Cieľom môjho príspevku bude načrtnúť, ako sa súčasná filozofia mysle a filozofia jazyka v otázke vrodenosti obracia na poznatky modernej vedy. Napriek tomu, že je s vedou v úzkom spojení, stále môžeme hovoriť o týchto koncepciách primárne ako o filozofických a nie vedeckých. Vzťah filozofie a vedy sa v týchto špecifických problémoch nevyvinul až v súčasnej filozofii, ale už v novoveku, kedy sa teórie vrodenosti ideí ako aj ich kritika spájali s poznaním vtedajšej fyziky a optiky. V súčasnosti sa tento vzťah prenáša na iné prírodné vedy, teda vedy v užšom zmysle – napríklad na neurobiológiu, teórie evolúcie, genetiku, a pod., ale aj na iné oblasti skúmania, respektíve vedy v širšom zmysle – napríklad informatiku, kognitívne vedy, lingvistiku a podobne. Súčasná filozofia je pri skúmaní teórií vrodenosti nepredstaviteľná bez spolupráce s inými oblasťami ľudského poznania a nemôžeme ju od nich izolovať. Filozofia si dnes pri riešení problémov, ktoré sa predtým považovali za čisto filozofické, pomáha špeciálno-vedným výskumom.

Skôr, než sa obrátime k súčasnej analytickej filozofii a nativizmu, pozrime sa, ako sa teórie vrodenosti vyvíjali v novovekej filozofii práve vzhľadom na ich vzťah k vede. Nativizmus predstavuje taký názor vo filozofických skúmaniach, podľa ktorého sú isté pojmy, predstavy, schopnosti či dispozície vrodené. Oproti nemu stoja ne-nativistické názory, ktoré by sme zjednodušene mohli označiť za empirické. Netradične sa v tejto časti chcem venovať problému, ktorý novoveká filozofia priniesla na strane „oponentov“ vrodenosti. V nasledujúcej časti príspevku sa preto nebudem obracať na Reného Descarta a na filozofiu, ktorú nazývame racionalistickou, ale na opačnú stranu myšlienkového spektra, na stranu empirickej filozofie. Toto rozdelenie novovekej filozofie uvádzam len orientačne, pretože deliaca čiara medzi týmito dvoma myšlienkovými smermi je na mnohých miestach nejasná, respektíve sa v prepojení na súčasné teórie vrodenosti ukazuje ako nie celkom opodstatnená.

Vzťah filozofie k vedeckému skúmaniu sa ukazuje v novoveku na často opomínanom probléme, ktorý nachádzame v Rozprave o ľudskom rozume Johna Locka. Takzvaný Molyneuxov problém pochádza od írskeho filozofa a politika Williama Molyneuxa a nesie sa filozofickou tradíciou novoveku až k súčasnosti. Tento problém, respektíve otázka, ktorú Molyneux kladie Lockovi v dvoch listoch,[1] vyvstala z vedeckého skúmania v oblasti optiky, ktorá bola v tom období veľmi populárna. Postupne sa stala otázkou, nad ktorou sa zamýšľali mnohí filozofi aj v nasledujúcom období a bola vyriešená až na pôde empirických skúmaní a očnej chirurgie. Aj keď môžeme povedať, že tieto skúmania ju rozriešili s vysokou pravdepodobnosťou, stále však ostáva predmetom filozofických analýz, aj keď už len v podobe okrajového problému. Molyneuxov problém teda vychádza z vedy, postupuje filozofickou tradíciou a znovu sa navracia na vedeckú úroveň, pretože len empirické skúmania dokážu rozhodnúť, ktorý z teoretických konceptov je platný.

Znenie Molyneuxovej otázky poznáme z Lockovej Rozpravy o ľudskom rozume z 2. knihy 9. kapitoly:

„Predstavme si človeka, slepého od narodenia, ktorý medzitým dospel a naučil sa svojím hmatom rozlišovať kocku a guľu z  rovnakého kovu a takmer rovnakej veľkosti, takže vie povedať, keď ohmatá jednu i druhú, čo je kocka a čo guľa. Predpokladajme ďalej, že sme kocku a guľu umiestnili na stole a slepec nadobudne zrak. Otázka znie: vie rozlíšiť a povedať, čo je guľa a čo kocka, iba na základe svojho zraku prv, ako by ich ohmatal?“[2]

