Dragášek, J.: Don Quijote ako idiot. In: Ostium, roč. 14, 2018, č. 3.
Don Quixote as an idiot
The topic of the paper is an accentuation and analysis of moral message of Cervantes‘ character of Don Quixote. The aim of the interpretation is to advert that the absurdity of knight-errant could be used as a demonstration of idealistic conviction in personal and also in public life. The article also concerns with the fact that idealism necessary collides with its realistic background and opposite. This collision does not prove that the idealism or realism is true or false. It concerns rather with steadiness, integrity and straightness of the subjective conviction which, however, must be proved in every single case. The paper is also focused on a context of other Cervantes‘ works, which rather complicates than helps the interpretation. In the text I also rely on some works and ideas of Dostoyevsky and Schelling. Especially Dostoyevsky was the author who particularly elevates the beauty of Don Quixote.
Keywords: Don Quijote, idealism, reality, Dostoyevsky, beauty
Je to krásne, a preto je to pravdivé.
Miguel de Unamuno
Úvod
Cervantesov román Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha obsahuje dve základné sémantické roviny. Toto dielo je chápané ako paródia na stredoveké rytierske romány,[1] ale zároveň sa uznáva jeho mravný odkaz.[2] Cieľom tohto textu nie je rekonštrukcia pôvodného zámeru autora; pre filozofiu nemusí byť hľadanie pôvodného zmyslu vždy prioritou.[3] Táto interpretácia a v rámci nej i výber ďalších diel, ktoré Cervantes svojím románom ovplyvnil, majú inú úlohu: „Dovidieť do stavov interpretujúcich subjektov, na ich hodnoty, presvedčenia, ciele, ktoré má bádateľ odkryť a začleniť do sociálneho kontextu významov tvoriacich obsah a rámec istej kultúry.“[4] Predkladaný text teda nie je pôvodný v tom zmysle, žeby odkrýval neznámu vrstvu Cervantesovho románu,[5] skôr chce poukázať na možný pedagogický význam Dona Quijota, a to cez konkrétne miesta jeho diela, kde je často idealizmus Rytiera smutnej postavy dovedený ad absurdum – ale napriek tomu mravne relevantný.[6]
***
Po tom, ako sa skončila prvá výprava Dona Quijota blamážou, na ktorú sa vybral, keď „mu od ustavičného bdenia a večného čítania vyschol mozog a napokon prišiel o rozum“[7], rozhodli sa miestni farár a holič porobiť poriadky v knižnici Dona Quijota a zamedziť tak ďalším nešťastiam. Medzi knihami, ktoré boli uchránené od svetského ramena gazdinej Dona Quijota, teda od ohňa, bol román Amadís Galský. Napriek farárovmu skepticizmu, sa holičovi túto knihu podarilo zachrániť: „Ja som zasa počul, že je to najlepšia zo všetkých kníh tohto druhu, aké zložili. A preto ako jedinečnej svojím umením mali by sme jej odpustiť.“[8] Amadís Galský, u nás známy aj ako Amadís Waleský, je najstarším rytierskym románom a ponúka zobrazenie ideálu rytierstva. Don Quijote pochytil od Amadísa i vernosť a oddanosť jedinej dáme.[9] Avšak román ako celok ani zďaleka nedosahuje také zobrazenie krásy a ideálu, aké sa podarilo Cervantesovi. Sám Amadís pochádza z nelegitímneho zväzku, jeho brat Galaor máva problémy so zdržanlivosťou a dielo je plné násilia a smrti. Počas upratovania sa farár zmieni viac-menej pochvalne i o diele Ludovica Ariosta. Jeho Zúrivý Roland, ktorý sa zblázni zo sklamania v láske, však v sebe neprináša tragikomické zobrazenie ideálu, ale naopak nešťastie a smrť.[10] Amadís a Roland sú navyše obdivované postavy, na každom kroku stretávajú krásne panny; nie je preto také náročné byť v takomto prostredí stelesnením ideálu rytierstva. Náš Rytier smutnej postavy však musí svoj ideálny svet aplikovať v oveľa prozaickejšom prostredí. Krásu musí do sveta vkladať, nenachádza ju tam prirodzene. Možno práve v tom spočíva snaha o Cervantesovo vyrovnanie sa so stredovekými románmi.
