Nuhlíček, M.: Desubstancializácia epistemických intuícií. In: Ostium, roč. 14, 2018. č. 3.
De-substantialization of Epistemic Intuitions
The paper deals with epistemic intuitions (EI) as a specific epistemological phenomenon. It points out some difficulties of examining this matter and suggests a new methodological perspective which seems promising with respect to removing such difficulties. The first part of the paper concerns with identification and characteristics of EI. They occur primarily within the so-called method of cases in which the judgements based on EI constitute demonstrations of “normal” understanding of knowledge. In the second part of the paper the attention is paid to the justificatory function of EI which leads to the main epistemological question concerning EI, namely: What makes EI possess a strong justificatory status? The goal of the third part is to show that current conceptions of EI do not provide satisfactory responses to the justificatory question. In the fourth part of the paper the pivotal methodological turn is introduced and defended. The turn consists in a shift from substantial to adjectival (or adverbial) perspective on the issue: instead of “intuitions” it gives preference to “intuitive” beliefs or judgements. This change in subject matter allows setting aside many difficulties related to the substantial form of EI. It also makes the matter a part of ordinary “mainstream” epistemology, which results in a welcomed elucidation of the topic.
Keywords: analysis of knowledge, epistemic intuitions, epistemic justification, Gettier problem, method of cases, methodology of philosophy
Témou tejto state sú epistemické intuície ako špecifický epistemologický fenomén.[1] Odvolávanie sa na intuitívnosť rozličných tvrdení, názorov a predpokladov nie je vo filozofii ničím výnimočným, a osobitne v rámci epistemológie nachádzame odvolávanie sa na epistemické intuície ako na akési ukazovatele epistemickej stability určitých fundamentálnych presvedčení. Príznačné je, že epistemické intuície, prípadne presvedčenia, ktoré sú na nich bezprostredne založené, sa používajú ako koncové body zdôvodňovania: ak je čosi raz intuitívne, nie je potrebné o tom ďalej diskutovať a ďalšia diskusia sa obyčajne ani nevyžaduje. No napriek tejto dôležitej funkcii epistemických intuícií nemožno povedať, že by ich povaha a aplikabilita boli vo filozofii uspokojivo explikované. Mnohé otázky o epistemických intuíciách sú stále otvorené, vrátane tých najpodstatnejších: čo sú epistemické intuície, odkiaľ sa berú, aké úlohy plnia, aký majú epistemický status – a existujú vôbec?
Problematika intuícií, vrátane epistemických, nepatrí v našom filozofickom prostredí medzi detailne spracované témy.[2] Preto považujem za dôležité venovať dostatočný priestor samotnému vymedzeniu predmetu skúmania. V prvej časti tohto príspevku sa pokúsim uchopiť fenomén epistemických intuícií; identifikovať, pri akých príležitostiach sa vyskytujú a akú úlohu pri tom hrajú. V druhej časti príspevku sa zameriam na zdôvodňujúcu funkciu epistemických intuícií a artikulujem podľa môjho názoru hlavný filozofický problém spojený s intuíciami, ktorý spočíva v otázke legitímnosti ich (údajného) zvláštneho epistemického statusu. Obsah tretej časti tvorí koncízny prehľad najvýznamnejších koncepcií intuícií, ako aj kritických reakcií odmietajúcich filozofickú relevanciu intuícií, ktoré uvádzam s úmyslom demonštrovať ich slabú účinnosť vo vzťahu k riešeniu hlavného problému epistemických intuícií. Štvrtá časť príspevku predstavuje nosnú časť tejto práce. Obhajujem v nej návrh na desubstancializáciu epistemických intuícií, čiže na metodologický krok, ktorý spočíva v posune výskumnej perspektívy od substantíva „intuícia“ k adjektívu „intuitívny“. Môj návrh najskôr vysvetľujem a poukazujem na jeho prednosti; nakoniec rozvíjam krátku diskusiu o možnostiach ďalšieho smerovania výskumu.
Chcem zdôrazniť, že táto stať nemá za cieľ formulovať žiadnu konkrétnu teóriu epistemických intuícií. Primárne slúži na vyjasnenie problému a načrtnutie novej perspektívy, ktorá sa javí byť sľubnou vo vzťahu k potenciálnym riešeniam epistemologických otázok súvisiacich s intuíciami. V tomto zmysle má stať provizórny charakter.
I
Odvolávanie sa na epistemické intuície typicky nájdeme pri analýze epistemologických pojmov, predovšetkým poznania. Pre jednoduchosť sa v tejto stati obmedzím na epistemické intuície spojené výlučne s analýzou poznania.
Najprv sa pristavím pri samotnej analýze poznania: čo presne máme pod ňou na mysli? V najvšeobecnejšom zmysle sa týmto termínom označuje filozofické úsilie nájsť a sformulovať vyhovujúcu definíciu poznania. Vyhovujúca definícia by mala obsahovať kompletný súbor nevyhnutných a postačujúcich podmienok pre poznanie.[3] Dôležitou požiadavkou je prísna všeobecnosť takejto definície: vždy, keď sú splnené všetky podmienky definície, tak nastáva poznanie, a naopak, vždy, keď máme poznanie, tak sú splnené všetky podmienky danej definície. Možno teda povedať, že analýza poznania spočíva vo filozofickom skúmaní, ktorého cieľom je sformulovať všeobecnú definíciu poznania prostredníctvom identifikovania zložiek, z ktorých poznanie pozostáva. Vedľajším produktom analýzy poznania, no nemenej želaným a očakávaným, je vysvetlenie poznania, ktoré pramení z porozumenia, z akých prvkov a v akých vzájomných vzťahoch sa skladá.
Klasickým príkladom definície poznania, ktorá je výsledkom takejto analýzy, je tripartitná definícia poznania. V základnom tvare táto definícia vymedzuje poznanie ako zdôvodnené pravdivé presvedčenie.[4] To znamená, že zavádza ekvivalenciu medzi ľubovoľným presvedčením, ktoré vyjadruje pravdu a je primerane zdôvodnené na jednej strane a poznaním na strane druhej (a vice versa). Zároveň predstavuje pokus o vysvetlenie poznania ako kombinácie troch prvkov spomenutých v uvedenej definícii.
