5. či stvorený intelekt potrebuje na videnie Boha nejaké stvorené svetlo

I q. 12 a. 5 arg. 1
Pri piatom sa postupuje takto. Zdá sa, že stvorený intelekt nepotrebuje na videnie esencie Boha nejaké stvorené svetlo. Totiž to, čo v zmyslových veciach svieti samo osebe, nepotrebuje nijaké ďalšie svetlo na to, aby bolo videné; teda aj v inteligibilných veciach. No Boh je inteligibilným svetlom. Teda nie je videný v stvorenom svetle.

I q. 12 a. 5 arg. 2
Okrem toho, ak je Boh videný cez nejaký prostriedok, nie je videný vo svojej esencii. No ak je videný v nejakom stvorenom svetle, je videný cez prostriedok. Teda nie je videný vo svojej esencii.

I q. 12 a. 5 arg. 3
To, čo je stvorené, nebráni nijakému stvoreniu v prirodzenom bytí. Ak je teda esencia Boha videná v nejakom stvorenom svetle, mohlo by byť toto svetlo pre nejaké stvorenie prirodzené. A tak toto stvorenie nebude potrebovať nijaké iné svetlo na videnie Boha, čo je nemožné. Nie je teda nevyhnutné, aby každé stvorenie potrebovalo na videnie esencie Boha dodatočné svetlo.

I q. 12 a. 5 s. c.
Avšak proti tomu stojí to, čo sa hovorí v Žalme 35, 10: „V tvojom svetle uvidíme svetlo.“

I q. 12 a. 5 co.
Odpovedám, pričom treba povedať, že čokoľvek, čo je pozdvihnuté k niečomu, čo presahuje jeho prirodzenosť, musí byť prispôsobené nejakou dispozíciou, ktorá je nad jeho prirodzenosťou. Napríklad ak má vzduch prijať formu ohňa, je nevyhnutné, aby bol na túto formu prispôsobený nejakou dispozíciou. Keď však nejaký stvorený intelekt vidí esenciu Boha, samotná esencia Boha sa stáva inteligibilnou formou intelektu. Preto treba, aby mu bola pridaná nejaká nadprirodzená dispozícia, aby bol pozdvihnutý na takúto výšku. Keďže teda prirodzená sila stvoreného intelektu nestačí na nazeranie Božej esencie, ako sa ukázalo, treba, aby mu z Božej milosti prišla sila pre poznanie. A toto zväčšenie intelektívnej sily nazývame osvietením intelektu, ako aj samotné inteligibilné veci sa nazývajú svetlom či jasom. A toto je svetlo, o ktorom sa hovorí v Zjv 21, 23, že „boží jas ich osvieti,“ totiž spoločenstvo blažených, ktorí vidia Boha. A na základe tohto svetla sa stávajú podobnými Bohu a to podľa 1 Jn 3, 2: „Keď sa zjaví, budeme mu podobní a budeme ho vidieť takého, aký je.“

I q. 12 a. 5 ad 1
K prvému treba povedať, že stvorené svetlo je nevyhnutné na videnie Božej esencie, no nie preto, že by sa ním Božia esencia stávala inteligibilnou, ale na to, aby sa intelekt stal schopným poznávať tak, ako sa mohúcnosť stáva schopnejšou konať na základe habitu. Tak je aj pre videnie vonkajších vecí nevyhnutné telesné svetlo, pretože robí okolie[1] priehľadným, aby mohlo byť hýbané farbou.

I q. 12 a. 5 ad 2
K druhému treba povedať, že toto svetlo sa nevyžaduje na videnie esencie Boha na spôsob podoby, v ktorej by bol Boh videný, ale ako nejaká dokonalosť, ktorá posilňuje intelekt pre videnie Boha. A preto možno povedať, že nie je prostriedkom, v ktorom by bol Boh videný, ale v čom je videný. A to neprekáža priamemu videniu Boha.

I q. 12 a. 5 ad 3
K tretiemu treba povedať, že dispozícia pre formu ohňa môže byť prirodzená len pre to, čo má formu ohňa. Preto svetlo slávy nemôže byť prirodzené pre stvorenie, iba ak by stvorenie malo božiu prirodzenosť, čo je nemožné. Totiž týmto svetlom sa rozumové stvorenie stáva podobným Bohu, ako sa povedalo.