Takúto interpretáciu však narúša viacero skutočností. Jednou je Cervantesovo vlastné hodnotenie z jeho poetického diela Cesta na Parnas, v ktorom knihu o Donovi Quijotovi hodnotí ako „kratochvíľny špás pre mrzuté a zádumčivé mysle, pre všetky doby, pre každučký čas“.[11] Tvorca románu o nešťastnom rytierovi navyše na sklonku života sám publikoval pomerne zvláštny dobrodružný príbeh Persiles a Sigismunda, ktorý v mnoho oveľa viac pripomína stredoveké rytierske romány ako intencie ukryté v Donovi Quijotovi. Situáciu komplikujú ešte aj Príkladné novely, pri ktorých už názov evokuje, aký je ich zámer.[12] Ako som však už spomenul, cieľom tohto textu nie je rozriešiť túto, možno i zámernú, ambivalentnosť Cervantesovho diela; preto sa už v ďalšom priebehu budem venovať tým motívom, ktoré podporujú vnímanie diela o Donovi Quijotovi ako diela s hlbokým mravným odkazom. Na problematickosť Cervantesovho zámeru v diele o Donovi Quijotovi upozorňuje španielsky mysliteľ Miguel de Unamuno vo svojej eseji O čítaní a interpretácii Dona Quijota, kde podotýka, že je potrebné oddeľovať Dona Quijota od Cervantesa, čiže oddeľovať quijotizmus od cervantizmu, a to v tom zmysle, že postava rytiera vysoko prevýšila Cervantesa a zmysel Dona Quijota treba hľadať nielen nezávisle od intencií jeho autora, ale aj nezávisle od kontextu všetkých jeho ostatných diel.[13]
Krása quijotovskej absurdnosti sa prejavuje napríklad vtedy, keď sa Sancho Panza neveľmi vyberane vyjadrí o dáme nášho rytiera, Dulcinei z Tobosa, ktorú zbrojnoš považuje za pomerne hrubé sedliacke dievča. Vtedy mu Don Quijote odpovedá:
„Nazdávaš sa azda, že všetky tie Amarilidy, Filisky, Silvie, Diany, Galatey, Filidy a iné, ktorými sa len tak hmýria knihy, spievanky, holičské krámy a veseloherné divadlá, vskutku boli dámami z mäsa a kostí a milenkami tých, čo ich oslavovali a oslavujú? Zaiste nie: zväčša si ich básnici vymysleli, aby mali o čom písať a aby ich ľudia pokladali za zaľúbených alebo schopných veľkých vášní. A tak i mne celkom stačí, keď si myslím a verím, že tá dobrá Aldonza Lorenzová (pôvodné dievčenské meno Dulciney – dopl. J. D.) je krásna a múdra, a na jej rode mi málo záleží, veď nik nebude po ňom pátrať, aby jej azda udelili purpurový plášť, a ja som presvedčený, že je najvznešenejšou princeznou na svete. (…) Slovom, nazdávam sa, že všetko je tak, ako vravím, ani menej, ani viac. A kreslím si ju vo svojej predstavivosti, ako si to sám želám.“[14]
Podobne odpovedá Rytier smutnej postavy i vojvodkyni z druhého diela, keď tvrdí, že nie je potrebné si overovať, či nejaká Dulcinea existuje, „pretože žije v mojom rozjímaní taká, ako sa patrí, aby bola (kurz. J. D.)… krásna bez poškvrny, dôstojná bez pýchy, milujúca s cudnosťou, milá vo svojej zdvorilosti, zdvorilá, pretože je dobre vychovaná.“[15] Tieto pravdy platia dokonca i vtedy, keď ich už nemá kto vyznávať.[16]
Ako je známe z histórie dobrodružstiev Dona Quijota, svojho zbrojnoša často privádza do zložitých situácií, v ktorých Sancho trpí, a nebyť jeho špekulantskej povahy, už dávno by ho bol opustil. No pri jeho rytierovi ho drží aj niečo iné, čo možno nazvať krásou povahy. Na výčitky a nadávky voči svojmu pánovi reaguje takto:
„Dušu má ani ľaliu, ten by nikomu neublížil a každému chce len dobre, a vonkoncom nie je zlomyseľný; dieťa by ho na pravé poludnie presvedčilo, že je noc; a pre túto jeho prostomyseľnosť ho mám rád ako zrenicu svojho oka a neodhodlám sa od neho odísť, čo by mi robil neviem aké sprostosti.“[17]
Ako sa neskôr ukáže v širšom kontexte, je to aj táto naivita, ktorá spôsobuje don quijotom v živote problémy.