William Molyneux na otázku o rozlíšení a pomenovaní gule a kocky odpovedá záporne. John Locke vo svojej odpovedi na uvedený problém súhlasí s Molyneuxovou zápornou odpoveďou, aj keď z predchádzajúcich kapitol Lockovej Rozpravy by mohol vyplývať opak. Možeme sa totiť pýtať, ako je možné, že John Locke súhlasí s Molyneuxovou odpoveďou, ak pre neho idea tvaru je ideou, ktorú môžeme vnímať prostredníctvom viacerých zmyslov.[3] Nesmieme zabúdať, že idea tvaru je pre Locka jednoduchou ideou, čo znamená, že tvorí jeden jednotný jav či predstavu v mysli, ktorá sa nedá rozložiť.[4] Ak sa idea tvaru gule a idea tvaru kocky nedá v mysli rozložiť, potom by idea gule vnímaná hmatom a idea gule vnímaná zrakom mali v mysli vyvolať jednu predstavu gule. V takomto prípade by však Lockova odpoveď mala znieť: „Áno.“

Aj keď Locke v 8. kapitole 2. knihy rozlišuje medzi ideou a kvalitou ako medzi tým, čo je bezprostredným predmetom vnímania, myslenia a chápania na jednej strane a silou prítomnou v telese, ktorá v nás nejakú ideu vyvoláva na strane druhej,[5] charakterizuje následne tvar ako primárnu kvalitu telesa. Primárne kvality telies patria k samotnému pojmu telesa,[6] nedajú sa od neho oddeliť a zostávajú pri všetkých zmenách a premenách telesa rovnaké. Primárne kvality v nás vyvolávajú jednoduché idey, medzi ktorými Locke vymenúva aj v tejto časti Rozpravy tvar. Ak je teda tvar primárnou kvalitou telesa, čiže primárnou kvalitou každej gule a každej kocky a nedá sa od nich oddeliť, ako je potom možné, že Locke k nemu pri analýze Molyneuxovho problému pristupuje ako ku kvalite, ktorá v zraku slepca, ktorý ho práve nadobudol, nevyvolá rovnakú ideu, ako ten istý tvar vyvolal pomocou hmatu?

V tomto bode sa nám však ukazuje interpretačný problém Molyneuxovej otázky. Ak sa pozrieme na Molyneuxovu otázku, ako ju nachádzame v Lockovej Rozprave, zistíme, že v sebe zahŕňa dve rôzne otázky:[7]

1. Ak sa slepcovi napraví zrak, dokáže rozlíšiť, ktorý z objektov je guľa a ktorý kocka na základe zrakových vnemov bez toho, aby ich ohmatal?

2. Dokáže ich aj pomenovať?

Ak sa presnejšie pozrieme na Lockovu odpoveď, zistíme, že odpovedá len na druhú zo spomenutých otázok. Muž, ktorému sa práve vrátil zrak, by nedokázal pomenovať, ktorý tvar je kockou a ktorý guľou. Ale dokázal by ich aspoň rozlíšiť?

Problém s možnými intepretáciami toho, ako mal Locke odpovedať na Molyneuxov problém, spočíva v tom, kde Locke umiestňuje Molynexovu otázku vo svojom diele. Nie je súčasťou 5. kapitoly 2. knihy, kde sa hovorí o jednoduchých ideách rozličných zmyslov, ale 9. kapitoly rovnakej knihy, kde sa hovorí o vnímaní. V paragrafe 8 sa dočítame, že zmyslové vnemy sú ovplyvniteľné úsudkom a že sa na základe usudzovania môžu u dospelých ľudí meniť. Ako príklad tu spomína guľu: „Keď sa pozrieme na jednofarebnú guľu, napríklad zlatú, alabastrovú alebo čiernu, je isté, že sa pritom vtlačí do našej mysle idea plochého, rozlične tieňovaného kruhu, s rozmanitými stupňami svetla a jasnosti, ktoré prichádzajú do našich očí. Keďže sme si cvikom navykli vnímať, aký druh javu v nás spravidla vyvolávajú vypuklé predmety, aké zmeny vytvárajú rozdielnosť zmyslovo vnímateľných tvarov a telies pri odrazoch svetla, usudzovanie v dôsledku dlhého návyku okamžite mení javy na ich príčiny.“[8] Na objasnenie toho, ako usudzovanie mení ideu plochého kruhu na ideu vypuklej gule, uvádza Locke práve nami spomínaný problém a po jeho nastolení zase pripomína, že takéto usudzovanie si nevedome zamieňame za bezprostredné vnímanie na základe návyku.[9]

Molyneuxova otázka sa tak posúva do roviny rozdielneho vnímania dvojrozmerných a trojrozmerných predmetov. Zároveň sa ukazuje rozdiel medzi bezprostredným vnímaním a usudzovaním na základe zvyku. Lockova odpoveď sa tak značne komplikuje, pretože v sebe zahŕňa niekoľko rôznych interpretácií.