Treba dodať, že tripartitná definícia poznania bola výrazne sproblematizovaná a v súčasnosti tvorí nanajvýš východiskový bod pre uvažovanie o poznaní, ale nie jeho dostatočné vymedzenie. Zásluhu na tom má predovšetkým E. Gettier, ktorý pomocou niekoľkých hypotetických príkladov presvedčivo ukázal, že ekvivalencia medzi poznaním a zdôvodneným pravdivým presvedčením neplatí všeobecne.[5] V skratke opíšem jeden z Gettierových príkladov. Predstavme si, že Smith má dobre zdôvodnené presvedčenie, že Jones vlastní Forda: Jones sa často chváli svojím Fordom, pravidelne na ňom jazdí a pod. Smith sa rozhodne utvoriť si ľubovoľné disjunktívne presvedčenie „Jones vlastní Forda alebo Brown je v Barcelone“, o ktorom sa nazdáva, že je pravdivé vďaka pravdivosti prvého disjunktu. Lenže v skutočnosti – bez toho, aby o tom Smith vedel – Jones nevlastní Forda, ale jazdí na požičanom aute. Zároveň, čírou zhodou okolností – opäť bez toho, aby o tom Smith vedel – Brown sa práve nachádza v Barcelone. Teda Smith má presvedčenie, ktoré je pravdivé (vďaka pravdivosti druhého disjunktu) i zdôvodnené, no ktoré očividne nie je poznaním. Tripartitná definícia poznania je tak chybná, uzatvára Gettier.[6]
Ako to súvisí s témou epistemických intuícií? Pozrime sa bližšie na to, čo nám hovorí Gettier. Smith má presvedčenie, ktoré vyhovuje všetkým podmienkam tripartitnej definície, ale napriek tomu nemá poznanie. Inými slovami, ukazuje sa, že tripartitná definícia plne nezodpovedá tomu, čo pod poznaním normálne rozumieme. Prichádzame tak k prvej dôležitej téze, ktorá vymedzuje priestor, v ktorom sa uplatňujú epistemické intuície:
(1) Existuje normálne chápanie poznania.
Pod normálnym chápaním poznania mám na mysli také chápanie poznania, aké uniformne zdieľajú členovia jednej epistemickej komunity resp. kompetentní hovorcovia v rámci jazykovej komunity.[7] Vo svetle tejto tézy platí, že epistemológovia sa pokúšajú analyzovať a definovať práve existujúce normálne chápanie poznania.[8] Uplatňovanie normálneho chápania poznania je typicky nereflektované: predpokladá sa, že schopnosť správne označiť poznanie v rozličných situáciách je u bežných používateľov viac-menej spoľahlivá, ale úroveň teoretickej reflexie poznania je u nich spravidla nízka.[9] Takže pokiaľ hovorím o normálnom chápaní poznania, tak mám na mysli jeho implicitné chápanie, ktoré sa však demonštruje prostredníctvom konkrétnych epistemických súdov v rôznych aktuálnych či myslených situáciách.
Naznačili sme, že filozofi sa snažia vystihnúť povahu „predteoretického“ normálneho poznania vo forme explicitnej definície, ktorá by zachytávala jeho podstatné črty. Takýchto pokusov sa v post-gettierovskej epistemológii objavilo neúrekom. Nechcem sa púšťať do podrobností jednotlivých riešení, ale namiesto toho sa zameriam na kľúčovú otázku hodnotenia týchto pokusov.[10] Jednotlivé definície poznania sú prijímané (a častejšie odmietané) v závislosti práve od toho, nakoľko zodpovedajú alebo nezodpovedajú normálnemu chápaniu poznania. To nás vedie k druhej dôležitej téze:
(2) Existuje metóda pre určovanie súladu teoretických koncepcií poznania s normálnym chápaním poznania.
Presnejšie, existuje – a nezriedka sa využíva – metóda, pomocou ktorej sa dá posúdiť, či rozsah presvedčení, ktorý niektorá teoretická koncepcia vyčleňuje ako poznanie, je v zhode s rozsahom poznania z hľadiska jeho normálneho chápania. Želaným cieľom epistemológov je utvoriť takú definíciu poznania, ktorá bude vyčleňovať jednotlivé poznatky v úplnej rozsahovej zhode s normálnym chápaním poznania.
Pochopiteľne, takto porovnávať celý rozsah poznania by bolo ťažkopádne a mohlo by hroziť potenciálne nekonečným podujatím. Preto sa častejšie používa ekonomickejší, „karteziánsky“ postup, v rámci ktorého sa hľadajú jednotlivé protipríklady proti určitej navrhovanej definícii poznania. Aj jediný pravý protipríklad totiž dokáže vyvrátiť celú teoretickú koncepciu poznania, pretože narušuje centrálnu požiadavku kladenú na vyhovujúcu definíciu poznania: jej prísnu všeobecnosť. Pri tom nie je potrebné vyhľadávať iba aktuálne existujúce prípady, v ktorých definícia poznania nevystihuje skutočný stav; pre narušenie jej všeobecnosti postačuje aj vykreslenie hypotetického, mysleného príkladu. Musí však ísť o príklad, ktorý by v nejakom relevantnom zmysle mohol nastať.[11]
Realizácia tohto postupu je v epistemológii dobre známa a nesie technické pomenovanie „metóda príkladov“ (angl. „method of cases“). Metóda príkladov predstavuje spomenutú metódu, pomocou ktorej je možné určovať súlad alebo nesúlad teoretických definícií poznania s normálnym chápaním poznania. Ide o falzifikacionistickú metódu, ktorá umožňuje pomerne jednoduchým spôsobom evaluovať teoretické koncepcie poznania a vylučovať tie, ktoré nevyhovujú stanoveným požiadavkám. Prominentné miesto medzi príkladmi, ktoré sú skonštruované na takéto testovanie koncepcií poznania, nepochybne patrí vyššie spomenutým príkladom od E. Gettiera. Podčiarkuje to aj skutočnosť, že problém redefinovania poznania zoči-voči protipríkladom tak, aby jeho definícia zodpovedala normálnemu chápaniu poznania, sa priamo označuje ako Gettierov problém.[12] Existujú však aj viaceré ďalšie príklady v „gettierovskom“ duchu; najpoprednejšie z nich sa stali akýmisi „štandardnými testami“, ktorými musí úspešne prejsť ľubovoľná koncepcia poznania, ktorá si nárokuje byť správnym opisom poznania.
