V tomto článku sa budeme pýtať na dotyky, ako ich poznáme, ale aj ako ich žijeme. Začneme poukázaním na dotyky, s ktorými sa v našej ži tej skúsenosti stretávame najčastejšie. Zároveň sa budeme pýtať po blízkosti dotykov, čo nám poslúži ako východiskový bod pre hľadanie dotýkania, ktoré by sme azda mohli považovať za bližšie, než sú dotyky sprostredkujúce vládu nad predmetmi – či už vo forme istého poznania alebo manipulovania s nimi. Toto preklenutie sa bude týkať otázky subjektovo-objektového rozštiepenia.
Ďalej podľa určitých charakteristík načrtneme uchopujúce dotyky, a na základe nich poukážeme aj na iné taktilné vnímanie, o ktorého dotykoch by sme mohli hovoriť ako o pohládzajúcich. Pritom bude naším zámerom nahliadnuť aj do ich vnútorných pohnútok alebo určení, ktoré sú pre ne charakteristické.
Dotýkanie ako uchopovanie
Ak by sme sa vydali na cestu fenomenológie dotyku, začali by sme v oblasti, ktorú všetci poznáme najlepšie: v každodennej skúsenosti. Tu by sme dotyk vykreslili ako jeho permanentnosť, aj keď na takto poňatý dotyk často zabúdame. Preto asi najbežnejší dotyk v našej žitej skúsenosti je ten, ktorý si neuvedomujeme. Tento sa týka celého nášho tela, všetkých jeho častí.
Za týmto dotykom by nasledoval zámerný dotyk, uvedomovaný. V takom prípade ide zväčša o dotyk, ktorým niečo sledujeme, alebo ktorý má nejaký cieľ. Tomuto dotyku priznávame doménu rúk, pretože ruky sú v týchto dotykoch najschopnejšie. Tam by sme zaradili naše neochvejné uchopujúce dotyky, keď sa vecí zmocňujeme, ovládame ich, manipulujeme nimi a podobne. No dotyk sa neobmedzuje len na prostriedok používania a využívania vecí. Tu by sme mohli podotknúť, že prostredníctvom dotyku či dotýkania aj vytvárame nové veci, napríklad v umení. Ako hovorí Mădălina Diaconu, „vizuálne umenie nebolo nikdy vytvorené bez používania rúk.“[1] A dopĺňame, že ani auditívne. Či už ide o maľbu, písanie hudobnej partitúry či hranie na nástroj, nič z toho sa nezaobíde bez rúk, dotýkania a citu tejto činnosti rúk, teda bez využitia zmyslu hmatu. Využitie hmatu je takisto epistemologické. Prostredníctvom hmatu získavame mnoho informácií o predmetoch. Hoci sa taktilné vnímanie špecializuje skôr na povrchové vlastnosti predmetu, ich dôležitosť je, ako sa nazdávame, nedocenená. Dokonca bežne hľadáme rukou v taške konkrétnu vec a spoznávame ju podľa povrchu, na čo často netreba sprevádzať danú činnosť aj pohľadom. Aj v tme si vystačíme s dotykmi, ktorými spoznávame nábytok alebo aj cestu z izby. Aby sme pritom neboli zavádzajúci, treba tu podotknúť, že toto spoznanie či rozpoznanie predmetov je možné z veľkej časti preto, lebo sú nám buď známe z predchádzajúcej skúsenosti, alebo ich predpokladáme, či očakávame. Tento faktor je pri rozpoznávaní pomocou dotyku podstatný.
Dotýkanie je nevyhnutné a významné tak pri narábaní s predmetmi, ako aj pri ich poznávaní, no aj pri tvorení. Tu kompetencie dotyku nekončia, hoci možno práve v uvedených prípadoch sú dotyky najbežnejšie, najvyužívanejšie a najbližšie. Ale sú skutočne najbližšie? Pre všetky spomínané uvedomované dotyky, ktoré sme doteraz uviedli, je spoločná jedna vlastnosť. Ide tu o vzťah subjektu k objektu, pre dané dotyky je príznačné subjektovo-objektové rozštiepenie. Je tu subjekt a jeho ruky, ktoré sa chcú zmocniť buď celého objektu, uchopiť ho, alebo zmocniť sa jeho vlastností, spoznať ho, alebo objekt pretvoriť, ako keď z prázdneho plátna, štetca a farieb vznikne maľba.
