Dva pohľady na narativitu

Súčasná psychológia a psychoterapia je charakteristická„obratom k jazyku“ – či už ide o rozvoj psycholingvistiky ako súčastikognitívnej psychológie, alebo využívania narativity v rámci výskumov sociálnejpsychológie a v psychoterapii. V tomto kontexte sa objavujú novétrendy – prechod od analýzy pozorovaného správania k analýze jazyka,[1]zmena prístupu od analógie s prírodnými vedami k analógiis literárnymi disciplínami.[2]Komplexnosť vzťahu medzi psychológiou a jazykom by sme chceli bližšieanalyzovať na príklade modernistického a postmodernistického prístupuk narativite.

Modernistický a postmodernistický prístup

Rozlišovanie medzi modernistickýma postmodernistickým prístupom v psychológii je výsledkom snahypostmodernizmom inšpirovaných psychológov o vymedzenie sa voči tradičnýmprístupom. Inšpirácia postmodernistickými filozofmi a sociálnymi vedcamisa najvýraznejšie prejavila v psychoterapii, keď podľa Changaa Nylunda[3]terapia prestala byť o „doručovaní správ spoza zrkadla“ a začala byťviac o „konverzačnom kolaborativizme“. V súčasnosti sa zdá byť totorozlíšenie príliš zjednodušujúce, pretože oba prístupy – modernistický a postmodernistický– zahŕňajú spektrum názorov, ktoré na seba reagujú a objavujú sa viacerépokusy o ich vzájomnú integráciu.[4]

Samotný pojem narativity sa používa najmäv postmodernistických smeroch psychoterapie, no čoraz častejšie sa využívaaj v tradičných smeroch psychológie (napr. psychoanalýza,kognitívno-behaviorálna psychoterapia). Používanie tohto pojmu je však častoproblematické – podľa I. Čermáka[5]je pojem narativity svojím spôsobom dvojznačný a v širšom chápaní tohto pojmuodkazuje na akýkoľvek písaný text či akýkoľvek prehovor. Užší význam pojmu savzťahuje na procesy utvárania príbehu, kognitívnu schému príbehu, a výsledkytohto procesu. Tieto dve chápania sa často prelínajú.

Narativita v psychológii a psychoterapii

Prirodzený záujem o narativitu v širšomponímaní bol v psychológii prítomný už od jej začiatkov – centrálnou rolouklienta v terapii je rozprávať o svojich zážitkoch, o príčináchproblémov, atď.[6]Významný nárast záujmu o narativitu v užšom slova zmysle možnopozorovať v poslednej dobe ako tzv. „obrat k narativite“.[7]

Zaoberanie sa narativitou v psychológii vychádzaz predpokladu, že naratívy sú vhodným spôsobom, ako vyjadriť ľudskúskúsenosť. Tento predpoklad vychádza z Brunerovej[8]dichotómie medzi paradigmatickým a naratívnym modom rozprávania. Zatiaľ čoparadigmatický modus hľadá univerzálne podmienky potvrdenia pravdivostitvrdenia, naratívny modus predstavuje subjektívnu reprezentáciu sveta.[9]Bruner[10]uvádza, že prostredníctvom narativity dávajú jednotlivci svojmu životu zmysela preto je narativita považovaná za tzv. „sense making activity“ –aktivitu vytvárania zmyslu. Naratívny text je podľa Brunera[11]nástrojom mysle pri konštruovaní reality.

Podstatnou charakteristikou narativity je aj zameranie sana poslucháča. Podľa W. Labova[12]je základnou charakteristikou tohto prístupu interpersonalita. Narativita je doznačnej miery ovplyvnená kultúrou a normami kultúry, v ktorej sapríbeh rozpráva. Rozprávanie osobných príbehov vyžaduje okrem schopnostirozpamätať sa na minulé skúsenosti aj schopnosť organizovať tietoskúsenosti do kultúrne konvecionalizovaných naratívnych foriem.[13]Tieto dve charakteristiky narativity – odraz subjektivity a interpersonálnosť– umožňujú, aby sa mohla uplatniť v rôznych oblastiach psychológie.

