Dmytro Tomakh: Editorial. In: Ostium, vol. 21, 2025, no.
This work is licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivatives 4.0 International License.
Dve predchádzajúce čísla Ostia sa otvárajú veľmi pozoruhodnými a tematicky príbuznými úvahami o metódach filozofie mimo akademického rámca. Upútavajú našu pozornosť na umenie, ktorého živosť a obrazotvorné prostriedky inšpirujú autorov úvodníkov k reflexii vlastných estetických zážitkov – v prvom čísle z románu a v druhom z divadelného predstavenia. Práve v týchto reflexiách obaja autori jasne ukazujú čitateľovi, že zdanlivo čisto akademické témy a problémy možno sprístupniť širšej verejnosti prostredníctvom umenia a zároveň im nájsť originálne a tvorivé spracovanie. Dotýkajú sa tak aj jednej z najdôležitejších filozofických otázok – otázky poznania, či už seba, spoločnosti alebo vzťahu medzi oboma. Rovnako aj poznania problémov, ktoré si filozofia odjakživa kladie: napríklad dilemy ľudskej slobody a vôle či rozporu medzi našimi predstavami o živote a životom reálnym. Zdá sa, že túto mnohostrannú otázku autori riešia v duchu romantiky, keďže estetickej intuícii neodopierajú poznávaciu funkciu pri riešení uvedených, ale ani mnohých ďalších problémov.
Musím uznať, že tieto úvahy o vzťahu filozofie a umenia sa mi javia skutočne inšpiratívne, a preto by som na ne rád nadviazal. Keďže sú zasadené do kontextu úniku od akademickej suchosti a prísnosti pri zachovaní určitých jej tém a problémov, chcel by som kriticky položiť otázku, či nejde len o pseudoproblémy a či ich riešenie nie je iba cvičením v krasorečnení. Odpoveďou na ňu bude spomienka na prípad, keď som raz mimo akademického prostredia, medzi príslušníkmi neakademickej verejnosti, hovoril o statuse filozofie. Vypočul som si výčitku, že jej disciplinárny status aj výskumné výsledky sú mimoriadne vágne práve preto, že sa ťažko oddeľuje od umenia. Bol to môj dobrý priateľ, ktorý svoj názor priblížil nasledovne: „Filozofické dielo sa môže ľahko stať umeleckým dielom, a platí to aj opačne. Tak vravel Zaratustra má čisto umeleckú formu, no napriek tomu sa považuje za dôležitý medzník v dejinách filozofie. Pravda, sám Nietzsche toto dielo plánoval predovšetkým ako filozofický, a nie estetický výkon. Inak to bolo u Novalisa v jeho Učeníci zo Sais, kde bol zámer práve estetický. Každopádne, obidve diela sa považujú za filozofické, hoci boli napísané vo forme umenia, ktoré si nikdy nerobilo také nároky na vedeckosť, ako to zvyčajne robí filozofia so svojimi metódami a hypotézami.“
Vtedy ma napadlo odvolať sa na Hegla a povedať, že filozof pracuje s pojmami, ktorých obsah je už ujasnený, zatiaľ čo umelec s napoly hmlistými obrazmi. Z toho mi vyšlo, že filozof vyslovuje súdy o umení a sprístupňuje jeho obsah, kým umelec tento obsah nevedome tvorí. Na moje tvrdenie však okamžite zareagoval náš spoločný priateľ, ktorý bol tretím účastníkom rozhovoru. Povedal, že som zaostal niekde v 19. storočí, ak si myslím, že filozof má posledné slovo v odhaľovaní obsahu umeleckého diela. V tomto zmysle aj pokračoval: „Filozof sa usiluje vládnuť nad bytím tým, že ho obmedzuje rámcami jazyka, myslenia a logiky. Umenie je však vo veľkej miere iracionálne. Je slobodné od následnosti, logiky a pojmov. Umelec sa snaží hovoriť inak než filozof. Vie, že akékoľvek jeho dielo je menšie než tá nekonečnosť, ktorú zobrazuje, a práve preto to, čo zobrazuje, nemožno uchopiť mocenským jazykom filozofa. Nie som proti filozofovým súdom, pokiaľ zostávajú iba interpretáciou, ale som proti takým súdom, ktoré ustanovujú vládu interpretácie nad dielom.“
S konečným záverom sa nedalo nesúhlasiť a práve na ňom sme sa my traja aj zhodli. Pokračovali sme v rozhovore o románoch, filmoch, hudbe a dokonca aj o japonskej animácii. Rozhovor bol dlhý a, prirodzene, nebudem uvádzať všetky jeho podrobnosti v tomto krátkom texte, spomeniem však naše závery. Filozof neskúma živé umelecké dielo s takou presnosťou, s akou fyzik odvodzuje zákony anorganickej hmoty; zároveň však ani pravé umenie si nestanovuje tie ciele, na ktoré je filozof zvyknutý vo svojej akademickej práci. Dôležité však je, že filozof je v rovnakej miere tvorcom spoločenského diskurzu (ak, prirodzene, dokáže svoju myšlienku vyjadriť jasne a zrozumiteľne), ako aj umelec (ak, samozrejme, nasleduje svoje vnuknutie, a nie vopred určený cieľ). Estetická intuícia približuje k poznaniu nie horšie než filozofická. Spoločne vytvárajú témy, otázky, pojmy, obrazy a symboly, ktoré majú buď spoločenský alebo priamo existenčný význam. Súhlas bol napokon dosiahnutý a poznanie rozšírené.
Začínajúc výčitkou voči filozofii za jej metamorfózy s umením sme sami upadli do filozofovania, pretože iný nástroj, ako kritizovať filozofiu a umenie, sme nemali. Následne sa však ukázalo, že práve prostredníctvom aktu komunikácie – často neformálnej a neakademickej – človek prepúšťa cez seba tak pojmy, ako aj obrazy, oddeľuje pseudoproblém od skutočného problému, vyumelkovanú krasoreč od vnuknutia a dosahuje poznanie toho, čo je mu dané a čo tvorí jeho živý záujem. Ako správne podotkli autori predchádzajúcich úvodníkov, v Ostiu si čitateľ vie nájsť rozličné formy filozofovania i veľa tvorivej inšpirácie. Preto verím, že aj v tomto čísle si nájde niečo preňho bytostne zaujímavé – niečo, čo dokáže odkomunikovať, prepustiť cez seba a premeniť na poznanie aj mimo akademického prostredia.
Dmytro Tomakh
Filozofický ústav SAV, v.v.i.
Klemensova 19
814 99 Bratislava
e-mail: dmytro.tomakh@savba.sk