Emocionálna koherencia náboženstva

Thagard, P.: Emocionálna koherencia náboženstva. Preložil M. Hrehora.
Ostium, roč. 10, 2014, č. 4

Úvod[1]
Viac ako 85% svetovej populácie je spätej s nejakým náboženstvom, vrátane kresťanstva s asi dvomi miliardami a islamu s viac ako jednou miliardou veriacich (Adherents, 2003). Prečo je náboženská viera taká rozšírená? Prečo toľko ľudí prijíma a uchováva si svoje náboženské doktríny, postoje a zvyky? Táto štúdia sa pokúša zodpovedať tieto otázky skúmaním úlohy emócií v ľudskej kognícii. Predovšetkým ponúka vysvetlenie náboženskej viery ako druhu emocionálnej koherencie, v ktorej ľudia prijímajú náboženské presvedčenia korešpondujúce s ich emocionálnymi potrebami ako aj s ich inými presvedčeniami. Emocionálne uvažovanie zahŕňa individuálne procesy myslenia, ale aj sociálne procesy, ktoré prenášajú a pomáhajú udržiavať náboženské postoje.

Predtým, než budem rozoberať kognitívne a sociálne mechanizmy, poskytnem dôkazy o dôležitosti emócií pre náboženské myslenie, pričom budem čerpať z primárnych aj sekundárnych zdrojov. Potom preskúmam súčasné dôkazy kognitívnych vied o tom, že emócia je inherentná časť kognície, a načrtnem niektoré z psychologických a sociálnych mechanizmov emocionálnej kognície. Potom použijem tieto mechanizmy na vysvetlenie aspektov náboženskej viery a praxe vrátane rituálu. Nakoniec preberiem obmedzenia vysvetlení náboženstva založených na evolučnej biológii.

Pod „emocionálnou kogníciou“ nemyslím nejaký špeciálny druh myslenia, ktorý zahŕňa emócie. Budem dokazovať, že všetko myslenie má emocionálnu zložku, takže emocionálna kognícia zahŕňa celú kogníciu videnú z perspektívy, ktorá zdôrazňuje integráciu tradičných kognitívnych procesov, ako je zdôvodňovanie, s emocionálnymi procesmi, ktoré prikladajú hodnotu mentálnym reprezentáciám.

Náboženstvo je emocionálne
Čítanie náboženských textov nám ukazuje, že sú často veľmi emocionálne. Napríklad v Žalme 23 sa píše „Nebudem sa báť zlého … tvoj prút a tvoja palica sú mi útechou.“ Listy sv. Pavla Korinťanom obsahujú mnoho pojmov týkajúcich sa emócií vrátane strachu, lásky, hanby, viery, nádeje, vľúdnosti, potešenia, útechy, smútku, skľúčenosti, radosti, žiaľu, náklonnosti, veselosti a žiarlivosti. Odlišné náboženstvá prikladajú rozdielnu váhu pozitívnym emóciám, akými sú láska a potešenie, a negatívnym emóciám, ako sú strach a hanba.

Veľa komentátorov si všimlo kľúčový význam emócií pre náboženstvo. Jonathan Edwards (2003/1476), teológ osemnásteho storočia, tvrdil, že „skutočné náboženstvo je vo veľkej miere založené na citoch.“ William James (1948, s. 95) si všimol, že túžba po náboženskej viere je založená na ľudskej vášnivej prirodzenosti, a že „cit je hlbším zdrojom náboženstva“ (James, 1958, s. 329). Whitehouse (2000) poznamenal, že to, čo sám nazýva „imagistický modus“ religiozity, je emocionálne intenzívne. McCauley a Lawson (2002) opísali, ako náboženské rituály oživujú naše emócie. Boyer (2001) spozoroval, že náboženské pojmy sú spojené s emocionálnymi systémami a Atran (2002) opísal, ako existenciálne úzkosti motivujú náboženskú vieru a prax. Žiaden z týchto autorov však neposkytuje detailné vysvetlenie psychologických a sociálnych mechanizmov, ktoré podporujú náboženstvo.

Kognícia je emocionálna
Zvyčajne sa verí, že emócie sú prirodzene iracionálne, takže existuje ostrá hranica medzi emocionálnym uvažovaním a racionálnou kogníciou. Táto hranica bola spochybnená filozofmi ako napríklad De Sousa (1988), ekonómami ako napríklad Frank (1988) a neurovedcami ako napríklad Damasio (1994). Nedávne kritické posúdenia ľudského rozhodovania zdôraznili úlohu emócií vo výbere medzi relevantnými činmi a úsudkami (Loewenstein et. al., 2001). Existuje veľa psychologických experimentov, ktoré poukazujú na to, že väčšina pojmov sa spája s emocionálnymi postojmi (Fazio, 2001). Neurologické štúdie odhalili úzke prepojenie medzi emocionálnymi oblasťami mozgu, ako je amygdala, a oblasťami pre vyššie funkcie myslenia v prefrontálnom kortexe (Rolls, 1999; Wagar a Thagard, 2004). Dokonca vedecké myslenie je značne emocionálne (Thagard, 2002).

