Dragašek, J.: Skazená doba. In: Ostium, roč. 9, 2013, č. 4.
Anna Hogenová: Jan Hus – pravda – fenomenologie. Praha: Univerzita Karlova v Praze – Pedagogická fakulta 2010, 319 s.
Názov knihy Jan Hus – pravda – fenomenologie oprávnene vyvoláva dojem, že témou bude analýza chápania pravdy u Jana Husa a azda aj jej konfrontácia s pravdou pochopenou fenomenologicky. Preto je prekvapujúce, že hlavnými postavami knihy sú Martin Heidegger a Jan Patočka. Hus hrá spolu s postavami ako Edmund Husserl, Emmanuel Lévinas či Eugen Fink len „druhé husle“. Ústredným problémom diela je problém pravdy. A to na jednej strane pravdy chápanej na základe Heideggerovej fenomenológie ako neskrytosti (alétheia) a na druhej strane pravdy porozumenej cez Patočkovu asubjektívnu fenomenológiu ako pohyb slobody (pohyb prielomu). Územie Čiech a Moravy považuje autorka knihy, známa česká filozofka Anna Hogenová vďaka postavám ako Hus, Komenský, Masaryk, Husserl či Patočka takisto za určitý priestor pravdy. Slovenskému čitateľovi môže byť sympatické, že Hogenová vidí tento priestor nielen v Čechách a na Morave, ale aj územiu Slovenska prisudzuje špecifického mysliaceho ducha.
Práca je rozdelená do troch hlavných kapitol. Prvá kapitola nesie názov Pravda jako problém. Z môjho pohľadu tvorí najlepšiu časť diela. Heideggerova pravda bytia je tu konfrontovaná so sofistickou pravdou a pravdou chápanou metafyzicky a technicky. Pravda má udalostný (Ereignis) charakter, nemôže byť závislá od pobytu (Dasein), keďže sa mu dáva, no má v istom zmysle transcendentnú povahu, hoci nie vo vyslovene vertikálnom a statickom zmysle. Pobývanie vo štvorici (zem – nebo – božské – smrteľné) sa líši od Gestell, do ktorého sme dejinne postavení. „Prvé prikázanie: pochopiť našu dobu z ontologického hľadiska. Čo tvorí podstatu bytia dnes? Je to vôľa k moci v podobe technického zariaďovania. A to vo vede, v kultúre, vo vzdelaní. O ekonomike a ostatnom ani nehovoriac. Preto je možné vyštudovať právo za niekoľko rokov. Vždy sa nájdu odvážlivci, ktorí do týchto machinácií ‚všezariaditeľnosti‘ vstúpia a budú ich organizovať a uvádzať do chodu. Pre fenomén všezariaditeľnosti je typická úplná strata hanby. Tí, ktorí budú tento fenomén uvádzať do chodu, budú vždy arogantní, celkom neschopní nahliadnuť vlastnú chybu“ (s. 79).
V prvej časti druhej kapitoly s názvom Skrývání pravdy ešte Hogenová analyzuje problém jestvujúcna a nejestvujúcna, problém ničoty a problém predstaviteľnosti pravdy. Tu sa však podľa mňa končí aj najzaujímavejšia časť knihy. Žiaľ, nasledujúce strany predstavujú skôr zmes pohoršovania, moralizovania a často jednostranného hodnotenia. Prekvapovalo ma, že autorka ako znalkyňa Heideggerovho diela sa často nechala takpovediac vylákať a argumentovala jazykom svojich filozofických oponentov (novopozitivizmus, postmoderna). Či to pokladať za prednosť, alebo naopak slabinu, neviem, avšak, ako píše Heidegger: „Existenciálno-ontologická interpretácia teda takisto nečiní nijaké ontické výpovede o ‚skazenosti ľudskej prirodzenosti‘, nie preto, že by je chýbal potrebný dôkazový materiál, ale preto, lebo jej problematika leží predkaždou výpoveďou o skazenosti a neskazenosti.“[1]
V tretej kapitole nazvanej Život v ideji tvorí osoba Jana Patočku znova iba akýsi odrazový mostík ku kritike súčasnej doby a vyjadreniu často osobných pocitov, za ktorými sa síce skrýva filozofické porozumenie, avšak je znehodnotené práve dikciou vyjadrovania. Uvediem príklad: „Dnešný sofista je presvedčený, že historizujúci opis nejakej doby je filozofiou. Nechápe, že filozofia je čosi iné. Bráni sa obvineniu, je arogantný, vystupuje z pozície sily. Tak to býva u veľmi mladých, začínajúcich filozofických mysliteľov. Problémom je nevedenie nevedenia. Rovnakú situáciu opisuje aj Platón. Ide vlastne o zrenie a vývoj, ktorým si človek musí prejsť. No mnoho týchto mladých bojovníkov nikdy nedozrie. Z takých sa stávajú politici“ (s. 246). Existuje len tenká hranica medzi filozofickým uchopením problému autentického života a morálno-kazateľským prístupom. Necítim sa byť povolaný poučovať iných o správnom prístupe k tomuto problému. Keďže Heidegger tvorí ústrednú postavu diela, opäť si pomôžem jeho úvahou, ktorou dokázal zotrvať na filozofickom postoji, hoci premýšľal fenomény upadania pobytu, ktoré nápadne pripomínajú Kierkegaardovu kritiku reflexívnej doby: „Pokiaľ ide o tieto fenomény, nebude možno zbytočné poznamenať, že naša interpretácia je vedená čisto ontologickými úmyslami, je jej cudzia akákoľvek moralizujúca kritika každodenného pobytu a nemá ‚kultúrno-filozofické‘ ašpirácie.“[2] Tie si totiž čitateľ vytvára sám.