Diskrepancia medzi idealizmom Dona Quijota a reálnym svetom potom spôsobuje, že celkový obraz nášho rytiera je problematický. Ukazuje to i ponosovanie sa Sancha: „Hrozné s týmto mojím pánom! Je vôbec možné, aby človek, čo vie takto krásne a múdro rozprávať,[18] povravel toľko nemožných somárstiev, ktoré vraj videl v Montesínovej jaskyni? No, všetko sa ešte uvidí.“[19]
Vrátim sa však na chvíľu ešte k intenciám Cervantesa. Bolo už spomenuté, že to s týmto dielom ako kritikou stredovekých románov nebolo až také jednoznačné,[20] no Cervantesovo hodnotenie zo samotného diela azda dovoľuje konštatovať, že si svojho hrdinu zamiloval, hoci si uvedomoval jeho zvláštnosť:
„Kto by počul predchádzajúce výroky Dona Quijota, či by ho nepokladal za človeka s veľmi dobrým rozumom a ešte lepším srdcom? No ako sme už neraz povedali v priebehu tejto veľkej histórie, hovoril hlúposti, len keď sa dotkol vecí rytierstva, a vo všetkých iných úvahách prejavoval jasnú a otvorenú hlavu, takže jeho skutky ustavične diskreditovali jeho rozum a jeho rozum diskreditoval jeho skutky. V predošlých i v nasledujúcich radách, ktoré dal Sanchovi, prejavil však veľký dôvtip a doviedol svoju múdrosť a rozumnosť na vysoký stupeň.“[21]
***
Bol teda Don Quijot idiot? Túto otázku si kladiem v súvislosti s Dostojevského dielom. Dostojevskij považoval Dona Quijota za najhlbšiu a najdojemnejšiu knihu svetovej literatúry: „Je to zatiaľ posledné a najvznešenejšie slovo, ku ktorému sa povzniesla ľudská myseľ, i najtrpkejšia irónia, akej kedy dal človek výraz. Ak by nastal koniec sveta a tam niekde v neznáme by niekto položil ľuďom otázku: ‚Pochopili ste vôbec zmysel vášho života na zemi a čo o ňom usudzujete?‘, mohli by mu mlčky podať Dona Quijota: ‚Toto je náš súd o živote a – môžete nás preto zavrhnúť?‘“[22] Dostojevskij si uvedomoval, že takáto krásna postava, akou je Rytier smutnej postavy, musí nevyhnutne narážať na nepochopenie a ťažkosti pri prebíjaní sa životom. Túto skutočnosť však netreba brať ako ponosovanie sa alebo výčitku. Tento ruský spisovateľ[23] totiž identifikuje jednu vlastnosť, ktorá týmto krásnym ľuďom chýba – a to je genialita, „schopná všetky tie bohaté dary a tvorivú silu usmerniť“.[24] Dostojevskij vedel, o čom hovorí, sám totiž stvoril podobnú postavu – idiota – Leva Nikolajeviča Myškina.[25]
Myškin taktiež neeviduje realitu a snaží sa reálnemu svetu vtláčať kontúry ideálneho sveta. V padlej žene, Nastasii Filippovne, ktorá sa tak vníma aj sama, vidí počestnú ženu.[26] Myškin sa však aj v iných charakteristikách nápadne ponáša na Dona Quijota. Srší z neho dobro a krása jeho povahy ľudí priťahuje. Aglaja ho svojej sokyni Nastasii opisuje takto:
„Ešte vám musím povedať, že v živote som nestretla človeka, ktorý by sa mu podobal šľachetnou dobromyseľnosťou a nekonečnou dôverčivosťou. Z jeho slov som sa dovtípila, že jeho môže oklamať každý, kto chce, a ktokoľvek by ho oklamal, on každému odpustí, a práve preto som sa doňho zamilovala…“[27]
No napriek tomu sa mu nedarí zo seba striasť povesť idiota: „Neznášam, ba som rozhorčený, keď vás – no, hocikto – nazve idiotom. Ste priveľmi múdry pre také pomenovanie, ale zasa ste taký čudák, tak sa vymykáte spomedzi ostatných, že to iste aj sám uznávate.“[28]
Dostojevskému sa však podarilo vyhmatnúť z idey Dona Quijota a idiota vieru v dobro a šťastie a táto viera má pomáhať pretvárať človeka. Deje sa to u Myškina,[29] ale aj pri postave Kirillova, ináč presvedčeného samovraha, z románu Diablom posadnutí: „Nie sú dobrí, pretože nevedia, že sú dobrí. (…) Musia spoznať, že sú dobrí, a hneď budú všetci dobrí, všetci do jedného. (…) Kto ľudí poučí, že všetci sú dobrí, ten privedie svet k dokonalosti. – Ten, kto to učil, bol ukrižovaný.“[30]