6. Či spomedzi tých, ktorí nazerajú esenciu Boha, ju jeden nazerá dokonalejšie než iný

I q. 12 a. 6 arg. 1
Pri šiestom sa postupuje takto. Zdá sa, že spomedzi tých, čo vidia esenciu Boha, jeden nevidí dokonalejšie než iný. Totiž v 1 Jn 3, 2 sa hovorí: „Budeme ho vidieť takého, aký je.“ A on sám je jedným spôsobom. Teda všetci ho budú vidieť jedným a tým istým spôsobom. Teda nie dokonalejšie či menej dokonale.

I q. 12 a. 6 arg. 2
Okrem toho Augustín v knihe 83 otázok hovorí, že „jednu a tú istú vec nemôže jeden rozumom poznávať viac než druhý.“[2] No všetci, čo vidia esenciu Boha, intelektom uchopujú jeho esenciu, totiž Boha vidia intelektom, a nie zmyslom, ako je uvedené vyššie. Teda spomedzi tých, ktorí vidia Božiu esenciu, jeden ju nevidí jasnejšie než iný.

I q. 12 a. 6 arg. 3
Okrem toho, dve [okolnosti] môžu spôsobiť, že niečo vidí niekto iný dokonalejšie, a to buď zo strany viditeľného predmetu, alebo zo strany vidiacej mohúcnosti vidiaceho. Avšak zo strany predmetu tým, že predmet je prijímaný vo vidiacom dokonalejšie, totiž na základe dokonalejšej podobnosti. No to sa netýka tejto témy. Boh totiž nie je prítomný pre intelekt, ktorý ho vidí, prostredníctvom nejakej podobnosti, ale vo svojej esencii. Ostáva teda, že ak ho jeden vidí dokonalejšie než druhý, tak je to z dôvodu rozdielu intelektívnej mohúcnosti. A tak z toho vyplýva, že koho intelektívna mohúcnosť je prirodzene vyššia, ten ho vidí jasnejšie. To je však neprijateľné, keďže ľuďom sa v blaženosti sľubuje rovnosť s anjelmi.

I q. 12 a. 6 s. c.
Avšak proti tomu stojí to, že večný život spočíva vo videní Boha a to podľa Jn 17, 3: „To je večný život“ atď. Teda ak všetci budú vidieť esenciu Boha rovnako, všetci budú vo večnom živote rovní. No opak toho hovorí apoštol v 1 Kor 15, 41: „hviezda sa odlišuje od hviezdy v jasnosti.“

I q. 12 a. 6 co.
Odpovedám, pričom treba povedať, že spomedzi tých, čo vidia esenciu Boha, jeden ho bude vidieť dokonalejšie než iný. To však nebude na základe nejakej dokonalejšej podobnosti Bohu v jednom než druhom, pretože toto videnie nebude na základe nejakej podobnosti, ako sa ukázalo. Dôvodom bude to, že intelekt jedného bude mať pre videnie Boha väčšiu silu či schopnosť než [intelekt] druhého. No schopnosť videnia Boha nepatrí stvorenému intelektu na základe jeho prirodzenosti, ale na základe svetla slávy, ktoré spôsobuje, že intelekt sa stáva podobným Bohu, ako je zrejmé v vyššie povedaného. Preto intelekt, ktorý má väčšiu účasť na svetle slávy, dokonalejšie uvidí Boha. No väčšiu účasť na svetle slávy bude mať ten, kto má viac lásky, pretože kde je väčšia láska, tam je väčšia túžba. A túžba robí túžiaceho nejakým spôsobom vhodným a pripraveným na prijatie toho, po čom túži. Preto ten, kto bude mať viac lásky, bude Boha vidieť dokonalejšie a bude blaženejší.