Všetky tieto prípady môžeme spolu s Levinasom nazvať prácou, pretože sú vykonávané s nejakým zámerom, majú stanovený cieľ. Je ním nejakým spôsobom vlastniť predmet a buď ho uchopiť, spoznať, alebo narábať s ním. Levinas hovorí: „Vlastnenie sa završuje zmocňovaním či prácou, ktorá je vlastným údelom ruky.“[2] Vlastnenie hovorí veľa o našom vzťahu k objektu v týchto dotykoch. Vlastniť môžeme len to, o čom sa nazdávame, že je to pre nás, a z toho aj vyplývajú naše činnosti týkajúce sa predmetu, naše narábanie s ním ako s prostriedkom či s cieľom ovládnutia, naša „práca“[3]s predmetom ako s naším majetkom. „Práca je vo svojej primárnej intencii toto nadobúdanie, tento pohyb k sebe.“[4] Prácou získavame, zmocňujeme sa, či narábame, a to všetko odkazuje k nám ako k nádejným vlastníkom. V týchto dotykoch neukryjeme svoje egoistické pohnútky. Levinas dokonca vykresľuje samotnú ruku ako „orgán uchopovania a brania, prvého a slepého hmatani a v hemžení: do vzťahu ku mne, k mojim egoistickým cieľom uvádza veci vytrhnuté zo živlu…“[5] Ruka akoby svojim uchopovaním vytrhávala veci z ich živelnej existencie vo svete, čo môžeme interpretovať ako ustanovenie subjektovo-objektového vzťahu a ako prístup k veciam ako objektom, ktoré vynímame z ich zakotvenia vo svete. Zároveň si rukou nárokujeme na ich privlastnenie a to z egoistických cieľov subjektu.
Pritom sám Levinas nehovorí priamo o neochvejnosti a istote pri tejto cielenej činnosti ruky, hoci by sa nám zmocňovanie mohlo zdať ako neochvejné sledovanie cieľa, ktorým je uchopenie predmetu. V ruke naťahujúcej sa za cieľom je istý aspekt neistoty či neurčitosti. „Pretože v pohybe ruky ide vždy do určitej miery o to hľadať a dosiahnuť cieľ so všetkými náhodnosťami, ktoré k tomu patria.“[6] V tomto „hľadať“ nachádzame štrbinku pre iné pochopenie uplatnenia rúk, čiže aj dotyku. Nie je to jediný poukaz na štrbinku, ktorý nájdeme u Levinasa, i keď on sám tento neistý aspekt uvádza kvôli iným dôvodom. Chce totiž poukázať na to, že ruka sa v úsilí uchopiť môže stretnúť aj s neúspechom, môže svoj cieľ minúť. Hoci jej intencia je priama a skutočne chápajúca sa svojho cieľa, stretáva sa v akte uchopenia s náhodnými, nežiaducimi, priam až jej zámery mariacimi okolnosťami. Náhodnosti môžu takisto viac poukazovať na význam zmocňovania, ktoré ruka uplatňuje na predmety, a tým ho zosilňovať. Veci sa ruke neponúkajú, avšak tá na ne v uchopení uplatňuje svoju moc. Veci sa jej môžu zdráhať, čo môžeme začleniť do náhodnosti spolu s inými nečakanými faktormi, ktoré spúšťajú následné hľadanie cesty späť k cieľu. Ďalší termín, ktorý Levinas uvádza a ktorý poukazuje na túto zaujímavú štrbinku, je blúdenie. Napriek priamemu smerovaniu ruky k svojmu cieľu sa ruka priamo v procese uchopenia nečakane stretáva a konfrontuje s cestou k finálnej príčine, pričom táto cesta nie je vopred jasná, ale vytvára sa v procese uchopenia, a to nepredvídateľne. „Inak povedané: telesná akcia, ktorú je možné dodatočne vyjadriť kauzalitou, sa rozvíja v okamihu aktu pod dominantnosťou jedinej, v pravom zmysle tohto slova finálnej príčiny, keď sprostredkujúce členy, schopné vyplniť tento odstup a automaticky sa spúšťajúce navzájom, nie sú ešte nájdené, keď ruka blúdia zachytáva svoj cieľ s nevyhnutnou dávkou náhody, či už šťastnej alebo nie, pretože jej akcia môže takisto zlyhať.“[7]Blúdenie sa nám nezdá byť len nepatrnou a zanedbateľnou súčasťou neochvejnej cesty vpred. Naopak, priťahuje našu pozornosť. Avšak skôr než sa pokúsime do tejto štrbinky hlbšie nahliadnuť a odkryť to, čo skrýva, no zároveň aj jemne naznačuje, vráťme sa k cieľu uchopujúcej ruky.