Práve metóda príkladov predstavuje pole, v ktorom sa uplatňujú epistemické intuície. Konečne prejdime k priblíženiu, akým spôsobom sa tak deje. Dospeli sme k tomu, že metóda príkladov slúži ako nástroj, pomocou ktorého sa dá rozhodnúť, či určité teoretické vymedzenie poznania správne demarkuje prípady poznania a nepoznania (vzhľadom na normálne chápanie poznania). Lenže podľa čoho dokážeme určiť, či niektorá definícia poznania vystihuje alebo nevystihuje naše normálne chápanie poznania v konkrétnych epistemických situáciách?
Štandardná odpoveď znie, že nám to naznačujú epistemické intuície. Na základe epistemických intuícií dokážeme vo väčšine skutočných i hypotetických príkladov rozhodnúť, či skúmané presvedčenie nejakej osoby je alebo nie je poznaním.[13] Presnejšie, obyčajne sa predpokladá, že práve epistemické intuície motivujú vznik vyššie spomenutých epistemických súdov, ktoré predstavujú demonštrácie implicitného normálneho chápania poznania v konkrétnych prípadoch. Môžeme teda formulovať tretiu kľúčovú tézu:
(3) Kritérium pre určovanie súladu teoretických koncepcií poznania s normálnym chápaním poznania poskytujú epistemické intuície.
Napríklad v opísanom Gettierovom príklade si Smith utvorí presvedčenie „Jones vlastní Forda alebo Brown je v Barcelone“, ktoré nazvime P. Podľa klasickej tripartitnej koncepcie poznania P predstavuje prípad poznania. No to je zjavne chybná evaluácia; pri bližšom pohľade je nám jasné, že v skutočnosti P nie je poznaním. Ale ako vieme, že P nie je poznaním? Súdime tak na základe epistemických intuícií: pomocou nich zaraďujeme P na stranu nepoznania, a tým z danej situácie vytvárame protipríklad proti tripartitnej koncepcii.[14] Pritom je príznačné, že intuitívne epistemické súdy majú v konfrontácii s teoretickými konštruktmi rozhodujúce slovo – nedajú sa ľahko odmietnuť v prospech filozofických teórií, a tak predstavujú stabilné ukazovatele normálneho chápania poznania.[15]
Môžeme zhrnúť hlavné závery tejto časti. Odvolávanie sa na epistemické intuície sa prednostne vyskytuje pri tzv. filozofickej analýze, v rámci ktorej filozofi uvažujú o aktuálnych i hypotetických príkladoch a pýtajú sa, či predstavujú prípady cieľovej kategórie alebo pojmu – v našom prípade poznania. Niektorí tvrdia, že intuíciami sa nazývajú mentálne odpovede ľudí na tieto príklady.[16] Podľa iných sa epistemické intuície pokladajú skôr za dôvod resp. príčinu, na základe ktorej sa prikláňame k záveru, že opisovaný príklad spadá na jednu alebo druhú stranu vybraného epistemologického delenia – napríklad poznania a nepoznania.[17] Väčšina autorov sa však zhoduje v niekoľkých základných charakteristikách intuitívnych súdov:
- ich tvorba je spontánna a nereflektovaná;
- panuje v nich široká zhoda (viď posúdenie Gettierových príkladov);
- ich používanie si nevyžaduje špeciálnu úroveň expertízy;
- pre ich výskyt nie sú bezprostredne potrebné empirické dáta.
Problematika epistemických intuícií obsahuje zvláštne teoretické pnutie. Na jednej strane málokto popiera, že intuitívnym presvedčeniam sa vo filozofii pripisuje vysoká váha, najmä pri rozhodovaní o epistemologických otázkach.[18] Na druhej strane, slovami J. Nagelovej, váha intuitívnych odpovedí je dosť záhadná, pretože nie je nám bezprostredne zjavné, odkiaľ a ako vznikajú, ani prečo majú svoj konkrétny obsah a silu.[19]
II
Je čas presnejšie sformulovať, prečo si epistemické intuície zasluhujú zvýšenú filozofickú pozornosť. Doposiaľ sme vykonávali deskripciu výskytu a funkcie epistemických intuícií; zásadný problém sa však ukazuje v epistemologickej rovine. Pre jeho priblíženie sa vrátime k Smithovmu presvedčeniu „Jones vlastní Forda alebo Brown je v Barcelone“. Už sme prišli k zisteniu, že toto presvedčenie zjavne nie je poznaním – no teraz si položme otázku, čím je zdôvodnený tento náš záver? Odpoveď sa natíska sama: epistemickými intuíciami. Teda dostávame sa k významnému posunu: epistemické intuície sú nielen akési príčiny našich názorov pri posudzovaní presvedčení v rámci metódy príkladov; ale našim názorom poskytujú tiež epistemologické zdôvodnenie – ktoré zároveň tvorí podmienku možnosti ich ponímania ako poznania. Máme tak štvrtú a záverečnú tézu súvisiacu s explikáciou epistemických intuícií vo filozofii:
(4) Epistemické intuície pôsobia ako epistemologický zdôvodňujúci faktor.
Zdôvodňujúca váha, ktorá je pripisovaná epistemickým intuíciám, je veľmi vysoká. Odvolávanie sa na to, že nejaké tvrdenie je intuitívne, sa spravidla považuje za konečný zdôvodňujúci krok, ktorý sa nedá len tak „prebiť“ inými dôvodmi. Naopak, ak je čosi kontraintuitívne, tak ipso facto je to neprijateľné; resp. je definitívne zdôvodnené, že je to neprijateľné.[20]
Názor, že epistemické intuície poskytujú istý druh zdôvodnenia či evidencie, nachádza oporu tiež v prácach viacerých autorov. A. Goldman a J. Pust si všímajú, že sami filozofi sa nezriedka odvolávajú na intuície pri argumentovaní v prospech svojich teórií. To naznačuje, že podľa filozofov intuície majú určitú evidenčnú hodnotu.[21] V inej práci Goldman upozorňuje, že evidenčná váha priznávaná intuíciám je taká vysoká, že mnohé filozofické objavy pramenia len z rozšírenia určitých konkrétnych intuícií.[22] Pre ilustráciu uvádza Gettierove príklady, ktoré sú filozoficky signifikantné len vďaka tomu, že takmer každý, kto sa s nimi oboznámil, zdieľal intuíciu, že nezahŕňajú poznanie.[23] G. Bealer epistemické intuície priamo zaraďuje medzi tzv. štandardné zdôvodňujúce procedúry, čiže osvedčené procedúry, ktoré všeobecne používame na zdôvodňovanie našich presvedčení a teórií.[24]
Je teda nesporné, že epistemické intuície sa využívajú na účely zdôvodňovania filozofických presvedčení. Je rovnako nesporné, že ich predpokladaný epistemický status je značne vysoký: zdôvodnenie pomocou intuícií sa spravidla považuje za konečné. Ak je však epistemickým intuíciám priznávaný takýto vysoký epistemický status, tak v rámci ich filozofického skúmania nesmieme obísť otázku, čím je daný tento ich status a na základe čoho ho nadobúdajú? Otázka legitímnosti zvláštneho epistemického statusu intuícií predstavuje z epistemologického hľadiska vôbec najfundamentálnejší problém, ktorý sa s nimi spája. Bez uspokojivého vysvetlenia plauzibilnosti vyššie uvedenej štvrtej tézy by totiž celé využívanie epistemických intuícií na evidenčné účely nebolo opodstatnené. Na tento problém budem ďalej referovať ako na evidenčný problém epistemických intuícií.