I q. 12 a. 6 ad 1
K prvému treba povedať, že keď sa hovorí, že ho budeme vidieť takého, aký je, tak príslovka „ako“ vymedzuje spôsob videnia zo strany videnej veci. Takže zmysel [vety] je: budeme ho vidieť tak, ako je, pretože budeme vidieť jeho bytie, ktoré je jeho esenciou. No nevymedzuje spôsob videnia za strany vidiaceho, ako keby zmysel [vety] bol, že spôsob videnia bude tak dokonalý, ako je v Bohu dokonalý spôsob bytia.

I q. 12 a. 6 ad 2
A z toho je zrejmé aj riešenie druhej námietky. Keď sa totiž hovorí, že jeden nepoznáva jednu vec lepšie než iný, tak je to pravda, ak sa vzťahuje na poznanú vec, pretože ktokoľvek poznáva, že vec je inak než je, nepoznáva pravdivo. To však neplatí, ak sa to vzťahuje na intelektuálne uchopovanie, pretože intelektuálne uchopovanie jedného je dokonalejšie než intelektuálne uchopovanie druhého.

I q. 12 a. 6 ad 3
K tretiemu treba povedať, že rozdielnosť videnia nebude zo strany predmetu, pretože ten istý predmet bude prítomný pre všetkých, totiž esencia Boha, ani na základe rozdielnej účasti predmetu cez rozdielne podobnosti, ale bude [rozdielne] na základe rozdielnej schopnosti intelektu, nie však prirodzenej, ale oslávenej, ako sa povedalo.

7. Či uchopujú esenciu Boha úplne tí, ktorí ju vidia

I q. 12 a. 7 arg. 1
Pri siedmom sa postupuje takto. Zdá sa, že tí, ktorí vidia esenciu Boha, uchopujú Boha samého. Totiž apoštol v Flp 3, 12 hovorí: „Túžim však, aby som to nejakým spôsobom uchopil“. Aby však netúžil márne, sám hovorí v 1 Kor 9, 26: „tak bežím, no nie v neistote“. Teda sám uchopuje a tým istým spôsobom aj ostatní, ktorých k nemu pozýva, keď hovorí: „bežte tak, aby ste niečo uchopili“.

I q. 12 a. 7 arg. 2
Okrem toho, ako hovorí Augustín v knihe O videní Boha Paulíne: „Uchopovať znamená vidieť všetko tak, že vidiacemu nie je nič skryté“.[3] No ak je videná esencia Boha, je videný celý a nič z neho neostáva pre vidiaceho skryté, pretože Boh je jednoduchý. Teda ak niekto vidí esenciu, uchopuje ju.

I q. 12 a. 7 arg. 3
Ak by niekto povedal, že Boh je videný celý (videtur totus), no nie úplne (non totaliter), odporuje si. Slovo „úplne“ sa vzťahuje buď na vidiaceho, alebo na videnú vec. No ten, kto vidí esenciu Boha, vidí ho úplne, ak sa toto „úplne“ vzťahuje na videnú vec; lebo ho vidí tak, ako je, ako sa už povedalo. Aj vtedy, keď sa slovo „úplne“ vzťahuje na vidiaceho, bude vidieť esenciu Boha celou silou svojho intelektu. Teda ktokoľvek vidí Boha v esencii, bude ho vidieť úplne a bude ho uchopovať.

I q. 12 a. 7 s. c.
Avšak proti tomu stojí to, čo sa hovorí v Jer 32, 18 – 19: „Najsilnejší, veľký, silný, Pán zástupov je tvoje meno; veľký v rade a neuchopiteľný rozumom“. Teda nemôže byť uchopovaný.

I q. 12 a. 7 co.
Odpovedám, pričom hovorím, že uchopiť Boha je nemožné pre akýkoľvek stvorený intelekt, a ako hovorí Augustín, dosiahnuť Boha nejakým spôsobom mysľou je veľkou blaženosťou.[4]

Kvôli zrejmosti treba vedieť, že uchopovať znamená dokonale poznávať. No dokonale sa poznáva, čo je natoľko poznávané, nakoľko je poznateľné. Preto ak sa to, čo je poznateľné dokazujúcou vedou, pokladá za mienku na základe pravdepodobného dôkazu, tak sa to neuchopuje. Napríklad, ak niekto vie na základe dôkazu, že sa tri uhly trojuholníka rovnajú dvom pravým, tak to uchopuje. Ak by niekto jeho mienku prijímal ako pravdepodobnú preto, lebo tak hovoria múdri alebo mnohí, neuchopuje ju, pretože nedospieva k tomu dokonalému spôsobu poznania, ktorým je to poznateľné.

