípov vedeckého skúmania.