Vydrová, J.: Fenomenologický stred Európy. In: Ostium, roč. 12, 2016, č. 2.
Michael Gubser: The Far Reaches. Phenomenology, Ethics, and Social Renewal in Central Europe. Stanford University Press: Stanford 2014, 335 s.
K dejinám fenomenologického hnutia možno pristúpiť historiograficky, ak sa pozrieme na faktické udalosti, ktoré sa odohrali od polovice 19. storočia, cez kľúčové zlomy určujúce 20. storočie až po súčasnosť, a ak budeme sledovať biografické dáta jednotlivých predstaviteľov fenomenológie, Husserlových predchodcov a nasledovníkov, Husserlových žiakov, ktorí sa vracajú po štúdiu v Nemecku do rôznych krajín a regiónov, z ktorých pochádzajú a kde sprostredkúvajú a zakladajú fenomenologickú tradíciu. Dejiny ideí v tomto prípade ponúkajú ešte jedno lákavejšie skĺbenie aj so samotným fenomenologickým prístupom, a to vo vzťahu k dejinnosti.
Michael Gubser, americký historik, ktorý dlhšie pôsobil v stredoeurópskom regióne, si za svoj interpretačný rámec zvolil sociálno-etický dosah fenomenológie, ktorá sa zásadným spôsobom vpísala do prelomových udalostí v povojnovom Československu a Poľsku. Podľa Gubsera môže fenomenológia reálne ovplyvňovať etické a politické dianie, prispievať k obnove a oživovaniu duchovného a kultúrneho prostredia, o čom svedčia práve východoeurópski fenomenológovia. Navyše, vďaka ich pôsobeniu možno spochybniť dve námietky, ktoré sa zvyknú adresovať Husserlovi a Heideggerovi: „Prvá, ktorú vzniesol napríklad Theodor Adorno, zavrhuje fenomenológiu ako čisto epistemologickú, dokonca solipsistickú. Druhá tvrdí, že ako dôsledok tejto odťažitosti nebola fenomenológia schopná vzdorovať radikálnej politike bytia a autenticity stelesnenej v nacizme. Inými slovami, z dôvodu tohto zanedbania svetského viedla fenomenológia buď k umiernenej apolitickosti, alebo v horšom prípade k nekritickému akceptovaniu hrubej sily“ (s. 4). Fenomenológia pôsobiaca v československom a poľskom disente teda ukazuje nielen to, že rozhodnutia a záväzky človeka v spoločnosti majú politický rozmer, ale aj skutočnosť, že sociálno-etické otázky sú vlastným vnútorným záujmom a jadrom fenomenológie (s. 24).
Predpokladom tohto pôsobenia fenomenológie sú však jej korene nemeckej a rakúskej filozofie siahajúce k Brentanovi a Husserlovi, ktorým venuje Michael Gubser prvú časť knihy. U oboch mysliteľov sleduje tie oblasti skúmania, ktoré sa dotýkajú štatútu subjektu a objektu, teórie a praxe, poznania a emocionálneho prežívania a špecifického psychologického, fenomenologického prístupu. Keďže ide o veľmi komplexnú problematiku, vyústením sa stávajú v prípade Husserla jeho články napísané pre časopis Kaizo, ktorých rovnomennou témou je práve obnova, ako aj koncepcia prezentovaná v neskoršom diele Krisis. Táto optika umožňuje vidieť fenomenológiu vo svetle života subjektivity vo svete a spoločnosti, s ohľadom na praktický rozum, povolanie, zodpovednosť i angažovanosť. Kontrastne k tomuto pohľadu nasleduje kapitola venovaná prvým Husserlovým žiakom alebo nasledovníkom, ktorí reagovali na rané Husserlove texty, v ktorých tematika praxis nebola dominantnou. Práve fenomenológovia ako Geiger, Reinach, Pfänder či Scheler sledovali líniu vedúcu k sociálno-etickým súvislostiam filozofie. Témami, ktoré sa vymykali objektivizujúcemu prístupu, sa stali chcenie, motivácia, cítenie, resp. otázky, ktoré sa priamo dotýkali života človeka v spoločenstve. Či už išlo o vcítenie, nevedomú vôľu, estetické zaľúbenie (Geiger), sociálne akty a ich performanciu (Reinach), antropologické skúmanie charakteru a cieľov človeka, priateľskosti a lásky (Pfänder), alebo emócie, personalizmus a štatút hodnôt (Scheler). Tým sa odhaľuje aj určitá dynamika vývoja fenomenologického hnutia, ktoré nebolo jednoliate, ale v konečnom dôsledku ani celkom divergentné.