III
Čitateľa chcem vopred upozorniť, že v tejto práci nemám ambíciu (ani priestor) komplexne rozriešiť spomenutý evidenčný problém. Napriek tomu, nasledujúce časti textu sú koncipované s primárnym zreteľom naň. Mám v nich skromnejší cieľ: chcem obhájiť istý metodologický obrat, ktorý podľa môjho názoru umožňuje vyhnúť sa celému súboru problémov spojených s traktovaním epistemických intuícií. Z práve povedaného by sa dalo usudzovať, že traktovanie epistemických intuícií vo filozofii je problematické. A skutočne – nielen, že nejestvuje žiadna nepolemicky prijímaná koncepcia intuícií, ale filozofi sa sporia dokonca v tom, či vôbec existuje čosi také ako epistemické intuície. Takýto stav komplikuje aj riešenie evidenčného problému, ktorému, ako chcem ukázať, sa v rámci filozofických výskumov navyše nevenuje dostatočná pozornosť. Prirodzene, nemôžem tu podrobne preberať množstvo existujúcich teórií intuícií; preto sa obmedzím na zovšeobecňujúcu (a nevyhnutne aj zjednodušujúcu) kategorizáciu teoretických prístupov k epistemickým intuíciám, ktorá však, ako verím, bude postačujúca pre moje zámery v tejto časti. Teórie (epistemických) intuícií sa dajú roztriediť do štyroch základných skupín, ktoré môžeme zoradiť podľa miery ich ústretovosti voči fenoménu intuícií:
- Autonomistické: intuície tvoria originálny a autonómny intelektuálny fenomén, ktorý sa nedá opísať v termínoch iných fenoménov.[25]
- Experiencialistické: intuícia je špecifický druh skúsenosti, podobne ako percepcia alebo introspekcia, od ktorých sa líši svojím obsahom či zameraním.[26]
- Redukcionistické: to, čo nazývame intuíciami, predstavuje zvláštne prípady iných, dobre známych javov: presvedčení, inklinácií k presvedčeniam, poprípade spontánnych konceptuálnych explikácií.[27]
- Eliminativistické: neexistuje filozoficky relevantný zmysel intuícií; buď označujú individuálne psychologické rozpoloženia, alebo je to číry pseudotermín, ktorému nezodpovedá nič skutočné.[28]
Na tejto kategorizácii vidíme, že filozofi sa najviac zameriavajú na vysvetlenie, čo vlastne intuície sú a aký typ entít exemplifikujú (resp. na dokázanie, že neexemplifikujú nijaký typ entít). Možno sa domnievať, že rozriešenie tejto otázky považujú za prvoradé vo vzťahu k riešeniu akýchkoľvek ďalších otázok súvisiacich s intuíciami. Takýto postup skúmania však ešte nemusí poskytovať uspokojivú odpoveď na evidenčný problém. Nech si osvojíme ktorýkoľvek z vymenovaných teoretických prístupov – že intuície sú autonómne mentálne stavy, špecifické skúsenosti, inklinácie k presvedčeniam atď. – tak z toho ešte nie je zjavné, prečo by práve tieto autonómne mentálne stavy, špecifické skúsenosti, inklinácie k presvedčeniam atď. mali disponovať vysokým epistemickým statusom? Podobná výčitka platí aj pre eliminativistické koncepcie: rezolútne odmietnutie intuícií ešte nevysvetľuje epistemickú prax, v ktorej čosi nazývame intuíciami a pripisujeme tomu vysokú zdôvodňujúcu váhu.[29] Zdá sa teda, že otázka povahy epistemických intuícií a evidenčný problém sú do značnej miery navzájom nezávislé.
Priame zmienky o epistemických intuíciách v súvislosti s otázkami ich epistemického statusu, zdôvodnenia či evidencie, nie sú v literatúre príliš frekventované. Z tých, ktoré sa vyskytujú, navyše mnohé len deklarujú potenciálne evidenčné vzťahy plynúce z prijatia nejakej konkrétnej teórie intuícií. To je však čosi odlišné, než pokus o vysvetlenie ich aktuálneho epistemického statusu v rámci ich zaužívaného chápania. Ak aj autori píšu o epistemologických funkciách intuícií, tak príznačné je používanie opatrného jazyka, v ktorom sa opakujú rôzne „preventívne“ výrazy: „Tvrdím však, že intuícia zdanlivo epistemicky podporuje presvedčenie“[30]; „Ak sa vám intuitívne zdá, že p, tak máte určité prima facie zdôvodnenie pre presvedčenie, že p“[31]; „Prima facie je rozumne prijateľné, že intuície spoľahlivo indikujú svoj obsah“[32].
Z uvedeného je zrejmé, že evidenčný problém epistemických intuícií sa v rámci aktuálne prevládajúcich diskusií o intuíciách nedá považovať za uspokojivo riešený. Autori sa sústreďujú predovšetkým na kontroverznú otázku povahy intuícií, pričom systematické skúmanie epistemického statusu intuícií ostáva druhotné, resp. naviazané až na zodpovedanie prvej otázky. V ďalšej časti chcem artikulovať domnienku, že tento stav môže byť zapríčinený nevhodne zvolenou perspektívou na skúmaný problém, a že voľba vhodnejšej perspektívy by mohla markantne zjednodušiť i riešenie evidenčného problému.