Výnimočnosť Dostojevského sa prejavila i v tom, že vzťahovanie sa k ideálu nepredviedol len v absurdnej don quijotovskej forme idiota, ale aj vo svojej možno najvýznamnejšej postave dvojníka. Dostojevského myšlienka dvojníctva, ktorého vrcholné vyjadrenie sa nachádza v pomerne opomínanom románe Výrastok, prináša tentoraz už skutočné zobrazenie boja medzi reálnymi sklonmi človeka a jeho idealistickým presvedčením: „Aj vždy to bolo tajomstvom a ja som sa tisíc ráz čudoval tejto ľudskej schopnosti (a tuším hlavne ruskej schopnosti) pestovať si v duši najvyšší ideál zároveň s najväčšou ničomnosťou, a to všetko dokonale úprimne.“[31] Človek nedokáže žiť v ideálnom svete, ale je potrebné z neho prinášať poznanie i do tohto, skutočného.[32] „A nie sú ani zďaleka ojedinelé prípady, že sami otcovia a hlavy bývalých kultúrnych rodov sa vysmievajú tomu, čomu by možno ich deti ešte chceli veriť.“[33]
***
Na trápenie Dona Quijota a Myškina možno nazerať i optikou vzťahu idealizmu a realizmu. Prevládajúci idealizmus našich hrdinov im nedovoľuje úplne sa usadiť v skutočnosti, ale taktiež ani realizovať svoje idey. Riešením by mohlo byť zjednotenie v akejsi vyššej, schellingovskej jednote. Schelling vo svojej Filozofii umenia píše o Cervantesovom románe: „Témou celku je reálne v boji s ideálnym. V prvej polovici diela je ideálne spracované iba prirodzene realisticky, to znamená, že to, čo je v hrdinovi ideálne, sa zráža s obyčajným svetom a s jeho obyčajným dianím. V druhej časti sa toto ideálne mystifikuje, to znamená, že svet, s ktorým hrdina prichádza do konfliktu, je sám niečím ideálnym a nie čímsi obyčajným.“[34] Nevyhnutnej jednote realizmu a idealizmu sa venuje vo svojom ďalšom diele Filozofické skúmania podstaty ľudskej slobody: „Idealizmus je dušou filozofie, realizmus je jej telom, jeden živý celok tvoria len obidva spolu. Realizmus nikdy nemôže stanoviť princíp, ale musí byť základom a prostriedkom, v ktorom a ktorým sa onen [princíp] uskutočňuje, z ktorého získava mäso i krv. (…) Kde však ideálny princíp skutočne silne pôsobí vo vysokej miere, ale nemá zmierňujúcu a sprostredkujúcu bázu, tam plodí iba skalený a divý entuziazmus, ktorý sa prevracia do sebatrýznenia.“[35] Dualizmus realizmu a idealizmu spôsobuje sebarozorvanie a zúfalstvo rozumu.[36]
Práve dosiahnutie tejto jednoty sa však javí ako nemožné. Nemožným sa to stalo Donovi Quijotovi, ale i Schellingovi. Ten síce vo svojom spise Bruno alebo O božskom a prirodzenom princípe vecí tvrdí, že jeho učenie sa nazýva idealizmom „nie preto, že reálne sa určuje ideálnym, lež preto, že protiklad oboch (myslenia a bytia, t. j. idey a skutočnosti – pozn. J. D.) necháva jestvovať čisto ideálne (t. j. vo vedomí),“[37] no jeho idealizmus sám deformuje skutočnosť a podriaďuje ju idei.[38]
Postavy Dona Quijota a Myškina sa nám musia stať ideálmi. A to napriek tomu, že si uvedomujeme nemožnosť ich predstáv a ich sveta. Rovnako i nám sa javí nemožné byť krásnymi ľuďmi, no je žiaduce sa o to v sprievode týchto dvoch postáv pokúšať a dosahovať tak maximu De Unamuna, ktorá je uvedená v úvode ako motto.
Záver
Tak ako som na začiatku spomenul dve vrstvy románu Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha; jedna, ktorou sa autor vysmieva rytierskym románom, a druhá, ktorá nesie mravný obsah, tak možno pristupovať k tomuto románu i z hľadiska žánru. Napriek svojej komickosti a neuveriteľnej schopnosti pobaviť čitateľa, je považovaná i za veľmi smutné, tragické čítanie: „Niektorí ľudia označili Dona Quijota za najsmutnejšiu knihu, ktorá bola kedy napísaná; mravné ponaučenie tejto knihy, základná myšlienka v nej obsiahnutá, je skutočne hlboko smutná.“[39] Veľkosť Cervantesa je aj v tom, že dokázal vo svojom diele skĺbiť dva žánre s odlišným zámerom v jeden celok: „Málo delí tento nesmrteľný román od toho, aby sa jednoducho premenil na komédiu.“[40] Možno nie je na škodu zachovať si túto črtu i vo vlastných životoch. Ako vieme, svoju dobu má oddať sa plaču, svoju dobu má oddať sa smiechu; je potrebné sa asi naučiť obom týmto dobám. Jednostrannosť nie je dobrá ani v tomto prípade.
L i t e r a t ú r a
ARIOSTO: Zuřivý Roland. Ve vyprávění a výběru Itala Calvina. Prel. J. Pokorný. Praha: Odeon 1974.
BACHTIN, M.: Dostojevskij umělec. Prel. J. Honzík. Praha: Československý spisovatel 1971.
BURSOV, B.: Dostojevskij a jeho svět. Přel. J. Žák. Praha: Odeon 1978.
CERVANTES, M.: Cesta na Parnas. Prel. V. Mikeš. Praha: Supraphon 1981.
ČERVEŇÁK, A.: Človek v literatúre. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1986.
