Verena Kast je švajčiarskapsychoanalytička a autorka viacerých úspešných publikácií, v ktorých sa okreminého venuje problematike emócií, akými sú radosť smútok, strach a tak ďalej.Vyštudovala filozofiu a psychológiu. Pôsobí ako psychoanalytička v súkromnejpraxi a zároveň prednáša na Inštitúte C. G. Junga v Zürichu. Jej kniha Vom Sinn des Ärgers: Anreiz zuSelbstbehauptung und Selbstentfaltung vychádza teraz v českom preklade vo vydavateľstvePortál.
„Kto si pripúšťa hnev, ten verí, žeešte môže život zmeniť. Kto už hnev nepripúšťa, ten už v to nedúfa“ (s. 26),píše sa v úvode knihy. Medzi ľuďmi prevláda väčšinový názor, že hnev jenegatívna emócia, ktorú treba ovládnuť, eliminovať. Verena Kast ponúka vosvojej knihe odlišnú perspektívu. Podľa autorky je vyjadrenie hnevu potrebné ažiaduce. Hnev je dôležitou regulujúcou emóciou, bez ktorej by spoločnosťnemohla fungovať. Hnev patrí do vzťahu, iba v ňom sa môže prejaviť. Hnev násupozorňuje na naše vlastné hranice a núti nás ich prekračovať. Zohráva dôležitúúlohu v procese sebarozvoja sebauskutočňovania. Zmyslom hnevu je zmeniťsituáciu tak, aby bolo možné ďalej napredovať. Je preto nesmierne dôležitévedieť konštruktívne zachádzať so svojim hnevom. Prvým predpokladom, akozvládnuť svoj hnev je porozumieť mu. Nevidieť v ňom len čosi deštruktívne anebezpečné.
Autorka v súvislosti s hnevom otváratémy ako sebazáchova, sebarozvoj, prijatie druhými ľuďmi, väzba, vzájomná úcta,spravodlivosť. Podľa nej sa len málokto z nás naučil správne vyjadrovať zlosť apotom správne spracovať konflikt. Väčšina z nás osciluje medzi úpornou snahouovládnuť svoj hnev a nekontrolovateľnými výbuchmi zlosti. Chýba nám kultúrahnevu a agresie (s. 59). Dnešná spoločnosť učí ľudí skôr hnev potláčať,než ho otvorene vyjadrovať. Ako deti sme boli trestaní za to, že sme otvorenevyjadrili svoj hnev a naopak chválení za to, keď sa nám ho podarilo ubrzdiť.Naučili sme sa, že vyjadrenie hnevu je ohrozením vzťahu, v tomto prípade vzťahurodič/dieťa, neskôr kamarát/kamarátka, príbuzný, autorita a tak ďalej. Vpriebehu života sme si vyvinuli rôzne kontrolné mechanizmy pre zvládnutiehnevu. Svoj hnev môžeme projektovať na druhých ako domnelých agresorov, alebosi ho masochisticky vzťahovať na seba, môžeme sa identifikovať s útočníkom avnímať ho ako zaslúžený trest, prípadne presunúť agresiu na iný objekt, čivyjadriť ju iným spôsobom. Mechanizmov zvládania hnevu je veľa, vo všetkých ideiba o jedno – jeho potláčanie. Hnev sa však musí niekde prejaviť. Potlačenáagresia narúša dynamiku sebaodovzdania a sebapotvrdenia, má za následok rôzneúzkostné poruchy. „Keď je agresiapríliš zbrzdená, stráca sa vitalita – veď hnev je vitálna emócia. Pocitspolunáležitosti chradne, keď sa človek snaží, aby pocit spolunáležitostiudržal. Ten totiž omnoho viac prežívame, keď znovu a znovu upravujeme svojehranice. Na hraniciach sa predsa stretávame, na hraniciach vedieme spory“ (s.68). Nadmerné potláčanie agresie spôsobuje, že sa vzťahy stávajúneautentickými a v konečnom dôsledku to narúša aj našu vlastnú autentickosť.