No nijaký stvorený intelekt nemôže dospieť k tomuto dokonalému spôsobu poznania Božej esencie, ako je poznateľná. Je to zrejmé z nasledovného. Totiž každá vec je poznateľná podľa toho, nakoľko je súcnom v akte. Teda Boh, ktorého bytie je nekonečné, ako sa ukázalo vyššie, je nekonečne poznateľný. No nijaký stvorený intelekt nemôže Boha poznávať nekonečne. Totiž stvorený intelekt poznáva Božiu esenciu dokonalejšie či menej dokonale podľa toho, nakoľko je zaliaty väčším alebo menším svetlom slávy. Keďže teda stvorené svetlo slávy, prijaté v nejakom stvorenom intelekte, nemôže byť nekonečné, je nemožné, aby nejaký stvorený intelekt poznal Boha nekonečne. Preto je nemožné, aby Boha uchopoval.

I q. 12 a. 7 ad 1
K prvému treba povedať, že uchopovanie má dvojaký význam. Po prvé, v prísnom a vlastnom zmysle slova [znamená], že niečo je obsiahnuté v uchopujúcom. A týmto spôsobom Boh nie je uchopovaný a to ani intelektom ani niečím iným. Dôvodom toho je, že je nekonečný a nič konečné ho nemôže obsiahnuť, aby ho niečo konečné nekonečne obsiahlo tak, ako sám je nekonečný. A o tento druh uchopovania ide v tejto otázke. Iným spôsobom sa berie uchopovanie voľnejšie, a to keď je uchopovanie v protiklade so sledovaním (insecutio). Ak totiž niekto niekoho dosahuje, keď už ho má, hovorí sa, že ho uchopuje. A týmto spôsobom Boha uchopujú blažení a to podľa Piesne piesní 3, 4: „Mám ho a nechcem ho viac stratiť.“ A tak rozmýšľajú o uchopovaní aj autority apoštolov. A týmto spôsobom je uchopovanie jedným z troch darov duše, ktorý zodpovedá nádeji; ako videnie zodpovedá viere a zakúšanie láske (fruitio charitati).

No my ľudia nie všetko, čo vidíme, už držíme či máme, lebo často nemáme veci, ktoré vidíme, v našej blízkosti alebo nie sú v našej moci. A niekedy veci, ktoré máme, nezakúšame, pretože sme si ich neobľúbili, a nie sú ani posledným cieľom našej túžby tak, aby našu túžbu naplnili a upokojili. No tieto tri veci majú blažení v Bohu, pretože aj ho vidia a vo videní ho majú prítomného, teda majú ho stále v moci vidieť. A tým, že ho majú, zakúšajú ho ako posledný cieľ, ktorý napĺňa túžbu.

I q. 12 a. 7 ad 2
K druhému treba povedať, že Boh sa nenazýva nepochopiteľným preto, že niečo z neho by nebolo videné, ale preto, lebo nie je tak dokonale videný, ako je [v sebe] viditeľný. Je to ako keď je nejaká [prísne] dokázateľná propozícia poznávaná na základe nejakého pravdepodobného dôvodu, pričom nič neostáva, čo by nebolo poznávané, či už je to subjekt, predikát alebo ich spojenie, no celá nie je dokonale poznávaná tak, ako je poznateľná. Preto Augustín, definujúc uchopenie, hovorí, že „celok sa uchopuje videním, pretože je tak videný, že nič z neho nie je skryté pre vidiaceho, lebo jeho hranice možno prehliadnuť. Hranice niečoho sa totiž spoznávajú, keď sa dospieva k hranici v spôsobe poznávania tejto veci.

