Démuthová, S.: Černobyľ v kontexte súčasnosti. In: Ostium, roč. 7, 2011, č. 1.
Mikhail Gorbachev: Chernobyl 25 years later: Many lessons learned. In: Bulletin of the Atomic Scientists, roč. 67, 2011, č. 2 s. 77 – 80.
Nedávna tragédia v Japonsku zarezonovala vo veľkej časti sveta – reportáže prinášajú obrazy neuveriteľnej skazy a ničivej sily prírody. Svet sa však o Japonsko naďalej zaujíma najmä z iného dôvodu ako zo solidarity či účasti – milióny ľudí sa obávajú o svoje zdravie, pre ktoré je stálou hrozbou jadrová elektráreň vo Fukušime. Napriek snahám Japoncov hrozba nukleárnej katastrofy neustále visí vo vzduchu.
V tejto súvislosti je veľmi aktuálna spomienka na jednu z najväčších nukleárnych katastrof v histórii z pera bývalého prezidenta Sovietskeho zväzu, držiteľa Nobelovej ceny za mier za ukončenie Studenej vojny medzi Amerikou a ZSSR – Michaila Gorbačova. 26. apríla uplynie 25 rokov od udalostí v Černobyle, ktorý sa stal symbolom temnej stránky využívania inak veľmi efektívneho zdroja energie.
Čo sa 26. apríla 1986 stalo?
„Prvýkrát som sa o Černobyle dozvedel ráno 26. apríla, keď minister stredného strojárenstva (… ktoré bolo v r. 1989 premenované na Ministerstvo atómovej energie a priemyslu) zodpovedný za nukleárne reaktory podal správu Kremľu. Aj napriek tomu, že počas krízového zasadnutia Potitbyra nebola jasná vážnosť incidentu, bola zriadená vládna komisia na čele s Borisom Jevdokimovičom Shcherbinom, zástupcom predsedu Rady ministrov ZSSR, ktorá bola okamžite vyslaná do Černobyľu. Táto komisia sa skladala z vedcov Sovietskej akadémie vied, špecialistov na nukleárne reaktory, lekárov a rádiológov. V ten večer sa stretli so svojimi kolegami z Ukrajinskej akadémie vied. Prvé správy boli opatrné a iba na nasledujúci deň, 27. apríla, sme sa dozvedeli, že v jadrovej elektrárni nastala explózia, minimálne dvaja ľudia zahynuli a rádioaktívny materiál sa rozniesol po vetre… Viac konkrétnych informácií sme dostali 28. apríla a začali sme informovať sovietsku verejnosť o vážnej povahe katastrofy…“ (Gorbachev 2011, s. 77)
Likvidácia následného požiaru trvala celých osem dní. Na následky masívneho ožiarenia pri prvotných zásahoch zomreli tisícky ľudí. V snahe minimalizovať následky bolo na štvrtý reaktor Černobyľskej elektrárne po výbuchu zhodených viac ako 800 ton dolomitu, ktorý uvoľňuje oxid uhličitý dusiaci plamene; karbid boričitý, ktorý pohlcuje neutróny a zabraňuje štiepeniu uránu; 2400 ton olova, ktoré pohlcuje teplo a žiarenie; 1800 ton piesku a ílu zabraňujúci horeniu. Reaktor napokon musel byť uzavretý do sarkofágu, na ktorom bol vybudovaný ďalší ochranný plášť (http://www.cernobyl.sk/havaria.html, 26. 3. 2011). Na zabezpečenie úniku radiácie sa zatiaľ vynaložili desiatky biliónov dolárov (Gorbachev 2011) s tým, že pozostatkom je stále asi 200 ton rádioaktívneho materiálu a 35 tisíc kubických metrov kontaminovanej kvapaliny (World Nuclear Association 2011).
Dva svety
Kým ľudia v bezprostrednej blízkosti Černobyľu, obyvatelia Ukrajiny a Bieloruska či iných Sovietskych republík a krajiny spriatelené so Sovietskym zväzom netušili nič o tom, že každú minútu ich nepozorovane spaľujú fatálne dávky radiácie, západný svet mal vďaka Švédsku šancu uskutočniť opatrenia, ktoré mohli minimalizovať dôsledky katastrofy, s ktorou sa už veľa nedalo robiť.
Ráno 27. apríla 1986, len pár hodín po explózii, detektor radiácie vo švédskej jadrovej elektrárni Forsmark spustil alarm po tom, čo popri ňom prešiel jadrový inžinier Cliff Robinson. Keď rovnako zareagovala aj druhá kontrola, vyľakaný skontroloval údaje a zakrátko vyšlo najavo, že jeho oblečenie je kontaminované po príchode zvonku a zdroj radiácie nie je v jadrovej elektrárni, ale prichádza z juhovýchodu (CNN 1996). Forsmark sa nachádza asi 75 km severovýchodne od Uppsaly (štvrtého najväčšieho mesta vo Švédsku) a asi 1100 kilometrov od Černobyľu. Po tomto zistení sa správa veľmi rýchlo rozšírila v rámci severských krajín a do celého sveta za železnou oponou. Obyvatelia komunistických krajín takéto šťastie nemali. Rádioaktívny mrak zasiahol 77 tisíc štvorcových míľ v rámci Európy a milióny obyvateľov žili v nevedomosti. Hoci domáce tlačové agentúry informáciu sprístupnili, ostro protestovali proti akejkoľvek možnosti dopadu na zdravie a varovania zo zahraničia, ktoré občas (nelegálne) do ČSSR prenikli, odsudzovali ako „ohováračské výmysly“ (Korzár 2006). Celodenný povinný prvomájový sprievod pod holým nebom, na ktorom sa museli zúčastniť všetci, vrátane malých detí prebehol vďaka praktikám komunistov aj v roku 1986 bez akýchkoľvek obmedzení.