IV
Prejdem rovno k veci. Navrhujem, aby sa zmenila jazyková forma, v ktorej je artikulovaný predmet nášho skúmania. Myslím si, že v súčasnosti prevládajúca forma je nevhodná, pretože zvádza ku kladeniu problematických otázok, ktoré podľa môjho názoru nie sú nevyhnutné a len nás odďaľujú od riešenia. Konkrétne, navrhujem, aby sme upustili od substantívneho tvaru „epistemické intuície“ a nahradili ho adjektívom „intuitívny“ (prípadne adverbiálnym tvarom „intuitívne“), ktoré môžeme aplikovať na súdy alebo presvedčenia. Teda navrhujem, aby východiskovým pojmom skúmania neboli viac „intuície“ ako akési (záhadné) entity, ale istá kategória súdov či presvedčení, ktoré označujeme ako „intuitívne“. Znamenalo by to vzdať sa hovorenia v štýle „epistemické intuície mi vravia, že subjekt v Gettierovom príklade nemá poznanie“ a nahradiť ho adjektívnymi (prípadne adverbiálnymi) frázami: „zastávam intuitívny názor (resp. intuitívne sa mi vidí), že subjekt v Gettierovom príklade nemá poznanie“. Obrat od substantívnej k adjektívnej perspektíve v prípade epistemických intuícií prezentujem ako metodologický krok, ktorý označujem názvom „desubstancializácia epistemických intuícií“.
Prečo je substantívna forma epistemických intuícií problematická? V prvom rade preto, že zvádza k traktovaniu intuícií ako „vecí“ a k pýtaniu sa, aký druh „vecí“ sú intuície, aké majú vlastnosti a ako ich môžeme pozorovať? Tento trend je jednoznačne viditeľný v existujúcich teóriách intuícií, ktoré, ako sme spomenuli vyššie, sú predovšetkým teóriami snažiacimi sa odkryť povahu „vecí“, ktoré nazývame intuíciami. Tiež sme však spomenuli, že máloktoré z týchto teórií prispievajú k riešeniu evidenčného problému, ktorý nás zaujíma najviac. Substantívne chápanie intuícií predpokladajú dokonca aj koncepcie, ktoré sa k intuíciám stavajú odmietavo. Na základe toho, že sa im nijako nedarí identifikovať takú „vec“, ako sú intuície, odvodzujú záver, že „intuície“ (a príbuzné tvary) sú prázdne pseudotermíny. Redefinovanie predmetu skúmania na to, čo je „intuitívne“, však demaskuje naznačené polemiky ako jalové. Celkovo sa zdá, že mnohé filozofické problémy spojené s (epistemickými) intuíciami plynú zo spôsobu, akým boli teoreticky uchopované. Tento spôsob však nie je jediný možný, a teda ani dôsledky, ku ktorým vedie, nie sú nevyhnutné.
Keďže navrhujem nový, desubstancializovaný spôsob uvažovania o intuíciách, treba sa zastaviť pri otázke, ako vysvetliť doterajšiu prax substantívneho ponímania intuícií? Zrejme nemožno len tak vyhlásiť, že filozofi sa doteraz paušálne mýlili alebo si vymýšľali – a to ani neurobím. Domnievam sa, že jedným z hlavných dôvodov substancializácie intuícií je rozšírené analogizovanie intuície so zmyslovou percepciou: viacerí autori charakterizujú intuíciu ako akési vnútorné alebo intelektuálne „videnie“ či „javenie sa“.[33] Odtiaľ nie je ďaleko k predpokladu, že ak percepčné presvedčenie závisí od použitia percepcie, tak intuitívne presvedčenie musí závisieť od použitia intuície. Lenže tu dochádza ku kľúčovej zámene: prívlastok „intuitívny“ v tejto súvislosti označuje špecifický druh presvedčení, ale nemusí referovať na partikulárny zdroj, z ktorého tieto presvedčenia pochádzajú – nie tak, ako to robí prívlastok „percepčný“. Inými slovami, predpoklad, že adjektíva „intuitívny“ a „percepčný“ zahŕňajú rovnaký typ referencie, nie je podľa môjho názoru samozrejmý a vyžadoval by si osobitné odôvodnenie. To však v prácach filozofov píšucich o intuíciách nenachádzame – spomenutý predpoklad prijímajú implicitne.
Používanie substantívnej formy intuícií sa mi zdá prípustné azda len za podmienky, že ju budeme chápať ako konvenčnú jazykovú skratku: výraz „mať intuíciu“ môže byť v tomto zmysle substitučným výrazom namiesto presnejšieho „mať intuitívne presvedčenie“ resp. „intuitívne súdiť“. Treba však mať na pamäti, že takáto slovná zámena ešte nezakladá substantívnu povahu samotného predmetu. Tento jav je známy tiež v iných oblastiach. Zoberme si napríklad frázu „mám príjemný pocit“: adjektívum „príjemný“ tu vymedzuje istý druh pocitov, no nebudeme za tým hľadať zvláštnu entitu „príjemnosť“ a snažiť sa opísať jej substančnú povahu v rámci nejakej teórie. Vari môžeme použiť aj tvar „pociťujem príjemnosť“, ale opäť ide len o slovnú, a nie vecnú alternáciu.
Doteraz sme si však nepoložili zásadnú otázku, v čom má byť desubstancializácia epistemických intuícií prínosná z hľadiska riešenia evidenčného problému? Ako som už naznačil, jej prednosťou je najmä želateľná metamorfóza typu skúmaných fenoménov. Namiesto intuícií ako (záhadných) entít, ktorých špecifikovanie sa ukazuje ako obzvlášť polemické, pred nami stoja presvedčenia – resp. jedna kategória presvedčení – ktoré predstavujú zaiste familiárnejší epistemologický jav. Kto preferuje výraznejšie zjednodušenie, môže hovoriť prosto o intuitívnych súdoch, t. j. propozíciách, o ktorých predpokladáme, že sú intuitívne podporované. V jednom i druhom prípade však platí, že pre tematizovanie evidenčného problému nie je potrebné najskôr otvárať otázku povahy epistemických intuícií ako zvláštnych entít. To nám dovoľuje zbaviť sa celého okruhu nesporne zložitých a nelákavých problémov.