Za účelom vysvetlenia niektorých spôsobov interakcie medzi emóciou a kogníciou som rozvinul teóriu emocionálnej koherencie (Thagard, 2000, kapitola 7; Thagard, 2003). Táto teória stavia na kognitívnej teórii inferencie ako vysvetľujúcej koherencie, ktorá bola použitá na mnohé prípady vedeckého a právneho uvažovania. Tu opíšem jej teologickú aplikáciu. Dva z hlavných argumentov pre existenciu Boha – kozmologický argument a argument z dizajnu – môžeme chápať ako také, ktoré podporujú spôsob uvažovania nazývaný inferencia smerujúca k najlepšiemu vysvetleniu. V tomto type uvažovania, ktoré je bežné vo vede a v každodennom živote, je teória akceptovaná preto, lebo poskytuje lepšie vysvetlenie dôkazu ako konkurenčné teórie. Kozmologický argument hovorí o tom, že najlepším vysvetlením pôvodu vesmíru je, že ho stvoril Boh. Podobne argument z dizajnu tvrdí, že najlepším vysvetlením komplexnosti fyzického a biologického sveta je, že Boh ich navrhol a vytvoril. Z môjho pohľadu najsilnejší argument pre hypotézu existencie Boha spája tieto dva argumenty, keď hovorí, že spolu vysvetľujú aj existenciu aj dizajn sveta. Potom je možné tvrdiť, že posúdenie vysvetľujúcej koherencie všetkých hypotéz a dôkazov si vyžaduje prijatie tejto hypotézy (Swinburne, 1990).

Pri inferencii smerujúcej k najlepšiemu vysvetleniu je však rozhodujúce zváženie alternatívnych vysvetlení dôkazu. Argument z biologického dizajnu dostal tvrdý úder od Darwinovej teórie evolúcie na základe prírodného výberu, ktorá poskytla alternatívne vysvetlenie toho, ako sa mohla vyvinúť biologická komplexnosť.

Obrázok č. 1: Približná štruktúra inferencie smerujúcej k najlepšiemu vysvetleniu toho, či Boh existuje alebo nie. Čiary naznačujú, že existuje vysvetľujúci vzťah medzi hypotézou a dôkazom. Model v mojej skoršej práci (2000) je oveľa detailnejší, obsahuje 35 téz.

Podobne sa aj kozmologický argument musí prieť s alternatívnymi materialistickými vysvetleniami pôvodu a povahy vesmíru. Posúdenie vysvetľujúcej koherencie konkurenčných hypotéz s ohľadom na všetky dostupné dôkazy je komplexný proces, ale ja som vyvinul výpočtový program nazvaný ECHO, ktorý maximalizuje vysvetľujúcu koherenciu a uskutočňuje inferenciu smerujúcu k najlepšiemu vysvetleniu (Thagard, 1992, 2000). ECHO bol použitý na simuláciu veľmi rozsiahlej súťaže medzi teistickými a dualistickými (myseľ je oddelená od tela) presvedčeniami na jednej strane a materialistickými presvedčeniami na strane druhej (Thagard, 2000, kap. 4). Obrázok č. 1 ukazuje vo veľmi zjednodušenej forme štruktúru súťaže medzi teizmom a materializmom. Moja simulácia končí akceptáciou materialistických hypotéz a zamietnutím teistických / dualistických.

Táto simulácia je samozrejme slabým modelom vier rozsiahlej väčšiny ľudských bytostí, ktoré veria v Boha, ale lepší model môže byť dosiahnutý zapracovaním emocionálnej koherencie. Keď sa ľudia rozhodujú, volia si činy, ktorých produktom sú dôsledky s pozitívnym alebo negatívnym ohodnotením. Pozitívne / negatívne tu neznamenajú iba čistú kognitívnu kalkuláciu relatívnej užitočnosti, ale vyžadujú priradenie emocionálnych postojov k dôsledkom. Napríklad: Choroba a smrť sú emocionálne negatívne, no zdravie a potešenie sú emocionálne pozitívne. Podľa teórie emocionálnej koherencie nie sú inferencie o tom, čo robiť a v čo veriť ovplyvňované iba hypotézami a dôkazmi, ale tiež emocionálnymi hodnotami, ktoré sú pripojené k reprezentáciám, ktorých koherencia je hodnotená.

Rozšíril som výpočtový model ECHO do modelu HOTCO, ktorý hodnotí tak emocionálnu, ako aj vysvetľujúcu koherenciu. HOTCO, ako simulácia viery v existenciu Boha, pridáva do kalkulácií koherencie štyri emocionálne žiaduce dôsledky náboženstva: útechu, spoločenské začlenenie, etiku a večný život. Ak sú tieto dôsledky označené ako emocionálne hodnotné a hypotéza existencie Boha je indikovaná ako smerujúca k nim, potom HOTCO simulácia vyvracia výsledok z modelu ECHO a akceptuje existenciu Boha. Z tohto pohľadu sú náboženské presvedčenia kognitívne aj emocionálne, ak začleňujú oboje – vysvetľujúce zdôvodňovanie aj uspokojovanie túžob. Tieto túžby zahŕňajú únik z úzkosti, udržiavanie spoločenských vzťahov s inými veriacimi ľuďmi, základ pre rozlišovanie správneho od zlého a dúfanie v blažený posmrtný život.

