Významný francúzsky historik stredoveku, dobre známy aj v našich zemepisných šírkach, Jacques Le Goff, sa vo svojej poslednej knihe z vydavateľstva Mladá fronta vracia k svojej dlhoročnej výskumnej látke, ktorou sa stali peniaze a ich chápanie v stredoveku.V knihe pod názvom Peníze ve středověku nadväzuje na svoje predchádzajúce snahy ozrejmiť túto tému a možno povedať, že si nachádza nové pole pôsobnosti. Autor sa tematike peňazí a ekonomike v stredoveku mimo iného venoval v knihách La bourse et la vie. Économie et religion au Moyen Age (Peníze a život. Ekonomika a zbožnost ve středověku, Praha: Argo 2005) a Marchands et banquiers duMoyen Age (Kupci a bankári stredoveku. Paris : Presses Universitaires de France – PUF, 2001). Autor nadviazal na množstvo názorov, či už bývalých alebo súčasných historikov, zaoberajúcich sa touto problematikou, pričom sumarizuje ich závery, diskutuje s nimi, vyvracia alebo potvrdzuje. V našom priestore sa možno stretnúť len s niektorými poľskými, a predovšetkým českými mutáciami týchto názorov, prevažne v rámci širších prác (Encyklopédie středověku. Praha : Vyšehrad, 2002 – nachádza sa tu viacero hesiel k tejto problematike; Středověký člověka jeho svět. Praha : Vyšehrad, 2003; PIPES, Richard: Vlastníctvi a svoboda. Praha : Argo,2008; BRAUDEL, Fernand: Kulturamaterialna, gospodarka i kapitalizm, 15 – 18 wiek. I.-III.. Warszawa :Państwowy Instytut Wydawniczy, 1992).
Práca pozostáva z úvodu, 15 stručných kapitol a záveru sumarizujúceho základné myšlienky autora k problematike. Peniaze v našom chápaní sú podľa autora produktom modernej doby. V stredoveku neboli tým hlavným, čo tvorilo bohatstvo jednotlivca (skôr išlo o pozemkové vlastníctvo). V histórii ľudstva stredovek predstavoval pre ponímanie peňazí zostupnú tendenciu. Predovšetkým v krajinách, kde neboli v obehu antické mince, sa peniaze presadzovali len s výraznými ťažkosťami a boli pokladané za tovar ako každý iný (porov. BISSON, Thomas N.: Peníze. In: Encyklopédie středověku. Praha :Vyšehrad, 2002, s. 486). Autor sa v knihe zameriava na dve hlavné témy: aký bol osud meny, peňazí v stredovekej ekonomike, mentalite a životnej realite; ako kresťanstvo chápalo a určovalo vzťah kresťana k peniazom. Le Goff sa domnieva, že v stredoveku bola mena (peniaze) vzácna, veľmi rozdrobená a rozmanitá, čo bolo aj dôvodom, že nedochádzalo k intenzívnejšiemu hospodárskemu rozvoju. Na druhej strane poukazuje na skutočnosť, že peniaze si postupne našli svoje odôvodnenie aj napriek prekážkam zo strany Cirkvi, ktorá ich nakoniec akceptovala. Podľa autora možno v stredoveku rozoznávať dve obdobia vnímania a využívania peňazí. Prvé obdobie, od cisára Konštantína po Františka z Assisi, je charakteristické nepatrnou funkciou peňazí, keď sa takmer vytrácajú z hospodárskeho života a prevláda výmenný obchod. Na to poukazujú aj spoločenské rozdiely založené na princípe potentes (silní) a humiles (slabí). Ku koncu tohto obdobia si nakoniec peniaze nachádzajú opätovne svoju úlohu.
