Filozofia urbánneho priestoru


Kondrla, P.: Filozofia urbánneho priestoru. In: Ostium, roč. 7, č. 4, 2011.


Miroslav Marcelli: Mesto vo filozofii. Bratislava: Kalligram 2011, 188 s.

Marcelliho „urbánna filozofia“ vo svojom druhom pokračovaní mení objekt záujmu, pričom základná relácia zostáva nezmenená. Filozofi v meste predstavujú zvláštnu skupinu obyvateľov, no rovnako je to aj s mestom, ktoré je špecifickým objektom pre filozofické skúmanie.

Prvé časti textu sú dynamické rovnako, ako sú dynamické udalosti, ktoré opisuje. Na pozadí založenia Ríma autor odkrýva základné podmienky, ktoré musí mesto spĺňať, aby sa stalo objektom filozofie, ale aby zároveň mohlo byť aj miestom pre život. Okrem zákona a vymedzeného priestoru v podobe hraníc, je to aj život. Mužský element zakladajúci mesto nestačí na to, aby sa mesto udržovalo. Pulzovanie života sa stáva možno nečakaným, no v konečnom dôsledku rozhodujúcim princípom existencie mesta. Rím v sebe implikuje všetky štyri dimenzie sledované Marcellim.

V ďalších častiach sa autor venuje konkrétnym pozíciám, ktoré sú v matke miest lokalizované. Prvou pozíciou je zakladateľ. Zakladateľ nielen vymedzuje priestor, ale vymedzuje aj systém. Stanovenie poriadku, respektíve definovanie princípov a vzťahov nevyhnutných pre fungovanie spoločnosti smeruje k zákonodarstvu. Zakladateľ je ten, kto určuje právo a stanovuje princípy poriadku. Mesto teda nie je lokalitou s chaotickým fungovaním, naopak je miestom, kde platia pravidlá a kde sa sleduje spoločný cieľ. Zakladatelia vychádzajú z rôznych predstáv o fungovaní mesta. Platón chce preniesť večné zákony do fungovania mesta a zabezpečiť jeho, aspoň relatívnu dokonalosť. Preto v tomto chápaní nie je vládca iba zakladateľ a vojvodca, ktorý dobýva nové územia a rozširuje teritórium. Je aj správcom, ktorý sa musí starať o poriadok. Z dobyvateľa sa stáva zákonodarca. Z filozofického hľadiska, teda pokiaľ máme na mysli Platónovo hľadisko, je zákonodarca zároveň lekárom. Lieči nesystémovosť spoločnosti, jej nevhodné sklony, ktoré sa prejavujú najmä v sexualite, čiže v úsilí plodiť potomstvo bez ohľadu na potrebu spoločnosti a bez reflektovania koncepcie mesta. Preto terapia spočíva aj v lži, ktorá má jednotlivcov priviesť k tomu, aby akceptovali vyššie záujmy a zachovali integritu mesta. Zabezpečenie reprodukcie, ktoré ležalo na bedrách Sabíniek v Ríme, sa u Platóna stáva regulovanou činnosťou, ktorá je v kompetencii vládcu, aspoň v zmysle stanovovania limitov plodenia a rozdeľovania občianskych kompetencií.

Mesto má byť odrazom dokonalosti, poriadkom, ktorý je takmer ideálny. Rovnako virtuálne ako Platón si pri zakladaní mesta počínajú tvorcovia utópií, ktorí mesto vytrhávajú z kontextu reality a projektujú ho v ideálnom a zároveň nereálnom prostredí. Nové usporiadanie sociálneho priestoru si vyžaduje aj novú funkciu, do ktorej sa filozof nominuje vo svojom vzťahu k mestu. Nie náhodou sa nová funkcia v tomto vzťahu objavuje v súvislosti s akceleráciou renesančných myšlienok, ide totiž o funkciu obnoviteľa. Zakladatelia už svoju úlohu splnili a po stredovekej premene mesta sa objavuje potreba vniesť novú štruktúru do siete vzťahov v jeho vnútri. Obnovitelia sa správajú podľa vzoru starej antickej demokracie a pokúšajú sa o veciach verejných rozhodovať verejne, no realita mesta je už iná než v antike. Objavuje sa nová dimenzia mesta ako komunity a nová perspektíva občana. Obnovitelia reagujú nielen na minulosť, reagujú nielen na zmenu vnútorného systému mesta, ale aj na prítomnosť, na integráciu mesta do celku štátu. Mesto stráca svoje výsostné a autonómne postavenie a stáva sa súčasťou väčšieho celku, jeho vlastný zakladateľský akt sa bagatelizuje rovnako, ako sa otvárajú brány mesta cudzím prúdom a novým prvkom.