Obrázok č. 2 rozširuje obrázok č. 1 o zobrazenie toho, ako vysvetľujúca štruktúra konfliktov medzi materializmom a teizmom môže byť doplnená emocionálnou štruktúrou, ktorá berie do úvahy nevysvetľujúcu príťažlivosť náboženstva. Obrázok zachytáva časť vysvetľujúcej / emocionálnej príťažlivosti náboženstva a ukazuje, ako môže vyzerať inferencia, ktorá zahŕňa vysvetľujúcu informáciu spolu s emocionálnym obsahom. Je to konzistentné so súčasnými názormi v neurovede, z ktorých plynie to, že úsudky zjednocujú kognitívnu a emocionálnu informáciu. V súlade s výskumom Damasia (1994) o chybných rozhodnutiach u ľudí s poškodením mozgu Wagar a Thagard (2004) uvádzajú neurovýpočtový model toho, ako siete impulzných neurónov môžu začleniť kogníciu a emóciu. V tomto modeli vychádzajú efektívne rozhodnutia z interakcií medzi prefrontálnym kortexom v mozgu, ktorý nesie kognitívnu reprezentáciu, amygdalou a nucleom accumbens, ktoré spôsobujú negatívne a pozitívne emócie. Väčšina úsudkov, ktoré ľudia robia a ktoré sa týkajú toho, v čo veriť, ako aj toho, ako konať, zahŕňa takéto kognitívne / emocionálne interakcie. Preto nie je prekvapujúce, že náboženská inferencia by mala tiež byť intelektuálna aj emocionálna a smerujúca k presvedčeniam, ktoré zahŕňajú emocionálnu aj vysvetľujúcu koherenciu. Z tohto pohľadu je náboženská viera založená na emocionálnej koherencii.

Obrázok č. 2: Približná štruktúra emocionálnej koherencie o existencii / neexistencii Boha. Tenké čiary označujú vysvetľujúce vzťahy medzi hypotézou a dôkazom. Hrubé čiary označujú spojenie hypotézy s emocionálne príťažlivým faktorom.

Viera
Môj popis náboženskej viery je psychologicky lepšie prijateľný než iné alternatívne popisy vrátane tých, ktoré boli zhodnotené Hickom (1967). Vďaka Tomášovi Akvinskému tradičný katolícky pohľad hovorí, že viera je akt intelektu, ktorý vďaka Božej milosti súhlasí s duchovnou pravdou. Tento pohľad predpokladá, že Božia milosť nejako „hýbe“ vôľou človeka k dobrovoľnému výberu náboženského presvedčenia. To si samozrejme žiada otázku o existencii Boha a zanecháva nevysvetlené prostriedky, ktorými milosť môže byť psychologicky efektívna. Okrem toho nedokáže zodpovedať otázku, ktoré náboženské stanoviská zaujať tvárou v tvár protichodným názorom katolíkov, protestantov, moslimov, židov, hinduistov, budhistov a zástancov iných náboženstiev. Nemôžu byť všetky správne a viera sama osebe, zdá sa, je neschopná rozhodnúť medzi nimi.

Popredný moderný pohľad na vieru podáva príspevok Williama Jamesa o „vôli k viere“. Tvrdí: „Naša vášnivá prirodzenosť nielen právoplatne môže, ale musí rozhodnúť o možnosti voľby medzi návrhmi vždy, keď ide o autentické rozhodnutie, ktoré nemôže byť podľa svojej prirodzenosti vyberané na intelektuálnych základoch.“ (James, 1948, str. 95) Podľa Jamesa máme silnú, povinnú a dôležitú možnosť voľby vybrať si alebo odmietnuť náboženské presvedčenia, ale nedostatok dôkazov na racionálne vykonanie tohto rozhodnutia. James predpokladá, že zisk z viery v Boha vyváži riziko nadobudnutia falošného presvedčenia, takže výber takejto viery je opodstatnený.

Hlavným problémom v Jamesovom pohľade je, že robí z náboženskej viery istý druh zbožného želania, skoku viery bez žiadnych racionálnych základov. V skutočnom živote ľudia môžu mať veľa evidentných dôvodov pre výber náboženskej viery, vrátane tradičných argumentov o existencii a stvorení sveta a zrejmých výskytov zázrakov. Taktiež majú mnoho emocionálnych dôvodov vrátane túžob po úteche, určitom zaradení, morálke a nesmrteľnosti. Moje vysvetlenie viery na základe emocionálnej koherentnosti hovorí o tom, že ľudia prijímajú a udržiavajú náboženské presvedčenia kombináciou dôkazov a emocionálnych dôvodov, ktoré spolu poskytujú vyrovnávanie kognitívnych obmedzení a emocionálnych obmedzení. Teda náboženská viera nie je iba zbožným prianím alebo Pascalovou stávkou, ale intuitívnym úsudkom, ktorý je zaujímavo prispôsobený presvedčeniam a cieľom človeka.

Môj príspevok o viere a emocionálnej príťažlivosti náboženstva predpokladá, že pojmy Boha a neba sú pozitívne hodnotené podobne ako to je v kresťanskej a moslimskej tradícii. Pre náboženstvá, v ktorých sú bohovia primárne objektmi strachu a v ktorých posmrtný život je objektom obáv, neplatí taká istá emocionálna príťažlivosť. Je preto nevyhnutné alternatívne vysvetlenie rozšírenosti takýchto náboženských presvedčení. Možno sú založené na potrebe praktík, ktoré redukujú úzkosť prostredníctvom zmierovania pomstychtivých božstiev. Je však zaujímavé, že tri náboženstvá, ktoré sú zďaleka najúspešnejšie v zmysle globálnej členskej základne – kresťanstvo, islam a hinduizmus – prezentujú značne pozitívny pohľad na bohov a posmrtný život. Bohovia nie sú takí zlomyseľní a nevypočítateľní ako bývali.