Druhé obdobie, začiatok 13. storočia až záver stredoveku, prinieslo obnovu hospodárstva, upevnenie kráľovskej moci, rozmach miest, vznik žobravých rádov, čo všetko malo vplyv na vzrast významu peňazí. Táto etapa je už charakteristická spoločenským protikladom dives (bohatí) a pauper (chudobní). Cirkev sa dlho stavala ani nie tak proti samotnému využívaniu peňazí ako platidla, ale proti zisku, ktorý peniaze prinášali, a úžere, ktorú niektoré skupiny obyvateľstva vykonávali (Židia, ale aj kresťanskí obyvatelia). Le Goff prehľadným spôsobom zachytil východiská tohto postoja Cirkvi k peniazom, či už zo Starého (Sirachovec 31,5) alebo Nového zákona (Matúš 6,24; 19, 23-24; Marek 10, 23-25; Lukáš 18, 24-25 a pod). Taktiež poukázal aj na obrazové svedectvá, rozličné výtvarné zobrazenia Judáša s jeho 30 striebornými, a literárne svedectvá – Dante, Boccacio, rozličné exemplá – Caesariusz Heisterbachu: Dialogus miraculorum (Vyprávění o zázracích. Středověký život v zrcadle exempel. Praha : Vyšehrad,2009).
Prvé obdobie, ktoré autor rozoberá, bolo charakteristické nedostatočným využívaním peňazí, keď sa mince prevažne hromadili v cirkevných alebo svetských pokladoch, ktoré mohli byť v prípade potreby využité na svoj účel. Bohatstvo spočívalo v pôde a v ľuďoch, ktorí poskytovali „majiteľom“ rozličné dávky, prevažne naturálneho pôvodu. Napriek tomu sa naďalej mince razili, najskôr najmä z iniciatívy franských cisárov, neskôr aj z iniciatívy ostatných feudálov. Razili sa predovšetkým mince menšej hodnoty, aj keď sa naďalej okrajovo zachovala razba mincí zo striebra a zlata. Až od doby Karola Veľkého a viacerých reforiem mincovníctva nastalo obdobie monometalizmu, keď sa mince razili predovšetkým zo striebra. Autor svoj prehľad zameriava predovšetkým na západnú Európu, náš priestor si všíma len minimálne. O tom svedčí aj prehľad razenia mincí v rozličných mestách a krajinách, či už vo Francúzsku, Taliansku, Anglicku, Španielsku a na územiach Svätej ríše rímskej národa nemeckého.
S používaním peňazí úzko súvisel rozvoj obchodu a trhov. Tejto otázke Le Goff venuje zvýšenú pozornosť, keďže mala vplyv na celkový vývoj peňazí v stredoveku. Sprvoti bol obchod len veľmi lokálne rozšírený, predovšetkým ho reprezentovali menšie trhy a cestujúci obchodníci. Obchodníci samozrejme chceli dosiahnuť zisk, aby nahradili svoju prácu. Rozšíreniu peňazí napomohli krížové výpravy, ktoré vyžadovali ľahko prenosné platidlo pre križiakov. Na prelome 12. a 13. storočia teda dochádza k rozšíreniu meny a peňazí v súvislosti so zvýšeným významom miest, prechodom kupcov k usadlému spôsobu života, návratu k zlatej minci a posilnením centrálnych úradov, ktoré razili mince. Vďaka tomu sa začínajú hľadať možnosti zdôvodnenia zisku aj z cirkevného hľadiska, zatiaľ neúspešne. V západnej Európe, ktorú si autor prioritne všíma, začínajú fungovať veľké, medzinárodné trhy a v čoraz väčšej miere narastá význam miest. Vidiecke obyvateľstvo sa sťahuje do miest za prácou a je vyplácané peniazmi. Z toho vyplýva rastúca diferenciácia mestského obyvateľstva a klesajúca úloha šľachty, ktorá sa podľa Le Goffa ožobráčila krížovými výpravami. Podobne aj stavby katedrál pohltili obrovské množstvo financií, čo viedlo k hospodárskemu rozvoju miest.