To, že tento dotyk smeruje k cieľu, že za ním natiahne chtivú ruku a následne sa ho aj zmocňuje, je proces, ktorý má začiatok, smerovanie a ukončenie. Začiatkom je už pohyb ruky, možno už jej špecifické uspôsobenie, intenciou je uchopenie (predmetu samého, jeho povrchových vlastností či jeho pretvorenie) a ukončením je uskutočnenie tohto uchopenia. Nepripomína to potrebu a jej naplnenie? Zastávame názor, že je tomu presne tak. Prirovnávame uvedené uchopujúce dotyky k potrebe, „ktorá je svojim predmetom naplnená a ustáva spolu s uspokojením.“[8] Alebo lepšie povedané, nachádzame potrebu ako vnútornú a podstatnú pohnútku smerujúcu k naplneniu dotykov, ktoré sme doteraz vykreslili a takisto k ich zadosťučineniu. Potreba je ich vnútorným určením. Potreba je charakterizovaná ako intencia dožadujúca sa naplnenia a zároveň schopná ho aj dosiahnuť, pričom s dosiahnutím cieľa uspokojená potreba ustupuje zo svojich požiadaviek a mizne ako nasýtená, ukončená. Preto aj môžeme, ako to povie Levinas vo vyššie uvedenom citáte, uchopujúci akt ruky spätne vyjadriť kauzalitou. Potreba poukazuje na nedostatok, ktorý je príčinou, a jej naplnenie je priamym žiadaným účinkom. Pre potreby je ďalej príznačné to, že „sú v mojej moci…“[9]Ich naplnenie je v našej kompetencii, pretože potreby sú nedostatky, ktoré rozpoznávame ako tie, ktoré sme schopní zaistiť, čo spoznávame tým, že ich tiahnutie k cieľu prestáva jeho dovŕšením. Azda aj preto v našom živote prevyšujú dotyky, ktoré napĺňajú svoje ciele, uspokojujú našu potrebu.To môže byť zároveň dôvodom, prečo sa nám s hmatom tak veľmi spájajú práve ruky, ktoré sú podľa Levinasa priam bytostne určené na zmocňovanie sa predmetov, na ich ovládanie a manipulovanie nimi, a sú v napĺňaní potreby najschopnejšie.
Dotyky uchopujúcich rúk sú najvyužívanejšie čo do uvedomovaných dotykov, a tým, že sú to dotyky, s ktorými sa tak často stretávame, zdajú sa nám byť najbližšie. V tomto zmysle pojem blízkosti, mimochodom tak príznačný pre celé taktilné vnímanie, a zmysel hmat vôbec môžu byť chápané ako dobre známe. Bol by to dotyk, s ktorým sa najviac stretávame, ktorý je nám dôverne známy tým, že ho tak často využívame, až je pre nás priam typický. Avšak blízkosť môže byť chápaná aj bytostnejšie. Bola by to blízkosť, ktorá by o nás vypovedala viac než náš nám tak „blízky“ spôsob narábania s predmetmi pomocou dotykov. Táto blízkosť by mohla byť viditeľná už vo vzťahu, ktorý zakladá trochu iné taktilné vnímanie. Vraciame sa k vzťahu, ktorý sa konštituuje v taktilnom vnímaní, ktoré sme doteraz vykresľovali, a pýtame sa po jeho blízkosti. Je skutočne taký blízky?