Takýmto spôsobom umožňuje na opísanú problematiku nahliadať napríklad reliabilizmus. Tento epistemologický prúd sleduje výlučne len mieru spoľahlivosti vybraných tried presvedčení, t. j. mieru, s akou je pravdepodobné, že ľubovoľné presvedčenie z danej triedy bude pravdivé. Toto používa ako jediné kritérium pri posudzovaní epistemického statusu jednotlivých typov presvedčení. Pravda, klasický procesný reliabilizmus sa prednostne zameriava na kognitívne procesy, teda skúma spoľahlivosť rôznych zdrojov našich presvedčení. Táto črta však zrejme nie je jeho nevyhnutnou súčasťou: možno si predstaviť aj takú verziu reliabilizmu, pre ktorú by predmetom hodnotenia neboli zdroje presvedčení, ale jednoducho rozdielne triedy presvedčení. Vďaka tomu by sme mohli určovať epistemický status presvedčení, ktoré označujeme ako intuitívne (resp. intuitívne podložené), iba na základe pravdepodobnosti, s akou tieto presvedčenia vedú k pravde. Nemuseli by sme otvárať otázky, čo je zdrojom týchto presvedčení, akú povahu má ich zdroj, akým spôsobom produkuje presvedčenia a pod. Inak povedané, skúmanie intuícií sa dá začať aj „z opačného konca“: nemusíme sa najprv pýtať, čo za entity sú intuície, odkiaľ sa berú, ani či môžeme dôverovať ich zdroju – pre rozriešenie evidenčného problému nám môže stačiť iba zistenie spoľahlivosti samotných presvedčení či súdov, ktoré obvykle chápeme ako intuitívne.[34]
Ak to máme ilustrovať inštruktívnejšie, tak si znovu vezmime Gettierov príklad, v ktorom intuitívne prichádzame k záveru, že presvedčenie P nie je poznaním. Podľa tradičného prístupu treba najskôr vyriešiť otázku, čo je tá intuícia, ktorá nám poskytuje takéto presvedčenie? Je to zvláštna mentálna schopnosť? Je to špecifický druh skúsenosti? Alebo implicitný prejav pojmovej kompetencie? Až po zodpovedaní tejto otázky bude vraj možné povedať, či tá „vec“, ktorou je intuícia, nám môže alebo nemôže poskytovať epistemické zdôvodnenie pre P. Naproti tomu, mnou predostretý návrh umožňuje prejsť k evidenčnému problému priamo, bez závislosti od skúmania povahy intuícií. Stačí nám vyčleniť relevantnú vzorku presvedčení, pri ktorých máme tendenciu označovať ich za intuitívne. Ak použijeme spomenutý reliabilizmus, ktorý stotožňuje zdôvodnenie s mierou pravdepodobnosti presvedčení, tak vyhodnotenie tohto parametra nás môže rovno doviesť k určeniu epistemického statusu tejto triedy presvedčení, vrátane P. Podotýkam však, že konkrétnu odpoveď tu nedokážem ponúknuť, pretože v súlade s reliabilistickou teóriou je naznačené vyhodnocovanie empirickou otázkou.
Opäť chcem zdôrazniť, že mojím cieľom v tomto článku nie je vyriešiť evidenčný problém, t. j. povedať, či intuitívne presvedčenia sú alebo nie sú zdôvodnené, prípadne ktoré a prečo; túto úlohu kladiem do kompetencie jednotlivých epistemologických teórií. Pokúšam sa obhájiť jedine istý metodologický obrat v ponímaní epistemických intuícií, ktorý umožňuje situovať evidenčný problém do kompetencie etablovaných epistemologických teórií, a tým zefektívňuje možnosti jeho riešenia. Rovnako netrvám ani na tom, že takouto teóriou musí byť práve spomenutý reliabilizmus – ten bol uvedený len na ilustráciu. Použiteľný je tu ľubovoľný teoretický prístup, ktorý sa vie vyhnúť neopodstatnenej substancializácii intuícií, a ktorý vo vzťahu k intuitívne podloženým presvedčeniam dokáže adresovať celú paletu „štandardných“ epistemologických otázok: ktoré z nich, za akých podmienok a na základe čoho môžu byť zdôvodnené alebo tvoriť poznanie? Tak sa z problematiky epistemických intuícií stáva súčasť „hlavného prúdu“ epistemológie, čo považujem za vítané „odkliatie“ tejto témy.
Záverom chcem poznamenať, že otázku povahy intuícií nepovažujem za nedôležitú alebo zbytočnú. Táto otázka zaiste môže tvoriť legitímny predmet filozofického skúmania. Mojím cieľom je však ukázať, že pokiaľ je v centre našej pozornosti evidenčný problém epistemických intuícií, tak na jeho riešenie možno zvoliť aj taký prístup, ktorý nie je závislý najprv od vyriešenia otázky povahy intuícií a v tomto zmysle robí celý problém jednoduchším. Tento prístup si však vyžaduje ochotu vzdať sa ich substančného chápania.
L i t e r a t ú r a
AYER, A.: The Problem of Knowledge. London: MacMillan 1956.
BEALER, G.: Intuition and the Autonomy of Philosophy. In: DEPAUL, M. – RAMSEY, W. (eds.): Rethinking Intuition. The Psychology of Intuition and Its Role in Philosophical Inquiry. Lanham, Boulder, New York, Oxford: Rowman & Littlefield Publishers 1998, s. 201 – 239.
CAPPELEN, H.: Philosophy without Intuitions. Oxford: Oxford University Press 2012.
GETTIER, E.: Is Justified True Belief Knowledge? In: Analysis, roč. 23, 1963, č. 6, s. 121 – 123.
GOLDMAN, A. I.: Philosophical Intuitions: Their Target, Their Source, and Their Epistemic Status. In: Grazer Philosophische Studien, roč. 74, 2007, č. 1, s. 1 – 26.
GOLDMAN, A., PUST, J.: Philosophical Theory and Intuitional Evidence. In: DEPAUL, M. – RAMSEY, W. (eds.): Rethinking Intuition. The Psychology of Intuition and Its Role in Philosophical Inquiry. Lanham, Boulder, New York, Oxford: Rowman & Littlefield Publishers 1998, s. 179 – 197.
GRECO, J.: Putting Skeptics in Their Place. The Nature of Skeptical Arguments and Their Role in Philosophical Inquiry. New York: Cambridge University Press 2000.
GREIF, A., NUHLÍČEK, M.: Epistemické intuície. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave 2017.
CHUDNOFF, E.: The Nature of Intuitive Justification. In: Philosophical Studies, roč. 153, 2011, č. 2, s. 313 – 333.
