KRAMÁR, R.: Epistemologická púť. In: Ostium, roč. 7, 2011, č. 1.
Andrej Démuth: Poznanie, vedenie alebo interpretácia? Pusté Uľany: Schola Philosophica, 2010, 280 s.
Problém poznania bol v dejinách filozofie vždy ústrednou témou. Ako to však v dejinách filozofie býva, nič nie je vzhľadom na povahu filozofie nemenné. V časoch, keď epistemológiou hýbu pochybnosti o nej samej by sa dalo očakávať, že sa objaví kniha, ktorá bude pochybovať o samotných kompetenciách epistemológie. Z tohto pohľadu sa môže kniha Andreja Démutha Poznanie, vedenie alebo interpretácia? javiť ako viac-menej tradičný prístup k epistemológii, ktorý kráča proti spomenutej tendencii. To však nemožno chápať v zmysle historickej skostnatenosti. Tradičnosť treba vnímať skôr v tom, že autor považuje epistemológiu za schopnú pôsobiť medzi ostatnými vedami a reflektovať ich poznatky.
Spôsob akým Andrej Démuth píše a člení svoju prácu, je do značnej miery inšpirovaný anglosaskými publikáciami. Najväčšiu inšpiráciu autor našiel v práci Roberta Audiho Epistemology: A Contemporary Introduction to the Theory of Knowledge, na ktorú možno nájsť v knihe viacero odkazov. Tradičnosť a inšpirácia anglosasko-analytickým spôsobom písania sú však vlastnosťami, ktoré pre knihu Andreja Démutha platia, len do určitej miery. Publikácia sa člení do piatych kapitol, ktoré postupne mapujú túto problematiku: čo je poznanie, zdroje poznania, vedomie, skepticizmus a pravda.
Na začiatku sa autor zameriava na metodologické vyjasnenie základných pojmov teórie poznania ako sú subjekt, objekt, priestor a čas. Tieto pojmy však netvorí nominálnymi definíciami. Skôr ich postupne odkrýva tým, že problematizuje jednotlivé koncepcie. Toto metodologické vyjasňovanie smeruje k otváraniu množstva problematických bodov a prístupov k spomínaným pojmom. V týchto miestach sa autorov spôsob uvažovania stáva viac dejinným ako problémovým. A práve orientácia na problémy je jednou z čŕt anglosasko-analytického spôsobu filozofovania. Pred čitateľom sa popri úvode do problematiky poznania predostiera mozaika najrôznejších mysliteľov, ktorá nemusí byť pre každého ľahko uchopiteľná. Pre niekoho, kto s filozofiou ešte len začína, je táto kniha do značnej miery komplikovaná. Jednotlivé koncepcie sú totiž veľmi dôležité pre celkový obraz poznania, ktorý sa autor snaží predostrieť. No bez pochopenia dejinnej stránky publikácie sa môže stať, že čitateľovi uniknú súvislosti medzi rôznymi prístupmi k poznaniu. Skúsenejší a pozornejší čitateľ tento moment môže vnímať inak, pretože sa predpokladá, že dokáže sledovať dejinný vývoj problémov, ktorý ponúka autor. Andrej Démuth však nezostáva iba pri holom výpočte jednotlivých koncepcií, ale ich aj porovnáva a kladie do vzájomného súvisu. To umožňuje vidieť problematiku poznania v jej širšom kontexte. Čitateľ sa tak dozvedá mnohé o vzťahu epistemológie so psychológiou, logikou, neurológiou, etológiou a inými vedami.
Pri uvažovaní o základných pojmoch poznania v kapitole Čo je poznanie? sa kladie dôraz nielen na metodologickú stránku, ale aj na problém počiatku poznania. O čo teda oprieť poznanie? Kde začať? Čo je pomyselným archimedovským bodom? Sám autor nemá ambíciu konštruovať systém poznania, no tento problém adekvátne tematizuje. V dejinnom exkurze sa ukazuje, že filozofi opierali poznanie o istoty, ktoré sa snažili nachádzať buď v rámci subjektu alebo v orientácii na objekt. Autor v týchto pasážach poukazuje na dôležité problémy, s ktorými sa môžeme stretnúť ak by sme si za základ poznania určili objekt, alebo subjekt. Pre prvý prípad je problematický fakt, že naše vnímanie objektov nemusí korešpondovať s tým, aký je ich reálny stav. Vnímame teda na svoj spôsob, ktorý nie je plne adekvátny ku skutočnému stavu vecí. Pri subjekte sa stretávame s problémami jasnosti a bezprostrednosti stavov, ktoré nahliadame introspekciou. Tu sa ponúka otázka, či je vlastne možné poznanie seba samého.