I q. 12 a. 7 ad 3
K tretiemu treba povedať, že „úplne“ sa vzťahuje na predmet, no nie tak, že by celý predmet spadal pod poznanie, ale že spôsob bytia predmetu nie je spôsobom poznávajúceho. Kto totiž vidí esenciu Boha, vidí v ňom to, že existuje nekonečne a je nekonečne poznateľný, no tento nekonečný spôsob mu[5] nepatrí, totiž že sám nekonečne poznáva. Napríklad keď niekto môže pravdepodobne poznať, že nejaká propozícia je dokázateľná, aj keď sám ju nepoznáva na základe [vedeckého] dôkazu.

8. Či tí, ktorí vidia esenciu Boha, v Bohu poznávajú všetko

I q. 12 a. 8 arg. 1
Pri ôsmom sa postupuje takto. Zdá sa, že vidiaci esenciu Boha vidia v Bohu všetko. Totiž Gregor v 4. dialógu hovorí: „Čo je to, čo nevidia tí, ktorí vidia toho, ktorý vidí všetko?“[6] No Boh vidí všetko. Teda tí, ktorí vidia Boha, vidia všetko.

I q. 12 a. 8 arg. 2
Podobne, ktokoľvek vidí zrkadlo, vidí to, čo sa v ňom odráža. No všetky veci, ktoré sa stávajú alebo sa môžu stať, sa v Bohu odrážajú ako v nejakom zrkadle. Totiž on sám v sebe samom poznáva všetko. Teda ktokoľvek vidí Boha, vidí všetko, čo je a čo sa môže stať.

I q. 12 a. 8 arg. 3
Okrem toho, kto poznáva niečo väčšie, môže poznávať aj niečo menšie, ako sa o tom hovorí v 3. knihe O duši.[7] No všetko, čo Boh tvorí alebo môže vytvoriť, je menej než jeho esencia. Teda ten, kto poznáva Boha, môže poznať všetko, čo Boh tvorí alebo môže vytvoriť.

I q. 12 a. 8 arg. 4
Okrem toho, rozumové stvorenie prirodzene túži po poznaní. Ak by teda vo videní Boha nepoznalo všetko, neuspokojí sa jeho prirodzená túžba, a tak vo videní Boha nebude blažené. No to je neprijateľné. Teda vidiac Boha, poznáva všetko.

I q. 12 a. 8 s. c.
Avšak proti tomu stojí to, že anjeli vidia esenciu Boha, a predsa nepoznávajú všetko. Totiž nižší anjeli sú očisťovaní vyššími [anjelmi] od nepoznania, ako hovorí Dionýz v 7. kapitole diela O nebeskej hierarchii.[8] Nižší anjeli tiež nepoznajú budúce náhodilé udalosti a myšlienky sŕdc, čo patrí len samotnému Bohu. Teda nie ktokoľvek, kto vidí esenciu Boha, vidí všetko.

I q. 12 a. 8 co.
Odpovedám, pričom treba povedať, že stvorený rozum, vidiac Božiu esenciu, nevidí v nej všetko, čo Boh tvorí alebo môže vytvoriť. Je zrejmé, že v Bohu sú videné nejaké veci podľa toho, ako sú v ňom samom. Všetky ostatné veci sú však v Bohu tak, ako sú účinky v sile svojej príčiny. Teda v Bohu videné iné veci tak, ako sa nachádzajú účinky vo svojej príčine. No je zrejmé, že čím je nejaká príčina dokonalejšie videná, tým viac možno v nej vidieť jej účinky. Kto totiž má bystrejší rozum, naraz, v jedinom dokazujúcom princípe, uchopí z neho samého mnohé závery. Toho však nie je schopný ten, kto má slabší rozum, treba mu totiž vysvetliť všetko v jednotlivostiach. Len taký rozum môže poznať v príčine všetky jej účinky, a všetky dôvody účinkov, ktorý uchopuje príčinu úplne. No nijaký stvorený rozum nemôže úplne uchopiť Boha, ako sa ukázalo. Teda nijaký stvorený rozum, ktorý vidí Boha, nemôže poznať všetko, čo Boh tvorí alebo môže vytvoriť. To by znamenalo uchopovať jeho silu. No veci, ktoré Boh tvorí alebo môže vytvoriť, poznáva nejaký rozum tým viac, čím dokonalejšie vidí Boha.