ČERVEŇÁK, A. (ed.): Don Quijote a iDIOt. Nitra: Spolok slovenských spisovateľov – Katedra rusistiky FF UKF v Nitre – Klub Fiodora Michajloviča Dostojevského 2009.
DE CERVANTES, M.: Don Quijote I. Prel. J. Felix – V. Mihálik. Bratislava: Tatran 1979.
DE CERVANTES, M.: Don Quijote II. Prel. J. Felix – V. Mihálik. Bratislava: Tatran 1979.
DE CERVANTES, M.: Príkladné novely. Medzihry. Prel. V. Oleríny – V. Hečko – I. Štrpka – T. Janovic. Bratislava: Tatran 1979.
DE CERVANTES SAAVEDRA, M.: Důmyslný rytíř Don Quijote de la Mancha. Prel. V. Černý. Praha: Odeon 1966.
DE CERVANTES Y SAAVEDRA, M.: Persiles a Sigismunda. Severský příběh. Prel. J. Forbelský – M. Uličný. Praha: Academia 2016.
DE MONTALVO, G. O. (ed.): Příběhy chrabrého rytíře Amadise Waleského. Přel. L. Kult. Praha: Odeon 1974.
DE UNAMUNO, M.: Hrob Dona Quijota. Prel. P. Šišmišová. In: Revue svetovej literatúry, roč. 41, 2005, č. 3.
DE UNAMUNO, M.: O čítaní a interpretácii Dona Quijota. Prel. M. Piková – P. Šišmišová. In: Revue svetovej literatúry, roč. 52, 2016, č. 4.
DE UNAMUNO, M.: Rytier smutnej postavy (Ikonologická esej). Prel. V. Oleríny. In: Slovenské pohľady na literatúru, umenie a život, roč. IV.+123, 2007, č. 9.
DICKENS, CH.: Kronika Pickwickovho klubu 1. Prel. M. Žáryová. Bratislava: Tatran 1982.
DICKENS, CH.: Kronika Pickwickovho klubu 2. Prel. M. Žáryová. Bratislava: Tatran 1982.
DOSTOJEVSKIJ, F. M.: Běsi. Prel. T. Hašková – J. Hulák. Voznice: Leda – Praha: Rozmluvy 2008.
DOSTOJEVSKIJ, F. M.: Bratři Karamazovi. Prel. P. Voskovec. Voznice: Leda – Praha: Rozmluvy 2009.
DOSTOJEVSKIJ, F. M.: Deník spisovatele I. Prel. L. Zadražil. Praha: Odeon 1977.
DOSTOJEVSKIJ, F. M.: Deník spisovatele II. Prel. L. Zadražil. Praha: Odeon 1977.
DOSTOJEVSKIJ, F. M.: Idiot. Prel. F. Kostolanský – H. Kostolanská. Bratislava: Ikar 2014.
DOSTOJEVSKIJ, F.: Výrastok. Prel. Z. Jesenská. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1965.
HAJKO, D.: Filozof Dostojevskij. In: Slovenské pohľady na literatúru, umenie a život, roč. 87, 1971, č. 11.
HEGEL, G. W. F.: Estetika 2. Prel. A. Münzová. Bratislava: Epocha 1970.
JANČOVIČ, I.: Interpretativizmus a literárna veda. In: Filozofia, roč. 71, 2016, č. 8.
KAŠPAROVÁ, J.: Amadis Waleský, nebo Don Quijote? Rytířské příběhy španělského Zlatého věku a jejich putování za čtenáři 16.-19. století. České Budějovice: Veduta – Praha: Národní muzeum 2014.
KAUTMAN, F.: Dostojevskij – věčný problém člověka. Praha: Rozmluvy 1992.
KOPANIČÁK, J.: Dostojevskij a dnešok. Bratislava: Stimul 1994.
LOSSKIJ, N. O.: Dostojevskij a jeho kresťanský svetonáhľad. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2009.
ORTEGA Y GASSET, J.: Meditace o Quijotovi. Prel. M. Mašínová. Brno: Host 2007.
PATAPIEVICI, R. H.: Predstavivosť dona Quijota. Prel. J. Páleníková. In: Revue svetovej literatúry, roč. 52, 2016, č. 4.
PLATON: Dialógy I. Prel. J. Špaňár. Bratislava: Tatran 1990.
RUSSELL, P. E.: Cervantes. Prel. J. Kasl. Praha: Argo 1996.
SCHELLING, F. W. J.: Bruno alebo O božskom a prirodzenom princípe vecí. Prel. O. Bakoš. Bratislava: Kalligram 2004.
SCHELLING, F. W. J.: Filozofia umenia. Prel. O. Bakoš. Bratislava: Kalligram 2007.
SCHELLING, F. W. J.: Filozofické skúmania podstaty ľudskej slobody a s tým súvisiacich predmetov. Prel. O. Bakoš. Bratislava: Kalligram 2005.
