Vitálošová, V.: Čaro a pád logického atomizmu. In: Ostium, roč. 4, 2008, č. 2.
Vitálošová, V.: Glamour and Comedown of Logical Atomism
This article discuss the theory presented by B. Russell and L. Wittgenstein, named logical atomism, which is one of the most interesting and fundamental theories of modern logical analysis of language. The main aim of this article is to focus on basic ideas of this theory as well as to point out its glamour based in its purity and simplicity, and some of reasons proposed by later Wittgenstein’ s philosophy, that led to a comedown of logical atomism.
„Všetko, čo vôbec možno myslieť, možno myslieť jasne.
Všetko, čo sa dá vypovedať, dá sa vypovedať jasne.“ [1]
Od počiatku filozofických úvah je snahou filozofov nejakým spôsobom skúmať a, pokiaľ je to možné, vyjasňovať problémy, ktoré sa týkajú ľudskej existencie a všetkého, čo s ňou súvisí a sužuje ľudskú myseľ. Tak filozofi po stáročia prichádzajú s najrozličnejšími úvahami i teóriami, niekedy žiaľ protichodnými. Mnohé z nich sú natoľko komplikované a nedôsledné, že človeka, a to aj filozoficky vzdelaného a zainteresovaného, viac mätú, než prispievajú k porozumeniu. Niektoré sa zas na prvý pohľad zdajú byť systematicky usporiadané, prehľadné a netaja sa snahou o „záchranu filozofie“ pred zauzľovaním sa do klbka zmätkov prameniacich z nej samej (z túžby filozofov vysvetľovať a poskytovať teórie často aj o skutočnosti, ktorá je, zdá sa, principiálne nepoznateľná). Aj takéto teórie sa však napokon stávajú obeťami samých seba a pod maskou exaktnosti ukrývajú krehké a ľahko zbúrateľné domčeky z kariet. Tento článok bude venovaný jednej z nich – teórii logického atomizmu, ktorá sa zrodila v počiatkoch analytickej filozofie a ktorej „sláva“ z ľahko pochopiteľných dôvodov nemala dlhé trvanie. Spomeniem teda niečo o čare logického atomizmu, vďaka ktorému sa preslávil, ako aj o dôvodoch jeho pádu.
Teória logického atomizmu vznikala v priebehu druhého desaťročia dvadsiateho storočia po plodných diskusiách Bertranda Russella s jeho obľúbeným a výnimočným žiakom Ludwigom Wittgensteinom. Napriek spoločnému jadru tejto teórie, nájdeme v ich koncepciách značné rozdiely. Už motivácia k úvahám o logickom atomizme je u oboch filozofov odlišná a domnievam sa, že do veľkej miery súvisí s ich chápaním filozofie, na ktorom sa podľa mňa odzrkadľuje kľúčový rozdiel medzi Russellovým a Wittgensteinovým myslením. Kým podľa Russella zaujímavou a dôslednou mohla byť len filozofia vedecká, teda prísne exaktná a vyjadrujúca sa len k očividne zrejmým faktom nášho sveta, pre Wittgensteina bola vedecká filozofia absurditou par excellence. Filozofia, ako ju chápal Wittgenstein, nemá byť vedou ani ničím vede podobným. Nemá byť náukou, ale činnosťou; najmä prácou na sebe samom: ,,Filosofická práce je vlastně – stejně jako všestranná práca architektova – spíš prací na sobě. Na vlastním názoru. Na tom, jak člověk vidí věci. (A co od nich žádá.)” [2] S týmto úzko súvisí aj požiadavka jednoduchého symbolického jazyka ako prostriedku predchádzania zmätkom vo filozofii. Táto požiadavka stála pri zrode filozofie jazyka i logického atomizmu. Russell sa k analýze jazyka a hľadaniu „dokonalého“ symbolického jazyka (logiky) dopracoval pôvodne cez skúmanie gramatiky nášho jazyka. Pevná viera v existenciu akejsi logickej formy viet ukrytej pod „nánosmi“ gramatiky ho motivovala v hľadaní tejto logickej formy a čistého jednoznačného symbolického jazyka, ktorý mal byť jej reprezentantom a vhodným jazykom vedeckej filozofie. Rovnako bol aj Wittgenstein v čase písania svojho Logicko-filozofického traktátu [3] presvedčený, že gramatická forma nie je logickou formou jazyka – „jazyk myšlienky preoblieka“ [4]. Zastával presvedčenie, že nás náš bežný jazyk mätie a že filozofia je toho výrazným príkladom. Kľúčovú rolu však u neho hrala, na rozdiel od Russella, snaha poukázať na tieto zmätky a pokúsiť sa ich odstrániť. Symbolický jazyk založený na logike mal byť prostriedkom predchádzania a napokon aj odstraňovania týchto zmätkov; prostriedkom na vyjasňovanie už jestvujúcich „filozofických viet“, nie nástrojom na tvorbu nových. Odlišné chápanie filozofie, aj využitia symbolického jazyka, ktoré s tým súvisí, nie je jediným rozdielom medzi Russellovou a Wittgensteinovou koncepciou logického atomizmu. Rozdielov možno nájsť veľa. Preto sa v tomto článku najskôr budem venovať Russellovmu logickému atomizmu, až potom Wittgensteinovmu. Pri popisovaní Wittgensteinovej koncepcie sa pokúsim poukázať na niektoré relevantné rozdiely medzi ním a Russellom. V závere napokon poukážem na hlavné príčiny pádu teórie logického atomizmu, najmä cez prizmu neskorších (post traktátových) úvah.
