SABOVÁ, T.: Bezpečný prístav. In: Ostium, roč. 7, 2011, č. 1.
Petra Vrtbovská: O ztraceném dítěti a cestě do bezpečí. Attachment, poruchy attachmentu a léčení. Tišnov: Sdružení SCAN 2010, 210 s.
Som rada, že sa v predaji objavila nová kniha o vzťahovej väzbe – poruchách attachmentu a o možnostiach liečby. Popri Bowlbyho knihe Väzba a Haštovej Ku koreňom lásky a úzkosti je to ďalšia publikácia ktorá sa venuje problematike citového puta medzi matkou a dieťaťom. Vrtbovská je známa ako spoluautorka knihy o Pesso Boyden psychoterapii (PBSP) a mnohé z jej princípov využíva aj vo svojej novej knihe.
Kniha vznikla na podnet rodičov detí, ktorým sa autorka v praxi venuje – zameriava sa na deti, ktoré prežili ťažké traumatické detstvo. Prináša v nej svoje skúsenosti z praxe v Inštitúte rodinnej starostlivosti Natama, kde sa zaoberá terapiou traumatizovaných detí a ich rodičov a poukazuje na možnosti aplikácie princípov PBSP aj pri vzdelávaní náhradných rodičov. PBSP je efektívna aj pre mladých ľudí, ktorí prežili veľkú časť detstva v dysfunkčnej rodine.
V prvých kapitolách autorka približuje teóriu attachmentu. Attachment predstavuje blízku emočnú väzbu medzi matkou a dieťaťom. Vrtbovská skúma význam raného citového puta matka-dieťa a jeho vplyv na vzťahy človeka v priebehu jeho ďalšieho života. Poukazuje na dôležitosť blízkosti druhého človeka, u dieťaťa na význam rodičovskej postavy ako jeho bezpečnej základne. Zdôrazňuje význam atmosféry, ktorá obklopuje dieťa v prvých mesiacoch života. Zvlášť dôležité je, ako sa dieťa cíti v prítomnosti matky a otca, aké pocity v ňom vyvoláva ich prítomnosť. Na vývin dieťaťa má zásadný vplyv kvalita interakcií s blízkymi ľuďmi. Citová väzba k rodičom sa stane vzorom pre ďalšie vzťahy človeka k iným aj k sebe samému. Schopnosť vytvárať kladné citové vzťahy je významne ovplyvnená charakterom prvej citovej väzby.
Zdôrazňuje dôležitosť prvých skúseností dieťaťa (prvých stretnutí, vzťahov, miest a pod.), ktoré zanechávajú stopy v mozgu. Na základe raných skúseností, ktoré človek prežíva prvýkrát, sa vytvára v mozgu základná vnútorná mapa. Dieťa získava počiatočné skúsenosti so vzťahmi cez rodičov. Prvý vzťah si vytvára s matkou a s otcom. Postoj rodičov k dieťaťu sa prejavuje v každej chvíli ich vzájomného kontaktu. Dieťa sa cíti inak pri matke, ktorá sa oňho stará s láskou, a inak v prítomnosti matky, ktorá je nervózna. Bezpečie, ktoré dieťa prežíva vo vzťahu s blízkou osobou, si postupne zvnútorňuje a vytvára si podľa jeho vzoru bezpečnú základňu. Starostlivosť, ktorú poskytujú rodičia dieťaťu v prvých rokoch života do 3 až 5 rokov, sa stáva modelom prežívania seba a sveta. Ak dieťa prežíva dostatočne dlhý čas bezpečie vo vzťahu s blízkou osobou, integruje túto skúsenosť a vníma seba a svet ako dobré. V opačnom prípade vníma seba a svet ako zlé.
Autorka poukazuje na význam prvej skúsenosti aj v dospelosti. Dôležité sú pocity, ktoré človek pri tom prežíva, napr. prvé stretnutie s partnerom. Tie dávajú situáciám zmysel. Ak sú príjemné, máme tendenciu podobné zážitky vyhľadávať aj v budúcnosti. Ak sa cítime v určitej situácii nepríjemne, náš mozog si ju uloží ako negatívnu a budeme sa v budúcnosti snažiť podobným situáciám vyhýbať.
Dieťa prichádza na svet bezmocné a závislé od starostlivosti iných. Vývoj dieťaťa pri narodení je nedokončený, týka sa to najmä vývinu mozgu a nervovej sústavy. Mozog človeka sa vyvíja 23 až 25 rokov a jeho vývin priamo súvisí s atmosférou, v akej dieťa žije, a so starostlivosťou a interakciami, s akými sa stretáva.
Na základe Eriksonovej vývinovej teórie o vytváraní dôvery v prvých mesiacoch života autorka vysvetľuje rozvoj zdravého attachmentu a porúch citového pripútania. K lepšiemu pochopeniu problematiky pomáhajú ilustrácie, ktoré výstižne vyjadrujú túto teóriu.
Ďalšia časť je venovaná druhom attachmentu. Prejavom zdravého a bezpečného attachmentu je dôvera dieťaťa k rodičom a nádej, že svet je bezpečný. Vlastné potreby sú vnímané ako oprávnené a ako tie, ktoré môžu byť naplnené. Dieťa dôveruje tomu, že môže účinne ovplyvňovať svet a spoľahnúť sa na iných.