SVATOŇ, V.: Don Quijote a don Juan v Dostojevského románu Idiot. In: Svět literatury, roč. 15, 2005, č. 32.
TURGENEV, I. S.: Hamlet a Don Quijote. Prel. V. Kochol. In: Turgenev, I. S.: Poľovnícke zápisky. Rudin a iné. Bratislava: Tatran 1977.
P o z n á m k y
[1] K takémuto chápaniu sa prikláňal napr. britský akademik Peter Edward Russell. Pozri: RUSSELL, P. E.: Cervantes. Prel. J. Kasl. Praha: Argo 1996.
[2] Tento moment zdôrazňuje i Václav Černý v doslove k svojmu prekladu z roku 1966: „A proto velmi záhy postřehl nebezpečí, které jeho koncepci dona Quijota hrozilo, že totiž s rytířským blázněním zesměšní i rytířskost samotnou. (…) Don Quijote se tedy svému autorovi pod rukama rychle proměnil: čím dál tím patrněji stává se vtělením absolutní mravní urozenosti, vnitřně naprosto celistvým a ocelově pevným charakterem heroické vůle a nutně tragického osudu, který nepodmíněně trvá na ideálu lásky, dobra a pravdy a odmítá jakýkoliv kompromis.“ (ČERNÝ, V.: Cervantesův Don Quijote. In: De Cervantes Saavedra, M.: Důmyslný rytíř Don Quijote de la Mancha. Prel. V. Černý. Praha: Odeon 1966, s. 730 – 731.)
[3] „Referencia literárneho textu nie je vo vzťahu k svetu podmienená nijakými záväznými vzťahmi a táto voľnosť objektu skúmania sa premieta aj do samotnej vedeckej disciplíny. Pluralita interpretácií je logickou a rešpektovanou okolnosťou literárneho života. Interpretácia literárneho textu sa nehodnotí na škále od pravdivej po nepravdivú, od správnej po nesprávnu.“ (JANČOVIČ, I.: Interpretativizmus a literárna veda. In: Filozofia, roč. 71, 2016, č. 8, s. 700.)
[4] Tamže, s. 702.
[5] Na ambivalentnosť Dona Quijota poukázal aj Hegel vo svojej Estetike: „Cervantesov román prekonal rytierstvo už ako jav minulosti, ktorá do reálnej prózy a prítomnosti života môže vojsť len ako izolovaná fikcia a fantastické bláznovstvo, ale svojimi veľkolepými a ušľachtilými stránkami vyniká zasa do určitej miery nad tým, čo je sčasti ťarbavé, hlúpe, sčasti neuvedomelé a podradné v tejto prozaickej skutočnosti, čím živo zobrazuje jej nedostatky.“ (HEGEL, G. W. F.: Estetika 2. Prel. A. Münzová. Bratislava: Epocha 1970, s. 321.)
[6] Napr. Ortega y Gasset považuje Dona Quijota za „smutnú paródiu vážnejšieho a božskejšieho Krista.“ (ORTEGA Y GASSET, J.: Meditace o Quijotovi. Prel. M. Mašínová. Brno: Host 2007, s. 24.)
[7] DE CERVANTES, M.: Don Quijote I. Prel. J. Felix – V. Mihálik. Bratislava: Tatran 1979, s. 34; I., 1. Ako upozorňuje Russell, vyschnutie mozgu sa považovalo v Cervantesovej dobe za príčinu duševnej choroby. Russell teda znova poukazuje na patologický základ Don Quijotovho blúznenia.
[8] Tamže, s. 58; I, 6.
[9] Pozri.: Příběhy chrabrého rytíře Amadise Waleského. Ed. G. O. De Montalvo. Prel. L. Kult. Praha: Odeon 1974, s. 300, 308 – 309.
[10] Pozri.: ARIOSTO: Zuřivý Roland. Ve vyprávění a výběru Itala Calvina. Prel. J. Pokorný. Praha: Odeon 1974, s. 303: „Dřevěným kyjem točil, který byl tvrdý, těžký a pevný jako mlat, že když jej sklonil, vždycky způsobil, že hůř než v mdlobě někdo na zem paď. Už víc než sto o život připravil, krunýř i štít bylo si marno brát, leda snad šípy střílet na něj zdáli; zblízka se mu však všichni vyhýbali.“
[11] CERVANTES, M.: Cesta na Parnas. Prel. V. Mikeš. Praha: Supraphon 1981, s. 61.
[12] K tomu pozri aj: ORTEGA Y GASSET, J.: Meditace o Quijotovi, s. 66 – 68.
[13] DE UNAMUNO, M.: O čítaní a interpretácii Dona Quijota. Prel. M. Piková – P. Šišmišová. In: Revue svetovej literatúry, roč. 52, 2016, č. 4.