Svet faktov a jazyk propozícií [5] v Russellovom logickom atomizme
Ústrednou myšlienkou tak Russellovho ako aj Wittgensteinovho logického atomizmu je, že jazyk je dokonalým obrazom sveta a oboje – jazyk aj svet – obsahujú elementárne prvky – logické atómy – a že je možná analýza jazyka i sveta až po túto elementárnu úroveň logických atómov. Tým, čo je však vo svete evidentné na prvý pohľad, nie sú logické atómy, ale fakty. Všetky fakty sú objektívne entity nezávislé od našej mysle. Sú súčasťou vonkajšieho objektívneho sveta a v jazyku ich vyjadrujeme propozíciami, ktoré sú pravdivé alebo nepravdivé, podľa toho, či korešpondujú s danými faktmi alebo nie. „Keď poviem ‚Prší‘, je to pravda za istého počasia a nepravda za iného počasia. Stav počasia, na ktorého základe je moja výpoveď pravdivá (prípadne nepravdivá), nazývam ‚fakt‘.“ [6] Faktom nikdy nie je vec sama osebe, mimo nejakého kontextu, pretože, ako som už uviedla, fakt možno v jazyku vyjadriť propozíciou a na základe korešpondencie s daným faktom sa potom ukáže pravdivosť prípadne nepravdivosť danej propozície. Ak by faktom mohla byť len jedna vec sama osebe, teda mimo akéhokoľvek kontextu, nemohli by sme o nej utvoriť propozíciu, a už vôbec nie uvažovať o pravdivosti či nepravdivosti danej propozície. Je teda zrejmé, že fakt predstavuje určitý komplex, a ten pozostáva z toho, čo Russell nazval jednotlivinamia všeobecninami. Oba tieto pojmy sú kľúčové v Russellovej epistemológii, ktorá však nie je témou tohto článku, a preto sa jej venovať nebudem. Keďže však jednotliviny a všeobecniny predstavujú elementárne prvky faktov, teda logické atómy skutočnosti, je dôležité spomenúť, čo Russell mienil týmito pojmami. Všeobecniny sú vlastnosti alebo vzťahy, ktorých argumentmi sú jednotliviny. Jednotlivina má podľa Russella charakter podobný ako bežne chápaná substancia: „To znamená, že žiadna jednotlivina, ktorá existuje na svete, nijako logicky nezávisí od inej jednotliviny. Každá z nich by sa mohla stať celým univerzom; je len empirickým faktom, že to tak nie je.“ [7] Na rozdiel od klasicky chápanej substancie však trvá len veľmi krátko; je to krátko trvajúci zmyslový údaj. Bližšieho upresnenia pojmu jednotlivina sa od Russella, žiaľ, nedočkáme. Jednotliviny a všeobecniny sú teda prvkami, z ktorých sa skladajú fakty, a tých je viacero druhov. Sú fakty singulárne a všeobecné, ďalej fakty týkajúce sa konkrétnych vecí a ich vlastností či vzťahov medzi nimi ako aj „úplne všeobecné fakty, aké obsahuje logika“ [8].
Pri faktoch nemožno nikdy uvažovať o ich pravdivosti či nepravdivosti. To možno len pri propozíciách, ktorými sú fakty reprezentované v jazyku. Tak, ako sú fakty zložené z vecí, vlastností a vzťahov, sú propozície symboly, ktoré sú zložené z jednoduchých symbolov – slov. Symbol je podľa Russella „niečo, čo ‚znamená‘ niečo iné“ [9]. Je to niečo, čo odkazuje na niečo iné, čím samo nie je, práve tak, ako propozícia odkazuje na fakt, ktorým ale sama propozícia nie je, práve preto, že je len symbolom, ktorý slúži nášmu jazyku. Treba ešte dodať, že propozícia nesmie byť považovaná za meno nejakého faktu. Meno je totiž jednoduchý symbol, ktorý má priamo niečo označovať, a to tak, že jeden predmet sa pomenuje jedným menom. Propozícia je ale symbol zložený a navyše, pre každý fakt jestvujú dve propozície (jedna pravdivá a jedna nepravdivá).