Prelomovým obdobím pre rozšírenie peňazí a pre nazeranie na ne predstavuje pre LeGoffa 13. storočie. Chápe ho ako tzv. dlhé storočie trvajúce od roku 1160 do 30. rokov 14. storočia. Počas tohto obdobia dochádzalo k teoretickým debatám o význame peňazí a ich prístupnosti v spoločnosti na univerzitách a v teologických dišputách. Lakomstvo už u niektorých významných teológov nie je na prvom mieste medzi hriechmi, zdôrazňujú úlohu kupcov a boháčov, ktorí prinášajú obživu aj chudobným a skrášľujú mesto svojimi stavbami. Naďalej sa ale museli kupci správať podľa pravidla: „Časť zisku vždy musíš vyčleniť všemohúcemu Bohu a svätej Panne Márii, a rovnako všetkým tým svätým, ktorých najčastejšie prosíš o pomoc.“ (Aron J. Gurevič: Středověký kupec. In: Středověký člověk a jeho svět. Praha : Vyšehrad, 2003, s. 210). Peniaze boli v čoraz väčšej miere razené, aj zásluhou nových strieborných baní na Slovensku, v Čechách, v Nemecku a v Taliansku, čo viedlo k ich zvýšenému obehu. Veľa peňazí sa spotrebovávalo v mestách – stavby hradieb, tržníc, mlynov, radníc, mostov, platy úradníkov – a na stavbu katedrál. Z toho dôvodu sa začína v mestách viesť účtovníctvo, ktoré sa snažia postupne ovládnuť krália šľachta za účelom zvýšenia svojich príjmov. Zdrojmi bohatstva sa stávala pôda, obchod a dane. Svoju peňažnú hodnotu získaval aj čas, dovtedy výsadná vlastnosť Boha. S tým bola spojená úžera a jej ostré odsudzovanie zo strany Cirkvi. Jediným spôsobom, ako mohol úžerník uniknúť peklu, bolo, že svoj zisk z úžery vrátil, či už pred smrťou alebo jeho dedičia po smrti. Tejto téme sa Le Goff venoval vo svojej knihe Peníze a život, resp. kapitolu pod názvom Čas církve a čas kupců ve středověku jej zasvätil v knihe Zajiný středověk. Naďalej hlavným cieľom snaženia ostávalo pozemkové vlastníctvo. Peniaze sa stávali nástrojom racionalizácie, pričom sa nezvyšoval len objem mincí, ale zaujímavou skutočnosťou je, že väčšie platby a prevoz prebiehali aj vo forme prútov striebra a zlata.
Veľkou prednosťou knihy je aj prehľad rozličných typov mincí, ktoré sa razili v západnej Európe, či už denáre, groše, dukáty, florény, zlatky, mince menšej hodnoty a pod. S používaním peňazí súvisel aj rozvoj nových zamestnaní – zmenárnici, bankári. Autor stručne priblížil aj finančnú situáciu a inštitúcie najvýznamnejších štátov tohto obdobia, čiže Svätej stolice, Francúzskeho a Anglického kráľovstva. Významným predelom v chápaní a užívaní peňazí bol podľa autora vznik žobravých reholí, keď predovšetkým františkáni prostredníctvom bohatstva, ktoré k nim prúdilo vďaka darom a dedičstvám, vykonávali množstvo charitatívnej práce zakladaním hospicov a špitálov .O význame tejto rehole svedčí aj skutočnosť, že svätý Františekz Assisi sa stal patrónom a ochrancom kupcov. Postupne začali vznikať aj rozličné spolky a spoločnosti, aby sa obmedzilo riziko spojené s obchodovaním. Kupci sa usadzovali a konali prostredníctvom spoločností. To viedlo aj k strate významu trhov a k vzniku prvotných bánk, ktoré boli ohrozované zmenami hodnoty mien a neplatovou bilanciou svojich najvýznamnejších dlžníkov – Svätá stolica, svetskí vládcovia. Významnejšiu úlohu začali zohrávať aj priamo kráľovské dvory, ktoré sa snažili ovládnuť razenie mincí a zaviesť jednotnú daňovú sústavu pre svoje krajiny. Táto snaha sa im ale v stredoveku nepodarila, a tak prvoradým zdrojom financií sa pre ne stalo obnovovanie meny, pričom išlo prevažne o znehodnocovanie mincí a ich obsahu. Následná situácia, podľa autorovho názoru, mala odraz aj v rozličných vzburách v mestách, ktoré citlivo reagovali na devalváciu mien.