Vráťme sa však k Molyneuxovmu problému. Filozofická analýza tohto problému priniesla tak kladné, ako aj záporné odpovede. Každý filozof upravoval podmienky, v ktorých sa otázka interpretuje a podľa toho poskytol analýzu odpovede. Napríklad George Berkeley v Eseji o novej teórii videnia odpoveď na Molyneuxovu otázku zakladá na téze, že to, čo vidíme a to, čo cítime, nikdy nie je rovnaký objekt. Objektom zraku a objektom hmatu sú dve rozdielne veci, ktoré si často mýlime. Berkeley tak kritizuje už spomínané Lockove rozlíšenie na primárne a sekundárne kvality. Berkeley Molyneuxovu otázku spomína v paragrafe 132 v Eseji o novej teórii videnia, kde priamo cituje z Lockovej Rozpravy o ľudskom rozume. Svoju odpoveď na túto otázku zakladá na téze že to, čo vidíme a to, čo cítime, nikdy nie je rovnaký objekt. Objektom zraku a objektom hmatu sú dve rozdielne veci.[10] Práve v tejto téze spočíva kritika Lockových primárnych ideí, ktoré dokážeme vnímať prostredníctvom viacerých zmyslov. Pre Berkeleyho jednu a tú istú ideu tvaru nevnímame prostredníctvom hmatu aj prostredníctvom zraku. Aj keď sú isté idey, ktoré vnímame hmatom, spojené s istými ideami, ktoré vnímame zrakom, predsa len medzi nimi neexistuje také tesné prepojenie, ako tvrdil Locke.[11]

Berkeley uvádza dôvod, prečo si tieto dva druhy ideí mýlime: „…protože uspořádání viditelných idejí má stále stejné jméno jako uspořádání idejí hmatatelných, s nímž je spojeno, což nutne plyne z užívání jazyka a z jeho účelu.“[12] Aby sme sa vyhli zmätku, Berkeley navrhuje rozdeliť objekty, ktoré vnímame pomocou zraku na primárne a sekundárne. Sekundárne objekty vnímame len na základe primárnych, medzi ktoré zaraďuje svetlo a farby. Z tejto pasáže jasne vyplýva, v čom Berkeley kritizuje Locka. Berkeley totiž aj veľkosť zaraďuje medzi sekundárne objekty a to preto, že veľkosť vnímaná zrakom sa môže meniť. Na rozdiel od toho, veľkosť vnímaná hmatom sa nemení, z čoho vyplýva, že na vnímanie tejto kvality potrebujeme skúsenosť. Zároveň nám tým Berkeley ponúka odpoveď na Molyneuxov problém – slepý človek totiž práve z tohto dôvodu nedokáže prepojiť idey získané zrakom s ideami získanými hmatom.[13] Berkeleyho odpoveď na Molyneuxovu otázku adresovanú Lockovi je teda rovnako záporná, avšak z iných dôvodov.