ICHIKAWA, J. J.: Intuition in Contemporary Philosophy. In: OSBECK, L. M. – HELD, B. S. (eds.): Rational Intuition. Philosophical Roots, Scientific Investigations. New York: Cambridge University Press 2014, s. 192 – 210.
KOKSVIK, O.: Intuition. Canberra: The Australian National University 2011.
NAGEL, J.: Epistemic Intuitions. In: Philosophy Compass, roč. 6, 2007, č. 2, s. 792 – 819.
NAGEL, J.: Intuitions and Experiments: A Defense of the Case Method in Epistemology. In: Philosophy and Phenomenological Research, roč. 85, 2012, č. 3, s. 495 – 527.
NOZICK, R.: Philosophical Explanations. Cambridge, MA: Harvard University Press 1981.
NUHLÍČEK, M.: Gettierov problém a jeho význam po päťdesiatich rokoch. In: Filozofia, roč. 68, 2013, č. 8, s. 679 – 690.
NUHLÍČEK, M.: Hodnota filozofického skepticizmu. In: Filosofický časopis, roč. 64, 2016, č. 5, s. 667 – 682.
SOSA, E.: Minimal Intuition. In: DEPAUL, M. – RAMSEY, W. (eds.): Rethinking Intuition. The Psychology of Intuition and Its Role in Philosophical Inquiry. Lanham, Boulder, New York, Oxford: Rowman & Littlefield Publishers 1998, s. 257 – 269.
WILLIAMSON, T.: Knowledge and Its Limits. Oxford: Oxford University Press 2000.
WILLIAMSON, T.: The Philosophy of Philosophy. Malden: Blackwell 2007.
P o z n á m k y
[1] Táto práca vznikla s podporou štipendia Vzdělávací nadace Jana Husa.
[2] Jedným z prvých pokusov o systematický výklad epistemických intuícií je publikácia Greif, A., Nuhlíček, M.: Epistemické intuície. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave 2017.
[3] Implicitným východiskom takýchto skúmaní je takmer univerzálne prijímaný predpoklad, že poznanie je analyzovateľné, t. j. rozložiteľné na jednoduchšie prvky, ktorých kombinácia dohromady tvorí poznanie. Jednu z mála výnimiek z tohto predpokladu predstavuje T. Williamson, ktorý zastáva názor, že poznanie je najfundamentálnejším epistemologickým pojmom, ktorý sa nedá ďalej rozkladať, ale môže byť zložkou iných analýz. Por. Williamson, T.: Knowledge and Its Limits. Oxford: Oxford University Press 2000.
[4] Tripartitnú definíciu poznania uvádzajú mnohí autori vo viacerých terminologických variáciách. Klasickú analýzu s odôvodnením jednotlivých zložiek definície ponúka napr. Ayer, A.: The Problem of Knowledge. London: MacMillan 1956.
[5] Pozri Gettier, E.: Is Justified True Belief Knowledge? In: Analysis, roč. 23, 1963, č. 6, s. 121 – 123.
[6] Pozri tamže. Pre podrobnejšiu analýzu Gettierových príkladov a ich filozofického významu pozri napr. Nuhlíček, M.: Gettierov problém a jeho význam po päťdesiatich rokoch. In: Filozofia, roč. 68, 2013, č. 8, s. 679 – 690.
[7] Opísané chápanie poznania sa niekedy nazýva aj „laické“. Tomuto výrazu sa však chcem vyhnúť, pretože môže asociovať istú menejcennosť. Naopak, ako vysvetlím ďalej, ide o centrálny epistemologický koncept, ktorý orientuje ľubovoľné teórie poznania. Preto ho označujem strategickejším výrazom „normálne“.
[8] Metodologický prístup, podľa ktorého epistemológia študuje poznanie v prvom rade deskriptívne, sa nazýva partikularizmus. V súčasnosti ide o jeden z dominantných prístupov v rámci tzv. analytickej epistemológie. Pre zdôvodnenie partikularizmu pozri napr. Greco, J.: Putting Skeptics in Their Place. The Nature of Skeptical Arguments and Their Role in Philosophical Inquiry. New York: Cambridge University Press 2000, kap. 1 alebo Nuhlíček, M.: Hodnota filozofického skepticizmu. In: Filosofický časopis, roč. 64, 2016, č. 5, 2. časť.
[9] Schopnosť správne používať epistemické dispozície je nezávislá od schopnosti vykonať ich explicitnú teoretickú reflexiu. Zjavným príkladom je zmyslová percepcia, ktorej bežné používanie je typicky suverénne a úspešné, ale asi len malá časť jej používateľov by dokázala podať jej uspokojivé teoretické vysvetlenie.
[10] Základný prehľad teoretických reakcií na Gettierove príklady sa dá nájsť v Nuhlíček, M.: Gettierov problém a jeho význam po päťdesiatich rokoch, s. 685 a n.
[11] Nie je jednoduché rigorózne vymedziť, aké príklady sú v tejto súvislosti relevantné. S prihliadnutím na najvýznamnejšie príklady, ktoré epistemológovia využívajú vo svojich prácach (niektoré z nich uvediem nižšie) možno povedať, že relevantný príklad sa vyznačuje predovšetkým tým, že je ľahké predstaviť si, že by sa stal hociktorému človeku, prípadne aj nám samým. Väčšinou neobsahuje žiadne nadprirodzené ani nereálne prvky, ale skôr opisuje určitú zvláštnu súhru inak bežných okolností.
[12] Pre bližšie vysvetlenie Gettierovho problému opäť pozri napr. Nuhlíček, M.: Gettierov problém a jeho význam po päťdesiatich rokoch, s. 682 a n.
[13] Pochopiteľne, epistemické intuície môžu v niektorých prípadoch aj „mlčať“, najmä ak je vykreslená epistemická situácia príliš komplikovaná, kontroverzná či nepravdepodobná.
[14] Zodpovedá tomu aj bežne používaná terminológia: ak niektorý teoretický návrh vyhodnocuje poznanie v zhode s normálnym chápaním poznania, tak hovoríme, že je „intuitívny“ resp. „v zhode s intuíciami“. Naopak, ak mu protirečí, tak je „neintuitívny“, prípadne „v rozpore s intuíciami“.