Ďalšie obdobie datované medzi dvoma svetovými vojnami prinieslo ešte väčšiu potrebu reagovať na problémy modernej spoločnosti, konflikty či resentiment a zaoberať sa pôsobením totalitarizmu, liberalizmu či individualizmu. Michael Gubser sa preto zameriava na štyri postavy – Hartmanna, Hildebranda, Kolnaia a Steinovú. Každý z nich reagoval vlastný prístupom na otázku, či „opisovať morálne okolnosti“ alebo „predpisovať primerané stanoviská“ (s. 105), resp. na vzťah fenomenológie a aktivizmu (s. 106 – 116). V tomto období sa začínajú formulovať aj samostatné štúdie venované antropologickému a sociologickému postavenia človeka vo svete, spoločnosti a inštitúciách, ktorý je čoraz viac prítomný v intersubjektívnych súvislostiach či ako bytie vo svete spolu s druhými. Pohľad na tieto témy má iné akcenty v Nemecku, západnej Európe a v stredoeurópskom kontexte, kde sa podľa Gubsera v etickej a sociálnopolitickej oblasti nachádza lepšie zázemie skôr pre Husserla než Heideggera. Toto obdobie, ktoré Gubser pomenoval „en plein air“, sa však končí pre mnohých fenomenológov tragicky: prenasledovaním, nútenou emigráciou.
Ďalšie fáza má skôr charakter intermezza. Fenomenológia sa presúva do disentu, stáva sa nielen teoretickou reflexiou, ale aj atmosférou, spôsobom vyjadrenia postoja a zároveň posilnením dôležitosti politického pôsobenia filozofie, ktoré často chýba jej akademickej verzii. V strednej a východnej Európe sa predstavitelia fenomenológie špecifickým spôsobom stavajú ku kritickým udalostiam povojnového obdobia, citlivo vnímajú rôzne aspekty krízy modernej doby, ich východisko je rôznorodé – od antipolitiky, morálnej politiky, sociálnej obnovy až po kritiku technokracie (s. 133 – 134). Aj jej riešenia sú rôzne – od čisto disidentského pôsobenia až po hľadanie prienikov s marxizmom (Karel Kosík, Mihály Vajda, Gajo Petrović). Michael Gubser nachádza určitú konvergenciu, ktorá vzniká v období Pražskej jari a prepája marxistické a fenomenologické témy. Do popredia tu vstupuje záujem o činnosť človeka, prax, tvorivú aktivitu.
Záverečná časť knihy už špecifickejšie opisuje situáciu v Československu (najmä prostredníctvom filozofie Jana Patočku, ako aj verejného angažovania v rámci Charty 77) a v Poľsku (tu je hlavnou postavou Karol Wojtyła a Solidarita).
Stredná a východná Európa v druhej polovici 20. storočia, sociálny, politický a etický kontext vtedajšieho života pripomína skôr posteurópsku dobu, ktorá stratila svoje zázemie. K zaujímavým počinom v tejto súvislosti patrí zmapovanie príbehu českého Filosofického časopisu, ktorý český historik Jan Mervart sledoval vo vlnách stalinizmu, jeho revízie a normalizácie. Upozorňuje, že práve od 60. rokov sa dá zaznamenať čiastočné uvoľnenie pri vydávaní filozofických textov, keď sa do publikovaných štúdií dostávajú aj tzv. nemarxistické filozofické témy – „istý prím v tomto ohľade zohrávala práve fenomenológia: nielen vzhľadom na početnosť jednotlivých statí zaoberajúcich sa touto disciplínou, ale aj na skutočnosť, že piate číslo z roku 1967 bolo venované šesťdesiatinám Jana Patočku“,[1] k čomu sa pridalo aj postupné vydanie jeho úvodu do Husserlovej fenomenológie. Michael Gubser v kontexte svojho prístupu k dejinnosti a praktickému rozmeru fenomenológie sleduje dve línie uvažovania – je to predovšetkým Patočkova „starosť o dušu“, ako aj, vychádzajúc z Patočkovho Úvodu do Husserlovy fenomenologie, sprostredkovanie či „nová reinterpretácia Husserlovej filozofie, ktorá zdôrazňuje sociálny a etický význam“ (s. 154). Dejiny fenomenológie v európskom kontexte majú teda svoje inšpiratívne vrcholy a aj napriek nepriaznivej situácii nachádzajú nové oblasti odhaľovania bytia či prístupu k veciam samým, čo z fenomenológie robí živý (a životaschopný) „organizmus“.
Kniha Michaela Gubsera The Far Reaches sleduje rozsah a najmä dosah fenomenologického myslenia, prepojenia fenomenológie a praktickej filozofie, „potrebu dvojitej transcendencie: horizontálne k druhým ľuďom a spoločenstvám a vertikálne k absolútnym hodnotám“ (s. 225). No zaujímavé je na jej pozadí rozmýšľať aj nad viac či menej schodnými cestami, meandrami či záhybmi, ktoré sa súhrou priaznivých i nepriaznivých okolností utvorili v stredoeurópskom kontexte.
P o z n á m k a
[1] Mervart, J.: Filosofický časopis mezi stalinismem a normalizací. In: Filosofický časopis, 60 let Filosofického časopisu, mimořádné číslo, 2013, č. 1, s. 23 – 24.
Mgr. Jaroslava Vydrová, PhD.
Filozofický ústav SAV
Klemensova 19
813 64 Bratislava
jaroslavavydrova@gmail.com