Cieľom môjho príspevku nie je detailne sa venovať všetkým odpovediam a filozofickým analýzam, ktoré nájdeme v dejinách filozofie pri riešení Molyneuxovho problému. Spomeniem však ešte jednu kladnú odpoveď, ktorá je založená na dômyselnej analýze problému, tak na základe filozofického skúmania v teoretickej rovine, ako aj na empirických praktických skúmaniach. Denis Diderot analyzuje Molyneuxov problém v krátkej eseji nazvanej List o slepých pre tých, čo vidia. Tento list priamo reaguje na prvé pokusy s pacientmi, ktorým navrátili zrak, v tomto prípade ide o ženu, ktorú zbavili šedého zákalu. V období, keď veda a medicína postupovali dopredu totiž filozofi dúfali, že sa empiricky nájde odpoveď na ich teoretické otázky. Diderot hneď na začiatku svojej analýzy upravuje podmienky, v ktorých sa pokus založený na Molyneuxovom probléme má uskutočniť. Vyžaduje, aby sa pokus neuskutočnil hneď potom ako slepý, ktorého operovali, otvoril oči, pretože musí byť zmätený zo všetkých zrakových vnemov. Okrem toho Diderot navrhuje, aby sa kocka a guľa nahradili len dvojrozmernými tvarmi, teda štvorcom a kruhom. Následne rozdeľuje pôvodnú otázku na niekoľko čiastkových a nakoniec vo svojom metodologickom postupe rozdeľuje skupiny ľudí, pri ktorých by sa odpovede na čiastkové otázky mohli líšiť. Dôležité je uviesť, že kladná odpoveď, ktorá je teoreticky podložená a teda pre Diderota smerodajná, je odpoveďou, za ktorú by sa postavil aj slepý matematik (Nicolas Saunderson). Ten by jasne rozlíšil a pomenoval kruh a štvorec. Vedel by vysvetliť, že jeden vníma ako štvorec a druhý ako kruh na základe špendlíkov a nití. Chvíľu by váhal, či sa aj jemu tieto obrazce nezdajú, ale nakoniec by si spomenul na reakcie svojich študentov, ktorí sa týchto nití nedotýkali a napriek tomu mu rozumeli. „No keďže mi všetci rozumeli, všetci ľudia vidia rovnako: vidím teda štvorec naozaj ako štvorec a kružnicu naozaj ako kružnicu.“[14]

Posuňme sa teraz do súčasnosti a do vedeckých výskumov v oblasti zraku a optiky. Pawan Sinha s kolektívom iných vedcov a lekárov skúsili robiť pokusy podobné Molyneuxovmu problému v rámci projektu Prakash.[15] Mnoho detí v Indii je totiž slepých v dôsledku nedostatku vitamínu A. Od roku 2007 v rámci tohto projektu vyliečili 700 detí. Sinha podrobil testu 5 detí vo veku od 8 do 17 rokov, ktoré boli od narodenia slepé. Po operácii im najprv ukázali dva predmety a potom, ako im jeden z nich následne vzali, až 90% pacientov dokázalo správne identifikovať predmet, ktorý ostal. Keďže tento test vykonali 48 hodín po operácii, ukázalo sa, že slepé deti dokážu čoskoro po operácii vidieť relevantné vlastnosti objektov, ktoré sú potrebné pri Molyneuxovom teste. Keď im však kázali identifikovať objekt, ktorý predtým ohmatali, nedokázali určiť, o ktorý z predtým ohmataných objektov ide. Výsledky boli rovnaké, akoby len hádali, ktorý mnohostranný objekt predtým držali. V krátkom čase sa však tieto výsledky radikálne zlepšovali, až deti dokázali bez problémov určiť tvary. Preto svoj výskum uzavreli nasledovne: „Naše výsledky naznačujú, že odpoveď na Molyneuxovu otázku je pravdepodobne negatívna.“[16]

Mohlo by sa zdať, že Molyneuxova otázka je s konečnou platnosťou zodpovedaná. Avšak Shaun Gallagher vo svojej práci Ako telo formuje myseľ tvrdí, že Molyneuxova otázka bola nesprávne interpretovaná. Gallagher nestojí jednostranne na strane nativizmu, pretože argumentuje, že neskoršia skúsenosť výrazne vplýva na vývoj vrodenej schopnosti. Práve v tom vidí problém pri skúmaní Molyneuxovho problému – filozofi pri svojich interpretáciách nebrali do úvahy to, že pacienti, ktorí nadobudli zrak, nemohli rozvíjať svoje základné vrodené schopnosti preto, lebo zrak sa nepoužíval a zraková kapacita sa nemohla skúsenosťou rozvíjať. V takomto prípade slepec po operácií nemá ani také schopnosti ako novorodenec. Ak by sa však táto schopnosť u slepcov nejakým spôsobom vyvíjala, odpoveď na Molyneuxovu otázku by bola kladná.[17]