Dotýkanie ako pohládzanie
V taktilnom vnímaní, ako ho zatiaľ poznáme, sa prácou, zmocňovaním, konštituuje vzťah subjektu a objektu, ktorý je charakteristický svojou rozštiepenosťou. Ak sa nemýlime, rozštiepenosť evokuje skôr odstup, hoci aj nepatrný, než blízkosť. V pátraní po väčšej blízkosti a trochu inom taktilnom vnímaní sa pýtame, či sú do tohto vzťahu subjektu a objektu zahrnuté všetky dotyky. Sme skutočne pri dotýkaní vždy uväznení v subjektovo-objektovom rozštiepení? Nazdávame sa, že tomu tak nie je.
Vo filozofii sa často riešil vzťah dotýkajúceho a dotýkaného, ktorý nám poslúži ako názorný príklad narušenia spomínaného vzťahu. Barbaras aj Merleau-Ponty spomínajú prípad (inak vzatý od Husserla) dotýkania sa jednej ruky druhou v rámci jedného subjektu, teda, keď sa dotýkame jednou svojou rukou svojej druhej ruky. Navzdory tomu, na čo chceli títo autori príkladom poukázať, budeme v ňom sledovať náš zámer, a síce konštituovanie iného (zvláštneho) vzťahu pre iné taktilné vnímanie. Totiž toto dotknutie sa seba samých považujeme za explicitný príklad toho, keď sme naším dotknutím zároveň dotknutí. Samozrejme, v každom dotyku sme zároveň aj dotknutí samotným dotykom, ktorý vykonávame, pretože dotyk nejako cítime. No v bežných dotykoch, dotykoch zmocňovania, sa zameriavame na predmet, objekt nášho záujmu, našej potreby. Je akousi výsadou dotyku a dotýkania, že v ňom ide o recipročný vzťah. Nielenže sa predmetu dotkneme, ale toto dotknutie aj pocítime, a priam by sme mohli povedať, že sám predmet sa nás dotkol, hoci mu túto intenciu nepriznávame. Skôr by sme pripustili, že sa dotýkame samých seba tým, ako sa dotýkame iných vecí. Znovu pripomíname, že v práci, ako ju poníma Levinas, je tento fakt zanedbateľný, pretože nás zaujíma objekt. Preto si prizývame na pomoc príklad dvoch rúk jedného tela v dotyku.
Tento príklad je v niečom obzvlášť zaujímavý. Už v kapitole o telesnosti sme hovorili, že sa nemôžeme k sebe vzťahovať ako k objektu. Názorným príkladom tohto neobjektivujúceho vzťahu je dotknutie sa našich dvoch rúk. „Ak sa naopak jedna z mojich rúk dotýka druhej, svet každej z nich sa otvára pre svet tej druhej, pretože táto akcia sa dá ľubovoľne obrátiť…“[10] V tomto obrátení zisťujeme, že zďaleka nie sme len dotýkajúci sa, ale aj dotýkaní. Akonáhle sa dotkneme svojej ruky a pokúšame sa ju uchopiť, obrátením nám uniká a stáva sa dotýkajúcou. Tento prechod môže byť dokonca aj striedavý, keď si ako objekt či cieľ uchopenia neustále a zo všetkých strán unikáme a zostávame dotknutí do tej istej miery, ako sa dotýkame. Prípadne sa to môže zliať do jedného vnímania a „môžem sa cítiť ako dotýkaný a zároveň aj ako dotýkajúci sa…“[11] Vzhľadom na neuchopiteľnosť nás samých ako objektov, obzvlášť v tomto prípade, sa nazdávame, že v tomto vzťahu sa objekt stráca. Neustálou výmenou oboch vnímajúcich, a zároveň vnímaných rúk akoby objekt nebol k nájdeniu. Preto tento príklad považujeme za narušenie subjektovo-objektového vzťahu par excellence. Dokonca sa nazdávame, že je až jeho zrušením. No tento zvláštny vzťah v dotyku našich dvoch rúk ponúka väčšie miesto aj na to, aby sme si uvedomili, že každým naším dotykom sme aj dotknutí. Pri nijakom dotyku to nevnímame tak priamo a bezprostredne, ako keď sa dotýkame seba samých. „Akonáhle sa pravou rukou dotknem ľavej ruky, zistím, že táto ruka sama je vnímajúca v samotnom momente, keď sa jej dotýkam…“[12] Toto zistenie je okamžité. Keď sa teraz vrátime k blízkosti, o ktorej sme krátko uvažovali, nezdá sa tento vzťah bližší? Nie je v ňom vzďaľujúce rozštiepenie subjektu a objektu a navyše nám explicitne ukazuje, do akej miery sme naším dotknutím aj dotknutí. Toto je už azda až nepríjemná blízkosť.