Všetky fakty sveta a všetky propozície o nich sú primárne zložené. Ako som však už spomenula vyššie, k ústrednej myšlienke logického atomizmu patrí presvedčenie o možnosti dôkladnej analýzy zložených faktov a propozícií „a posledný stupeň analýzy vždy spočíva na bezprostrednej oboznámenosti s objektmi, ktoré sú významami určitých jednoduchých symbolov“ [10]. Najjednoduchšími faktmi sú atomárne fakty. V jazyku im zodpovedajú atomárne propozície. Sú to najjednoduchšie možné propozície a spravidla majú subjekt- predikátovú štruktúru, pričom na mieste predikátu je predikát sám, v prípade, že ide o vlastnosť, alebo je tam sloveso, pokiaľ ide o vyjadrenie nejakého vzťahu. Na mieste subjektu v atomárnych propozíciách môže stáť len (logicky) pravé vlastné meno, ktoré jediné môže v jazyku zastupovať jednotlivinu. „Jediné slová, ktoré sa používajú ako mená v logickom zmysle, sú výrazy ako ‚toto‘ a ‚tamto‘. Slovo ‚toto‘ možno použiť ako meno na zastupovanie jednotliviny, s ktorou sme v danej chvíli oboznámení.“ [11] Pomenovať teda možno len logicky vlastným menom, a to iba jednotlivinu, s ktorou sme bezprostredne oboznámení. Všetky ostatné mená [12], okrem spomínaných logicky vlastných mien, nie sú skutočnými menami, ale len opismi.
S problematikou opisných výrazov sa Russell vysporiadaval skôr, než začal načrtávať svoj obraz logického atomizmu, konkrétne v Principia Mathematica a v článku O denotovaní. Tvoria jadro takzvanej teórieopisov, z ktorej niektoré myšlienky Russell zapracoval do teórie logického atomizmu. Keďže v tomto článku nie je priestor pre podrobnejšie preskúmanie teórie opisov, pokúsim sa aspoň stručne načrtnúť jej základné idey. Dôležitú úlohu tu zohráva najmä Russellovo rozlíšenie úplných a neúplných symbolov. Úplné symboly sú podľa Russella len vlastné mená, teda mená, ktoré na niečo priamo referujú (ukazovacie zámená „toto“ a „tamto“). To, na čo odkazujú pravé vlastné mená, spoznávame na základe oboznámenosti, v priamom kognitívnom vzťahu. Práve pre tento priamy kognitívny vzťah v danom momente majú úplné symboly význam aj mimo vetného kontextu, pretože na niečo (čo v danej chvíli vnímame) priamo referujú. Úplné symboly sú teda sémanticky sebestačné. Neúplné symboly naopak nemajú význam samy osebe, ale len v rámci kontextu vety, v ktorej sa vyskytujú. Nie sú to mená, ktoré na niečo priamo referujú, ale len určité opisy [13]. Problémom opisných výrazov je ich výskyt v propozíciách na mieste gramatického subjektu, čím vzbudzujú dojem, že sú menami, ktoré na niečo priamo referujú, a že predmet, na ktorý referujú, aj v skutočnosti existuje. Meno totiž pomenúva určitý konkrétny existujúci objekt. Inak by nemalo zmysel a ani propozícia, v ktorej by sa vyskytovalo, by potom nemala zmysel. Ak však opis vystupuje v propozícii ako meno a v skutočnosti nejestvuje predmet, ktorý by zodpovedal danému opisu, tak by sa propozícia obsahujúca takýto opis javila ako nezmyselná. Jedným zo zámerov logickej analýzy jazyka bolo odstránenie týchto opisných výrazov a dopracovanie sa k spomínaným atomárnym propozíciám. „Pri správnej analýze propozície sa deskripcia rozloží a zmizne.“ [14] Fundamentálne sú teda atomárne propozície. Ich spájaním možno utvárať zložitejšie propozície, ktoré Russell nazval príznačne – molekulárne propozície. Sú to propozície, ktorých časťou sú iné (atomárne) propozície pospájané spojkami ako „alebo“, „ak“, „a“ a podobne. „Príkladom molekulárnej propozície v mojom chápaní je veta: ‚Buď je dnes utorok, alebo sme sem všetci prišli omylom.‘“[15] Keďže nejestvujú nijaké molekulárne fakty (napríklad disjunktívne fakty), na základe ktorých by bolo možné určiť pravdivostnú hodnotu molekulárnej propozície, pravdivostná hodnota molekulárnej propozície závisí od pravdivostných hodnôt atomárnych propozícií, z ktorých sa daná molekulárna propozícia skladá. Molekulárne propozície sú teda pravdivostnými funkciami propozícií.[16] Komplikovanejšie sú molekulárne propozície, ktoré sa neskladajú z atomárnych propozícií. Ide o propozície s viac než jedným slovesom; propozície, v ktorých sa vyskytuje sloveso ako napríklad „veriť“, „túžiť“ a podobne. S takýmito propozíciami korešponduje len jeden fakt: „Tento fakt (viera) je jeden. Nepodobá sa tomu, čo máme pri molekulárnych propozíciách, kde máme (povedzme) ‚p alebo q‘. To, že máte vieru, je len jeden jediný fakt.“[17]