Na základe interpretácie Molyneuxovho problému teda vidíme, v akom tesnom vzťahu spolupracovala novoveká filozofia s vedou a jej skúmaním v otázke vrodenosti ideí. Tento vzťah sa z novoveku prenáša do súčasnosti nielen v prípade Molyneuxovho problému, ale aj v prípade súčasných teórií vrodenosti jazyka. Myslím si, že v prípade súčasných nativistických teórií a filozofie jazyka netreba zvlášť opisovať ich vzťah k neurovedám. To, že filozofia a špeciálne vedy, napríklad v spore nativizmus vs. ne-nativizmus jazykových schopností, kooperujú a majú kooperovať, je už skôr faktom a v súčasnej západnej filozofii nie je takmer žiadna hranica medzi filozofickou a vedeckou argumentáciou. Pokiaľ ide o filozofiu mysle a jej úvahy o mysli, vedomí, vzťahu tela a mysle a podobných problémoch, jej uvažovanie v súčasnosti nie je možné bez istej vedeckej platformy, naopak bolo by bez nej považované za nepresné a spiatočnícke, aspoň v západnej tradícii analytickej filozofie. Rovnako to platí aj v teóriách vrodenosti jazykovej schopnosti. Mnohé z argumentácií v prospech daných teórií sa zakladajú na dôkazoch, ktoré nám filozofom poskytujú práve vedy zaoberajúce sa ľudským mozgom. Za jednu z mnohých spomeniem prácu, ktorá vyšla aj v slovenskom preklade a po ktorej siahneme ako po jednej z prvých, keď sa začneme zaoberať práve uvedenými problémami. Steven Pinker vo svojej práci Slová a pravidlá pri rozdelení jazyka na mechanizmy, ktoré sú nám vrodené a na lexikón, ktorý sa musíme naučiť, na príkladoch pravidelných a nepravidelných slovies ukazuje, že tieto dve zložky „nachádzame“ v rozličných oblastiach mozgu. Celá 9. kapitola s názvom Čierna skrinka, ktorá vlastne tvorí jadro Pinkerových skúmaní, sa odvoláva na výskumy mozgu.

„V predchádzajúcich ôsmich kapitolách som tvrdil, že mozog má rozličné podsystémy pre slová a pravidlá. Nepozeral som pritom ľuďom do mozgu, ale hľadal som najlepšie vysvetlenie toho, ako ľudia rozprávajú, chápu, učia sa a reagujú na slová i vety. Otvárame teda čiernu skrinku nie pomocou skalpela, ale pomocou nových metód, ktoré nám umožňujú pozorovať živý mozog bez zásahov doň. Neuropsychológovia už dávno skúmajú pacientov s poškodeným mozgom a dokumentujú dôsledky tohto stavu na postihnutých.“[18]

Skúmanie mozgu, prepojení jednotlivých jeho častí, ktoré súvisia s rečou, skúmanie pacientov s poruchami mozgu predstavuje teda základ, na ktorom sa rozvíja filozofické uvažovanie o vrodenej jazykovej schopnosti. Neprekvapí nás už, keď v mnohých dielach filozofov – nativistov nachádzame podobné skúmanie, obrázky mozgu, dokonca aj fundované vedecké poznatky z tejto oblasti. Filozofi spolupracujú s vedcami a niektorí z nich sa dokonca zúčastňujú alebo navrhujú empirické pokusy a pozorovania.

Cieľom našej práce bolo ukázať, že rovnako sa filozofické a vedecké skúmania prepájajú pri riešení otázok vrodenosti aj v novoveku. Paradigmaticky sa to ukazuje v prípade Descartových vrodených ideí. Fyzika a ďalšie prírodné vedy dopĺňali Descartov systém poznania budovaný na základoch z vrodených ideí. Pre Descarta totiž systém poznania zahŕňal spolu s filozofiou, ako základom poznania, aj ostatné vedy, ktoré by sme mohli nazvať prírodnými vedami, a to tak, že netvorili navzájom konfliktné zložky. Neboli už síce jedným a tým istým celkom, ale viedli k rovnakému cieľu – k poznaniu, a to jedine tak, že na seba nadväzovali, tvorili sústavu, kde jednotlivé zložky boli nenahraditeľné. Ak sa držíme Descartovej analógie, tak ako každý strom by bez akejkoľvek svojej časti zahynul, tak ani poznanie nebolo pre Descarta možné bez filozofie a žiadnej z uvedených vied v jednom systéme. Filozofia a veda tak slúžili rovnakému cieľu a navzájom sa dopĺňali v systéme, ktorý stál na základoch postavených z vrodených ideí. Vrodenosť teda spájala všetky prvky a vedy vedúce k poznaniu.