Ale zvláštny vzťah, v ktorom chýba objektový pól, nie je výhradou subjektu vzťahujúcemu sa k sebe samému. Je len jeho zárodkom. Barbaras hovorí:„Vzťah k druhému teda predstavuje len extenziu vzťahu tela k sebe samému…“[13]Neprekvapuje, že sa opisovaný vzťah dá aplikovať na ďalšie subjekty. Ako v prípade vlastných dotýkajúcich sa rúk, zostávame vo vzťahu k sebe ako subjektu, tak v prípade druhého sa druhým pólom vo vzťahu stáva opäť subjekt, hoci iný.[14]
Dôležité je tu podotknúť, že v rámci nášho tela vzhľadom na tento vzťah nemáme na výber. Ako objekty si unikáme a ako dotýkajúci sme aj dotknutí. Avšak vo vzťahu k druhému máme viac možností, ako k nemu pristupovať. Viac nás však zaujíma, či by bolo možné tento vzťah väčšmi zovšeobecniť a aký by bol. O aké dotyky by v ňom išlo? Čo by zostalo namiesto objektu? Pretože v prípade vzťahu dvoch subjektov je náhrada chýbajúceho pólu z nášho kontextu nedostačujúca či zavádzajúca. Totiž, keď sme uvažovali o narušení subjektovo-objektového vzťahu, nechceli sme hľadať novú náhradu objektu, chceli sme zostať pri tomto „hľadať“. Nazrieť do štrbinky, ktorú sme objavili pri Levinasových zmocňujúcich sa rukách. Nebudeme preto riešiť čoho alebo koho sa dotýkame, ale aké dotyky vo všeobecnosti môžeme okrem tých uchopujúcich v našej žitej skúsenosti nájsť.
Nanovo vyjdeme od ruky, ako ju vykresľuje Levinas, a pokúsime sa postupne čoraz viac rozovrieť tú štrbinku, ktorá tak priťahuje našu zvedavosť. „Ruka uchopuje a chápe, poznáva bytie súcna, pretože to, čoho sa zmocňuje, je korisť, a nie tieň, a súčasne toto bytie suspenduje, pretože bytie je to, čo má. Toto suspendované, skrotené bytie však napriek tomu pretrváva, neopotrebováva sa v slasti, ktorá konzumuje a užíva.“[15]Ruka ukradomky siaha po predmete a jeho dosiahnutím z neho robí úlovok (objekt), čím ho kladie do svojho vlastníctva. Avšak aj Levinas píše, že objekt, toto skrotené bytie, navzdory tomu zostáva. Dotyk, ktorý by bol charakteristický pre iné taktilné vnímanie než to ovládajúce, by bol dotykom, ktorý nemá zámer zmocniť sa objektu, vlastniť ho. Dokonca, aký objekt? Predsa v tomto vzťahu chýba. Aké sú komponenty vzťahu pri takto ponímanom taktilnom vnímaní? Stále sa vzťahujeme k veciam vo svete, dotýkame sa ich, no dotýkané sa nestáva pre nás objektom uchopenia. Náš dotyk rešpektuje pretrvávajúce bytie vecí, nenárokuje si ani zmocniť sa čo len kúska z ich bytia. Už nechceme o predmete niečo zisťovať, ani s ním manipulovať, len na ňom chvíľu participovať. Nechceme ho mať vo svojej moci, vlastniť ho, len s ním byť v kontakte, v dotyku.