Využitie narativity v tradičnej psychológii

V rámci tradičných, „modernistických“ psychologickýchsmerov možno pozorovať najmä pragmatické využívanie narativity bez teoretickéhozakotvenia v naratívnej paradigme. Naratívy jednotlivcov sú predmetomvýskumu a následného diagnostického využitia pri zisťovaní spôsobovmyslenia a interpretácie skutočnosti. No zároveň sa stávajú predmetomterapie,[14]ktorá má za cieľ urobiť rozprávanie „zrozumiteľnejším“ a korešpondujúcim s objektívnourealitou.

Príkladom tohto využitia je teória vzťahovej väzby, ktorávychádza zo psychodynamickej tradície a podobne ako inépsychodynamické prístupy sa zameriava na nevedomé obsahy psychiky a ranéskúsenosti považuje za kľúčové pre ďalší vývin osobnosti.[15]V rámci teórie vzťahovej väzby sa používa na zisťovanie nevedomých„vnútorných pracovných modelov“ analýza naratívneho diskurzu. Základnýpredpoklad použitia vychádza z toho, že rečový prejav je analógiousprávania.

Analýza narácií vychádza z teórie kooperatívnehoprincípu konverzácie P. H. Gricea,[16]ktorý sa vo svojom prístupe zameral na pragmatické aspekty komunikácie. Podľajeho teórie je každá efektívna komunikácia riadená princípom kooperácie medziúčastníkmi, vyjadreného prostredníctvom štyroch maxím: maximy kvality (požiadavka pravdivosti informácií, primeranéhomnožstva dôkazov), kvantity(požiadavka adekvátneho množstva informácií), vzťahu (požiadavka vyjadrení relevantných k téme diskurzu) a spôsobu (požiadavka prejavuadekvátneho danej situácii, zrozumiteľného pre komunikačného partnera).

V rámci tohoto prístupu sa dôraz kladie najmä navonkajšie štruktúry naratívu, ktorý odzrkadľuje spôsob regulácie emócií,[17]kognitívnu organizáciu spomienok a spracovanie traumatických zážitkov a naobranné mechanizmy. Rozprávanie je hodnotené a zaraďované do kategóriípodľa vymedzených normatív diskurzu.

Naratívnym prístupom sa inšpiruje aj naratívnapsychoanalýza, ktorá podľa Schaeffera[18]považuje narativitu za novú paradigmu psychoanalytického myslenia. Podobne akoklasická psychoanalýza je predovšetkým „terapiou rozprávaním“,[19]no zdôrazňuje najmä význam procesu, v ktorom sa vypovedané informáciestávajú príbehom. Psychoanalytický materiál sa stáva textom, ktorý jeanalyzovaný a „čítaný“. Cieľom terapie je interpretovať prejavy pacientaa urobiť ich zrozumiteľnými – preformulovať ich tak, aby bolipochopiteľnejšie a pripísať ich autorstvo pacientovi.[20]Prístup však zostáva verný psychoanalytickej tradícii v tom zmysle, žeporovnáva rozprávanie pacienta s vopred stanovenými konceptmi.

V rámci kognitívno-behaviorálnej terapie sa narativitavyužíva počas intervencie životného príbehu.[21]Táto intervencia sa používa pri špecifických druhoch diagnóz (napr. páchateliasexuálneho násilia, závislosti). Cieľom je prerozprávať svoj životný príbehspolu s interpretáciou príčin ťažkostí pre „publikum“ spolupacientov. Počasintervencie sa kladie dôraz na odkrývanie chybného spracovania informáciía modifikácii dysfunkčných presvedčení. V rámci kognitívno-behaviorálnejterapie sa vychádza z predpokladu, že pri špecifických ťažkostiachkognitívne procesy umožňujú interpretovať udalosti, vlastné správaniea správanie iných tak, aby autor príbehu ochránil seba samého. Podľatýchto predpokladov sa v životnom príbehu často vyskytujú tendenciek ospravedlneniu seba, minimalizácie a popretia viny. Úlohou publika –kolektívu spolupacientov – je potvrdzovať alebo meniť smerovanie životnéhopríbehu. Liečba má prerámcovať chápnie príčin problémov a vytvoriťobjektívne pravdivú verziu príbehu.