Hlavnou medzerou v mojom psychologickom opise viery je, že opomína dôležité sociálne mechanizmy pre prenášanie kognitívnych a emocionálnych informácií. Teraz opíšem niektoré z týchto mechanizmov a ukážem ako prispievajú k náboženským presvedčeniam individuálne a skupinovo.

Sociálne mechanizmy
Je zrejmé, že hlavný určujúci faktor náboženskej viery detí je náboženstvo ich rodičov. Môj príspevok o viere a emocionálnej koherencii zavádzajúco naznačuje, že každý si individuálne musí vytvoriť úsudok o tom, ktoré náboženské presvedčenie si vybrať, ale väčšina ľudí vyrastá so skupinou presvedčení, ktoré môžu, ale aj nemusia priniesť neskôr otázky. Potrebujeme širšie, viac sociálne vysvetlenie nadobudnutia a udržiavania presvedčení a postojov.

Filozofi, ako napríklad Coady (1992), zaznamenali, že najviac toho, čo ľudia vedia, je založeného skôr na svedectve ako na osobnej skúsenosti. Moje presvedčenie, že Arnold Schwarzenegger sa stal guvernérom Kalifornie v roku 2003, je založené na správach z dôveryhodných zdrojov, nie na mojich vlastných skúmaniach. Deti získavajú nespočetné presvedčenia od ich rodičov, vrátane veľa takých, o ktorých následne nemajú žiadny dôvod pochybovať. Nie je teda prekvapujúce, že väčšina detí berie ako samozrejmosť, že ich rodičia sú dôveryhodný zdroj informácií, takže si môžu rýchlo odvodiť z “Rodič hovorí X“, že “X je pravdivé“. Preto ak rodičia povedia dieťaťu, že Boh stvoril svet a ustanovil učenie, ktoré je pravým náboženstvom, pre dieťa je prirodzené veriť im. Účasť v náboženskej organizácii alebo škole, v ktorej deti stretávajú aj iných nositeľov autority s rovnakými presvedčeniami, poskytne ďalšie svedectvo, ktoré podporuje tieto presvedčenia. Teda opakované svedectvo, s ktorým sa dieťa stretáva u rodičov a iných ľudí, je hlavným kognitívnym zdrojom náboženskej viery. Kvôli podrobnejšej diskusii o svedectve pozri Thagard (pripravuje sa).

Štruktúra takéhoto typu vysvetľujúcej inferencie je zobrazená na obrázku č. 3. Hypotéza, že Boh skutočne existuje, môže pre dieťa vysvetľovať to, prečo jeho rodičia, iní príbuzní a učitelia hovoria, že Boh existuje. Pretože malé deti si nie sú zvyčajne vedomé konkurencie náboženských a nenáboženských presvedčení a tiež nie sociologických a psychologických vysvetlení zdrojov náboženského presvedčenia, je pre ne prirodzené akceptovať náboženské presvedčenia na základe svedectva.

Obrázok č. 3: Príklad toho ako svedectvo podporuje náboženské presvedčenia. Pre dieťa hypotéza, že Boh existuje, vysvetľuje prečo rodičia a iní hovoria, že to tak je.

Náboženstvo je rovnako záležitosťou emocionálnych postojov ako aj záležitosťou presvedčení. Napríklad katolícke dieťa sa učí získať pozitívne emocionálne hodnoty k takým reprezentáciám ako sú Boh, požehnaná panna Mária, pápež, dobré skutky, a negatívne emocionálne hodnoty k diablovi, hriechu, protestantom, atď. Ako sa emocionálne hodnoty prenášajú?

Jednou metódou emocionálnej komunikácie je explicitná argumentácia, hoci nemusí byť veľmi bežná alebo efektívna. Príkladom je argument typu „účel svätí prostriedky“, ktorý má formu: „Máš rád Y, X je prostriedok na získanie Y, tak by si mal mať rád aj X“. Pascalova stávka je typom argumentu „účel svätí prostriedky“ pre vieru v Boha, ktorý hovorí, že ľudia by si mali vybrať náboženskú vieru, pretože tým zvýšia svoje šance na dosiahnutie šťastného posmrtného života.

Inou formou argumentu, ktorý môže ovplyvniť emócie, je analogický. Má formu: „Máš rád Y, X je ako Y, tak by si mal mať rád tiež X“. Veľa politických argumentov používa emocionálne analógie (Thagard a Shelley, 2001). Podobenstvá sú významným druhom emocionálnej analógie v náboženstve, keď sa príbehy typu „Dobrý samaritán“ používajú na to, aby podnecovali emocionálne reakcie, ktoré sú potom prenášané do bežného života. Emocionálne analógie môžu dopĺňať náboženské vzdelávanie, ale sú spolu s ďalšími argumentmi menej psychologicky kľúčové ako iné metódy, ktoré sú emocionálne priamočiarejšie.