[14] DE CERVANTES, M.: Don Quijote I., s. 206 – 207; I., 25. Podobne radí Don Quijote aj istému nešťastnému Basiliovi ohľadom budúcej manželky: „Podívajte sa, rozvážny Basilio, neviem už, ktorý mudrc povedal, že na celom svete jestvuje iba jediná vskutku dobrá žena, a radil, aby každý myslel a veril, že tá jediná dobrá žena je jeho, tak vraj bude žiť šťastne.“ (DE CERVANTES, M.: Don Quijote II. Prel. J. Felix – V. Mihálik. Bratislava: Tatran 1979, s. 145; II., 22.)
[15] DE CERVANTES, M.: Don Quijote II., s. 215 – 216; II., 32.
[16] Tamže, s. 423; II., 64.
[17] DE CERVANTES, M.: Don Quijote II., s. 85; II, 13. Analogický vzťah medzi sluhom a pánom je vyjadrený aj v Dickensovom diele Kronika Pickwickovho klubu, keď sluha Sam Weller hodnotí pána Pickwicka: „Nikdy som nepočul, ani v knižkách nečítal, ani na obrázkoch nevidel nijakého anjela v rajtkách a gamašiach – ba ani s okuliarmi, pokiaľ sa pamätám, hoci možno sa to už dakde stalo, čo ja viem – ale počúvaj, čo ti teraz poviem, Job Trotter, on ti je naozajstný, čistokrvný anjel. A nech sa niekto opováži prísť a tvrdiť, že pozná lepšieho!“ Podobne ako Sancho Panza, ani Sam Weller nechce opustiť svojho pána. (DICKENS, CH.: Kronika Pickwickovho klubu 2. Prel. M. Žáryová. Bratislava: Tatran 1982, s. 242; 391 – 392.)
[18] Krásne a múdro Don Quijote rozpráva, keď radí Sanchovi, ako si počínať v živote. Pozri: DE CERVANTES, M.: Don Quijote II., s. 272 – 274; II., 42.
[19] Tamže, s. 165; II., 24. Obdobne pôsobí Don Quijote i na nezainteresovaného človeka, ktorého postretne: „Pokladal ho raz za rozumného, raz zase sa blázna, lebo čo hovoril, bolo rozumné, ucelené a výstižné, lež čo robil, bolo absurdné, pochabé a hlúpe.“ (Tamže, s. 114; II., 17.)
[20] Najmä keď Don Quijote opisuje, ako blahodarne na jeho správanie pôsobí čítanie histórií potulných rytierov. Pozri: DE CERVANTES, M.: Don Quijote I., s. 428; I., 50.
[21] DE CERVANTES, M.: Don Quijote II., s. 274; II., 42.
[22] DOSTOJEVSKIJ, F. M.: Deník spisovatele I. Přel. L. Zadražil. Praha: Odeon 1977, s. 309.
[23] Svoj obdiv k Donovi Quijotovi vyjadril aj Turgenev v porovnávacej prednáške o Hamletovi a Donovi Quijotovi, kde Hamleta vníma ako predstaviteľa skepticizmu a reflexie, zatiaľ čo Cervantesov hrdina predstavuje vášeň, odhodlanosť a vieru: TURGENEV, I. S.: Hamlet a Don Quijote. Prel. V. Kochol. In: Turgenev, I. S.: Poľovnícke zápisky. Rudin a iné. Bratislava: Tatran 1977.
[24] DOSTOJEVSKIJ, F. M.: Deník spisovatele II. Přel. L. Zadražil. Praha: Odeon 1977, s. 324.
[25] Pozri napr.: LOSSKIJ, N. O.: Dostojevskij a jeho kresťanský svetonáhľad. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2009, s. 234. K téme Cervantesovho Dona Quijota a Dostojevského Idiota pozri aj: ČETVEŇÁK, A. (ed.): Don Quijote a iDIOt. Nitra: Spolok slovenských spisovateľov – Katedra rusistiky FF UKF v Nitre – Klub Fiodora Michajloviča Dostojevského 2009; SVATOŇ, V.: Don Quijote a don Juan v Dostojevského románu Idiot. In: Svět literatury, roč. 15, 2005, č. 32.
[26] DOSTOJEVSKIJ, F. M.: Idiot. Prel. F. Kostolanský – H. Kostolanská. Bratislava: Ikar 2014, s. 186. Práve to mu pripomína i Aglaja Ivanovna Jepančinova pri rozhovore nad Puškinovou básňou Rytier biedny: „Práve v tom je jeho prednosť, že keby sa z nej stala hoci zlodejka, on jej aj naďalej musel veriť a za jej čistú krásu kopije lámať.“ (Tamže, s. 280.)
[27] Tamže, s. 635. Podobne ho vníma ja boxer Keller: „Po prvé, človeka povzbudí už len vaša dobrosrdečnosť, je príjemné posedieť si s vami a podebatovať, lebo viem, že mám pred sebou najčestnejšieho človeka.“ (Tamže, s. 347.)