Podobný vzťah sledujeme aj v prípade riešení Molyneuxovho problému. Denis Diderot sa napríklad k Molyneuxovej otázke stavia tak, že kým na ňu odpovie, teoreticky ju analyzuje a zamýšľa sa aj nad rozdielnymi podmienkami, ktoré ovplyvňujú odpovede, respektíve, ktoré by ovplyvnili empirické pokusy odpovedať na ňu. Diderot v Liste o slepých pre tých, čo vidia priamo reaguje na prvé pokusy s pacientmi, ktorým navrátili zrak, v tomto prípade išlo o ženu, ktorú zbavili šedého zákalu. V období, kedy veda a medicína postupovali dopredu, totiž filozofi dúfali, že sa empiricky nájde odpoveď na ich teoretické otázky. Rovnako to bolo aj v prípade Molyneuxovho problému. Diderot, okrem pacientky vyliečenej zo šedého zákalu, spomína aj vtedy najznámejšiu operáciu, ktorú uskutočnil William Cheselden v roku 1728.[19] Práve správa z tejto operácie vyvolala mnohé metodologické otázky, ktoré inšpirovali Diderota pri interpretácii Molyneuxovej otázky.

Diderot sa ako prvý z filozofov zamyslel nad tým, v akých podmienkach možno po operácii vôbec uskutočniť experiment. Zaujalo ho, že Cheseldenov pacient v prvom momente po operácii nebol schopný vidieť tak dobre ako od narodenia vidiaci človek. Nedokázal dlho rozoznať ani veľkosť, ani vzdialenosť a dokonca ani tvary.[20] Diderot vyžaduje, aby sa Molyneuxov pokus neuskutočnil hneď po tom ako slepý, ktorého operovali, otvoril oči. Tento človek musí byť totiž zmätený zo všetkých zrakových vnemov, ktoré sa na neho valia, rovnako ako nie je schopný svoje oči ešte používať, napríklad zaostriť na predmet a podobne. Až potom, ako si zvykne na zrakové vnemy, môže byť pokus uskutočnený. „Vôbec by som sa nečudoval, ani keby ma ubezpečili, že slepý od narodenia celé dva mesiace nič nerozoznal.“[21] Diderot dokonca navrhuje, aby pacient po operácii ostal v tme a až postupne si privykal na svetlo, teda aby sa učil vidieť v šere. Ak by sa totiž pokus založený na Molyneuxovej otázke uskutočnil hneď po operácii, nemohli by sme sa čudovať, že odpoveď na ňu bude záporná. Zároveň by sme však ani nezabezpečili podmienky na to, aby odpoveď mohla byť aj iná.

Denis Diderot vniesol do skúmaní Molyneuxovho problému nový pohľad. Na jednej strane sa zamyslel nad stavom vnímania slepca hneď po operácii, nad tým, či by tento človek vôbec bol schopný riešiť Molyneuxov problém. Na druhej strane sa zamyslel nad tým, akú úlohu môže hrať inteligencia, vzdelanie a povolanie v prípade odpovede. Diderot je jedným z príkladov filozofov, ktorí pri riešení problému vrodenosti postupovali tak filozofickými, ako aj vedeckými metódami. Diderotova argumentácia je tak na jednej strane založená na vedeckých výsledkoch, ktoré sa v novoveku dosiahli v prípade liečby slepoty, ale na druhej strane sú tieto výsledky zasadené do filozofického kontextu. Diderot by nedospel ku kladnej odpovedi na Molyneuxovu otázku, ak by nezvážil tak vedecké výsledky, ako aj teoretické a metodologické podmienky riešenia tohto problému. Diderot nám totiž ukazuje, ako veda a filozofia tvoria už v novoveku nerozlučnú súčasť pri riešení takého filozofického problému ako vrodenosť ideí. Ak by sa Diderot nezameral na vtedajšie výskumy a operácie slepoty, nedospel by ani v teoretickej rovine k takej dôkladnej interpretácii Molyneuxovho problému.

Aký je teda vzťah súčasnej filozofie v prípade teórií vrodenosti k vede? Ako na seba navzájom pôsobia?
Z interpretácie Molyneuxovho problému vyplývajú dva spôsoby, ako tieto vedné oblasti môžu medzi sebou pôsobiť.

