Kaščáková, S.: Ako Danielovi Pastirčákovi uletela mama alebo ak naozaj túžiš, jedného dňa vzlietneš. In: Ostium, roč. 13, 2017, č. 1.
Daniel Pastirčák: Rozprávka o lietajúcej Alžbetke. Bratislava: Artforum, 2016. 62 s.
Aj keď sa motív lietania objavuje v mnohých prozaických a básnických textoch pre deti v svetovej aj v slovenskej literatúre, predsa len Alžbetka D. Pastirčáka lieta zaujímavo, povšimnutiahodne. Za zmienku iste stojí, že známy kazateľ, básnik, prozaik a esejista venoval knihu svojej mame Alžbete k 80. narodeninám, a že v mladosti naozaj plachtila na vetroni.
Povrchovú vrstvu textu tvorí príbeh Alžbetky, ktorá túži lietať, ale vo chvíli, keď sa snaží byť pravdivá k sebe aj k iným, čo sa v náznaku javí aj ako jej neposlušnosť, paradoxne krídla stráca. Príbeh vykresľuje jej život v spojení s rodinou a s prírodou, so starosťami a radosťami, ktoré prináša. Alžbetka nakoniec krídla veľmi zvláštnym spôsobom získa. Príbeh sa odohráva v imaginatívnom časopriestore, ktorý je obrazom reálneho sveta, ale mechanizmy jeho fungovania pôsobia na niektorých miestach v texte odľahčene a jednoduchšie. Ide o náročnejší lyricko-imaginatívny typ rozprávky. V hĺbkovom sémantickom pláne je rozprávka podobenstvom o pátraní po autenticite života. Tomu zodpovedá symbolika motívov (túžba lietať, symbol krídel, symbol zlatej klietky, biely prach zo spálených krídel, plameň sviece, nezábudkové pole a pod.), symbolika postáv (veľké Modro nad nami a v nás, Blahoslav, Dúhový Vtáčik, Goldshit – zlatý (ťarbavý) panák a pod.) aj symbolika farieb.
Postavy v rozprávke sú rozostavené ako v rodinnej konštelácii, sú spojené silným putom – rodovým koreňom, ktorý nie je možné jednoducho preťať alebo sa tváriť, že neexistuje. Sila rodiny, prejavujúca sa už pri inšpirácii vzniku knihy, keď syn píše knihu svojej mame, odkazuje na jej hodnotu a na životné príbehy ľudí všeobecne, ale aj veľmi intímne.
Starenka Anči a starček Janči žijú svoj život v objatí voňavej záhrady, a kým sa starenka stará o rodiacu záhradku, starček lieta, možno trochu nezodpovedne, po svete. Nikto nevie, kde sa v ňom to lietanie vzalo, aj on sám sa k nemu vyjadruje len minimálne: „Musíš mať krídla v srdci. (…) ak naozaj túžiš, jedného dňa vzlietneš.“ (s. 7). Keď sa cez metaforické zobrazenie narodí Alžbetka, starček Janči – otec, jej daruje krídla a ona si vychutnáva lietanie, až kým sa nezaľúbi do Dúhového Vtáčika. Starček Janči jej dúhového vtáčika zakáže a vyberie jej ženícha podľa vlastného gusta, lebo ju má rád a chce, aby sa mala čo najlepšie. Alžbetka však ženícha, ktorý sa podobá na zlatú klietku, odmieta a nechce vstúpiť do vzťahu s ním, nechce vojsť do klietky. Starček sa nahnevá, krídla jej vezme, spáli a ona už viac nemôže lietať. Smutná Alžbetka pri prechádzkach po krajine stretne chlapca Jána s belasými očami, prirastú si k srdcu a začnú spolu žiť. Chlapec sa už viac nevolá Ján, ale Blahoslav (ide o skutočné meno starého otca D. Pastirčáka): „Odteraz budeš znova Blahoslav. Spolu nám bude blažene a slávne.“ (s. 25). Chytia sa za ruky a rozbehnú sa spolu do života. Vtedy sa stane to, po čom Alžbetka veľmi túžila: „Ako Alžbetka a Ján bežali, horizont sa pred nimi strácal; teraz by nikto neuhádol, kde končí lúka a kde začína nebo. ‚Lietame!‘ zvolala Alžbetka.“ (s. 24). Bohuslav nosí vo vrecku vzácnu guličku z detstva, je zo zeleného skla a vidieť cez ňu do celého sveta. Narodia sa im z nej tri deti, dvaja chlapci: Sivé Očko a Havranie Krídlo a dievčatko Spievajúci Vlas. Aj v tomto prípade ide o zhodu s realitou, lebo chlapec a dievča sú súrodenci D. Pastirčáka a sám spisovateľ vystupuje v rozprávke ako Havranie Krídlo.