To, že nie sme otvorene agresívni podľaautorky neznamená, že agresia vymizla. Uvádza niekoľko ďalších foriem prejavuagresie. Pasívna agresia v podobe mlčania, prípadne iných telesných prejavov jejej druhým najbežnejším prejavom. Pasívne agresívny človek mlčí, aby sa vyholkonfrontácii, ktorá by ho nútila prejaviť svoj hnev. Tým však, že sa vyhýbakonfliktu zároveň aj bráni vyjasneniu sporov. Tým, že mlčím, dávam druhémunajavo, že on alebo ona je agresorom. Týmto spôsobom sa ľahko stáva z útočníkaobeť a naopak. Toto vymedzenie znamená, že človek sa odťahuje od toho druhého ksvojmu vlastnému Ja. Druhý ho vníma ako chladného, bez lásky, neživotného (s.83). K tomuto postoju sa uchyľujú ľudia, ktorí cítia prevahu v partnerovi,alebo sa obávajú, že by toho druhého mohli stratiť keby vyjadrili svoj hnev.Mlčanie môže byť v tomto zmysle spôsobom ako vyhrať, hoci za cenu poškodeniahodnoty druhého. Proti výčitkám sa totiž môžeme brániť, mlčanie dáva priestorrôznym dohadom a nesprávnym interpretáciám. Ako ďalší prejav zbrzdenej agresieautorka udáva autoagresiu a sebaagresiu, agresiu voči sebe samému. Jejpodstatou je, že sa identifikujeme s útočníkom. V tomto intrapsychickomkonflikte ktosi útočí a premieňa Ja na Ty, lenže toto Ty (ktoré je vlastne Ja)je zároveň útočníkom. V praxi sa to prejavuje vo forme každodenných výčitiekvoči sebe samému, náklonnosti k depresii a môže to prerásť až do samovražednýchsklonov a sebapoškodzovaniu.
Jednou z ústredných tém knihy je ajodpoveď na otázku, aké sú psychologické korene rôznych prejavov hnevu. Autorkauvádza, že podstatou hnevu môže byť rozpor medzi našou snahou o autonómiu apocitom spolunáležitosti, ktorý leží v základe našej identity. Na jednej stranechceme byt nezávislí, svojbytní, no zároveň cítime potrebu mať vzťah. Problémvzniká, keď sa tieto dva póly dostanú do konfliktu. Napríklad keď je vzťahohrozený našim úsilím o svojbytnosť. Zvlášť citlivým obdobím na rozvoj týchtokonfliktov je detstvo. Rodičia, ktorých výchova sa zakladá na morálke zákazov apríkazov bez dostatočnej pevnosti vzťahovej väzby, môžu vážne narušiťemocionálny rozvoj svojho dieťaťa. Takéto deti sa snažia byť čo možnonajposlušnejšie v obave, že prídu o rodičovskú lásku. Dieťa, ktoré neustálekolíše medzi vlastnou iniciatívou a tendenciou poslúchnuť, prežíva vnútornýkonflikt. Nemá tak možnosť rozvinúť sa k plnej autonómii. Naopak deti, ktorécítia, že ich vzdor nie je ohrozením rodičovského vzťahu, sú náchylnejšie samiposúvať hranice a budovať tak pocit vlastnej identity. „Je veľmi dôležité, abydeti mohli vzdorovať, byť agresívne a prejavovať zlosť“ (s. 106). Neznamená to však, že máme dieťaťuponechať plnú autonómiu vo zvládaní svojich konfliktov, ale skôr si všímať,kedy je dieťa schopné regulovať svoje emócie samo a rešpektovať to (s. 101).
V záverečných kapitolách autorkarozohráva v súvislosti s agresiou aj tematiku spravodlivosti a pocitu viny.Táto kapitola zároveň obsahuje aj množstvo filozofických exkurzov doproblematiky. Venuje sa aj otázke genderových rolí v súvislosti s prejavomagresie. V spoločnosti podľa nej prevláda názor, že muži sú zlostnejší,agresívnejší, ich hnev sa prejavuje viac navonok, zatiaľ čo ženy sú skôr pasívneagresívne. Autorka sa snaží búrať tieto predsudky na základe príbehov z praxe.
Kniha Vereny Kast nie je praktickýmnávodom ako zvládnuť svoj hnev. Po jej prečítaní nebudete odrazu s prehľadom riešiťvšetky konflikty. Pravdepodobne však budete svojmu hnevu lepšie rozumieť, v tomlepšom prípade si ho aj priznáte a následne ho možno dokážete využiť vo svojprospech.
Mgr. KatarínaVydrová
Katedra filozofie FFUCM v Trnave
Nám. J. Herdu 2
917 01 Trnava
katkavydrova[zavináč]gmail.com