Logický atomizmus raného Wittgensteina
Wittgensteinov Traktát vo všeobecnosti poskytuje veľké množstvo podnetných myšlienok pre filozofické úvahy a diskusie. Pre nedostatok priestoru v tomto článku nebude možné sa podrobne venovať ani jednej z nich. Preto sa vopred ospravedlňujem čitateľom za iba letmý náčrt nosných traktátových tém súvisiacich s logickým atomizmom. Prvé vety Traktátu načrtávajú Wittgensteinovu „ontológiu logického atomizmu“: „Svet je súhrn faktov, nie vecí.“[18] „Svet je určený faktmi a tým, že sú to všetky fakty.“[19] „To, čo je faktom, fakt, je existencia stavov vecí.“[20] Teda vo svete sú na prvý pohľad evidentné fakty. Tie sa skladajú z vecí (predmetov), ktoré sú vo faktoch (stavoch vecí) pospájané v určitej konfigurácii. Každej veci je daná logická možnosť výskytu v nejakom stave vecí. To, v akom stave vecí sa vec vyskytne, nie je náhodné, ale už vopred vo veci prejudikované, keďže celý traktátový svet je logický a čo je logické, nie je náhodné[21] . Preto „ak sú dané všetky predmety, tak sú tým dané tiež všetky možné stavy vecí.“[22] Zatiaľ čo konfigurácia predmetov je premenlivá a nestála, samotné jednoduché predmety sú pevné, nemenné a trvalé; sú základné stavebné kamene sveta a tvoria substanciu sveta. Tu je zrejmý rozdiel medzi Russellom (jednotlivina je krátko trvajúci prchavý zmyslový údaj) a Wittgensteinom (jednoduché predmety sú pevné, nemenné a trvalé). Taktiež kým Russell okrem jednotlivín považoval za elementy faktov aj všeobecniny, podľa Wittgensteina sú týmito elementmi len jednoduché predmety (a žiadne vlastnosti či vzťahy). Substancia v podobe daných predmetov je akýmsi garantom možnosti načrtnutia obrazu sveta. Súvisí to s Wittgensteinovou obrazovou teóriou jazyka, podľa ktorej vety sú obrazmi faktov a kritériom zmysluplnosti viet je ich (logická) možnosť zobrazovania faktov. Ak chceme teda načrtnúť obraz sveta (teda poskytnúť nejaký súbor zmysluplných viet zobrazujúcich fakty), musíme mať základ, ku ktorému sa viažu základné vety jazyka – elementárne vety. Tento základ predstavujú spomínané predmety (substancia), ktoré sú elementmi sveta – logickými atómami. Po dôslednej analýze sveta sa vždy dopracujeme k jednoduchým predmetom, ktoré v jazyku priamo zastupujú mená.
Po objasnení idey sveta zloženého z faktov Wittgenstein píše: „Robíme si obrazy faktov“.[23] Ako sa fakt (komplex) skladá z jednoduchých predmetov, tak sa obraz skladá z elementov obrazu, a jednotlivým predmetom zodpovedajú v obraze elementy tohto obrazu. Práve preto, že aj v obraze sa k sebe elementy nejako majú, je obraz faktom.[24] Obrazu i faktu je spoločná forma zobrazenia, ktorá poskytuje možnosť vzájomnej korešpondencie predmetov a elementov obrazu. Vďaka nej je obraz spätý so skutočnosťou, „je priložený ku skutočnosti ako meradlo“[25] . „To, čo musí mať každý obraz, nech je akejkoľvek formy, spoločné so skutočnosťou, aby ju vôbec mohol – správne alebo nesprávne – zobrazovať, je logická forma, to jest, forma skutočnosti.“[26] Tento „obraz faktu“ je vlastne vetou, a z vyššie uvedeného je zrejmé, že podľa Wittgensteina tak jazyk, ako aj svet majú logickú formu. „Podstata vetného znaku sa veľmi vyjasní, keď si ho, namiesto z písomných znakov, myslíme zložený z priestorových predmetov (povedzme stolov, stoličiek, kníh). Vzájomná priestorová poloha týchto vecí potom vyjadruje zmysel vety.“[27] Veta pozostáva z mien, ktoré vo vete zastupujú predmety sveta. „Konfigurácii jednoduchých znakov vo vetnom znaku zodpovedá konfigurácia predmetov v situácii.“[28] Mená však majú význam len vo vete [29] a veta je zmysluplná len potiaľ, pokiaľ je obrazom skutočnosti. Veta (logicky) reprezentuje možnú situáciu, nie je však a priori pravdivá. Pravdivostná hodnota sa ukazuje až na základe zhody či nezhody so skutočnosťou.