Uvedené využitia narativity v tradičnej psychológiikladú dôraz na normativitu naratívu – v rámci naratívnych štruktúr sazameriavajú na zisťovanie „patologických“ vzorcov rozprávaniacharakteristických pre konkrétny problém (napr. inkoherencia diskurzu, normalizáciaa minimalizácia autorstva príbehu). V rámci terapie sa kladie hlavnýdôraz na „opravenie“ naratívu.

Narativita v postmodernistickej psychológii

Postmodernistické smery psychológie sú inšpirovanépostmodernistickou filozofiou, postštrukturalizmom a naratívnou paradigmouJ. S. Brunera. Charakterizujú ich pokusy vymedziť sa voči „tradičnejpsychológii“, odmietajú kauzálne vysvetlenie problémov, inšpiráciu medicínskymmodelom a spochybňujú objektivitu psychológa – vedca. Postmodernistickápsychológia sa podľa Taročkovej[22]nezameriava na vytváranie univerzálnych predpokladov o povahe vedomia sebaa osobného prežívania, dôraz sa presúva z otázok o vedomí seba naotázky o kontexte a jazyku.

Naratívna paradigma sa stáva na rozdiel od tradičnýchpsychologických smerov základným teoretickým východiskom a programom. Hoci výskumyzamerané na jednotlivca, biografické štúdie a idiografické špekulácie boliprítomné už od samého začiatku psychológie ako vedy,[23]s príchodom postmodernizmu sa stáva rola narativity pri pochopení životakľúčová.[24]

V naratívnej psychológii[25]sa považuje za základný organizujúci princíp ľudského myslenia a konaniapríbeh, ktorý dovoľuje jednotlivcovi vyjadriť jeho vysvetlenie vlastnéhosprávania a uvedenie príčin toho, čo sa stalo. Dôraz na komunikáciu nie jelen priležitosťou na „opravu“ komunikačných vzorcov, ale aj prostriedoknapojenia sa na procesy, ktorými sa tvorí spoločná realita.[26]Na rozdiel od tradičných prístupov sa nevyskytujú tendencieo objektivizáciu príbehu. Postmodernistickí psychológovia opúšťajú snahuo interpretáciu príbehu v zmysle tradičných konceptov psychológiea hľadajú inšpiráciu v oblasti literárnej vedy.[27]

Podľa I. Čermáka[28]naratívna epistemológia v psychológii úplne neopúšťa princíp verifikácie a falzifikácie,avšak nadobúda „mäkšie“ formy, ako napr. diskusia o ekvivalencii validitya otvorenejšieho konceptu dôveryhodnosti zistení. Tieto tendencie savyskytujú tak pri výskumoch, ako aj v terapeutickej práci. No vzhľadomna relativizáciu objektívneho hodnotenia nie je možné príbehy jednotlivcovdiagnostikovať či posudzovať ich pravdivosť.

Postmoderné prístupy[29]predpokladajú, že v živote jednotlivca nie je prítomný jeden ucelený,integrujúci príbeh, ale istá mnohopočetnosť. Tieto príbehy majú tendenciunavzájom si odporovať a súťažiť medzi sebou, byť v určitom vzťahukomplexným a neustále sa meniacim spôsobom. Znamená to relativizáciutradičného predpokladu modernej psychológie – existencie jednotiaceho Self, či nemenných čŕt osobnosti. Pretopostmodernisticky orientovaní psychológovia opúšťajú snahy o hľadaniestálych znakov osobnosti či Self. Integrujúcim prvkom osobnosti je podľa McAdamsa[30] naratívna identita, ktoráspája dispozičné črty a charakteristické spôsoby adaptácie. Autobiografické naratívne prístupy, prístupy zamerané naživotnú históriu, poskytujú nahliadnutie do toho, ako jednotlivci využívajúpríbehy na to, aby dali zmysel svojim životným históriam, spomienkam.[31]