Predkladám návrh, že jedným z najsilnejších sociálnych mechanizmov na prenos emocionálnych hodnôt je emocionálna nákaza, ktorá je „tendenciou k automatickému napodobňovaniu a synchronizovaniu výrazov tváre, vydávania hlasu, postojov a pohybov od inej osoby, a teda tendenciou emocionálne sa k nej priblížiť.“ (Hatfield, Cacioppo, Rapson, 1994, str. 5) Ľudia majú tendenciu zachytiť emócie druhých, pretože podvedomá imitácia fyzických stavov prispieva k ich vlastným emocionálnym súdom. Napríklad prudké a nápadné správanie nervóznej osoby môže spôsobiť pocit nervozity u toho, kto ju pozoruje.

Emocionálna nákaza umožňuje deťom prijímať emocionálne hodnoty spojené s náboženskými myšlienkami od ich rodičov a iných blízkych spoločníkov. U rodičov, ktorí hovoria srdečne a nadšene o svojich božstvách a náboženských inštitúciách a tak sa aj správajú, to vedie k ovplyvneniu podobných postojov u ich detí. To sa deje nielen pre ich výpovede a argumenty, ale pretože deti prirodzene napodobňujú výrazy tváre a reč tela svojich rodičov a s tým prichádza asociovanie rovnakých hodnôt s náboženskými predstavami a inštitúciami. Emocionálna nákaza môže tiež prenášať negatívne emócie proti zlým bytostiam, ako je napríklad diabol, a proti hriešnemu správaniu. Zvykneme predpokladať, že morálne vzdelávanie pozostáva z veľkej časti z vštepovania princípov, ako je napríklad desať prikázaní, ale tieto princípy bez účasti emocionálnych postojov sú neefektívne. Psychopati, ktorí nemajú zmysel pre zodpovednosť za svoje činy, sú plne oboznámení s morálnymi princípmi, avšak nestarajú sa o ne alebo o iných ľudí.

Marvin Minsky (2003) vytvoril koncept učenia založeného na pripútanosti. Naznačuje, že základné ciele v deťoch vyvstávajú ako výsledok chvály od ľudí, ku ktorým sú deti emocionálne pripútané. Napríklad, ak sa malé deti podelia o hračky s deťmi, ktoré sa s nimi hrajú, tak rodičia alebo iní opatrovatelia ich často pochvália. Rodičia majú pozitívne hodnoty pre čin podelenia sa a deti si môžu tiež osvojiť pozitívny emocionálny postoj k podeleniu sa ako výsledku všimnutia si toho, že je to niečo, o čo sa starajú ľudia, ktorí sa starajú o ne. Nejde iba o to, že podelenie sa sa stáva akýmsi pod-cieľom pri dosahovaní cieľa pochvaly od rodičov; skôr „byť milý k ostatným hrajúcim sa deťom“ sa stáva internalizovaným cieľom, ktorý má pre deti vnútornú emocionálnu hodnotu. Minsky nespája učenie založené na pripútanosti s emocionálnou nákazou, ale je prijateľné, že hlavný dôvod toho, prečo deti prijímajú emocionálne hodnoty ich rodičov, vrátane náboženských hodnôt, je, že ľudia majú tendenciu k napodobňovaniu výrazov a správania ľudí, ku ktorým cítia blízke puto.

Ďalšie mechanizmy emocionálneho prenosu zahŕňajú empatiu a altruizmus. Altruizmus je nesebecká starosť o blaho ostatných. Ak sa staráte o nejakú osobu, tak váš altruizmus vás môže viesť k získavaniu emocionálneho postoja k niečomu, čo je hodnotné pre túto osobu. Napríklad, ak súcitíte s dieťaťom a toto dieťa chce hračku, tak môžete nadobudnúť pozitívny postoj k hračke, pretože spraví dieťa šťastným. Empatia je komplikovanejšia v tom, že zahŕňa akýsi druh emocionálnej analógie, v ktorej ľudia rozumejú emocionálnym stavom druhých porovnaním so svojimi vlastnými (Barnes a Thagard, 1997; Thagard a Shelley, 2002). Napríklad, ak ste smutní, pretože váš návrh na grant bol zamietnutý, tak ja môžem rozumieť vášmu emocionálnemu stavu tým, že si pamätám, ako som sa cítil, keď zamietli grant mne. Empatia nezaručuje emocionálny prenos, pretože je pri nej možné rozumieť smútku druhej osoby bez toho, aby sme my mali starosti. Empatické porozumenie je však často cestou k altruizmu a súcitu. Len čo ste vyvinuli snahu porozumieť veciam, v ktorých sú ľudia na tom emocionálne ako vy, budete pravdepodobne schopní postarať sa o nich, a teda altruisticky si osvojiť niektoré z ich cieľov ako svoje vlastné. Odovzdávacie mechanizmy ako altruizmus a emocionálna nákaza môžu viesť k emocionálnemu konsenzu v skupinovom rozhodovaní (Thagard and Kroon, v príprave).

Náboženské emócie môžu byť veľmi škodlivé pre jednotlivcov ako aj skupiny. Ak si niektorá skupina osvojí extrémne negatívne postoje k inej, tak výsledkom môže byť nenávisť a dokonca násilie. Príkladom je kresťanský antisemitizmus alebo extrémne moslimské fundamentálne postoje voči neveriacim. Menej extrémnym spôsobom používajú niektoré náboženské skupiny emocionálne taktiky, ako je vyhýbanie sa tým, ktorí sa odklonili od svojich presvedčení a praktík, aby tak svojich členov odradili od takéhoto správania. Emocionálny prenos je dôležitý pre morálne vzdelávanie a sociálnu súdržnosť, ale môže byť zneužitý pre nemorálne úmysly, ako sú neznášanlivosť a útlak. Sociálny prenos emocionálne ladených náboženských hodnôt môže byť umožnený rituálmi.

