Anna A. Hlaváčová: Calderónov Vytrvalý princ v jazykovo pluralitnom prostredí Strednej Európy 19. storočia [Calderón’s The Perennial Prince in the linguistically pluralistic environment of 19th century Central Europe]. In: Ostium, vol. 21, 2025, no. 1. (review)

This work is licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivatives 4.0 International License.

Malovecký, Mojmír – Medveczká, Mária: La traducción eslovaca de El príncipe constante – la intención del traductor y el contexto de la traducción. Verbum – Analecta Neolatina XXV, 2024/2, s. 273 – 283. ISSN 1588-4309; https://doi.org/10.59533/Verb.2024.25.2.3
Dostupné na https://ojs.ppke.hu/verbum/article/view/1153

Fernando, el Infante Santo (1402 – 1443) syn portugalského kráľa z dynastie Avís, utýraný v maurskom zajatí, bol už za svojho života považovaný za svätca a mučeníka. Prečo nebol kanonizovaný? V Portugalsku na takú otázku odpovedia: Trop des évêques espagnols à Rome. (Priveľa španielskych biskupov v Ríme.)

Zato španielske zlaté storočie princovi Fernandovi vzdalo poctu Calderónovou[1] drámou Vytrvalý princ (El Príncipe constante). Historický základ fabuly, hrdina drámy rezonujúci s nastupujúcim romantizmom a skvostný básnický jazyk – to všetko spôsobilo, že dielo vyžiarilo do početných prekladov v kultúrnom prostredí strednej Európy.

V roku 1809 vyšiel v Berlíne nemecký preklad Augusta Schlegela.[2] P. Calderóna predstavil vo viedenských prednáškach jeho brat Friedrich. Ale Viedeň nebola jediným centrom nového kultúrneho prúdenia. V Jene študoval polyglot Leopold Petz (1794 – 1840). Bolo to v čase, keď v blízkom Weimare pôsobil J. W. Goethe. Možno preto predpokladať, že Schlegelov preklad bol Petzovi známy, no videl jeho limity, a tak sa podujal preložiť Calderóna do nemčiny nanovo. Petzov preklad[3] vyšiel v Košiciach v roku 1824 spolu s ďalšími dielami svetovej drámy. V tých rokoch Ignaz Olfers (1793 – 1872), ktorý pôsobil ako diplomat v Portugalsku a Brazílii, napísal historickú biografiu o Don Fernandovi, záujem o ktorého prekračoval hranice literatúry.[4] Jeho kniha prispela k záujmu o Calderóna, ktorého dielo sa dočkalo nových vydaní. Petzov preklad mal nepochybne svoje kvality, keďže v roku 1830 vyšiel v Budapešti ako samostatné dielo.[5]

V roku 1868 vydal svoj – podľa jeho vlastných neskorších slov školácky[6] – preklad Calderóna z nemčiny do slovenčiny Pavel Blaho,[7] ktorý v tom čase študoval teológiu v Ostrihome.

Až o dva roky nato v roku 1870 vychádza maďarský preklad. Za jeho realizáciou stáli Gyula Greguss a Vilmos Győri.[8] V súvislosti s týmto prekladom nie sú bez zaujímavosti životopisné dáta jedného z autorskej dvojice prekladateľov. Gyula Greguss učil na evanjelickom lýceu v Pešti, no jeho otec Michael Greguss učil na lýceách v Prešove a Bratislave a synov dal študovať na evanjelickom lýceu v Rožňave. Gyulov brat Ágost Greguss prekladal Shakespeara, Corneilla a Moliéra. U celej rodiny predpokladáme široké jazykové kompetencie, medzi nimi nepochybne i znalosť slovenčiny. Polyglot Vilmos Győry, evanjelický pastor a prekladateľ Nového zákona, bol dokončovateľom rozpracovaného prekladu.

Blaho sa ku Calderónovi vrátil na vrchole intelektuálnych síl a v roku 1895 vydal nový preklad.[9] Autori Malovecký a Medveczká identifikovali v jeho preklade niekoľko významových posunov, ktoré dávajú do súvisu s prekladateľovou duchovnou dráhou: Fortúnu Blaho nahrádza Božou prozreteľnosťou, večnú slávu Portugalska interpretuje ako večný život. Ako katolícky kňaz, erudovaný v teológii, chce významovým posunom komunikovať ochotu zomrieť bez vyhľadávania mučeníckej smrti, a preto repliku „y por la fe muramos, pues a morir venimos“ posúva do významového kondicionálu „keby nám prišlo zomrieť za vieru v Boha.“

Táto tendencia kontrastuje s romantickou tendenciou k nihilizmu, ktorá našla dlhú ozvenu v poľskom prostredí. Juliusz Slowacki preložil Calderóna po návrate z cesty do Svätej zeme (1844). Osobná rezonancia exulanta, ktorý sa nachádzal v parížskom exile so situáciou dramatického hrdinu, sa nevyhýbala expresívnym formuláciám, vďaka čomu o vyše storočie transponovala do svetoznámej Grotowskeho inscenácie, odrážajúcej odhodlanie tvárou v tvár novým typom trápenia a neslobody.