Objekt sa nám nebadane vytratil a našu pozornosť uchvátilo samotné vnímanie. Zostal tu subjekt uchvátený a ponárajúci sa do vnímania. Subjekt so svojim dotykom, subjekt, ktorý je dotýkajúci sa a dotknutý. Zo subjektovo-objektového vzťahu nám vypadol komponent, ktorý si nežiada náhradu. Zostávame tápať vo vnímaní, nie je tu nijaký cieľ, ktorého by sme sa zmocnili. Hľadať, blúdiť, tápať… – to sú činnosti ruky v dotýkaní, ktoré neuchopuje. A tak, keď Levinas hovorí, že „ruka je bytostne tápanie a zaberanie“,[16] ponúka nám možnú interpretáciu jeho technického tápania v inom dotýkaní, no nemenej bytostnom. Dokonca, ako sme naznačili, dotýkania, ktoré je nám o to bližšie, že nezakladá tradičný vzťah subjektu k objektu, dotýkania, ktoré je zakúšaním a účasťou na predmete bez nárokovania si akéhokoľvek zmocnenia, dotýkania, ktoré je tápaním a blúdením bez cieľa, za ktorým by mohlo ísť.
Kým dotyk uchopujúcich rúk má za cieľ vlastniť, tento dotyk sa chce len účastniť, byť s. Je to „dotyk, ktorý neohrozuje integritu toho, čoho sa dotýka.“[17] Pre tento dotyk by bola charakteristická skôr ostýchavosť, než neochvejnosť typická pre dotyk uchopenia. Je to dotyk tak pozorný, že nechce nič viac, než splynúť s predmetom, hoci len chvíľu na ňom participovať v jemnom taktilnom spojení, a možno sa rozplynúť v samotnom jeho vnímaní. Pre tento dotyk znamená kontakt, ktorý vytvára s predmetom, skutočne con-tactus, akési tiché s-týkanie, priam súzvuk. V takto ponímanom taktilnom vnímaní nepristupujeme k veciam vo svete akoby tu boli pre nás, ale nechávame ich im samým, nevytrhávame ich zo zakotvenia vo svete, ani nevynímame nejakú ich časť. Dotýkanie v tomto zmysle je skôr pohládzaním.
Pri pohládzaní sa môžeme na chvíľu pristaviť. Cathryn Vasseleu rozoberá Irigaray, ktorá sa vo svojich úvahách zaoberá pohladením, pričom chápe pohladenie ako gesto, čo môže byť pre našu analýzu dotýkania zaujímavé. „Pohladenie nie je ani tak dotyk ako skôr gesto dotyku, alternácia medzi pohybom a postojom, simultánne rozpúšťanie a konštituovanie bez pamäti alebo rozdielu.“[18] Nezdá sa byť tento opis nerozhodným blúdením? Pohnúť sa, zastaviť, pokračovať, prestať… Pripomína to bezcieľne tápanie. Nerozhodujeme sa medzi poznať/uchopiť, ale medzi samotným dotykom, jeho vykonávaním. Čo sa týka chápania pohladenia ako gesta, môžeme o ňom uvažovať aj ako o bytostnom prejavení sa v situáciách. Nebol by azda aj toto znak toho, že dotýkanie ako pohládzanie je nám bližšie? A to bytostne bližšie? Pohladenie vyjadruje omnoho viac než dotýkanie, ktoré neuchopuje. Môže byť znakom nášho bytostného postoja v konkrétnej situácii, a môže tak vypovedať aj o nás samých.
Taktilné vnímanie ako pohládzanie je vnímaním samotného dotyku, čo môže znieť ako zdvojenie významu vnímania. Avšak dotyk nám toto chápanie umožňuje, lebo, ako sme už spomenuli, nielenže sa dotýkame, ale zároveň sa cítime ako dotknutí,a to každým naším dotykom. Rozdiel je v tom, že pri dotykoch smerujúcich k objektu, uchopujúcich svoj cieľ, nemáme toľko priestoru pre uvedomenie si toho, ako sa nás naše dotýkanie zároveň aj dotýka. Priestor pre plné uvedomenie si reverzibility dotyku sme priznali auto-haptike, konkrétne problému vzájomného dotyku našich dvoch rúk.[19] Takto sa v dotýkaní podobáme Platónovej raji, ktorá má tú vlastnosť, že pri dotyku s iným sama prostredníctvom tohto dotyku ustrnie.[20] Tak sa nás naše dotyky, ktoré venujeme iným veciam či bytostiam vo svete, nielenže dotknú, ale môžu nás nechať aj dotknutých, možno až zasiahnutých. Skutočne poznáme dotyky, ktoré nás dokážu zasiahnuť či rozochvieť, a hoci by sme mohli mať tendenciu pri údive alebo úžase hovoriť skôr o údere než jemnom dotyku, prikláňame sa k pohladeniu, ktoré roztriasa naše kolená, a nechá ich v údive sa podlomiť.
