Maliarka Lucia Tallová (1985) rozvinula počas svojho štúdia a následnej dvojročnej samostatnej tvorivej činnosti pozoruhodný a nezameniteľný maliarsky štýl, vďaka ktorému je na prvý – odborný i laický – pohľad identifikovateľná v plejáde tzv. mladej slovenskej maľby. Absolvovala v roku 2011 maliarsky ateliér prof. Ivana Csudaia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a patrí k nemnohým absolventom, ktorí naplno vstrebali a zhodnotili kvalitné školenie, avšak vybrali sa výsostne vlastnou tvorivou cestou, bez použitia „skratiek“ vyšliapaných svojimi predchodcami.
Tallovej plátna, kresby, lightboxy a najnovšie aj grafiky kombinované s akvarelom, objekty a inštalácie sú rozprávačmi osobitého príbehu, ktorý sa postupne, v rámci zrenia jej tvorby, rozvíja, vrství a modifikuje. Tento vývoj je pozvoľný a pokojný (bez náhlych skokov či „živelných pohrôm“), ako premena ročných období alebo transformácia krajinného prostredia pod vplyvom času, a v predstavovaných výstavných výsledkoch sa javí ako podobne zákonitý.
Maliarka vo svojej tvorbe od začiatku využíva ornamentálne štruktúry a obrazce vytvorené autorskou technikou aplikovania vyšívaných a háčkovaných textílií na plochu plátna. Práca s čipkou vnáša do jej diel nielen špecifickú vizuálnu kvalitu, ale aj nevyslovený vnútorný význam. Rovnako od prvopočiatku sa na jej maľbách objavujú vzdialené krajinné horizonty, prekryté snovou atmosférickou clonou. Ďalším transformačným prvkom, ktorý neskôr (počas rezidenčného pobytu vo Viedni) vstupuje do jej maliarskej optiky, bol „Schwarzer Regen“ – čierny dážď, evokujúci ženský plač (roztečenú maskaru) alebo „plač“ znečistenej industriálnej krajiny.
Najaktuálnejšia kolekcia obrazov (vystavená prvýkrát na výstave My Tears Have Turned To Snow v ostravskej Industrial Gallery; 16. 4. – 10. 5. 2013) predstavila organické prelínanie všetkých týchto charakteristických momentov Tallovej tvorby a zároveň priniesla zaujímavé inovácie. V najnovších obrazoch je ornamentálny prvok čipky výrazne „stíšený“ a jeho úlohu optického a významového filtra preberá monochromatické, viac či menej transparentné „zatečenie“ alebo nežne „naružovelé“ zasneženie. Na pozadí takto zjemnených a znejasnených obrazov sa vynárajú horizontály a vertikály strohých chladných architektúr (anonymných aj identifikovateľných mestských dominánt), ktoré sú zdramatizované a „skrášlené“ práve len nadreálnou atmosférou. Výsledkom je intímna umelá realita, ktorú možno v najlepšom význame slova označiť za „ženskú“ – zjemnenú, skrášlenú, znejasnenú, zvnútornenú, a vďaka kvalite a intenzite Tallovej maliarskeho stvárnenia, aj za nadindividuálnu. Zaujímavosťou sú aj nové akvarely kombinované so sieťotlačou na ručnom papieri, na ktorých dominujú námety z 19. storočia. Ich výber a následné použitie nebol podmienený obsahom, teda tým, čo zobrazujú, ale mierou ich nostalgického a asociatívneho potenciálu, ktorý mohli vo výslednom diele uplatniť.
Tvorba Lucie Tallovej vychádza z reality, nikdy však nie je popisná. Jej maľby a kresby sú nefigurálne, avšak rozvíjané na predmetnom základe. Či už je ich námetom krajinná scenéria, alebo len malé fragmenty reality – vždy sú zahalené vizuálne aj významovo jedinečným atmosférickým rastrom, ktorý privádza Tallovej obrazy na hranice abstrakcie.
Napriek maliarkinmu „tichému“ osobnému aj umeleckému prejavu bola jej tvorba „už objavená“ a okrem jej autorských projektov sa pravidelne objavuje aj na kolektívnych výstavách doma i v zahraničí. Aktuálne nájdeme jej práce na výstave víťaziek súťaže Štipendium Radislava Matuštíka s názvom Panel Story (Galéria mesta Bratislavy, Pállfyho palác; 7. 5. – 16. 6. 2013), na kolektívnej výstave ONE STEP FORWARD VOL. 2 / BRNO 2013 (Dům pánů z Kunštátu, Brno; 17. 5. – 14. 6. 2013) a v októbri opäť v Bratislave vo výstavných priestoroch Artotéka na samostatnej výstave Lucia Tallová – Stories on paper (viac na: www.luciatallova.sk).
Foto: archív autorky a Industrial Gallery
