Nedávno som mal možnosť zúčastniť sa obhajoby jednej diplomovej práce z oblasti výtvarného umenia. Súvisel s ňou obsiahly teoretický text. Autorom bol umelec Ladislav Pálmai. Nasledujúci príspevok reflektuje myšlienky jeho teoretickej práce a ich zviditeľnenie v umeleckom diele.
Autor textu pri svojom premýšľaní o tom, čo je skutočné, a o tom, čo je preludom, vychádzal z platónskej tradície v jej parafilozofickej verzii, odvolával sa na skupinu mysliteľov, kam patria Francúz René Guénon, Maďar Béla Hamvas… To, čo považujeme zvyčajne za neprekračovaný horizont nášho života, sa tu odhaľovalo ako bez-vedomie, spánok a zvyčajne absentujúci svet platónskych ideí, inak povedané oblasť ducha, sa tu odkrývali ako pravá realita. Vrátiť sa späť do oblasti ducha, aby som použil skôr novoplatónsky jazyk, znamená spomínať a spomenúť si, znamená pri pripomínaní nájsť svoje pôvodné ja, svoje ja-samo (na tomto mieste si nie som istý, aký jazyk práve používam, fenomenologický?). Prevládajúci prístup je azda skôr gnostický než platónsky, ak si uvedomíme, že platonizmus avant la lettre a novoplatonizmus explicitne brojil proti tým, ktorí „tvrdia, že demiurg sveta je zlomyseľný a že svet je zlý“ (Enneady II, 9). Pôsobivosť textu však nie je v presnom sledovaní myslenia toho či onoho autora, spomeniem znova Platóna, potom Buddhu, ale v predstavení myslenia, ktoré je dnes vzácne prinajmenšom v profesionálnej filozofii. V údive zo styku s týmto textom sa bezpochyby stiera rozdiel medzi oslabeným dualizmom platónskym a prísnym dualizmom gnostickým.
Pálmai si nekladie otázku skutočnosti/preludu bez podkladu, akoby zavesenú do prázdna teórie, kladie si túto otázku v očakávaní, že odpoveď presvetlí jeho prirodzený prístup k tomu, čo ho stretáva. Týmto prirodzeným prístupom je byť vystaveným, odrážať, reflektovať podnety prichádzajúce zvonka. Takými podnetmi sa vytvára, kryštalizuje to, k čomu prichádzajú. Začarovaný kruh nie je vo filozofii neobvyklý, ba akoby bol spolu s contradictio in adjecto príznakom nároku na ušľachtilosť. Má mu byť naporúdzi pri jemnom odkrývaní toho, čo je to prežívanie, základný termín, v ktorom sa zbiehajú jeho intuície.
Aby rozbil strnulý rámec dvojice skutočnosť/prelud a ukázal jeho pohyb, dianie či vývoj, vedie nás vo svojom texte kapitolou Nasledovanie, ako by som ju zjednodušene nazval. Kapitola ukazuje pochodovosť prebúdzania sa k sebe-samému, pohyblivú dvojdomosť, náležanie k dvom poriadkom, prebudenie zvyčajne nie je dosť prebudené, z prebudenia sa prebúdzame. Nasledovanie je nasledovanie spomenutých podnetov prichádzajúcich z takzvaného vonkajška do takzvaného vnútrajška, ktoré nás pohýnajú k sebe. Môže ním byť stretnutie sa s druhým človekom, s textom, s udalosťou, s výnorom v sebe samom (ktorý je svojou odlišnosťou akoby prišelec zvonka) a bezpočet iných. Na úrovni premýšľania nasledovanie dynamizuje pomedzie medzi našou všednou realitou, ktorá je vlastne ilúziou, a nebezprostredne danou okamihovosťou či večnosťou, hoci tá je vlastnou realitou. Nasledovanie je však aj premostením, ktoré umožňuje človeku konať a konať aj osobitným spôsobom umenia. Umenie môže byť vyjadrením, ako hovorí autor, vizualizáciou stavu nachádzania Seba, ako aj poukázaním na prejavy zabudnutia seba, je buď anamnetickým alebo amnetickým.
Dva z artefaktov, ktoré sa tu núkajú, sú dokladom mnohosti figúr, ktoré tento prístup v sebe obsahuje či rodí. Heterón, ako Pálmai nazýva prebujnenie chorobného života na živote samom, na telíčku stvorenia. Sefirot v podobe sarkofágov rozmiestnených do stromu, sarkofágov, ktoré sú nimi v dvojitom zmysle, najprv tým, že po takzvanom rozbití nádob sa rozbila jednosť do upadlej mnohosti, život sa zriedila zriedenie obsahuje podiel smrti, a v druhom zmysle, sarkofágy sú uzavreté, niežeby veko bolo prirazené k spodku posmrtnej schránky,schránka je celistvá, nieto tu veka, no aby sa rozbitie nádob vrátilo späť k vytúženému pôvodnému stavu, inak povedané, aby sa pozemská božia prítomnosť Šechina mohla vrátiť k absolútne nedosiahnuteľnému En Sof, sefirot musia komunikovať.
Preberme si to: Telíčko stvorenia spodobuje život vo všetkých jeho formách, nižších, no najmä vyšších: Novotvar, heterogénny útvar, heterón spodobuje bujnenie nižšieho spôsobu bytia, vysávanie sily a intenzity zo života v jeho celistvosti. Toto parazitujúce stvorenie nemá tvár, je uzavreté do seba, „vidiace“ len do seba a neznalé inakosti.
Práve akoby-keramické holuby sú spomínanými sarkofágmi. Sarkofágmi, pretože spodobujú uzavretosť tam, kde by komunikujúce sefirot mali znázorňovať vzájomnú otvorenosť. Otvorenosť je naznačená v pohyblivých až unikavých holuboch, no náznak je vzápätí znehybnený v uzavretej schránke. Sefirot sú každá odkázaná sama na seba, bez možnosti vyšvihnúť sa vyššie alebo pritiahnuť nižšiu vyššou.
Uzavretosť tu prestupuje obe roviny: symbolický poriadok spodobnenia sefirot a „subjektívne“ spodobnenie stvorenia. Heterón sa tvaruje len v súvise s uzavretosťou na jednej sefirotickej úrovni a nemožnosťou preniknúť inam. Vo svojich realizáciách akoby Pálmai oslaboval nebezpečenstvo gnózy svojho textu v prospech učenia o prestupovaní, o komunikácii, prinajmenšom ako prostriedku.
Text sa vyznačuje osobitým štýlom prepojeným s ontológiou v ňom traktovanou. Rozvíja sa zvláštnym spôsobom, pohybuje sa vpred a súčasťou pohybu je prevzatie jeho „výsledku“ do tohto pohybu. Pohyb nie je lineárny, ale akosi hromadiaci, vyznačuje sa schopnosťou zhŕňať vo vete/vetách, ktoré prídu po rozvoji, výsledky tohto rozvoja, vie postaviť pred nás to všetko, čo by sme mali mať na pamäti ako nasledovníci textu.
Mgr. Róbert Karul, PhD.
Filozofický ústav SAV
Klemensova 19
813 64 Bratislava