Alžbetka, už ako mama, prežíva vo svojom srdci a na svojom tele obrovskú bolesť zo strachu o svoje milované deti. Má ohromnú intuíciu, vie vycítiť, keď je deťom ťažko, keď si podľa vlastných túžob hľadajú životné cesty. Je to bolesť lásky, ktorú človek môže okúsiť v každom stave a veku, nielen v prežívaní materinských citov. Nejde o bolesť zničujúcu, ale často nevyhnutnú, aby sa človek stal pravým človekom: „musíš byť trpezlivý a nesmieš sa báť pádov. Jedného dňa to pochopíš – práve tam na dne, keď už nevládzeš vstať, začína lietanie.“ (s. 60). Alžbetka vo svojom živote už párkrát vzlietla a stále verí, že sa jej to ešte podarí, že raz jej narastú krídla. V rozprávke D. Pastirčáka rastú krídla z utrpenia. Ale nie zo sebazničujúceho, z trápenia, ktoré odmietame, ale z prijatia rán, ktoré sme utŕžili na životnej ceste. Pri ich podrobnejšom skúmaní zbadáme, že to, čo sa nám zdalo ťažké a zraňujúce, nás ženie dopredu: „Z tvojich rán ti raz narastú krídla.“ (s. 60).
Tu sa ukazuje, že Pastirčákova rozprávka nekalkuluje len s ľúbivo plynúcim dejom, nevyberá si jednoduché cesty, nevytesňuje ťažkosti života a smrti. Keby sa autor a spolu s ním čitateľ vyhýbali týmto ťažkým témam, stratili by svoju dôstojnosť, svoju veľkosť a slobodu. Pastirčák je známy ako autor, ktorého diela majú meditatívny charakter a kresťansko-duchovný rozmer. Už jeho debut Damiánova rieka (1994) sa vyznačuje myšlienkovou hĺbkou príbehov, ktorá sa zväčšuje múdrosťou, vierou, hľadaním pravdy, krásy a dobra. Jeho postavy sa musia „premôcť“ na ceste za tým všetkým. Aj Alžbetku stoja jej vlastné krídla a lietanie veľa úsilia (celý život), znova je to obraz cesty a zároveň bolestného pohybu smerom čo najbližšie k pravde o ľudskom živote.
Mýtická jednota života a smrti je tiež pre Pastirčákove diela príznačná. Dnešná doba presadzuje užívanie si života, zábavu, mladosť, sex, akoby smrť k životu ani nepatrila a už vôbec nie do života detí. Ale deti majú s prítomnosťou (s motívom) smrti vo svojom živote aj vo vlastnom kultúrno-spoločenskom priestore veľa skúseností. Detský recipient sa so smrťou stretáva v televízii vo filme alebo v televíznych správach, v počítačových hrách, na sociálnych sieťach, ide však o smrť vzdialenú, ktorá sa ho nedotýka priamo, týka sa iba nepriateľov, reálnych alebo imaginárnych. Je zaujímavé, že ľudová slovesnosť smrť nevyradila, nepoprela a nájdeme ju v rozprávkach, baladách, povestiach aj v ľudových piesňach.
V poetickej rozprávke D. Pastirčáka nemá hlavné slovo smrť, lebo jej „súperom“ je láska, ktorá dáva prežívanému zmysel, aj keby bolo prežívané ťažké. Tak, ako detský čitateľ často povrchne vníma smrť, môže vnímať nepresne aj lásku, ktorá nie je iba o vlastnom uspokojení, pôžitkárstve, ale jej legitímnou tvárou je aj bolesť. Pastirčákove literárne postavy uplatňujú lásku ako vnútorné rozhodnutie darovať sa. Ak lietanie je pohyb k pravde o ľudskom živote, pohyb k smrti, ale aj k životu, k túžbam, k zmyslu, tak láska je u D. Pastirčáka proces, nie statická póza ani miznúca emócia.