[28] Tamže, s. 648. Niektorým ľuďom navyše táto jeho naivita vyslovene prekáža: „Si dobrý človek, ale smiešny: dajú ti dva groše, a ty ďakuješ, akoby ti zachránili život. Myslíš, že je to chvályhodné, no človeku sa to bridí.“ (Tamže, s. 615.)
[29] Tamže, s. 619.
[30] DOSTOJEVSKIJ, F. M.: Běsi. Prel. T. Hašková – J. Hulák. Voznice: Leda – Praha: Rozmluvy 2008, s. 228. Podobne pozri aj: DOSTOJEVSKIJ, F. M.: Deník spisovatele I., s. 201.
[31] DOSTOJEVSKIJ, F.: Výrastok. Prel. Z. Jesenská. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1965, s. 401. Pozri aj: : DOSTOJEVSKIJ, F. M.: Bratři Karamazovi. Prel. P. Voskovec. Voznice: Leda – Praha: Rozmluvy 2009, s. 107: „Nemohu snést, že některý člověk i s ušlechtilým srdcem a velmi rozumný začne ideálem Madony a končí ideálem Sodomy. Ještě hroznější je, když někdo už se sodomským ideálem v duši nepopírá ani ideál Madony a jeho srdce jím hoří, opravdu hoří tak jako v jeho mladých nevinných letech. Ba, lidské nitro je obsáhle, až příliš obsáhle, a zmenšil bych je.“ Ďalším zdrojom týchto Dostojevského náhľadov bol zrejme i jeho 4-ročný pobyt vo trestnici na Sibíri (Omsk), ktorý nepriamo opísal v Zápiskoch z mŕtveho domu a kde často poukazuje na túto rozdvojenosť človeka. Dostojevského zvlášť zaujalo vedomie vlastnej hriešnosti u trestancov a zároveň ich viera v ideál.
[32] „Zlatý vek je tá najnepravdepodobnejšia zo všetkých vidín, aké kedy existovali, ale ľudia za ňu dávali životy a všetky svoje sily, pre ňu umierali a trápili sa proroci a národy bez nej nechcú žiť, ba nemôžu ani umrieť!“ (DOSTOJEVSKIJ, F.: Výrastok, s. 489.)
[33] Tamže, s. 589.
[34] SCHELLING, F. W. J.: Filozofia umenia. Prel. O. Bakoš. Bratislava: Kalligram 2007, s. 568.
[35] SCHELLING, F. W. J.: Filozofické skúmania podstaty ľudskej slobody a s tým súvisiacich predmetov. Prel. O. Bakoš. Bratislava: Kalligram 2005, s. 40 – 41. Pozri aj: SCHELLING, F. W. J.: Filozofia umenia, s. 262: „Kto sa nepovzniesol k tomu bodu, v ktorom mu je absolútne ideálne bezprostredne a práve preto aj absolútne reálnym, ten nemá nijaký zmysel ani pre filozofiu, ani pre poéziu.“
[36] SCHELLING, F. W. J.: Filozofické skúmania podstaty ľudskej slobody a s tým súvisiacich predmetov, s. 38.
[37] SCHELLING, F. W. J.: Bruno alebo O božskom a prirodzenom princípe vecí. Prel. O. Bakoš. Bratislava: Kalligram 2004, s. 66. Pozri aj: Tamže, s. 138: „Jednota myslenia s bytím je teda absolútna iba v idei a v intelektuálnom nazeraní; v čine alebo v skutočnosti je vždy iba relatívna.“
[38] Pozri Schellingovu interpretáciu Keplerových zákonov: Tamže, s. 79 – 90. („Prostredníctvom tejto múdrosti, ktorá je vyššia ako smrteľná a ktorá sama zachováva rovnosť v diferencii, sa deje to, že hviezdy, ktorých dráhy sú v zdaní prekonanými kružnicami, opisujú v skutočnosti a podľa idey kruhové dráhy.“; Tamže, s. 82.)
[39] DE SISMONDI, J. C. S.: De la littérature du Midi de l’Europe III. 1814, cit. podľa: RUSSELL, P. E.: Cervantes, s. 102.
[40] ORTEGA Y GASSET, J.: Meditace o Quijotovi, s. 96. Ortega y Gasset odkazuje v tomto kontexte i na Platonov dialóg Symposion: „Sokrates im dokazoval, ako ten istý básnik má vedieť skladať komédie i tragédie a že umelecky vzdelaný básnik tragický je i básnikom komédií.“ (PLATON: Symposion. In: Platon: Dialógy I. Prel. J. Špaňár. Bratislava: Tatran 1990, s. 719; 223D.)
Mgr. Juraj Dragašek, PhD.
Vrbovská 572/44
059 71 Ľubica
juraj.dragasek@gmail.com