Je pravda, že koncepcie poznania sa väčšinou odvíjajú buď od objektu, alebo subjektu. Autor však v jemných obrysoch poukazuje i na tradíciu, ktorá sa nachádza na pomedzí a ktorá si hľadá oporný bod na poli intersubjektivity. Tento prístup je podmienený odmietnutím princípu privilegovaného prístupu k obsahom mysle z hľadiska prvej osoby. Rovnako i neakceptovaním možnosti, že nami poznaný svet sa radikálne líši od skutočného. Z tohto hľadiska intersubjektivita slúži ako zdroj argumentov proti skepticizmu rôzneho druhu.
Ako najsilnejšiu hodnotím tú časť knihy, ktorá sa venuje problému vedomia. Epistemologické uvažovanie o téme vedomia nie je sústredené iba v tejto kapitole, ale nachádza sa aj v iných častiach, ako napríklad „Čo je poznanie?“ a „Zdroje poznania“. Autor sa v tejto kapitole vydáva na cestu naturalizovanej epistemológie. O poznaní teda nepremýšľa len z pozície filozofa, ale aj psychológa. Jeho argumentačný rámec posilňujú poznatky zo psychológie, neurológie a etológie, ktorej je venovaná samostatná podkapitola. Čitateľ tak má možnosť stretnúť sa s bohatou paletou kazuistík a výskumov, ktoré sa venujú fungovaniu ľudského organizmu. Takto predkladané poznatky môžeme zahrnúť do oblasti kognitívnej vedy, v ktorej si kniha nachádza svoje miesto.
Autorove úvahy ďalej smerujú k odmietnutiu predstavy čistého poznania, ktoré by sme mohli nadobudnúť priamou skúsenosťou, tak ako ju predpokladá korešpondenčná teória pravdy. Táto teória, podľa autora, obsahuje vážne metodologické trhliny, ktoré možno vyjadriť pochybnosťami o tom, či poznávame svet o sebe, teda v zmysle Kantovho pojmu Ding an sich. Autor argumentuje, že je nevyhnutné zohľadniť fakt, že sa na skúsenostipodieľajú vyššie kognitívne funkcie, ktoré skúsenosti predchádzajú. Tento vplyv je dôležitý až do takej miery, že je lepšie hovoriť skôr o interpretácii než o poznaní v realistickom duchu. Problematickým sa stáva aj konštruovanie teórie poznania na základe istôt, ktoré nachádzame introspekciou vo vlastnej mysli. V tomto momente vstupuje autor opäť do priestoru psychológie a kritizuje jasnosť a nevyhnutnú pravdivosť obsahov mysle, ktoré sú nahliadané z pozície prvej osoby. Robí tak poukazovaním na existenciu nevedomých stavov a obsahov mysle.
Za veľmi pozitívne momenty knihy pokladám zmienky o výsledkoch prác Kurta Gödela a Alfreda Tarského, ktoré sa v našich filozofických podmienkach často nespomínajú. Avšak pri mene Kurt Gödel sa môžeme stretnúť s menším autorovým nedopatrením. Andrej Démuth definuje neúplnosť formálnych systémov tak, že akokoľvek zložitý systém, ktorý pozostáva zo vzájomne si neodporujúcich axióm, je principiálne neúplný (s. 206). Takto naformulovanú definíciu by spĺňala aj Presburgerova aritmetika, no v rámci tohto aritmetického systému je možné rozhodovať o pravdivosti či nepravdivosti všetkých výrokov, ktoré tento systém umožňuje. Respektíve tento systém je úplný, rozhodnuteľný a bezrozporný. Je však výrazne chudobnejší (jeho jazyk neobsahuje binárny funktor násobenia) ako Peanova aritmetika, pre ktorú Gödelove vety o neúplnosti platia. Inak povedané, aj Gödelove vety, ktoré bývajú vo filozofii interpretované rôzne, majú svoje hranice.
V závere knihy sa autor venuje témam, ako je problém pravdy, jej existencie či dokázateľnosti a obrane voči skepticizmu. Ten môže v niektorých okamihoch pôsobiť nesmierne lákavo. Akoby bol liekom na všetky pochybné presvedčenia filozofie. Miestami sa zdá, že aj samotný autor nakoniec prizná nemožnosť dokončenia svojho projektu. Je lákavé problematizovať, no pochybnosti sa nedá vystaviť všetko. A tak môže čitateľ s napätím očakávať vyvrcholenie knihy a okamih, kde sa pochybovanie zastaví. Naplní sa očakávaná viera v existenciu pravdy, jej nerelatívnosť a poznateľnosť?Namiesto záveru Andrej Démuth ešte raz predkladá čitateľovi svoj cieľ, ktorým je problematizovať a klásť si otázky. V tom podľa neho tkvie podstata úvodu do epistemológie. Avšak kniha Poznanie, vedenie alebo interpretácia? nechce byť ibapríručka alebo návod na to, ako problematizovať poznanie a klásť si otázky po pôvode a zdôvodnení poznania. Túto cestu však, podľa autora, musí každý absolvovať sám, hoci sprievodcov môže byť mnoho. Práve táto kniha môže byť jedným z nich.
Mgr. Róbert Kramár
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
kramaros[zavináč]gmail.com