S Wittgensteinovou traktátovou teóriou jazyka ako zobrazovacieho prostriedku sveta úzko súvisí jeho chápanie filozofie. Svet je totiž opísateľný pomocou súhrnu pravdivých viet. „Súhrn pravdivých viet je súhrnná prírodná veda (alebo súhrn prírodných vied).“ [30] Len takéto vety sú zmysluplné (keďže kritériom zmysluplnosti vety je jej možnosť byť obrazom faktu). Vety filozofie však svet nezobrazujú, ergosú podľa Wittgensteina nezmyselné [31]. Filozofia by nemala byť náukou, ale činnosťou, ktorej účelom je „logické vyjasnenie myšlienok“. [32] Cesta k tomuto vyjasneniu myšlienok je cestou logickej analýzy jazyka. Tá nie je len možnosťou, ale aj potrebou: „Požiadavka možnosti jednoduchých znakov je požiadavkou určitosti zmyslu“ [33]. Táto požiadavka stála pri zrode modernej analytickej filozofie a teórie logického atomizmu u Russella i Wittgensteina. Obaja filozofi, ako som už spomínala, ponímali bežný jazyk ako zavádzajúci a mätúci, keďže významy výrazov tohto jazyka nie sú pevne stanovené, jednoznačné a nemenné. V každodennej komunikácii to nie je problémom, ale vo filozofii to môže byť zdrojom nedorozumení a omylov. „Aby sme sa vyhli týmto omylom, musíme používať znakový jazyk, ktorý ich vylučuje tým, že nepoužíva ten istý znak v odlišných symboloch, a znaky, ktoré označujú odlišným spôsobom, nepoužíva navonok tým istým spôsobom. Teda znakový jazyk, ktorý poslúcha logickú gramatiku – logickú syntax.“ [34] K takémuto jazyku možno dospieť po spomínanej logickej analýze jazyka. „Existuje jedna a len jedna úplná analýza vety.“ [35] Je to analýza po úroveň elementárnych prvkov vety – mien: „Meno nemožno nijakou definíciou ďalej rozložiť: je to základný znak“[36] . Konfigurácie mien tvoria najzákladnejšie vety jazyka – elementárne vety. „Je zjavné, že pri analýze viet musíme dospieť k elementárnym vetám, ktoré pozostávajú z mien v bezprostrednom spojení.“ [37] Tu je zrejmý ďalší rozchod s Russellovou koncepciou logického atomizmu. Wittgensteinove elementárne vety totiž pozostávajú len z pospájaných mien. Nie sú teda subjekt- predikátovými vetami, ktoré tvorili základné vety jazyka v Russellovej koncepcii. Elementárne vety tvrdia existenciu stavu vecí. „Udanie všetkých pravdivých elementárnych viet opisuje svet úplne. Svet je úplne opísaný udaním všetkých elementárnych viet plus udaním toho, ktoré z nich sú pravdivé a ktoré nepravdivé“. [38] Elementárne vety sú od seba nezávislé, nemôžu si protirečiť a z existencie jednej nemožno usúdiť na existenciu inej elementárnej vety. Aby sme porozumeli zložitejším a všeobecným vetám, musíme rozumieť elementárnym vetám, pretože z nich pomocou logických operácií (logicky zmysluplným spôsobom) vznikajú všetky ostatné vety. Vety sú pravdivostnými funkciami elementárnych viet a elementárne vety sú pravdivostnými funkciami samých seba. [39]
Zhrnutie
Obaja, Wittgenstein i Russell, sa venovali tomu istému – jazyku a problémom logiky. Každý však svojím spôsobom. Zatiaľ čo Russell vytváral filozofické vety a vôbec sa mu to nevidelo čudné či nezmyselné, Wittgenstein po ich „vytvorení“ ku koncu Traktátu sám napísal, že jeho vety (traktátové vety) sú v skutočnosti nezmyselné. „Moje vety objasňujú prostredníctvom toho, že kto mi rozumie, ich na konci rozpozná ako nezmyselné, keď pomocou nich – po nich – vystúpil nad ne. (Musí takpovediac odhodiť rebrík potom, čo po ňom vystúpil hore.) Musí tieto vety prekonať, potom uvidí svet správne.“ [40] Traktátje teda rebríkom, po ktorom keď vystúpime, uvidíme svet správne. Uvidíme, že svet sa skladá z faktov, ktorých obrazy si robíme. Týmito obrazmi sú vety nášho jazyka a tak jazyk ako aj svet majú spoločnú logickú formu, a zároveň: „hranice môjho jazyka znamenajú hranice môjho sveta.“ [41]
Teória logického atomizmu je skutočne na prvý pohľad veľmi očarujúca. Ponúka nám totiž krištáľovo čistý obraz na logike postaveného sveta a jazyka, ktoré spolu dokonale korešpondujú. Jazyk aj svet je možné analyzovať a správna analýza je kľúčom k odstráneniu filozofických zmätkov a omylov (objavením a upresnením „skutočného“ významu), a teda k následnému porozumeniu. Niet sa čo čudovať, že logický atomizmus na dlhú dobu počaril nielen obom jeho „tvorcom“, ale aj niektorým ich nasledovníkom [42]. Napriek tomu sa teória logického atomizmu ukázala ako nesprávna a cesta logickej analýzy jazyka ako neschodná. Tak sa po Wittgensteinovom návrate do Cambridga v roku 1929 začala táto teória postupne rúcať ako domček z kariet, až sa napokon zrútila úplne.