Ak sme dotykom v práci – zmocňovaní – vďaka ich smelému napredovaniu a uchopovaniu cieľa priznali štatút potreby, bude pre naše druhé dotyky,ktoré na veciach len ostýchavo a s úctou k ich autonómnosti participujú, charakteristická túžba. Barbaras poznamenáva: „Špecifickým rysom túžby je, že predmet, ktorý ju uspokojuje, ju robí intenzívnejšiu presne v tej miere, v akej ju uspokojuje, takže uspokojenie znamená skôr udržiavanie túžby než jej zrušenie.“[21]Dotyk, ktorého pohnútkou, ak to tak môžeme nazvať, je túžba, svojím uskutočnením túto túžbu nenapĺňa, práve naopak, o to viac ju prehlbuje. Možno aj preto sa hovorí o túžbe ako o nenásytnej (nie preto, že by sa potrebovala nasýtiť, ale práve preto, že to bytostne nepotrebuje). Avšak pri dotykoch, ktoré sme ku koncu opísali, nie je cieľom túžbu ukončiť jej naplnením, keďže to nie je možné ani z jej definície. Tieto dotyky práve tým, že ich vykonávame, túžbu živia, a to je ich náplňou, ich poslaním. Dokonca môžeme povedať, že „túžba stojí mimo uspokojenia a neuspokojenia.“[22]V túžbe nemáme na zreteli nijaký cieľ, ktorého by sme sa mohli zmocniť. Predmet, ku ktorému sa v túžbe ani nie tak vzťahujeme, ako skôr, s ktorým v túžbe sme, nie je pre nás objektom, niet sa tu čoho zmocňovať. Zvýraznili sme, že nie je pre nás, pretože v túžbe, v bytí stu nie je nič pre nás, ale sme tu my, tak ako sú tu iné veci, a medzi nami alebo skôr všade okolo nás (prípadne v nás) je túžba po dotyku, po kontakte.
Akékoľvek uchopenie, hoci len čiastočné, by zmarilo túžbu, v najhoršom prípade by ju degradovalo na potrebu. Tento prechod je hrozivo možný, hrozivo lákajúci. „Ľudská potreba už spočíva na túžbe.“[23] Túžba je podstatnejším a hlbším základom akejkoľvek povrchnej potreby. Ktovie, či nie práve zadosťučinením jednej potrebe vystupuje hneď ďalšia a ďalšia, až kým nepochopíme, že honba za napĺňaním potrieb má kdesi hlboko v sebe šľachetnejšiu podstatu, ktorá už nie je o napĺňaní. Ak by aj takou bola, tak len v zmysle prehĺbenia. Vtedy sa otvoríme túžbe. Možno ju spoznáme práve v dotyku a možno to nebude ani náš dotyk…
„Akonáhle ‚ja‘ poznalo svoje potreby ako hmotné, t. j. ako uspokojovateľné, môže sa obrátiť k tomu, čo mu nechýba,“[24] hovorí Levinas. Túžba nepoukazuje na nedostatok, ktorý by bolo treba zaplniť. Naopak, nič nám nechýba, sme celí, a to je moment, keď sa vieme skutočne oddať túžbe – nezištne. To je prípad tých dotykov, ktoré sú pohládzaním, dotykov, ktoré len bezcieľne blúdia a tápajú, ktoré sa účastnia na bytí predmetu a nič od neho nežiadajú. V túžbe, kde nejestvuje cieľ, je skutočne možné len blúdenie, v ktorom sa tým viac strácame a tým viac utápame, čím viac hľadáme. To si predstavujeme pod bytostným tápaním, ktoré, hoci v trochu inom význame, priznal Levinas ruke.