1. Filozofii ostáva úloha kritického myslenia aj pri uvažovaní o vedeckých problémoch. Filozofia má totiž stále spochybňovať empirické skúmania a teórie, v našom prípade špecificky pri skúmaní mozgu a poznatkov kognitívnych vied, ako aj genetiky, evolučnej biológie, lingvistiky, antropológie, experimentálnej psychológie, pedagogiky, neurovied, umelej inteligencie a podobne.

2. Filozofia má poukazovať na nové témy, ktoré sú hodné vedeckého skúmania. V našom prípade si môžeme klásť otázky o ľudskej prirodzenosti a o tom, či sa dá napríklad geneticky určiť v prípade nášho druhu.

Skúmania súčasných filozofov – nativistov nás vedú k ďalším úlohám filozofie:

3. Filozofia má s vedou spolupracovať pri riešení filozofických problémov a otázok. Vieme, že teórie vrodenosti vyšli z oblasti filozofie mysle, kde sú myseľ a jej spojenie s telom, vedomie, intencionalita, kváliá a pod. oblasti skúmania, v ktorých sa filozofia nepohne bez vedeckých poznatkov. Rovnako je to v prípade jazykovej schopnosti.

4. Filozofia sa má pýtať, kam nás dovedú vedecké skúmania napríklad z etického hľadiska.
Na záver môžeme povedať, že nie je objavom súčasných nativistických teórií postupovať metódou kooperácie s prírodnými vedami a obracať sa na poznatky a objavy ich obdobia, ale môžeme poukázať na ich nadväznosť na tradíciu, ktorá sa koncipovala v novovekej filozofii pri riešení gnozeologických a epistemologických otázok v podobe vrodenosti ideí. Zároveň môžeme konštatovať, že nativizmus ako filozofický smer nedokáže nič bez spolupráce s vedou, ale na druhej strane si zachováva status filozofie, pretože nás vedie k otázkam o našej ľudskej prirodzenosti, ktoré patria pod filozofický štatút.

Treba poukázať aj na problémy spojené so spoluprácou tých dvoch rôznych vedeckých oblastí. Častý problém takejto úzkej spolupráce filozofie a prírodných vied predstavuje však zo strany filozofie príliš nízka flexibilita. Filozofi – nativisti často nedokážu priamo reagovať na súčasné výskumy, ktoré sa dotýkajú otázok vrodenosti. Aj keď sa sami zúčastňujú na výskumoch, treba povedať, že ich závery, ako je to v prípade mnohých Chomskeho úvah, sú jednostranné. Filozofické uvažovanie je totiž v mnohom subjektívne – v dielach filozofov – nativistov sa citujú len tie výskumy, ktoré vyhovujú ich teórii. To, čo pre Diderota predstaovalo východisko – operácie zákalov a empirické skúmania – už pre súčasných filozofov mnohokrát predstavuje len jeden z argumentov ich teórie. Stáva sa tak, že priorita prírodných vied pred filozofickým uvažovaním ešte posiľňuje svoju pozíciu a filozofi nedokážu reagovať dosť rýchlo na nové podnety zo strany vedy.

Nie je možné jednoznačne povedať, že spolupráca s prírodnými vedami je pre filozofov – nativistov stále prínosná. Treba však poukázať na to, že v prípade výskumov vrodenosti vznikal tento blízky vzťah už v novoveku. Filozofia a špeciálne vedy totiž kooperovali a majú spolu kooperovať – filozofi však nemôžu stratiť zo zreteľa cieľ svojho skúmania, ktorým má byť pravdivé poznanie aj danej problematiky.

L i t e r a t ú r a
BERKELEY, G.: Esej o nové teorii vidění. Pojednání o principech lidského poznání. Preložili M. Hubová a M. Tomeček. Praha: OIKOYMENH 2004.
DE BEER, E. S.: The Correspondence of John Locke. Volume 3. Oxford: Clarendon Press 1978.
DE BEER, E. S.: The Correspondence of John Locke. Volume 4. Oxford: Clarendon Press 1979.
DEGENAAR, M.: Molyneux’s Problem. Dordrecht, Boston, London: Kluwer Academic Publishers 1996.
DIDEROT, D.: Filozofické dialógy a state. Preložili A. Vantuch a Z. Mrlianová. Bratislava: Pravda 1984.
GALAGHER, S.: How the Body Shapes the Mind. Oxford: Oxford University Press 2005.
HELD, R., OSTROVSKY, J., DE GELDER, B., GANDHI, T., GANESH, S., MATHUR, U., SINHA, P.: The newly sighted fail to match seen with felt. In: Nature Neuroscience, roč. 14, 2011, č. 5.
LOCKE, J.: Rozprava o ľudskom rozume. Preložil. J. Letaši. Bratislava: Pravda 1983.
MORGAN, M. J.: Molyneux’s Question. Cambridge: Cambridge University Press 1977.
PINKER, S.: Slová a pravidlá. Preložil V. Krupa. Bratislava: Kalligram 2003.
RÖD, W.: Novověká filosofie 2. Preložil J. Karásek. Praha: OIKOYMENH 2004.
SAVONIUS-WROTH, S.-J., SHUURMAN, P., WALMSEY, J. (eds.): The Continuum Companion to Locke. London, New York: Continuum International Publishing Group Ltd 2010.