Tieto predpoklady majú kľúčovývýznam aj v najmä v naratívnej terapii. Na rozdiel od tradičnýchprístupov tu nie je cieľom terapeuta objektivizovať príbehy jednotlivca, ale takpovediacsa napojiť na jeho príbeh a objaviť zmysel jednotlivých skúseností, ktorýsa objavuje vo forme príbehu.[32]Podľa naratívnej psychológie môžu byť problémy dôsledkom dominancie jednéhoproblému, ktorý treba dekonštruovať a vytvoriť alternatívne príbehy, ktoréumožnia lepšie obsiahnuť skúsenosť a nie sú výrazne protichodné s jejdôležitými aspektmi.[33]Podľa Whitea a Epstona je prijateľným výsledkom terapie rozpoznanie alebovytvorenie alternatívnych príbehov, ktoré ľuďom umožňujú realizovať novévýznamy prinášajúce žiadúce možnosti.

V rámci tejto terapie jesnaha o objektívnu interpretáciu príbehov v zmysle tradičných konceptovpatológie a normality či iných konštruktov kontraproduktívna – naopak,dôležité je rozpoznať tieto dominantné príbehy spoločnosti a dekonštruovaťči externalizovať ich dôsledky. Interpersonálny charakter príbehov – kontakts kultúrnymi vzorcami predstavuje pre naratívne orientovanýchpsychoterapeutov najčastejšiu príčinu problémov.

Problematickým zostáva základnýpredpoklad naratívnej terapie: keďže podľa neho neexistuje univerzálnea objektívne platné stanovisko, z akej pozície môže terapeutdekonštruovať dominantné príbehy a čo vylúči možnosť, že svojim konanímneovplyvní vytváranie nového dominantného príbehu?

Záver

Zdá sa, že oba prístupy knarativite – tradičný aj postmodernistický – môžu priniesť zaujímavézistenia a prínosy. Zatiaľ čo tradičné prístupy sa zameriavajú nacharakteristiky naratívov z rôznych hľadísk (psychické ťažkosti adiagnózy, kognitívny vývin) a objasňujú základné predpoklady pre vzniknarativity, postmodernistické prístupy umožňujú napojiť sa na príbeh autora,bližšie ho pochopiť zo subjektívneho hľadiska a relativizovať tak „nespochybniteľné“dogmy.

L i t e r a t ú r a

BHATIA, S.: Narrativeinquiry as cultural psychology. Meaning-making in a contested global world. In:Narrative Inquiry, roč. 21, 2011, č. 2, s. 345 – 352.

BOWLBY, J.: Vazba.Praha: Portál, 2010.

BRUNER,J.: Life asNarrative. In: Social Research, roč.54, 1987, č. 1, s. 11 – 32.

ČERMÁK, I.: Narativnímyšlení a skutečnost. In: Československá psychologie, roč. 48, 2004, č. 1, s. 17 – 26.

ČERMÁK, I.: Příběhy žité a vyprávěné: od psychoterapiek identitě a epistemologii. In: BIANCHI, G. (ed.): Identita, zdravie anová paradigma. In: Human CommunicationStudies 7, Bratislava: Veda, 2001, s. 77 – 92.

ČERMÁK, I.: Psychologie v narativní tónině sevynořila v souvislostech. In: Československápsychologie, roč. 47, 2003, č. 6, s. 513 – 532.

CHANG, J., NYLUND, D.: Narrative and Solution-focusedtherapies: A twenty years of retrospective. In: Journal of Systemic Therapies, roč. 32, 2013, č. 2, s. 72 – 88.

DANIEL, S. I.: The developmental roots of narrativeexpression in therapy: Contributions from Attachment Theory to Psychotherapy. In:Psychotherapy: Theory, Research,Practice, Training, roč. 46, 2009, č. 3.

