Jednouzo zaujímavých filozofických monografických prác, ktoré uzreli svetlo sveta v závereroka 2013, je rozhodne publikácia Ľubomíra Belása pôsobiaceho na Filozofickejfakulte Prešovskej univerzity v Prešove. V monografii, ktorá nesienázov Kant a Machiavelli.Historicko-filozofická analýza a komparácia, ponúka autor svojimčitateľom návrat do prostredia modernej filozofie, pričom sa venuje dvomvelikánom jej pomyselného hviezdneho neba, a to talianskemu renesančnémumysliteľovi Niccolovi Machiavellimu a zakladateľovi nemeckejtranscendentálnej filozofie Immanuelovi Kantovi.
Zozačiatku sa môže zdať, že zmieňovaná dvojica filozofov nemá podobnú myšlienkovúorientáciu a delí ich navyše nielen teritoriálne, ale i dobové,kultúrne a ideové prostredie. Kým Machiavelliho zaraďujeme do renesančnýchdejinných štruktúr, dýchajúcich atmosférou konca stredoveku a začiatkunového obdobia, predstavujúceho zlom tradície, a to najmäv antropologickom a sociálno-politickom zmýšľaní, Kant žijúcipribližne 200 rokov po Machiavellim predstavuje autora ovplyvneného nielenantickými autormi a Machiavelliho súčasníkmi, ale aj obrovským množstvomideí velikánov novovekého filozofického myslenia, akými boli Descartes, Hobbes,Locke, Leibniz, Spinoza, Hume, Rousseau a iní. Poslední dvaja menovanímali na Kanta pravdepodobne najvýznamnejší vplyv. Kým škótsky osvietenec DavidHume ho v neskoršej fáze „prebudil z dogmatického spánku“, kritikcivilizácie Jean-Jacques Rousseau výrazne zmenil zmýšľanie velikána nemeckejklasickej filozofie v antropologických otázkach. Z doposiaľ uvedenéhotak nepochybne vyplýva konštatácia, že Immanuel Kant sa pozeral na svet zainých okolností a inými očami ako slávny florentský sekretár.
Ďalšímúskalím, ktoré stálo pred autorom pri písaní tejto monografickej prácea pred možnosťou analýzy a komparácie spomenutých mysliteľov, je zistenie,že Kant sa v žiadnej svojej práci explicitne nevyjadrujek Machiavelliho myšlienkovému odkazu, ani ho v žiadnom svojom dielenecituje, dokonca ani vo svojom krátkom Abriβedejín filozofie, ktorý je v Logikea ani v Antropológiiz pragmatického hľadiska, kde Kant mnohokrát využíval názoryfilozofických súčasníkov, ale i predchodcov.
V nadväznostina uvedené skutočnosti dochádzame k tvrdeniu, že filozoficko-kritická analýza a komparácia,na ktoré sa Belás v monografii odhodlal, sú mimoriadne náročnéa publikácia tak predstavuje nevšednú snahu odkryť čitateľom možné náhľadyna spoločný rozmer uvažovania vybraných mysliteľov. Aj keď nie sú náhodnýmvýberom, ale premysleným krokom vyžadujúcim si hĺbkovú a dôslednú analýzudiel oboch mysliteľov, musela im predchádzať dlhodobá príprava a náročnákritická textová analýza. Autor v recenzovanom diele nepracuje ibas pramennou literatúrou, ale svoje zistenia a konštatácie obohacujemyšlienkami mnohých autorov erudovaných v tejto oblasti filozofickéhobádania, čo spoločne s pútavým štýlom písania, ktorý je na jednej stranezrozumiteľný a zároveň je na druhej strane na kvalitnej odbornej a argumentačnejúrovni, vytvára z publikácie mimoriadne sympatické dielo.
Štruktúramonografie je členená do úvodu, troch základných kapitol a záveru. Úvodpublikácie sa zameriava na oboznámenie čitateľov so základnými informáciamio florentskom i königsbergskom mysliteľovi a o ich základnýchfilozofických tendenciách. Belás vyobrazuje fundamentálne faktory a dobovéšpecifiká, ktoré na oboch filozofov vplývali a zanechali výraznú stopu naich filozofických ideách. Zároveň vymedzuje základne body postupu vo svojichhistoricko-filozofických skúmaniach a poukazuje na možnosti spoločných prienikovmyslenia oboch autorov, ktoré zasadzuje do oblasti spoločnosti, politiky,etiky, dejín či výchovy.
Prvákapitola práce dostala pomenovanie N.Machiavelli: Etika, politika a dejiny. Autor sa tu zaoberáfilozofickým odkazom famózneho, ale v dejinách filozofie veľmikontroverzného Florenťana. V tejto kapitole postupne venuje Machiavellihoosobnosti a dielu, názorom jeho súčasníkov a nasledovníkov naFlorenťanovo dielo. Viditeľne sa však stavia na stranu obhajcov Machiavellihopostupu, čo dokladuje na viacerých miestach recenzovanej práce. V rámcitejto kapitoly vyobrazuje Machiavelliho ako znalca, realistu a pragmatikači tvorcu modernej bezpredsudkovosti, ako ho sám autor nazval, ktorý popisovalveci také, aké sú, nie také, aké by mali byť. Jednoducho povedané, Belászdôrazňuje, že tento renesančný mysliteľ sa zaoberal skutočnosťou, faktickýmstavom vecí a tieto svoje zistenia potom bez okolkov zachytila konkrétne pomenoval. Podobne sa k tejto problematike vyjadril užslávny anglický filozof a štátnik Francis Bacon, keď o Machiavellima jemu podobných svojho času poznamenal: „Sme veľmi zaviazaní Machiavellimu a ostatným, ktorí píšuo tom, čo ľudia robia, a nie, čo by mali robiť.“
Postupnevidíme snahu autora pochopiť, analyzovať a interpretovať bez predsudkov Machiavellihonázory na problematiku človeka, štát, moc, dejiny i Machiavellimpreslávenú problematiku cností a pomerne často riešenú eticko-morálnurovinu Machiavelliho filozofického odkazu. Ako základne momenty autorovejanalýzy možno vymedziť témy ako metodologický aspekt diela, dobovosťa nadčasovosť, vzťah politiky a etiky, technológiu moci a realizmusalebo vizionárstvo, čo predstavuje podľa Belása motív veľkej idey. Je však nevyhnutné spomenúť a zdôrazniť,ako autor správne poznamenáva, že základným momentom zmýšľania Niccola Machiavellihoje politika, pričom jej najvyšším a najzákladnejším zámerom jesebazachovanie štátneho telesa, ktoré sa stáva garantom zaistenia životačloveka, majetku občanov a slobody. Tomuto cieľu Machiavelli podriaďujevšetko konanie v oblasti politických záležitostí.