V rozprávke niektoré postavy zomierajú a ich smrť je znázornená symbolom lietania, aj keď na inom mieste v texte znamená lietanie radosť zo života a pod. Také znázornenie sa môže zdať až naivné, ale výjavy, v ktorých sa odohrávajú životy Pastirčákovej rodiny evokujú napr. obrazy M. Chagalla. V dielach tohto maliara je viditeľná detskosť a naivita, ale bolo by nesprávne mýliť si ich s jeho neschopnosťou vyjadriť sa umelecky na úrovni, lebo Chagall ovládal všetky maliarske techniky a bol veristický autor, tzn. že mal blízko k naturalizmu a zobrazoval skutočnosť s vernosťou do najmenších podrobností. Napriek tomu popieral fyzikálne zákony a svoje postavy nechal na obrazoch lietať. Tematicky sa často vracal do detstva a rodného kraja. To všetko sa dá odčítať aj z rozprávky D. Pastirčáka.
Chagall bol majster farby, symbolov a príbehov a sám vraj vravieval, že farba je všetko. Ak je správna farba, je správna i forma. Aj D. Pastirčák je majster farby a zrejme to vyplýva aj z jeho výtvarného talentu a záujmu, ktorý už neraz umelecky potvrdil. V tomto prípade vytvoril naozaj farebnú rozprávku, lebo okolo Alžbetky je obrovské množstvo farebnej symboliky: modré Modro (obloha, absolútno, to, čo nás prevyšuje a volá nás na tento svet, Boh, nádej a pod.), biely popol (popol zo stratených krídel…), žltý kanárik (asociácia Pastirčákovej veselej neposednej sestry), čierny chodník v červenom lístí (cesta k smrti, tma, krv…), zlatý prach (vzácnosť…), zlatý panáčik (nepotrebné bohatstvo, ťarbavosť…) a i.
Pastirčákove rozprávkové postavy smerujú k životným pravdám bez nepríjemne didaktizujúcich momentov, ale jeho texty, ktoré majú podobu poeticko-básnickej výpovede, vyžadujú skúseného čitateľa. Kľúčovým manuálom zachytenia Alžbetkinho príbehu je básnický jazyk a zároveň je prostriedkom vytvorenia magického a nevšedného z toho, čo by sme mohli ľahko prehliadnuť (krásne obrazy prírody) alebo z toho, čo môže byť podľa niektorých čitateľov na zobrazenie v detskej literatúre až neprípustné, nevhodné (napr. spomínaná smrť).
Estetika a zážitok z diela s presahom do emocionálneho sú silnými zdrojmi na vytvorenie emotívneho napätia v čitateľovi, ktoré je podstatné pre recepciu tohto textu, lebo sa celý javí ako makrometafora. Magickosť, básnickosť, snovosť, lyrizácia, vyčerpávajúca symbolika významov a hodnotové bohatstvo je nádielka, ktorú síce sám autor nazval rozprávka, ale venoval ju primárne svojej osemdesiatročnej mame. Dvojadresnosť rozprávky teda budú verifikovať až detskí čitatelia, ale Pastirčákova práca so slovom a fantazijnou predstavou bude pre nich iste príťažlivá, aj keď významové posolstvo, ktoré je vyjadrované naprieč celou rozprávkou prostredníctvom rafinovane zvolenej symboliky, si budú môcť dekódovať až vo vyššom veku.
Ilustrátorka Veronika Klímová rozprávku interpretuje pomocou krehkého akvarelu. Ľudské postavy, zvieratá, rastliny aj veci pôsobia v jej prevedení láskavo, zraniteľne až naivne. Ich „naivita“ a jednoduchosť v jej maliarskom rukopise však neznamená hlúposť, ale čistotu.
Z čistoty ľudského srdca vychádza aj Pastirčákovo riešenie rozprávkového príbehu, je naplnením myšlienky z jeho knihy: „ak naozaj túžiš, jedného dňa vzlietneš.“ (s. 7).
Silvia Kaščáková, PhD.
Katedra predškolskej a elementárnej pedagogiky PF KU
Hrabovská cesta 1
034 01 Ružomberok
kascakova@gmail.com