P o z n á m k y
[1] William Molyneux ju prvýkrát posiela Lockovi v roku 1688, list však adresuje jeho vydavateľovi a Locke naň nikdy neodpovie. Porov. DE BEER, E. S.: The Correspondence of John Locke. Volume 3. Oxford: Clarendon Press 1978, s. 428. Druhý list z roku 1693 je adresovaný priamo Lockovi a tvorí základ pasáže z Rozpravy. Porov. DE BEER, E. S.: The Correspondence of John Locke. Volume 4. Oxford: Clarendon Press 1979, s. 651.
[2] LOCKE, J.: Rozprava o ľudskom rozume. Preložil. J. Letaši. Bratislava: Pravda 1983, s. 116.
[3] Tamže, s. 97.
[4] Tamže, s. 88.
[5] Tamže, s. 104.
[6] Pozri RÖD, W.: Novověká filosofie 2. Preložil J. Karásek. Praha: OIKOYMENH 2004, s. 47.
[7] Na tento problém poukazuje napríklad SAVONIUS-WROTH, S.-J., SHUURMAN, P., WALMSEY, J. (eds.): The Continuum Companion to Locke. London, New York: Continuum International Publishing Group Ltd 2010, s. 180 alebo DEGENAAR, M.: Molyneux`s Problem. Dordrecht, Boston, London: Kluwer Academic Publishers 1996, s. 26.
[8] LOCKE, J.: Rozprava o ľudskom rozume, c. d., s. 115.
[9] Tamže, s. 116 – 117.
[10] BERKELEY, G.: Esej o nové teorii vidění. Pojednání o principech lidského poznání. Preložili M. Hubová a M. Tomeček. Praha: OIKOYMENH 2004, s. 35 – 36.
[11] LOCKE, J.: Rozprava o ľudskom rozume, c. d., s. 34 – 35.
[12] BERKELEY, G.: Esej o nové teorii vidění. Pojednání o principech lidského poznání, c. d., s. 36.
[13] Tamže, s. 49.
[14] DIDEROT, D.: Filozofické dialógy a state. Preložili A. Vantuch a Z. Mrlianová. Bratislava: Pravda 1984, s. 97.
[15] Pozri HELD, R., OSTROVSKY, J., DE GELDER, B., GANDHI, T., GANESH, S., MATHUR, U., SINHA, P.: The newly sighted fail to match seen with felt. In: Nature Neuroscience, roč. 14, 2011, č. 5, s. 551 – 553.
[16] Tamže, s. 553.
[17] GALAGHER, S.: How the Body Shapes the Mind. Oxford: Oxford University Press 2005, s. 168.
[18] PINKER, S.: Slová a pravidlá. Preložil V. Krupa. Bratislava: Kalligram 2003, s. 306.
[19] Pre rozsah a zameranie tejto práce neuvádzame Cheseldenovu správu. Úplný prepis správy možno nájsť v MORGAN, M. J.: Molyneux’s Question. Cambridge: Cambridge University Press 1977, s. 19 – 21.
[20] DIDEROT, D.: Filozofické dialógy a state, c. d., s. 89.
[21] Tamže, s. 93.

Tento príspevok vznikol na Katedre filozofie a dejín filozofie FF UPJŠ v Košiciach ako súčasť riešenia grantového projektu VEGA č. 1/0890/12 „Filozofické skúmanie povahy jazyka“.

Mgr. Katarína Hrnčiarová
Katedra filozofie a dejín filozofie
Filozofická fakulta
Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach
kat.hrnciar@yahoo.com