Nemôžeme ruke odoprieť uchopujúce dotyky, ale o to viac nemôžeme ruke odoprieť dotyky, ktoré sú skromné a ostýchavé v prístupe k predmetom. Naším cieľom bolo upriamiť pozornosť na ne. Ako upozorňuje Lawrence Hass: „Ruka‚ sa zmocňuje‘, áno – ale len v jednej svojej modalite. Preto je to takisto ruka, ktorá pohládza dieťa pred spaním, ktorá gestikuluje, ktorá sa poddáva štruktúram sveta.“[25]Pohládzaním sme nazvali tú činnosť ruky, ktorá tápavo blúdi, pretože nemá cieľ, na ktorý by sa upriamila, nemá objekt, ktorý by poznávala, nechce sa zmocňovať, ani manipulovať, chce len s úctou a azda aj s ostychom participovať na predmete, byť s ním v krehkom kontakte plnom túžby. Pohládzanie však môže byť aj naším bytostným prejavom v prístupe k veciam. V tom prípade by pohladenie bolo zároveň gestom, ktoré nielen vyjadruje náš postoj, ale zároveň o nás veľa prezrádza. V geste pohladenia sa ukazujeme ako túžiace bytosti, nikdy nenaplnené, no zároveň bez nedostatku, pretože sme mimo týchto určení. Zároveň v pohladení, v tejto reverzibilite dotyku, prijímame dávaním,a tým kŕmime túžbu, ktorou sme.
Literatúra
BARBARAS, R.: Touha a odstup. Praha: OIKOYMENH 2005.
BARBARAS, R.: Druhý.Praha: FILOSOFIA 1998.
HASS, L.: Merleau- Ponty’s philosophy. Bloomington: Indiana University Press 2008.
LEVINAS, E.: Totalita a nekonečno (Esej o exterioritě). Praha: OIKOYMENH 1997.
MERLEAU-PONTY, M.: Viditelné a neviditelné. Praha: OIKOYMENH 2004.
PLATÓN: Dialógy. Zväzok I. Preložil J. Špaňár. Bratislava: Tatran 1990.
VASSELEU, C.: Texturesof Light. New York: Routledge 1998.
DIACONU, M.: Reflectionson an Aesthetics of Touch, Smell and Taste [online]. Dostupné na internete: ,[cit. dňa 2009-03-13].
P o z n á m k y
[1] DIACONU, M.: Reflections on an Aesthetics of Touch, Smell and Taste [online]. Dostupné na internete: ,[cit. dňa 2009-03-13].
[2] LEVINAS, E.: Totalita a nekonečno (Esej oexterioritě). Praha: OIKOYMENH 1997, s. 139.
[3] Uvádzame tu pojem práce v úvodzovkách, lebo práca má určite širší rozmer, než len zmocňovať sa. Zámerne tu zostávame pri ponímaní práce, ako o nej hovorí Levinas.
[4] LEVINAS, E.: Totalita a nekonečno (Esej o exterioritě), c. d., s. 139.
[5] Tamže.
[6] Tamže, s. 146.
[7] Tamže.
[8] BARBARAS, R.: Touha a odstup. Praha: OIKOYMENH 2005, s. 146 – 147.
[9] LEVINAS, E.: Totalita a nekonečno (Esej o exterioritě), c. d., s. 98.
[10] MERLEAU-PONTY, M.: Viditelné a neviditelné. Praha: OIKOYMENH 2004. s. 143.
[11] Tamže, s. 144.
[12] BARBARAS, R.: Druhý. Praha: FILOSOFIA 1998, s. 28.
[13] Tamže, s. 29.
[14] To im však musíme najskôr priznať status subjektova nepristupovať k nim ako k objektom, lebo sme zaiste schopní aj toho.
[15] LEVINAS, E.: Totalita a nekonečno (Esej o exterioritě), c. d., s. 141.
[16] Tamže, s. 146.
[17] Tamže, s. 35.
[18] VASSELEU, C.: Texturesof Light. New York: Routledge 1998, s. 114.
[19] Podobne, ak by sme sa zamerali na naše pery. Skúsme zistiť, rozhodnúť, či sa dotýka horná pera dolnej alebo dolná hornej.
[20] Plat. Meno 80a.
[21] BARBARAS, R.: Touha a odstup, c. d., s.146.
[22] LEVINAS, E.: Totalita a nekonečno (Esej o exterioritě), c. d., s. 158.
[23] Tamže, s. 158.
[24] Tamže, s. 99.
[25] HASS, L.: Merleau-Ponty’s philosophy. Bloomington: Indiana University Press 2008, s. 116.
Mgr.Petra Hroncová
absolvent študijného odboru Filozofia
Filozofická fakulta TU v Trnave