I q. 12 a. 8 ad 1
K prvému treba povedať, že Gregor hovorí len vzhľadom na dostatočnosť predmetu, teda Boha, že nakoľko je v sebe, dostatočne obsahuje všetko a aj ukazuje. No z toho nevyplýva, že ktokoľvek vidí Boha, pozná všetko, pretože ho neuchopuje dokonale.

I q. 12 a. 8 ad 2
K druhému treba povedať, že kto vidí zrkadlo, nemusí v ňom nevyhnutne vidieť všetko, iba ak by svojím zrakom uchopil zrkadlo.

I q. 12 a. 8 ad 3
K tretiemu treba povedať, že vidieť Boha je viac než vidieť všetko ostatné. Predsa je viac vidieť Boha tak, že sa v ňom poznáva všetko, než vidieť ho tak, že sa v ňom nepoznáva všetko, ale len málo alebo mnoho vecí. Už sa totiž ukázalo, že mnohosť poznaných vecí v Bohu sa riadi spôsobom videnia Boha, a to, či je videný viac alebo menej dokonale.

I q. 12 a. 8 ad 4
K štvrtému treba povedať, že prirodzená túžba rozumového stvorenia sa zameriava na poznanie všetkého, čo patrí k dokonalosti rozumu. A to sú druhy a rody vecí, ich dôvody, ktoré bude v Bohu vidieť ten, kto uvidí jeho esenciu. No poznať iné jednotlivosti ako ich myšlienky a aj činy, to nepatrí k dokonalosti stvoreného rozumu, ani k tomu nespeje jeho prirodzená túžba, ani poznávať to, čo nie sú, čo sa skrze Boha môžu stať. Ak by bol totiž videný samotný Boh, ktorý je prameňom a počiatkom všetkého bytia a pravdy, tak by to tak naplnilo prirodzenú túžbu po poznaní, že by sa na nič nepýtal a bol by blažený. Preto Augustín hovorí v 5. knihe Vyznaní: „Nešťastný je človek, ktorý pozná všetko ostatné (totiž stvorenia) a Teba však nepozná. Blažený však je ten, kto ťa pozná, aj keby to ostatné nepoznal. Kto totiž teba a ostatné veci pozná, nie je blaženejší kvôli nim, ale je blažený len kvôli tebe samému“.[9]

9. Či vidiaci Božiu esenciu poznávajú veci, ktoré vidia, cez nejaké podoby

I q. 12 a. 9 arg. 1
Pri deviatom sa postupuje takto. Zdá sa, že veci, ktoré sa vidia v Bohu, vidia vidiaci Božiu esenciu cez nejaké podoby. Totiž celé poznanie sa deje na základe pripodobnenia sa poznávajúceho poznanému. Napríklad intelekt v uskutočnení sa stáva poznaným v uskutočnení a zmysel v uskutočnení je zmyslovo vnímaným v uskutočnení, nakoľko je mu vtlačená forma jeho podoby, napr. zrenica podobou farby. Ak teda rozum vidiaceho esenciu Boha poznáva v Bohu nejaké stvorenia, treba, aby mu boli vtlačená formy ich podôb.

I q. 12 a. 9 arg. 2
Okrem toho, tie veci, ktoré vidíme ako prvé, si uchovávame v pamäti. No Pavol, ktorý vo vytržení videl esenciu Boha a ako hovorí Augustín v 12. knihe O Genesis,[10] ako náhle prestal vidieť esenciu Boha, spomínal si na mnohé veci, ktoré videl v tomto vytržení. Preto sám v 2. liste Korinťanom 12, 4 hovorí: „počul som tajomné slová, ktoré nesmie človek vysloviť“.[11] Treba teda povedať, že nejaké podoby, na ktoré si spomínal, ostali v jeho intelekte. A na základe toho istého dôvodu, keď videl esenciu Boha v prítomnosti, videl v nej tie veci, ktorých podoby alebo species mal.