Zásadná úloha spočíva v obnove slobody obce a v obnovení komunity ako komúnia. To, čo je pre sledovanie línie vývoja mesta vo filozofii rozhodujúce, je postulovanie postavenia občana. Buď občana, ktorý zostáva vo vnútri obce, ako to predpokladal Rousseau, alebo občana, ktorý opúšťa hranicu komúny a stavia sa zoči-voči štátu vo svojej slobode, ako to bolo u Hobbesa. Obnovitelia však myšlienku obce obohacujú o nový prvok. Ak zákonodarstvo zakladateľov apelovalo na vyšší princíp, či už v podobe participácie na ideách alebo participácie na Božom zákone, tak zákonodarstvo obnoviteľov vychádza zo slobody občana. Zmena v perspektíve zabezpečenia poriadku vyzdvihuje slobodu ako zákonodarný akt. Význam priestoru ako miesta, na ktorom existuje mesto, sa stráca a do popredia sa dostáva význam aktu slobodného prijatia zmluvy. Občanom nie je ten, kto sa nachádza na mieste mesta, ale ten, kto prijal zmluvu. Obnovitelia teda nekladú najväčší dôraz na priestor a miesto, ale na slobodu a slobodný akt participácie na zmluve a na jej akceptovaní. Rousseau sa pokúša zachovať oba princípy, tak miesto ako aj zákon, a v zmysle obnovy preto postuluje dve osoby, ktoré sú funkčne odlišné. Zákonodarca, v tomto prípade ľud, má funkciu tvorcu zákonov a jeho nositeľom je ľud. Vládca alebo spravovateľ je panovník, správca miesta alebo priestoru. Tak odlišuje dve činnosti, zriadenie a správu, čiže založenie a stanovenie princípov na jednej strane a na strane druhej udržanie existencie a zachovanie reprodukcie života v miere potrebnej pre existenciu obce či mesta. Mestský občan sa stáva novým prototypom občana v koncepcii filozofickej perspektívy, ale i sociálnych či politických predpokladov nastávajúcich sociálnych zmien a ich explanácie.

Avšak obnovitelia nenachádzajú svoje pramene iba v antike. Niektorí nachádzajú zdroje obnovy v estetickom prístupe stredoveku. Okrem zdôrazňovania návratu k prírodným zdrojom inšpirácie, ktoré sú bližšie k božskej inšpirácii, sa objavuje aj kritika modernizujúceho sa urbanizmu. Mestá, ktoré sa stávajú centrom priemyslu, pohlcujú dejiny, pohlcujú komúny, absorbujú ich do seba. Je to živelný či skôr vitálny pohyb, ktorým mesto do seba vťahuje a integruje obce a vytvára nový typ aglomerácie. No kritika zo strany estetiky sa netýka iba estetických noriem, ale nachádza svoje vyjadrenie aj v technických normách, ako je napríklad váženie architektonických slohov. Estetika sa mala stať nástrojom sociálnych zmien, ktoré zostali rovnako utopické ako konštruovanie ostrova oddeleného od pevniny a chráneného pred vplyvmi okolia. Estetická obnova smeruje k inému pokusu obnovy a naznačuje jeho kontúry. Ak to nie je krása, ktorá nám umožní vrátiť sa k starým princípom obce, potom to môže byť zdravie. Ak obnovu nedokážu zabezpečiť umelci, možno to dokážu hygienici. Lekár, ktorý mal podľa Platóna liečiť neduhy duše túžiacej po nezriadenom plodení, sa v modernom Richardsonovom prevedení prezentuje ako lekár, ktorý sa zaujíma viac o telo a jeho zdravie. Obec preberá na seba úlohu starostlivosti o život nie v zmysle jeho regulácie, ale kvality životných podmienok a životného priestoru mesta. Rozhodujúca je funkcia a tej sa prispôsobí celá urbanizácia. Mesto má nové požiadavky pre svojich obyvateľov, akými sú plynulá doprava, oddychové zóny alebo nákupné centrá.

Marcelli ako mestský filozof preferuje monistický prístup. Hľadá miesto nezainteresovaného pozorovateľa, ktorý zo svojej pozície sleduje mesto ako organizmus so svojimi tepnami, orgánmi, centrami. Nehľadá problémy miesta, ale priorizuje pohyb a život, ktorý stál pri zrode mesta. Je to rizomatický pohyb, ktorý sa neženie po hlavných triedach mesta, ale neviditeľne pracuje vo vnútri organizmu. Sú to akési implicitné Sabínky, ktoré sú hnacím motorom vnútornej dynamiky života mesta. Jeho prejavy nie sú lineárne ani centrálne viazané. Sú to napríklad farebné balkóny ako nové prejavy rizomatického života, sú to neštandardné tvary a je to nepredpokladané vznikanie. Mesto sa vo svojej vnútornej štruktúre stáva otvoreným pre vstup vitálneho princípu, ktorý sa neriadi ani zákonom ani slobodou, ale má svoje vlastné spôsoby prejavu, ktoré vnútorne i navonok konštituujú povahu mestského priestoru.

doc. PhDr. Peter Kondrla, PhD.
Katedra náboženských štúdií
Filozofická fakulta UKF v Nitre
Hodžova 1
949 74 Nitra