GRICE, P. H.: Logic and Conversation. In: COLEP., MORGAN, J. L. (eds.), Speech Acts.New York: Academic Press, 1975 (slovenský preklad Logika a konverzácia.Preložil D. Kamhal. In: Ostium, roč. 6, 2010, č. 1, URL:https://ostium.sk/index.php?mod=magazine&act=show&aid=9).

HADEN,C. A. et al.: Developing Narrative Structure in Parent-Child Reminiscing Acrossthe Preschool Years. In: DevelopmentalPsychology, roč. 33, 1997, č. 2.

HADEN, C., HOFFMAN, P. C.: Cracking the Code: UsingPersonal Narratives in Research. In: Journalof Cognition and Development, roč. 14, 2013, č. 3, s. 361 – 375.

HARTL, P., HARTLOVÁ, H.: Psychologický slovník. Praha: Portál, 2000.

HESSE,E., MAIN, M.: Disorganized Infant, Child and Adult Attachment: Collapse inBehavioral and Attentional Strategies. In: Journalof the American Psychoanalytic Association, roč. 48, 2000, s. 1097 – 1127.

KLEIN, M.: Narrative of Child Analyses. In: The International Psychoanalytic Library,roč. 55, 1961, č. 1, s. 1 – 536.

McADAMS, D. P.:Personality, Modernity, and the Storied Self: A Contemporary Framework forStudying Persons. In: PsychologicalInquiry, roč. 7, 1996, č. 4, s. 295 – 322.

McADAMS, D. P.: Psychology of life stories. In: Reviewof General Psychology, roč. 5, 2001, č. 2, s. 100 – 122.

McADAMS, D. P.: TheProblem of Meaning in Personality Psychology from the Standpoints ofDispositional Traits, Characteristic adaptations, and Life Stories. In: Japanese Journal of Personality, roč. 18,2010, č. 3, s. 173 – 186.

TAROČKOVÁ, T.: Naratívnyprístup a možnosti jeho uplatnenia v psychologickom poradenstve. NovéZámky: Psychoprof, 2011.

UHLÍŘOVÁ, R.: Postmoderní kritikapsychoanalytického diskurzu. Olomouc: FFUP, 2010.

WALDMAN, J. B.: The Narrative Challenge to CognitiveBehavioral Treatment of Sexual Offenders. In: Culture, Medicine, Psychiatry, roč. 32, 2008, s. 421 – 439.

WHITE, M., EPSTON, D.: Narrative means to therapeutic Ends. Adelaide: Dulwich Centre,1990.

P o z n á m k y

[1] DANIEL,S. I.: The developmental roots of narrative expression in therapy:Contributions from Attachment Theory to Psychotherapy. In: Psychotherapy: Theory, Research, Practice, Training, roč. 46, 2009,č. 3.

[2] Cit.podľa WHITE, M., EPSTON, D.: Narrativemeans to therapeutic Ends. Adelaide: Dulwich Centre, 1990.

[3] CHANG, J., NYLUND, D.: Narrative and Solution-focused therapies:A twenty years of retrospective. In: Journalof Systemic Therapies, roč. 32, 2013, č. 2, s. 72 – 88.

[4] Napr. DANIEL,S. I.: The developmental roots of narrative expression in therapy, c. d.

[5] ČERMÁK, I.: Narativní myšlení askutečnost. In: Československá psychologie, roč. 48, 2004, č. 1, s. 17 – 26.

[6] DANIEL,S. I.: The developmental roots of narrative expression in therapy, c. d.

[7] Cit . podľa UHLÍŘOVÁ, R.: Postmoderní kritika psychoanalytického diskurzu. Olomouc: FF UP,2010, s. 97.

[8] ČERMÁK, I.: Psychologie v narativní tónině sevynořila v souvislostech. In: Československápsychologie, roč. 47, 2003, č. 6, s. 513 – 532.

[9] Tamže.

[10] Cit.podľa BHATIA, S.: Narrativeinquiry as cultural psychology. Meaning-making in a contested global world. In:Narrative Inquiry, roč. 21, 2011, č. 2, s. 345 – 352.