I q. 12 a. 9 s. c.
Avšak proti tomu stojí to, že prostredníctvom jednej species vidíme zrkadlo a tie veci, ktoré sa v zrkadle objavujú. No všetky veci vidíme v Bohu ako v nejakom inteligibilnom zrkadle. Teda sám Boh nie je videný v nejakej podobe, ale vo svojej esencii. Teda ani veci, ktoré v ňom vidno, nie sú videné na základe nejakých podôb či species.

I q. 12 a. 9 co.
Odpovedám, pričom treba povedať, že vidiaci esenciu Boha vidia v nej tieto veci nie cez nejaké species, ale cez samotnú Božiu esenciu, ktorá je zjednotená s ich intelektom. Takto totiž poznávajú všeličo, pretože ich podoba je v poznávajúcom. No to sa stáva dvojako: Ak sú nejaké veci podobné jednej a tej istej [tretej] veci, sú si podobné navzájom. Poznávacia sila sa môže dvojako pripodobniť niečomu poznateľnému. Prvým spôsobom podstatne (secundum se), keď je bezprostredne vtlačená forma podoby a tak ho poznáva podstatne. Iným spôsobom, keď je vtlačená forma cez species niečoho, čo je jej podobné. Potom sa nehovorí, že vec je poznávaná v sebe samej (in seipsa), ale v niečom, čo je jej podobné. Totiž poznanie, ktorým človeka poznávame v sebe samom, sa odlišuje od toho, ktorým ho poznávame vo jeho podobe. Teda poznávať veci cez ich podoby, ktoré existujú v poznávajúcom, znamená poznávať ich v nich samých čiže vo vlastných prirodzenostiach. No poznávať ich na základe podôb, ktoré existujú vopred v Bohu, znamená vidieť ich v Bohu. A tieto dva typy poznania sa odlišujú. A preto podľa toho poznania, ktorým poznávajú veci tí, ktorí vidia esenciu Boha, ich nevidia cez nejaké iné podoby, ale cez samotnú Božiu esenciu, ktorá je prítomná pre intelekt, a na základe ktorej je videný aj Boh.

I q. 12 a. 9 ad 1
K prvému treba povedať, že intelekt tých, ktorí vidia Boha, sa pripodobňuje veciam, ktoré sú v ňom videné, lebo sa zjednocuje s Božou esenciou, v ktorej vopred existujú podoby všetkých vecí.

I q. 12 a. 9 ad 2
K druhému treba povedať, že jestvujú nejaké poznávacie mohúcnosti, ktoré môžu formovať iné species z tých, ktoré boli uchopené ako prvé. Napríklad obrazotvornosť z vopred uchopených species vrchu a zlata, formuje species zlatého vrchu a rozum z vopred uchopených species rodu a [druhového] rozdielu formuje pojem druhu. A podobným spôsobom z podobnosti obrazov môžeme v sebe vytvárať (formare) podobu toho, ktorého je obrazom (imago). A tak Pavol, alebo každý, kto vidí Boha, zo samotného videnia Božej esencie môže vytvoriť v sebe podoby vecí, ktoré videl v Božej esencii, ktoré ostali v Pavlovi potom, čo prestal vidieť esenciu Boha. No to videnie, ktorým sú videné veci na základe takto uchopených species, sa odlišuje od videnia, ktorým sú videné veci v Bohu.

10. Či vidiaci esenciu Boha vidia všetko súčasne

I q. 12 a. 10 arg. 1
Pri desiatom sa postupuje takto. Zdá sa, že vidiaci esenciu Boha nevidia súčasne všetko, čo v ňom samom vidia. Pretože, podľa Filozofa, poznať môžeme mnohé, no uchopovať len jedno.[12] No veci, ktoré sa vidia v Bohu, sú uchopované, totiž intelekt vidí Boha. Teda nestáva sa, že vidiaci Boha v ňom súčasne vidia mnohé veci.

I q. 12 a. 10 arg. 2
Okrem toho, Augustín v 8. knihe O Genesis hovorí,[13] že Boh hýbe duchovné stvorenie prostredníctvom času, t. j. cez uchopovanie a túžbu. No duchovným stvorením je anjel, ktorý vidí Boha. Teda vidiaci Boha uchopujú a túžia po Bohu v následnosti. Čas totiž znamená následnosť.