[15] Odmietnutie súdov založených na epistemických intuíciách zrejme nie je celkom nemožné, ale pravdepodobne by si vyžadovalo obzvlášť presvedčivé zdôvodnenie, ktoré by samo muselo byť dostatočne prijateľné z hľadiska jeho intuitívnosti. Príkladom môže byť koncepcia poznania od R. Nozicka, ktorá popiera intuitívne presvedčenie, že poznanie sa prenáša cez logickú implikáciu, no tým získava priestor pre významnejšiu intuitívnu tézu, že môžeme vedieť bežné veci, aj keď nevieme, že neplatia skeptické hypotézy. Por. Nozick, R.: Philosophical Explanations. Cambridge, MA: Harvard University Press 1981.
[16] Goldman, A. I.: Philosophical Intuitions: Their Target, Their Source, and Their Epistemic Status. In: Grazer Philosophische Studien, roč. 74, 2007, č. 1, s. 1.
[17] Nagel, J.: Epistemic Intuitions. In: Philosophy Compass, roč. 6, 2007, č. 2, s. 793.
[18] Tento názor je vo filozofii rozšírený aj napriek rušivému faktu, že nájsť autorov, ktorí by sa vo svojich prácach explicitne odvolávali na epistemické intuície, vôbec nie je ľahké. Dokonca ani v Gettierovej kľúčovej práci Is Justified True Belief Knowledge? sa nevyskytuje slovo „intuícia“ resp. jeho príbuzné tvary ani raz. Túto ťažkosť možno obísť pomocou predpokladu, že filozofi sa opierajú o epistemické intuície implicitne, aj keď sa o nich otvorene nezmieňujú – podobne, ako sa napríklad prírodovedci nezmieňujú o zmyslovej percepcii, o ktorú sa pri svojich výskumoch bezpochyby opierajú. O tejto možnosti uvažuje napr. Cappelen, H.: Philosophy without Intuitions. Oxford: Oxford University Press 2012, časť II.
[19] Nagel, J.: Intuitions and Experiments: A Defense of the Case Method in Epistemology. In: Philosophy and Phenomenological Research, roč. 85, 2012, č. 3, s. 495.
[20] Ako som už naznačil v poznámke č. 15, intuitívne zdôvodnenie zrejme nie je principiálne neprekonateľné, no napríklad pokus o odmietnutie intuitívneho presvedčenia, že Smith v Gettierovom príklade nemá poznanie, by si zaiste vyžadoval podrobné a mimoriadne presvedčivé vysvetlenie takéhoto „omylu“.
[21] Goldman, A., Pust, J.: Philosophical Theory and Intuitional Evidence. In: DePaul, M. – Ramsey, W. (eds.): Rethinking Intuition. The Psychology of Intuition and Its Role in Philosophical Inquiry. Lanham, Boulder, New York, Oxford: Rowman & Littlefield Publishers 1998, s. 179.
[22] Goldman, A. I.: Philosophical Intuitions: Their Target, Their Source, and Their Epistemic Status, s. 1.
[23] Tamže, s. 1 – 2.
[24] Bealer, G.: Intuition and the Autonomy of Philosophy. In: DePaul, M. – Ramsey, W. (eds.): Rethinking Intuition. The Psychology of Intuition and Its Role in Philosophical Inquiry. Lanham, Boulder, New York, Oxford: Rowman & Littlefield Publishers 1998, s. 204 – 205. Zdôvodňovanie pomocou (epistemických) intuícií sa niekedy chápe dokonca ako dištinktívna črta filozofickej metodológie: „Vec, ktorá odlišuje filozofickú metodológiu od metodológie vied, je rozšírené a neskrývané spoliehanie sa na intuície“ (Goldman, A. I.: Philosophical Intuitions: Their Target, Their Source, and Their Epistemic Status, s. 1); „Tvrdenie, že analytickí filozofi sa v súčasnosti široko spoliehajú na evidenciu intuície, je v rámci metafilozofie takmer univerzálne akceptované“ (Cappelen, H.: Philosophy without Intuitions, s. 1).
[25] Napr. Bealer, G.: Intuition and the Autonomy of Philosophy.
[26] Napr. Chudnoff, E.: The Nature of Intuitive Justification. In: Philosophical Studies, roč. 153, 2011, č. 2, s. 313 – 333; Koksvik, O.: Intuition. Canberra: The Australian National University 2011.
[27] Napr. Goldman, A., Pust, J.: Philosophical Theory and Intuitional Evidence.
[28] Napr. Williamson, T.: The Philosophy of Philosophy. Malden: Blackwell 2007; Cappelen, H.: Philosophy without Intuitions.
[29] Spomenutý H. Cappelen, ktorý je paradigmatickým eliminativistom, sa k otázke existujúcej epistemickej praxe vyjadruje len vágne: používanie výrazu „intuícia“ (a príbuzných výrazov) je podľa neho akýsi „jazykový vírus“, o dôvodoch rozšírenia ktorého môžeme len špekulovať (pozri Cappelen, H.: Philosophy without Intuitions, s. 21 – 23).
[30] Koksvik, O.: Intuition, s. 11.
[31] Chudnoff, E.: The Nature of Intuitive Justification, s. 322.
[32] Ichikawa, J. J.: Intuition in Contemporary Philosophy. In: Osbeck, L. M. – Held, B. S. (eds.): Rational Intuition. Philosophical Roots, Scientific Investigations. New York: Cambridge University Press 2014, s. 199.
[33] Napríklad Bealer, G.: Intuition and the Autonomy of Philosophy, s. 207; Nagel, J.: Epistemic Intuitions, s. 793 – 794 a ďalší.
[34] Medzi existujúce pokusy v tomto duchu možno zaradiť koncepcie uvedené v prácach Goldman, A., Pust, J.: Philosophical Theory and Intuitional Evidence a Sosa, E.: Minimal Intuition. In: DePaul, M. – Ramsey, W. (eds.): Rethinking Intuition. The Psychology of Intuition and Its Role in Philosophical Inquiry. Lanham, Boulder, New York, Oxford: Rowman & Littlefield Publishers 1998, s. 257 – 269, ktoré sa pokúšajú zasadiť intuitívne poznanie do rámca reliabilistickej teórie. Obe koncepcie však ešte pracujú s postulátom substantívnej „intuície“ ako zdroja intuitívnych presvedčení.
Mgr. Martin Nuhlíček, PhD.
Katedra filozofie a dejín filozofie
Filozofická fakulta UK
Gondova 2
814 99 Bratislava
Slovenská republika
e-mail: martin.nuhlicek@uniba.sk