[11] BRUNER,J.: Life asNarrative. In: Social Research, roč. 54,1987, č. 1, s. 11 – 32.

[12] Citpodľa HADEN, C. A. et al.: Developing Narrative Structure in Parent-ChildReminiscing Across the Preschool Years. In: DevelopmentalPsychology, roč. 33, 1997, č. 2, s. 295.

[13] HADEN, C., HOFFMAN, P. C.: Cracking the Code: Using Personal Narratives inResearch. In: Journal of Cognition andDevelopment, roč. 14, 2013, č. 3, s. 361 – 375.

[14] UHLÍŘOVÁ, R.: Postmoderníkritika psychoanalytického diskurzu, c. d.

[15] Pozri BOWLBY, J.: Vazba.Praha: Portál, 2010.

[16] GRICE, P. H.: Logic and Conversation. In: COLE P., MORGAN,J. L. (eds.), Speech Acts. NewYork: Academic Press, 1975 (slovenský preklad Logika a konverzácia. Preložil D.Kamhal. In: Ostium,roč. 6, 2010, č. 1, URL:https://ostium.sk/index.php?mod=magazine&act=show&aid=9).

[17] HESSE,E., MAIN, M.: Disorganized Infant, Child and Adult Attachment: Collapse inBehavioral and Attentional Strategies. In: Journalof the American Psychoanalytic Association, roč. 48, 2000, s. 1097 – 1127.

[18] Cit .podľa UHLÍŘOVÁ, R.: Postmoderníkritika psychoanalytického diskurzu, c. d.

[19] Pozri KLEIN, M.: Narrative of Child Analyses. In: The International Psychoanalytic Library, roč. 55, 1961, č. 1, s. 1– 536.

[20] UHLÍŘOVÁ, R.: Postmoderníkritika psychoanalytického diskurzu, c. d.

[21] WALDMAN, J. B.: The Narrative Challenge to Cognitive Behavioral Treatmentof Sexual Offenders. In: Culture,Medicine, Psychiatry, roč. 32, 2008, s. 421 – 439.

[22] TAROČKOVÁ, T.: Naratívny prístup amožnosti jeho uplatnenia v psychologickom poradenstve. Nové Zámky:Psychoprof, 2011.

[23] KLEIN, M.: Narrative of Child Analyses, c. d.

[24] McADAMS, D. P.: Psychology of life stories. In: Reviewof General Psychology, roč. 5, 2001, č. 2, s. 100 – 122.

[25] Cit. podľa TAROČKOVÁ, T.: Naratívny prístup a možnosti jeho uplatnenia v psychologickomporadenstve, c. d.

[26] Cit. podľa HARTL, P., HARTLOVÁ, H.: Psychologický slovník. Praha: Portál, 2000.

[27] WHITE, M., EPSTON, D.: Narrative means to therapeutic ends, c. d.

[28] ČERMÁK, I.: Příběhy žité a vyprávěné: od psychoterapiek identitě a epistemologii. In: BIANCHI, G. (ed.): Identita, zdravie a nováparadigma. In: Human CommunicationStudies 7, Bratislava: Veda, 2001, s. 77 – 92.

[29] McADAMS, D. P.: Personality,Modernity, and the Storied Self: A Contemporary Framework for Studying Persons.In: Psychological Inquiry, roč. 7,1996, č. 4, s. 295 – 322.

[30] Tamže.

[31] McADAMS, D. P.: The Problem ofMeaning in Personality Psychology from the Standpoints of Dispositional Traits,Characteristic adaptations, and Life Stories. In: Japanese Journal of Personality, roč. 18, 2010, č. 3, s. 173 – 186.

[32] WHITE,M., EPSTON, D.: Narrative means totherapeutic ends, c. d.

[33] Tamže.

Mgr. Mgr. Mária Leitnerová

Psychologický ústav

Filozofická fakulta Masarykovejuniverzity v Brne

403127@mail.muni.cz

Mgr. Ľubomír Harinek

Katedra psychológie

Filozofická fakulta UniverzityPavla Jozefa Šafárika v Košiciach

lubo.harinek@gmail.com