Autorka približuje typy attachmentu podľa štýlu rodičovskej starostlivosti: istý a neistý attachment. Neistý attachment rozdeľuje na podtypy: úzkostný, vyhýbavý a dezorganizovaný, ďalej nijaký a reaktívny attachment. Bezpečná väzba sa prejavuje adekvátnym napĺňaním potrieb dieťaťa rodičmi. Úzkostný typ pochádza zo štýlu rodičovskej starostlivosti, v ktorej rodičia napĺňali potreby dieťaťa podľa vlastných nálad, ich správanie k dieťaťu bolo nekonzistentné. Vyhýbavý typ je typický pre deti, ktorých rodičia boli citovo neprítomní. Dezorganizovaný typ sa vyskytuje u detí, ktoré sa v strese správajú dezorientovane, chaoticky, chýbajú im stratégie pre zvládanie nárokov života. Ako ďalší typ vzťahovej väzby autorka uvádza aj nijaký attachment. Ten je typický pre deti, ktoré boli opustené hneď na začiatku života a zažili striedanie opatrovateľov, čo môže byť základom pre rozvoj asociálnych osobností. Posledným typom je reaktívny attachment, ktorý sa týka detí, ktoré v prvých rokoch života zažili vážne zanedbávanie, zneužívanie, separáciu od matky. Ide o vážnu poruchu citového puta medzi matkou a dieťaťom. Jedným z jeho prejavov je, že sa dieťa správa k cudzím ľuďom s nadmernou prítulnosťou v snahe pripútať sa k niekomu. Ide o deti z detských domovov a kojeneckých ústavov.
Kľúčom k zdravému attachmentu je psychické zdravie, zrelosť rodičov a bezvýhradne pozitívny vzťah k dieťaťu. V knihe je zdôrazňovaný význam milujúcej materskej postavy a rodičov ako bezpečnej základne pre dieťa. Dieťa potrebuje pre svoj život dobrých rodičov. Ak vyrastá v láskyplnom a podpornom prostredí, kde sú uspokojované jeho potreby, cíti sa v bezpečí. Keď sa takéto situácie často opakujú, dieťa si k nim vytvorí väzbu. V prípade, že je toto pripútanie dostatočne silné a na chvíľu vznikne nepríjemná situácia, príliš to neprekáža, keďže dieťa má veľa pozitívnych skúseností a pevné puto.
V časti venovanej attachmentu z hľadiska neurobiológie a neuropsychológie autorka poukazuje na dôležitosť kvality raných interakcií pre formovanie neurónových sietí. Uvádza rozdiel medzi úlohou pravej a ľavej hemisféry, ako aj vplyv prevládajúcich emócií v prvom období života na formovanie mozgových štruktúr. Poznatky z neuropsychológie korešpondujú s princípmi práce PBSP.
Po vysvetlení teórie attachmentu prechádza autorka ku kapitole venovanej traume. Témou je raná trauma a komplexná vývinová trauma. Ak dieťa vyrastá v emočne a sociálne priaznivom prostredí, je predpoklad, že sa z neho vyvinie integrovaná osobnosť. Zdravý vývin je narušený v prípade dlhodobého zanedbávania jeho potrieb či týrania a zneužívaniu. Malé dieťa má obmedzené zdroje a možnosti vlastnej záchrany. Nemôže z ťažkej situácie odísť fyzicky, a preto nastane psychický únik – disociácia. Ide o jednu z foriem prežitia traumatických situácií tak, že sa psychika rozdelí na dve časti. Tento mechanizmus slúži na ochranu dieťaťa. Dôsledkom opakovaných tráum je poškodené sebapochopenie, pri ktorom dieťa obracia zlosť, ktorá patrí ohrozujúcej osobe, samo proti sebe. Autorka rozlišuje jednorazovú traumu a komplexnú traumu. Jednorazová trauma predstavuje ťažkú udalosť, ktorá sa odohráva na pozadí kvalitného rodinného prostredia. S dostatočnou podporou rodiny je veľký predpoklad úspešného spracovania danej traumy a návratu psychiky do rovnováhy. V prípade komplexnej vývinovej traumy ide o opakované traumatizácie dieťaťa v ranom období života, čo sa prejavuje narušením vývinu mozgu a „syndrómom zlého ja“ s narušenou schopnosťou sebaregulácie.
V ďalšej časti autorka približuje terapiu porúch attachmentu, jednou z nich je pomoc rodiny. Ako vhodnú formu terapie pre traumatizované deti odporúča Pesso Boyden psychoterapiu (PBSP) alebo dyadickú vývojovú psychoterapiu (DPP). Oba druhy psychoterapie autorka bližšie predstavuje a vysvetľuje.
Záverečná časť je venovaná možnostiam rodinného systému, resp. tomu, ako prispieť k liečbe dieťaťa s poruchou attachmentu. Autorka poukazuje na potrebu, aby náhradní rodičia prešli kvalifikovanou prípravou a mali zabezpečenú špecializovanú odbornú podporu. Táto kapitola ponúka množstvo praktických odporúčaní pre tých, ktorým je dieťa zverené. Je tu zdôraznená náročnosť ich úlohy a zároveň je im ponúknutá podpora v tomto poslaní.
Knihu uzatvára niekoľko zápiskov z „denníka adoptívnej matky a otca“, čo vhodne dopĺňa problematiku spracovávanú v knihe a prináša pohľad zo strany rodičov. Autorka prináša aj mnohé kazuistiky a ukážky z vlastnej praxe s deťmi. Kniha obsahuje množstvo ilustrácií, ktoré výstižne vysvetľujú celú problematiku.
Mgr. Tatiana Sabová
Psychologička a psychoterapeutka
Psychiatrické oddělení Nemocnice Ostrov, ČR