Pád logického atomizmu
Po dopísaní Traktátu sa Wittgenstein prestal venovať filozofii s presvedčením, že vyriešil všetky jej podstatné problémy. Vrátil sa k nej (a do Cambridga) až takmer po desiatich rokoch, v roku 1929. V tom čase už bol Traktát veľmi populárnym a rozsiahlo diskutovaným dielom (nie len) v Cambridgi. Jedným z jeho čitateľov bol matematik a filozof Frank Ramsey. V roku 1923 bola v časopise Mind uverejnená jeho recenzia Traktátu, ktorou podľa všetkého vytiahol prvú kartu z traktátového domčeka. Na základe niektorých Ramseyho pripomienok, predovšetkým tých, ktoré sa týkali logickej formy[43] , Wittgenstein prehodnotil niektoré svoje traktátové stanoviská, výsledkom čoho bola tretia práca publikovaná počas jeho života – Niekoľko poznámok o logickej forme. Predniesol ju po svojom návrate do Cambridga v roku 1929 na Výročnom spoločnom zasadaní Aristotelian Society a Mind Association.[44] Myšlienka možnosti analýzy jazyka a sveta po úroveň logických atómov a teda aj obrazová teória jazyka je v nej zachovaná, ale Wittgenstein prehodnotil svoje traktátové názory o logickej forme a logickej možnosti a nevyhnutnosti. Podľa neho pred analýzou nemožno usúdiť, akú formu budú mať atomárne vety (kým v Traktáte ich označoval ako elementárne, v tomto prípade sa priklonil k Russellovmu názvu) po analýze. Formy, ktoré sú vo výrazoch badateľné na prvý pohľad, sú akýmisi normami nášho jazyka, do ktorého „množstvím různých způsobů promítáme množství různých logických forem.“ [45]. Jestvujú formy, ktoré „mají jen malou podobnost s normami běžného jazyka“ [46]. Sú to formy priestoru a času, ktorých predmetmi sú napríklad farby, zvuky, atď., a ktorých širokú rozmanitosť, podľa Wittgensteina, nemožno presne uchopiť našimi výrazovými prostriedkami, a práve preto musia do atomárnych výrokov o týchto predmetoch vstupovať čísla. Tento názor je zrejmým odklonom od traktátovej koncepcie, pretože podľa tej boli atomárne vety tvorené len zreťazením mien, ktorých úlohou bolo zastupovať v daných vetách predmety sveta. Čísla nemali v traktátových atomárnych (resp. elementárnych) vetách čo robiť. „Výskyt čísel ve formách atomických výrokov podle mého názoru není jen rysem speciálního symbolismu, nýbrž podstatným a vposledku nevyhnutelným rysem reprezentace. A čísla budou muset do těchto forem vstoupit, budem-li – jak říkáme v běžném jazyce – mít co do činění s vlastnostmi, jež připouštějí stupňování, t.j. s vlastnostmi jako délka intervalu, výška tónu, jas nebo červeň barevného odstínu atd. Pro tyto vlastnosti je charakteristické, že jeden jejich stupeň vylučuje všechny ostatní.“[47] To, že jeden stupeň vylučuje iný, napokon odkazuje na ďalší odklon od niektorých traktátových názorov. Prvým je názor, že všetka možnosť a nevyhnutnosť je logickou možnosťou a nevyhnutnosťou. Predsa to, že niečo nemôže byť zároveň červené i biele, je nemožnosť, ktorú môže dokladovať aj fyzika, a nie je dôvod nazdávať sa, že je to nemožnosť výhradne logická. Toto bol jeden z problémov, ktoré zdôrazňoval Ramsey vo svojej recenzii a napokon ho Wittgenstein prijal. Druhý odklon predstavuje názor, že atomárne vety nie sú od seba nezávislé. Taktiež súvisí s tým, že jeden stupeň vylučuje iný stupeň, alebo že jednoducho niečo nemôže byť zároveň červené i biele a podobne. Kým podľa Traktátu sú atomárne (elementárne) vety od seba nezávislé, v Niekoľkých poznámkach o logickej forme už Wittgenstein pripúšťa, že to tak nie, konkrétne, že atomárne výroky sa môžu vylučovať. Treba však zdôrazniť, že vylučovať sa neznamená byť v rozpore.