Štúdia autorskej dvojice Medveczká – Malovecký nadväzuje na ich predošlé zahraničné[10] a domáce publikácie.[11] Neusiluje sa kriesiť prekonané prekladateľské počiny, ale presvedčivo evokuje súvislosti a dobový kontext, v ktorom záujem o Calderóna prekračoval konfesionálne a jazykové hranice a určitá prekladateľská súťaživosť sa odohrávala medzi rôznymi jazykovými prostrediami monarchie. Zasluhuje si pozornosť ako prípadová štúdia, vynikajúco evokujúca svet zašlých čias, či vecnejšie kultúrnu atmosféru 19. storočia. Nepriamo nám kladie aj otázku, či nám čisto národný rámec nie je priúzky a či vytvára dostatočné intelektuálne výzvy.

Ako príspevok k teórii prekladu je hodenou rukavicou súčasným prekladateľom, keďže inscenovateľný preklad Vytrvalého princa v slovenčine nám ešte stále chýba.

L i t e r a t ú r a
P. Calderón de la Barca: Don Fernando. In: Slovenské noviny 1, 1868.
P. Calderón de la Barca: Az állhatatos fejedelem, Spanyol színműtár, 1. Pest: Kisfaludy Társaság 1870.
P. Calderón de la Barca: Stály kráľovič. In: F. R. Osvald (ed.): Tovaryšstvo II. Ružomberok 1895.
M. Malovecký – M. Medveczká: La traducción eslovaca de El príncipe constante – la intención del traductor y el contexto de la traducción. Verbum – Analecta Neolatina XXV, 2, 2024.
M. Malovecký, M. & M. Medveczká: Las traducciones más antiguas de las obras de teatro del siglo de oro español al eslovaco. In: C. Lupu (ed.): Studii Romanice II. Bucureşti: Editura Universităţii din Bucureşti 2018.
M. Malovecký, M. & M. Medveczká: Calderónov „Stály kráľovič” – Medzi originálom a prekladom. Philologia 1–2, 2019.
I. Olfers: Leben des standhaften Prinzen. Berlin – Stettin: Nicolaischen Buchhandlung 1827.
L. Petz: Tetralogie tragischer Meisterwerke der Alten und Neueren, zusammengestellt, aus den Ursprachen neu ubers. u. erlautert. Kaschau: Otto Wigand 1824.
L. Petz: Der standhafte Prinz. Aus den Ursprache neu ubers. u. erlautert. Kaschau (Pest): Wigand 1830.
A. W. Schlegel: Schauspiele von Pedro Calderon de la Barca. Zweiter Band. Spanischesches Theater Herausgegeben von August Wilhelm Schlegel, Berlin: Julius Eduard Hitzig 1809.

P o z n á m k y
[1] P. Calderón de la Barca (1600 – 1681).
[2] A. W. Schlegel: Schauspiele von Pedro Calderon de la Barca. Zweiter Band. Spanischesches Theater Herausgegeben von August Wilhelm Schlegel. Berlin: Julius Eduard Hitzig 1809.
[3] L. Petz: Tetralogie tragischer Meisterwerke der Alten und Neueren, zusammengestellt, aus den Ursprachen neu übers. u. erläutert. Kaschau: Otto Wigand 1824.
[4] I. Olfers: Leben des standhaften Prinzen. Berlin – Stettin: Nicolaischen Buchhandlung 1827.
[5] L. Petz: Der standhafte Prinz. Aus den Ursprache neu übers. u. erläutert. Kaschau (Pest): Wigand 1830.
[6] P. Calderón de la Barca: Don Fernando. In: Slovenské noviny 1, 1868, 63, 64, 65, 67, 68, 72, 73, 76.
[7] Preklad v tom čase vyšiel bez Blahovho súhlasu.
[8] P. Calderón de la Barca: Az állhatatos fejedelem, Spanyol színműtár, 1. Pest: Kisfaludy Társaság 1870.
[9] P. Calderón de la Barca: Stály kráľovič. In: F. R. Osvald (ed.): Tovaryšstvo II. Ružomberok 1895, 289 – 314.
[10] M. Malovecký, M. Medveczká: Las traducciones más antiguas de las obras de teatro del siglo de oro español al eslovaco. In: C. Lupu (ed.): Studii Romanice II. Bucureşti: Editura Universităţii din Bucureşti 2018, 1059 – 1064.
[11] M. Malovecký, M. Medveczká: Calderónov „Stály kráľovič” – Medzi originálom a prekladom. Philologia 1 – 2, 2019, 139 – 150.

Anna A. Hlaváčová
Centrum spoločenských a psychologických vied SAV
Šancová 56
811 05 Bratislava
e-mail: anna.a.hlavacova@gmail.com
ORCID: 0009-0008-4439-4132