Odkaz Michaila Gorbačova
Po štvrťstoročí od katastrofy v Černobyle je Michail Gorbačov stále aktívny v boji s jej dôsledkami. Je zakladajúcim predsedom Medzinárodného zeleného kríža, vedie špecializovanú skupinu Task Force Medzinárodného panelu pre klimatické zmeny a založil vlastnú nadáciu pre zmierňovanie dopadov atómovej nehody. V súvislosti so svojimi skúsenosťami a znalosťami problematiky v kontexte súčasnej doby vidí ako najdôležitejšie štyri oblasti (Gorbachev 2011):
Prevencia
Prvým, kľúčovým bodom, je podľa neho prevencia pred tým, aby sa podobná udalosť znovu nezopakovala. Počet ľudských obetí a tragédií, zmenených osudov, traumatických zážitkov, rozloha kontaminovanej zeme, strašidelná skúsenosť miliónov ľudí vystavených smrteľnému nebezpečenstvu bez možnosti si pomôcť a celé generácie postihnutých a chorých ľudí sú mementom, ktoré je treba mať stále pred očami. Ide o vážne technologické nebezpečenstvo, ktoré predstavuje pre ľudí veľké riziko.
Obnoviteľná energia
Aj keď sú moderné nukleárne elektrárne zabezpečené ochrannými štítmi, ktoré Černobyľu chýbali, je potrebné stále hľadať aj bezpečnejšie zdroje energie. Prístup k bezpečným a dostupným zdrojom energie je dôležitým pre ekonomický rozvoj krajín. V súčasnosti nie je možné úplne zavrhnúť jadrovú energiu, keďže je od nej mnoho krajín závislých, no na druhej strane je potrebné si uvedomiť, že jadrová energia nie je univerzálnym liekom na nedostatok tradičných zdrojov energie a problémov s klimatickými zmenami. Zároveň je treba oponovať argumentom o jej nenákladnosti.
Transparentnosť
Uzavretosť a tajnosť jadrového priemyslu napomáha držať v utajení dôležité informácie. Pred katastrofou v Černobyle jadrové elektrárne po celom svete spôsobili viac ako 150 závažných radiačných únikov, z ktorých o väčšine široká verejnosť nevedela. Utajovanie informácií je jedným z faktorov, ktorý výrazne zhoršuje následky jadrových katastrof a v stave normálnej prevádzky komplikuje kontrolu bezpečnosti. Nad jadrovými elektrárňami by mal byť vypracovaný transparentný a verejný dohľad spolu s komplexnou pripravenosťou v nebezpečenstve a jasnými mechanizmami zodpovednosti.
Odolnosť voči terorizmu a násiliu
V súčasnej dobe je nevyhnutné zvažovať i riziko teroristického útoku na jadrové elektrárne, ktoré v každej krajine a širokom okolí predstavujú Achillovu pätu. V minulosti bola práca s jadrom z tohto hľadiska riziková pre násilné zmocnenie sa materiálu pre výrobu zbraní, no po brutálnych útokoch v New Yorku, Moskve, Madride, Tokyu, na Bali… v poslednom desaťročí predstavujú elektrárne nebezpečný terč. Väčšina z nich nebola pri stavbe priamo konštruovaná tak, aby odolala zámernému, cielenému a likvidačnému útoku, skôr sa pri ich budovaní pozornosť sústredila na bezpečnosť voči vnútornému zlyhaniu, no je potrebné uvažovať aj nad touto hrozbou.
Černobyľ by mal zostať v pamäti nielen z úcty k jeho obetiam a dopadu na Ukrajinu, Bielorusko, Rusko a Európu, ale aj ako memento, ktoré má viesť k bezpečnejšej budúcnosti a trvalo udržateľnému rozvoju.
Z d r o j e
CNN 26.4.1996 [online]. Dostupné na URL: <http://edition.cnn.com/WORLD/9604/26/chernobyl/230pm/index2.html 26.4.1996> [cit. 2011-03-25].
GORBACHEV, M.: Chernobyl 25 years later: Many lessons learned. In: Bulletin of the Atomic Scientists, roč. 67, 2011, č. 2 s. 77 – 80.
http://www.cernobyl.sk/havaria.html [cit. 2011-03-26].
KORZÁR. Správy dobovej tlače. 26. 4. 2006 [online]. Dostupné na URL: <http://korzar.sme.sk/c/4495571/spravy-dobovej-tlace.html> [cit. 2011-03-25].
WORLD NUCLEAR ASSOCIATION. Chernobyl Accident [online]. Dostupné na URL: <http://www.world-nuclear.org/info/chernobyl/inf07.html> [cit. 2011-03-25].
Spracovala Slávka Démuthová