Záver stredoveku bol charakteristický nedostatkom striebra a zlata, čo znamenalo rozšírenie zmeniek, poistných zmlúv a účtovníctva. Podobne aj dane, či už priame alebo nepriame, sa rozširovali a zvyšovali, čo malo súvislosť aj s vedením vojen v západnej Európe v tomto období. V dôsledku nepriaznivého vývoja v 14. storočí – čierny mor, vojny, teda pokles obyvateľstva, menšia produkcia potravín, na druhej strane nárast prepychu niektorých vrstiev obyvateľstva, sa objavujú zákony proti prepychu a snahy o zlegalizovanie zisku, ocenenia bohatstva a úlohy peňazí v spoločnosti. Napriek rozvoju obchodu a akceptovaniu úlohy peňazí v spoločnosti, kapitalizmus v stredoveku podľa Le Goffa neexistoval, neboli totiž podľa neho splnené podmienky ako jednotný trh, dostatok zlata a striebra na mince a burza, na ktorej by sa obchodovalo so službami a tovarmi. Preto neexistovala v stredoveku ekonómia v našom chápaní, resp. existovala len ekonómia domácností.
Jacques Le Goff aj v tejto svojej knihe dokazuje, že je napriek pokročilému veku plodným a inšpiratívnym autorom, keď predstavovaná monografia si nedáva za úlohu vyriešiť definitívne všetky otázky ohľadne používania peňazí v stredoveku, ale nastoľuje množstvo podnetov, ktoré by si zaslúžili samostatné monografie. Napriek jej útlemu rozsahu možno vybadať niektoré základné myšlienkové tendencie autora. V prvom rade je to jeho presvedčenie, že stredovek vo svojej podstate nebol zameraný na tento svet a peniaze neboli ústredným bodom jeho snaženia a túžob, ale bolo to práve zameranie na posmrtný život. O tom svedčí aj tvrdenie autora, že ústredným bodom stredovekého človeka bola dobročinnosť ,čiže láska k blížnemu ako najvyššia možná cnosť, cez ktorú človek dosahuje spásu. Autor sa dlhodobo venoval otázkam vnímania času a jeho hodnote v ponímaní stredovekej spoločnosti. Kupci a používanie peňazí priniesli nakoniec aj rozpad myslenia, že čas je neuchopiteľný a patrí len Bohu. Ďalšou myšlienkovou tendenciou autora sa stalo tvrdenie, že samotná Cirkev sa zapájala do obehu mien a mincí rozličnými desiatkami, mimoriadnymi daňami vo svoj prospech, a postupom času zmenila svoje nazeranie na kupcov a fenomén peňazí, keď aj prostredníctvom žobravých reholí našla využitie pre peniaze vo svojej schéme myslenia a konania.
Ako sa už u Le Goffa stalo zvykom, svoje závery podkladá množstvom preštudovaných odborných textov, ale prioritne sa zameriava na dobové pramene. Aj samotná práca je obohatená mnohými príkladmi z rozličných kázaní, spovedných príručiek, kroník, vyprodukovaných predovšetkým duchovnou sférou, ale aj účtami, listami obchodníkov, ich účtovnými knihami, nariadeniami miest a svetských inštitúcií. Autorovi sa v útlej knihe podarilo predstaviť základné myšlienkové prúdy nazerania na peniaze, ktoré je možno rozpracovať v dôkladnejších monografiách. Je len na škodu, že autor nezachytil vo svojom rozsahu aj náš priestor, keď mohol azda vo väčšej miere využiť svoju znalosť češtiny a poľštiny a kontakty nadviazané počas svojho štúdia na Karlovej univerzite v rokoch 1947/1948. To sa ale môže stať inšpiratívnou témou práce niektorých historikov z nášho priestoru.
Mgr. Martin Garek, PhD.
Katedra histórie
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
melmoth7@gmail.com