Vráťme sa však k samotnému textu. Po jeho prečítaní nadobúdame dojem, že kniha by azda mala skôr niesť názov Martin Heidegger – pravda – fenomenologie – Jan Hus. Anna Hogenová nás detailne sprevádza Heideggerovým dielom a fenomenologickou problematikou, čomu sa dlhodobo venuje. Avšak spájanie fenomenológie s filozoficko-teologickýmmyslením Jana Husa, aj keď znie lákavo a provokujúco, vyznieva trocha neprirodzene. Samozrejme, intuitívne tušíme, že pravda (nielen) týchto mysliteľov je podobná. Autorka píše: „U Husa je pravda vždy tým, čo nikto nemôže vlastniť len preto, lebo je autorita, či už cirkevná alebo svetská. Vždy sa dáva sama zo seba, zo svojej zvláštnej platnosti, ktorú má len pravda sama. Pokojne vystúpi proti pápežovi, pokojne vystúpi proti doktorom, proti samotnej cirkvi. […] No to je niečo, čo nachádzame aj vo fenomenológii. ‚K veciam samým!‘, znie základná intencia celej fenomenológie. Nárok na pravdu, ktorú prežívame identifikáciou, ktorá sa stáva nami samými, a preto v sebe nesie punc pravosti; a len táto pravosť ‚hovorí‘ [praví] pravdu. To napokon nie je nič iné než uvedomenie si noesis, ktorá v sebe nesie noema. Nestačí len, aby nám toto noema niekto prinášal a aby sme tomu my museli uveriť ako jedinej pravde. Imperatív ‚musíš!‘ nemá čo robiť v pravde“ (s. 39)!
Ak chápeme dejiny filozofie ako priebeh večnej filozofie, ktorá v sebe nesie určitú pravdu, či už pozitívne, alebo negatívne vymedzenú, potom u významných mysliteľov alebo vo filozofických tradíciách môžeme nachádzať stopy tejto pravdy a na tomto základe vybudovať syntézu. Návod na to nám poskytol napríklad Hegel. Takýto postup nám však môže zakryť jednotlivosti a pokladať špecifiká konkrétneho filozofa či školy za menej podstatné. Pokus o syntézu fenomenológie a myslenia Jana Husa ešte neznamená, ako upozorňuje autorka knihy (s. 48), že by Hus bol fenomenológom. S tým sa dá iba súhlasiť. No takýto pokus má aj iné úskalia. Fenomenológia nám môže pomôcť porozumieť nám samým, heideggerovsko-patočkovská fenomenológia môže byť otvorená aj pre myslenie o kresťanstve, no podľa môjho názoru nám takto pochopená fenomenológia – sit venia verbo – nepomôže porozumieť Husovi.
P o z n á m k y
[1] HEIDEGGER, M.: Bytí a čas. Preložili I. Chvatík, P. Kouba, M. Petříček jr., J. Němec. Praha: OIKOYMENH 2008, s. 213.
[2] Tamže, s. 200.
Mgr. Juraj Dragašek
Katedra filozofie
Filozofická fakulta
Trnavská univerzita v Trnave
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
juraj.dragasek@gmail.com