Rituál
Ako si všimlo už veľa autorov, náboženské rituály majú silnú emocionálnu zložku (Whitehouse, 2000; McCauley a Lawson, 2002). Whitehouse (2000) porovnáva rituály, ktoré sú nepravidelné a emocionálne intenzívne, ako sú svadby a pohreby, s takými, ktoré majú nízku emocionálnu intenzitu, napríklad každodenná modlitba. Čo nám hovoria o podstate rituálov emocionálna koherencia a emocionálny prenos?

Rozdielne typy rituálov sú spojené s rozdielnymi emóciami. Svadby sú zvyčajne spojené s radosťou a záväzkom manželského páru. Na pohreboch je dominantnou emóciou žiaľ. S rituálmi dospievania, ako sú kresťanská birmovka a židovský Bar Micva, je často spojená hrdosť. Očakávanie božieho odpustenia poskytnutého katolíkom, ktorí idú na spoveď, môže poskytnúť úľavu od strachu z trestu. Rituály teda môžu generovať skúsenosti pozitívnych emócií a úľavu od negatívnych a posilnenie spojenia medzi náboženskou vierou a emocionálne vhodnými cieľmi, ako sú útecha a nádej na večný život.

Verejné rituály, ako sú cirkevné bohoslužby, môžu slúžiť na podporu prenosu hodnôt emocionálnou nákazou. Napríklad, ak skupina ľudí spolu spieva alebo recituje, môžu si osvojiť podobné držanie tela a vyjadrenia, ktoré ich privádzajú do vzájomnej emocionálnej synchronizácie povzbudzujúc spoločné postoje a presvedčenia. Často môže pastor alebo iný náboženský vodca poskytnúť fyzický model, ktorý môžu ostatní napodobňovať, týmto povzbudzuje k dosiahnutiu spoločného emocionálneho stavu a spoločensky jednotných hodnôt.

Dokonca časté a všedné rituály, ako napríklad denná modlitba, sa môžu viazať s pozitívnymi a negatívnymi emóciami. Domnievam sa, že takéto výkony môžu slúžiť k tlmeniu efektov úzkosti z úderov od života tým istým princípom ako transcendentálna meditácia. Tlmenie môže podporovať nádej pre budúcnosť – Boh sa postará, alebo jednoducho tým, že poskytne pokoj a odvedenie pozornosti, ktoré môžu zmeniť fyziologické vstupy, ktoré sú časťou procesu generujúceho emocionálne reakcie v mozgu.

Evolučná irelevantnosť
V posledných rokoch sa stalo moderným používať biologickú evolúciu na vysvetlenie rôznych aspektov kultúry, vrátane náboženstva (Atran, 2002; Boyer, 2001). Teraz posúdim niektoré možnosti, v ktorých môže byť evolučná psychológia aplikovaná na vysvetlenie náboženskej viery a praxe a budem argumentovať, že nie je žiaden dobrý dôvod aplikovať ani jednu z nich.

Môžeme rozlíšiť niekoľko možností, pri ktorých môžu byť evolučná biológia a psychológia aplikované na náboženstvo:

Náboženstvo je adaptáciou, je zabudované v ľudskom mozgu ako výsledok prírodnej selekcie pre náboženské presvedčenia a praktiky.
Náboženstvo nie je adaptáciou, ale tvoria ho prírodne dané adaptácie, ktoré boli vyselektované za špeciálnym účelom.
Náboženstvo je výplň, náhodný vedľajší produkt psychologických čŕt, ktoré boli vyselektované.
Náboženstvo je vývinom, ktorý vznikne použitím štruktúry alebo súčasti funkcie inej než takej, ktorá bola vyvinutá pre prírodnú selekciu.
Náboženstvo je nezávislé od evolúcie prírodnou selekciou.

Ani jeden z týchto pohľadov sa mi nezdá správny, preto by som teraz povedal viac o evolučnom statuse emocionálnej kognície.

Je jednoduché tvrdiť, že emócia je časťou ľudskej kognície kvôli biologickej evolúcii prírodnou selekciou. Je v tom oveľa viac než iba jednoduché vytváranie príbehov o tom, ako ľudia s radosťami a strachmi majú väčšiu šancu prežiť a rozmnožiť sa. Za prvé: Neurofyziológia a psychológia indikujú, že sú špeciálne oblasti v mozgu, napríklad amygdala, ktoré sa venujú emocionálnemu spracovaniu. Okrem toho anatomické prepojenia s kognitívnymi oblasťami, ako je prefrontálny kortext, boli tiež dôkladne preskúmané. Za druhé: Tieto emocionálne oblasti mozgu nie sú u ľudí jedinečné, ale boli z veľkej časti prebraté od našich evolučných predkov. Napríklad nervové dráhy pre spracovanie strachu u krýs sú podobné korešpondujúcim dráham u ľudí (Le Doux, 1996). Dokonca aj ryby majú amygdaly a my máme behaviorálne dôvody myslieť si, že prinajmenšom vyššie cicavce majú veľa emócií, ktoré majú aj ľudia. Za tretie: Zo štúdií ľudí s poškodením emocionálnych oblastí mozgu vieme, že ich schopnosť bezproblémovo fungovať v prírodnom a sociálnom prostredí je znížená (Damasio, 1994). Napríklad ľudia s poškodenou amygdalou sú obmedzení v učení sa predchádzaniu nebezpečným situáciám a tomu, aby sa ich vystríhali.

