Možno už nie je najobjavnejšie písať o tom, ako jeden príbeh môže zasahovať do druhého, ako sa jedna postava môže stať súčasťou iného deja, ako môže pre niekoho okrajový fakt motivovať dôležitú udalosť na druhom konci sveta. Možno už nie je ani celkom literárne originálne, ak sa európsky (alebo americký) čitateľ ocitne v prostredí Okinawy, Hongkongu či Petrohradu. Aj napriek tomu sú Mitchelloví Hýbatelia niečím zaujímaví a jedineční. Každý z príbehov (alebo ide o jeden príbeh?) je napísaný z inej perspektívy, iným jazykom (jazykom zlodejky, noncorpa, vedkyne, predavača hudby, rozhlasového moderátora…), a predsa rovnakým štýlom, ktorého hlavnou črtou je vyváženosť. Kniha sa preto dá čítať nielen ako súbor poviedok, ale ako román (et vice versa), ktorý má svoj začiatok a koniec – hoci sa nemusí kryť s prvým a posledným príbehom. Rôzne deje, postavy a rôzne miesta poskytujú autorovi možnosť vypovedať viac, rozvinúť niekoľko línií. Azda najzaujímavejšie pôsobí zmena optiky, ktorá prichádza akoby mimovoľne a skôr než čitateľ opustí jeden príbeh, rozvinie sa ďalší, zmení sa rozprávač, okolnosti, miesto. Táto fenomenológia prelaďovania, prechádzania medzi postojmi, menenia perspektív a tém vôbec nevyrušuje. Autor využíva rôznu kontextualitu, subjektívnosť prežívania postáv, rôzne reakcie na rovnaké situácie, rovnaké reakcie v úplne odlišných situáciách…, ktorými musí prejsť aj čitateľ (do ktorých sa musí, opäť fenomenologicky povedané, vcítiť). Zaujímavou súčasťou románu je čas. Akoby automaticky sa s iným prostredím ponúka aj zmena času a netreba siahať iba k jednoduchej chronológii. Ani tak to však nemusí byť. Zmena prostredia, z ktorého má čitateľ dojem takmer zmeny storočia, sa môže odohrávať v tom istom čase.
Celkom prirodzene sa ponúka otázka, koho ruka hýbe osudmi postáv. Autor túto tému predurčil nielen názvom, ale aj mottom knihy. „…A ja, ktorý tvrdím, že viem o toľko viac – čo keď aj mne unikla tá príčina všetkých príčin? Niektorí ľudia hovoria, že nám nie je súdené ju poznať a že sme bohom tým, čím chlapcom muchy, ktoré za letného dňa zabíjajú; a iní naopak tvrdia, že ani vrabec nestratí pierko, ktoré mu z krídelka nezotrie prst Boží.“ (Thornton Wilder: Most svätého Ľudovíta kráľa) Toto uvažovanie by predsa len mohlo príbeh sploštiť a zbytočne deformovať, preto ani Mitchell neponúka nejakú jednoznačnú odpoveď, alebo ich ponúka hneď niekoľko. A podobne by nebolo celkom správne, ak by sa jeho román hodnotil iba z formálnej a štylistickej stránky. Nech je Mitchell akokoľvek efektným spisovateľom, každý príbeh treba v prvom rade nechať plynúť.
Mgr. Jaroslava Vydrová
Filozofický ústav SAV
Klemensova 19
813 64 Bratislava
filojaku[zavináč]savba.sk