Niekoľko poznámok o logickej forme tak predstavuje prvý krok k prekonaniu Traktátu a teórie logického atomizmu. V nasledujúcom období sa Wittgensteinovo myslenie vyvíjalo veľmi rýchlo. Výsledkom nových myšlienok boli prednášky z rokov 1933 až 1935, po Wittgensteinovej smrti publikovaných pod názvomModrá a Hnedá kniha. Tieto už predstavovali úplné stroskotanie logického atomizmu a novú Wittgensteinovu filozofiu venovanú pragmatickému skúmaniu prirodzeného jazyka a takzvanýmjazykovým hrám, ktorým sa naplno venoval v ústrednom diele jeho neskorej filozofie – Filozofickýchskúmaniach. Wittgenstein teda pochopil, že jazyk ani svet nemajú tak logicky priezračnú štruktúru, ako sa pôvodne nazdával. Teória logického atomizmu nebola sumarizovaním a opisom skutočnosti, ale požiadavkou, ktorá sa však ukázala ako nesplniteľná a napokon ani nie nevyhnutná, ale skôr mätúca. „Čím důkladněji pozorujeme skutečnou řeč, tím silnějším se stává rozpor mezi ní a naším požadavkem. (Krystalická čistota logiky nevyplynula z mého poznání; nýbrž byla požadavkem.) Rozpor se stává nesnesitelným; je tu teď riziko, že požadavek se stane čímsi prázdným. – Ocitli jsme se na náledí, kde chybí tření, kde tedy podmínky jsou v jistém smyslu ideální, ale kde právě proto také nejsme s to jít. Jít chceme; pak tedy potřebujeme tření. Zpátky na drsnou půdu!“ [48] „Drsnou pôdou“ sa stal jazyk v kontexte jeho každodenného bežného používania. Ale to už je téma pre iný článok.
L i t e r a t ú r a
MONK, R.: How to read Wittgenstein. Londýn: Granta Books 2005, ISBN 1-86207-724-X.
RUSSELL, B.: Filozofia logického atomizmu. Bratislava: Kalligram 2004, ISBN 80-7149-708-8.
RUSSELL, B.: Jazyk a poznanie. Bratislava: Kalligram 2005, ISBN 80-7149-724-X.
WITTGENSTEIN, L.: Denníky 1914-1916. Bratislava: Kalligram 2005, ISBN 80-7149-713-4693.
WITTGENSTEIN, L.: Filosofická zkoumání. Praha: Filosofický ústav AV ČR 1993, ISBN 80-7007-040-4.
WITTGENSTEIN, L.: Modrá a Hnedá kniha. Bratislava: Kalligram 2003, ISBN 80-7149-439-9.
WITTGENSTEIN, L.: Několik poznámek k logické formě. In: Reflexe, Filosofický časopis, 2004, č. 26, s. 107 – 113, ISSN 0862-6901.
WITTGENSTEIN, L.: Rozličné poznámky. Praha: Mladá fronta 1993, ISBN 80-204-0360-4.
WITTGENSTEIN, L.: Tractatus logico-philosophicus. Bratislava: Kalligram 2003, ISBN 80-7149-600-6.
P o z n á m k y
[1] WITTGENSTEIN, L.: Tractatus logico-philosophicus. Bratislava: Kalligram 2003, s. 75 (4.116).
[2] WITTGENSTEIN, L.: Rozličné poznámky. Praha: Mladá fronta 1993, s. 31.
[3] Ďalej len „Traktát“.
[4] Traktát, 4.002.
[5] Russell vo svojich prácach používal termín proposition viacznačne a v Zouharovom preklade Filozofielogického atomizmu (Bratislav: Kalligram 2004) sa tento termín objavuje ako propozícia, pričom má rovnaký význam ako termín veta. V danom preklade sa vyskytujú oba tieto termíny (teda propozícia ajveta), zjavne však v rovnakom význame. Aby som dodržala jednotnú terminológiu, budem v častiach článku venovaných Russellovi, s výnimkou citátov, používať len termín propozícia.