Porovnajme situáciu s tým, čo vieme o evolúcii náboženstva. V mozgu nie sú žiadne známe oblasti špecificky určené pre náboženské presvedčenia a praktiky a žiadni animálni predchodcovia takých oblastí. Mať nedostatočnú religiozitu nebráni, aspoň v súčasnom svete, schopnosti ľudí prežiť a rozmnožovať sa. (Nezdá sa, že by v Európe bola korelácia medzi znižovaním religiozity a poklesom pôrodnosti, ale oba faktory sú pravdepodobne spôsobené zvyšovaním vzdelania a ekonomického zabezpečenia.) Nie je tu žiaden dôkaz, že religiozita je dedičná, alebo že religiozita zvýhodnila jedincov počas vývoja nášho druhu. Preto nemáme žiadny dôvod veriť, že náboženstvo je adaptáciou. Možno povedať, že náboženstvo je vedľajší produkt vývinu emocionálnej kognície. Zvieratá ako ľudia prirodzene pristupujú k veciam, ktoré sú pre nich emocionálne pozitívne a vyvarovávajú sa vecí, ktoré sú emocionálne negatívne, na základe toho je možné povedať, že náboženstvo vyvstáva nepriamo ako výsledok prírodnej selekcie emócií: evolúcia vedie k emocionálnej kognícii, ktorá vedie k náboženstvu. Problém s touto súslednosťou je, že druhé „vedie“ je biologicky a psychologicky oveľa slabšie ako prvé. Vieme málo o psychologických pôvodoch náboženstva v kultúrach bez písomného jazyka. Podstatná časť ľudí (15%) dokáže v živote vyjsť bez náboženskej viery a praxe. V technologicky pokročilých kultúrach, ako sú USA, je náboženstvo menej rozšírené než pozeranie televízie alebo používanie telefónu. Pozeranie televízie závisí na našich vyvinutých psychologických možnostiach, ako sú videnie a počutie, ale nikto by nepovedal, že ide o nutný vedľajší produkt evolúcie.

Najtesnejšie spojenie, ktoré môžeme prijateľne stanoviť medzi emocionálnou kogníciou a náboženstvom, je možno to, že prvé spomenuté povzbudzuje druhé. Ale spojenie medzi emocionalitou a náboženstvom nie je väčšie než spojenie medzi emocionalitou a inými rozšírenými aspektmi ľudskej kultúry, ako sú umenie, hudba, varenie, športy, politika, technológie a veda. Biologická evolúcia nie je úplne irelevantná pre pochopenie týchto kultúrnych vývojov, pretože všetky závisia od kognitívno-emocionálnych reprezentácií a procesov, ktoré sú pevne vpísané v mozgoch ľudí. Ale vieme veľmi málo o ranom biologickom a sociálnom vývoji nášho druhu a tento vzťah závislosti je tak špekulatívny, že je najlepšie povedať, že evolučná biológia hrá iba malú úlohu vo vysvetľovaní rozšírenia a prirodzenosti náboženstva. Ak hovoríme o „evolučných pôvodoch“ a „evolučných prostrediach“, tak nepridávame nič k psychologickým a sociologickým vysvetleniam. Naše vyvinuté kognitívno-emocionálne kapacity robia ľudské bytosti prístupné náboženstvu, ale tiež nás robia prístupnými pre nespočetne veľa iných kultúrnych vývojov; takže vysvetľujúce spojenie medzi evolúciou a náboženstvom je veľmi slabé.

Podľa Richardsona (1996) teoretizovanie v evolučnej psychológii o takých témach, ako sú pôvod jazyka a sociálne správanie kleslo hlboko pod štandardy dobrých evolučných vysvetlení. Evolučná psychológia vo všeobecnosti nedokázala poskytnúť dôkaz, že:

Selekcia psychologických kapacít sa udiala.
Ekologické faktory vysvetľujú silu selekcie.
Rozdiely medzi jednotlivcami sa dedili.
Evolúcia bola ovplyvnená starodávnymi prostrediami, štruktúrou populácie, prúdením génov, krížením a rýchlosťou mutácie.
Psychologické črty sú primitívne a zdedené.

Pokiaľ nedôjde k dramatickému nárastu v historických a biologických vedomostiach o evolúcii homo sapiens, evolučné dohady zostanú neinformatívne.

Záver
Existuje starý vtip o židovskom mužovi, ktorý uviazol sám na pustom ostrove a vybudoval tam dve synagógy – jednu šťastne navštevoval a druhou pohŕdal a ani do nej nevstúpil. Tento príbeh ilustruje pozitívne a negatívne emócie, ktoré sprevádzajú náboženskú kogníciu. Opísal som niektoré z emócií, ktoré sa týkajú náboženských presvedčení a praktík, a čiastočne som vysvetlil rozšírenosť náboženských presvedčení teóriou emocionálnej koherencie, ktorá ukazuje, ako sa emócie a kognícia prelínajú. Táto kapitola tiež naznačila úlohu, ktorú emócie a emocionálna koherencia zohrávajú v náboženských rituáloch, a dokazoval som, že evolučná biológia nám má toho len veľmi málo čo povedať o tom, prečo a ako sú ľudia náboženskí. Emocionálna kognícia je centrálna pre náboženstvo a pochádza zo štruktúr mozgu, ktoré sú produktom biologickej evolúcie, ale samotná evolúcia momentálne vrhá iba slabé svetlo na štruktúry a obsah náboženských presvedčení a praktík.