I q. 12 a. 10 s. c.
Avšak proti tomu stojí to, čo hovorí Augustín v diele O Trojici: „Naše myšlienky nebudú prelietavé, vychádzajúce od jedných a vracajúce sa k iným; celú našu vedu uvidíme naraz v jednom nazeraní“.[14]

I q. 12 a. 10 co.
Odpovedám, pričom treba povedať, že tie veci, ktoré sú videné v Slove, nie sú videné následne, ale súčasne. Kvôli tejto zrejmosti treba vziať do úvahy, že nemôžeme súčasne uchopiť mnohé veci preto, lebo mnohé uchopujeme prostredníctvom rozličných species. No rozličné species sa nemôžu do jedného intelektu vtláčať súčasne, aby ich uchopil, ako ani jedno tel[es]o nemôže byť utvárnené (figurari) naraz rozličnými tvarmi (diversis figuris). Preto sa stáva, že jestvuje mnoho vecí, ktoré môžu byť uchopované jednou species, a sú uchopované súčasne, napríklad rozličné časti nejakého celku: ak sa [celok] uchopuje na základe jednotlivých species, je uchopovaný postupne, a nie naraz. Ak sa však mnohé veci uchopujú v species celku, uchopujú sa súčasne. Ukázalo sa však, že veci, ktoré vidíme v Bohu, nie sú videné jednotlivo cez svoje podoby, ale všetky cez esenciu Boha. Preto sú videné súčasne, a nie v následnosti.

I q. 12 a. 10 ad 1
K prvému teda treba povedať, že jedno uchopujeme vtedy, keď uchopujeme cez jednu species. No mnohé poznávame v jednej uchopenej species, napríklad v druhu [species] človek uchopujeme [pojmy] živočích a rozumový, a v druhu [species] domu [uchopujeme] „stenu“ a „strechu“.

I q. 12 a. 10 ad 2
K druhému treba povedať, že anjeli, vzhľadom na prirodzené poznanie, ktorým poznávajú veci cez odlišné a „vrodené“ species, nepoznávajú všetky veci súčasne, a tak sa pohybujú podľa uchopovania (intelligentia) v čase. No vzhľadom na to, že vidia veci v Bohu, vidia ich súčasne.

P o z n á m k y
[1] Vzduch.
[2] Augustinus, In lib. Octog. Trium Quaest., q. 32, MPL 40/22.
[3] Augustinus, De videndo Deum ad Paulinam, MPL 33/606, CSEL 44/295.
[4] Augustinus, Serm. 38 de Verb. Dom., cap. 3, MPL 38/663.
[5] Vidiacemu
[6] Gregor, 4. Dialog, cap. 33, MPL 77/376.
[7] Aristoteles, De anima III, 4, 429 b 3.
[8] Dionýzios Areopagita, De Cael. Hierar. 7. cap, MPG 3/210.
[9] Augustinus, Confessiones 5, 4, MPL 32/708; CSEL 33/93
[10] Augustnius, Super Gen. ad lit. 12, cap. 28, MPL 34/478; CSEL 28/422, 431; 44/306.
[11] 2 Kor 12, 4.
[12] Aristoteles, Topica 2, cap. 10, 114 b 34.
[13] Augustinus, Super Gen. ad lit., 8, cap. 20 et 22. MPL 34/388; CSEL 28/259, 261.
[14] Augustinus, De Trin. cap. 16, MPL 34/388; CSEL 28/259, 261.

Z latinského originálu Summa Theologiæ preložil Michal Chabada. Preklad vznikol ako súčasť riešenia grantovej úlohy VEGA č. 1/0112/12 „Vybrané prieniky stredovekej a súčasnej filozofie“.

Vedecká redakcia prekladu: PhDr. Jozef Matula, PhD. a Mgr. Anton Vydra, PhD.

Prekladateľ pripravuje ďalšiu časť prekladu Sumy teologickej, ktorá vyjde v nasledujúcom čísle časopisu Ostium.

Predchádzajúce časti prekladu nájdete tu.