[6] RUSSELL, B.: Filozofia logického atomizmu, c. d., s. 17.
[7] Tamže, s. 43.
[8] Tamže, s. 20.
[9] Tamže, s. 22.
[10] Tamže, s. 32.
[11] Tamže, s. 42.
[12] Teda výrazy, ktoré sa nám bežne javia ako mená, napríklad Sokrates, Denisa, Trnava a podobne.
[13] Napriek tomu, že v Zouharovom preklade Russella sa používa termín deskripcia, namiesto termínuopis, hoci ich význam je totožný, budem radšej používať termín opis, ktorého význam je zrejmý aj pre laikov filozofie. Rovnako tak nevidím dôvod zavádzať nový termín – deskripcia – do terminológie používanej v tejto práci, keďže v slovenčine máme adekvátny termín toho istého významu. V citovaných výrazoch samozrejme zachovám pôvodný termín zo slovenského prekladu.
[14] RUSSELL, B.: Filozofia logického atomizmu, c. d., s. 104.
[15] Tamže, s. 51.
[16] Tamže, s. 54.
[17] Tamže, s. 64.
[18] Traktát, s. 33 (1.1).
[19] Tamže, s. 33 (1.11).
[20] Tamže, s. 33 (2).
[21] Tamže, s. 33 (2.012).
[22] Tamže, s. 35 (2.0124).
[23] Tamže, s. 39 (2.1).
[24] Tamže, s. 39 (2.14).
[25] Tamže, s. 41 (2.1512).
[26] Tamže, s. 43 (2.18).
[27] Tamže, s. 47 (3.1431).
[28] Tamže, s. 49 (3.21).
[29] Vidíme tu ďalší rozdiel medzi Russellom a Wittgensteinom: kým Russellove vlastné mená sú ako úplné symboly sémanticky sebestačné a majú teda význam aj mimo vetného kontextu, mená vo Wittgensteinovom chápaní majú význam len vo vete.
[30] Traktát, s. 73 (4. 11).
[31] Wittgenstein píše nielen o nezmyselných filozofických vetách, ale aj o takzvaných vetách bez zmyslu – vetách logiky (kontradikcie a tautológie). Sú bez zmyslu, pretože nezobrazujú fakty, zároveň však nie sú nezmyselné, lebo sú súčasťou nášho symbolického jazyka. Ďalej spomína aj vety etiky a estetiky v presvedčení, že nič také nemôže existovať, lebo etika aj estetika (a taktiež logika) sú transcendentálne; prekračujú hranice sveta a vo svete nejestvuje nič ako fakty etiky. Ak nejestvujú fakty etiky, nemôžu jestvovať ani vety etiky. Bližšie Traktát, s. 91, 93, 103, 113.
[32] Traktát, s. 73 (4.112).
[33] Tamže, s. 49 (3.23).
[34] Tamže, s. 55 (3.325).
[35] Tamže, s. 49 (3.25).
[36] Tamže, s. 49 (3.26).
[37] Tamže, s. 83 (4.221).
[38] Tamže, s. 87 (4.26).
[39] Tamže, s. 97 (5).
[40] Tamže, s. 173 (6.54).
[41] Tamže, s. 137 (5.6).
[42] Mám na mysli predovšetkým predstaviteľov Viedenského krúžku, pre ktorých sa WittgensteinovTraktát stal kľúčovo diskutovaným dielom, najmä pokiaľ ide o obrazovú teóriu jazyka a vety filozofie. Je však dôležité uviesť, že v čase najväčšej „slávy“ Traktátu už Wittgenstein začal prehodnocovať niektoré svoje „rané“ stanoviská a v značnej miere sa od nich odkláňať.
[43] Bližšie RAMSEY, F. P.: Recenzia knihy L. Wittgensteina Tractatus logico – philosophicus. In : WITTGENSTEIN, L.: Denníky 1914 – 1916. Bratislava: Kalligram 2005, s. 205 – 222.
[44] Pozri MONK, R.: How to read Wittgenstein. Londýn: Granta Books 2005, s. 58.
[45] WITTGENSTEIN, L.: Několik poznámek k logické formě. In: Reflexe, Filosofický časopis, 2004, č. 26, s. 108.
[46] Tamže, s. 109.
[47] Tamže, s. 110.
48] WITTGENSTEIN, L.: Filosofická zkoumání. Praha: Filosofický ústav AV ČR 1993, s. 62 (§ 107).
Mgr. Vladimíra Vitálošová
Katedra filozofie
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity
Hornopotočná 23
918 43 Trnava