L i t e r a t ú r a
Adherents.com [online] 2003 [cit. 26. 11. 2003]. URL: http://www.adherents.com/.
ATRAN, S.: In gods we trust: The evolutionary landscape of religion. Oxford: Oxford University Press 2002.
BARNES, A., THAGARD, P.: Empathy and analogy. In: Dialogue. Canadian Philosophical Review, roč. 36, 1997, č. 4, s. 705 – 720.
BOYER, P.: Religion explained: The evolutionary origins of religious thought. New York: Basic Books 2001.
COADY, C. A. J.: Testimony: A philosophical study. Oxford: Clarendon Press 1992.
DAMASIO, A. R.: Descartes’ error. New York: G. P. Putnam’s Sons 1994.
DE SOUSA, R.: The rationality of emotion. Cambridge, MA: MIT Press 1988.
EDWARDS, J.: A treatise concerning religious affections. [online] 2003/1746 [cit. 26. 11. 2003]. URL: http://www.ccel.org/e/edwards/affections/religious_affections.html
FAZIO, R. H.: On the automatic activation of associated evaluations: An overview. In: Cognition and Emotion, roč.15, 2001, č. 2, s. 115 – 141.
FRANK, R. H.: Passions within reason. New York: Norton 1988.
HATFIELD, E., CACIOPPO, J. T., RAPSON, R. L.: Emotional contagion. Cambridge: Cambridge University Press 1994.
HICK, J.: Faith. In: Edwards P. (ed.): The encyclopedia of philosophy. Vol. 3, New York: Macmillan 1967, s. 165 – 169.
JAMES, W.: Essays in pragmatism. New York: Hafner 1948.
JAMES, W.: Varieties of religious experience. New York: New American Library 1958.
LEDOUX, J.: The emotional brain. New York: Simon and Schuster 1996.
LOEWENSTEIN, G. F., WEBER, E. U., HSEE, C. K., WELCH, N.: Risk as feelings. In: Psychological Bulletin, roč. 127, 2001, č. 2, s. 267 – 286.
MCCAULEY, R. N., LAWSON, E. T.: Bringing ritual to mind: Psychological foundations of cultural forms. Cambridge: Cambridge University Press 2002.
MINSKY, M.: The emotion machine. [online] 2003 [cit. 4. 12. 2003]. URL: http://web.media.mit.edu/~minsky/E2/eb2.html
RICHARDSON, R. C.: The prospects for an evolutionary psychology: Human language and human reasoning. In: Minds and Machines, roč. 6, 1996, č. 4, s. 541 – 557.
ROLLS, E. T.: The brain and emotion. Oxford: Oxford University Press 1999.
SWINBURNE, R.: The existence of God (2nd ed.). Oxford: Oxford University Press 1990.
THAGARD, P.: Conceptual revolutions. Princeton: Princeton University Press 1992.
THAGARD, P.: Coherence in thought and action. Cambridge, MA: MIT Press 2000.
THAGARD, P.: The passionate scientist: Emotion in scientific cognition. In: CARRUTHERS, P., STICH, S., SIEGAL, M. (eds.): The cognitive basis of science. Cambridge: Cambridge University Press 2002, s. 235 – 250.
THAGARD, P.: Why wasn’t O. J. convicted? Emotional coherence in legal inference. In: Cognition and Emotion, roč. 17, 2003, č. 3, s. 361 – 383.
THAGARD, P.: Testimony, credibility, and explanatory coherence (pred publikovaním).
THAGARD, P., KROON, F. W.: Emotional consensus in group decision making (pred publikovaním).
THAGARD, P., SHELLEY, C. P.: Emotional analogies and analogical inference. In: GENTNER, D., HOLYOAK, K. H., KOKINOV, B. K. (eds.): The analogical mind: Perspectives from cognitive science. Cambridge, MA: MIT Press 2001, s. 335 – 362.
WAGAR, B. M., THAGARD, P.: Spiking Phineas Gage: A neurocomputational theory of cognitive-affective integration in decision making. In: Psychological Review, roč. 111, 2004, č. 1, s. 67 – 79.
WHITEHOUSE, H.: Arguments and icons: Divergent modes of religiosity. Oxford: Oxford University Press 2000.

P o z n á m k a

[1] Som vďačný Fredovi Kroonovi, Robertovi McCauleymu a Harveymu Whitehousovi za komentáre k predchádzajúcemu konceptu. Tento výskum bol podporený Kanadským výborom pre prírodovedecký a technický výskum.

Z anglického originálu (THAGARD, P.: The Emotional Coherence of Religion. In: Journal of Cognition and Culture. roč. 5, 2005, č. 1 – 2, s. 58 –74) preložil Matúš Hrehora. Dostupné aj na internete: http://cogsci.uwaterloo.ca/Articles/religion.pdf [cit. 19. 8. 2014].