Zavýrazné pozitívum oproti podobným prácam venujúcim sa slávnemu florentskémumysliteľovi považujeme, že autor publikácie kladie dôraz nielen na diela Vladár a Rozpravy o prvých desiatich knihách Tita Lívia, ale aj naMachiavelliho súkromnú korešpondenciu a na jeho historicko-filozofické dielo Dejiny Florencie, ktorých interpretáciazväčša vo filozofických skúmaniach Machiavelliho diel absentuje. Tátoskutočnosť nám ukazuje celistvejší a objektívnejší rozmer danejinterpretácie.
Druhákapitola je venovaná nemeckému filozofovi a nesie názov I. Kant: Dejiny, spoločnosť a politika. V nej ječitateľom predostretá hĺbková sonda do celku Kantovho myšlienkového sveta,pričom hlavné ťažisko záujmu predstavuje Kantova praktická filozofiaa sféra Kantovej filozofie dejín, reprezentujúca interpretačnú osi obsahový rámec celej kapitoly. Táto mimoriadne zaujímavá súčasťfilozofického dedičstva Immanuela Kanta je obsiahnutá, ako je známe,v tzv. malých spisocha predstavuje vrchol osvietenského uvažovania o človeku a jehodejinách. Na základe práce so spomínanými tzv. malými spismi (spomedzi ktorých sa ako bázový vofilozoficko-dejinných intenciách ukazuje spis Idea ku všeobecným dejinám v svetoobčianskom zmysle, ktoráprvýkrát vyšla v BerlinischeMonatsschrift v roku 1784), autor formuluje a načrtáva viacerémožné roviny skúmania. Poukazuje sprvoti na sociálno-teoretické názory I.Kanta, venuje sa problematike človeka a spoločnosti a postupne sadostáva k tematike filozofie dejín, ktorá predstavuje nevšednú analýzučloveka v jeho sociálno-dejinnom určení.
PodľaKanta je fundamentálnym zmyslom dejín vytváranie človeka, ľudskostia úplný rozvoj ľudských vlôh. Toto nadobúdanie sa realizujev priebehu dejín, v ktorom vidí Kant v duchu osvietenskýchmyšlienok pokrok. Postupne každá generácia do neho priloží svoj pomyselnýkamienok, aby tak ďalšia generácia mohla vystúpiť o čosi vyššiea posunúť ľudské pokolenie na vyšší stupeň. Hodnota ľudskosti je tedanepochybne vlastným dielom ľudského druhu, realizovaným v celej šírkedejín. Kant sa tak nezameriava na indivíduum, ale na ľudské spoločenstvo akocelok, ktorého najväčším problémom je, ako autor správne poznamenáva,dosiahnutie všeobecnej, právom sa riadiacej občianskej spoločnosti. Spoločnosti,v ktorej je najväčšia možná sloboda, avšak pod „vonkajšími zákonmi s nevyvrátiteľnou mocou“.
V ďalšejčasti tejto kapitoly je prezentované Kantovo filozofické skúmanie politiky. Tubol nutný pre autora analyticko-konštruktívny prístup, pretože nemámeu tohto predstaviteľa nemeckej klasickej filozofie k dispozíciíprácu, ťažiskovo orientovanú na problematiku politiky. Postupne sa čitateľovivyobrazuje Kantovo chápanie politiky, riešenie uzrozumenia politikys morálkou, problematika štátu, slobody. Pre Belása Kant predstavujev týchto otázkach normatívne kritérium, ktorý je potrebne pomerať nášprístup k prítomnosti. Autor skrze predostretú interpretáciu spomenutýchKantových filozofických iniciatív smeruje autor vo svojich bádaniach dosúčasnosti, resp. nedávnej minulosti, a to do podmienok bývaléhoČeskoslovenska po prevrate, pričom nasleduje myšlienku Karla Jaspersa, ktorýsvojho času poznamenal, že „zmyslomfilozofovania je prítomnosť“. A práve dôsledky prevratu, či ak chcemezmenu politického systému v bývalom Československu, cítime dodnesa pravdepodobne i dlhší čas ešte pociťovať budeme. V skúmanístavu po roku 1989 autor uchopuje empirické skúsenosti a kriticky savyjadruje k politickým, ekonomickým a spoločenským otázkam poslednéhotakmer štvrťstoročia v našej krajine.
Z pohľaduskúsenejšieho čitateľa podobného typu prác sa pravdepodobne najzaujímavejšou stávatretia kapitola tejto publikácie. Tá nesie pomenovanie Kant a Machiavelli: Historicko-filozofická a systematickákomparácia a je snahou o reflexiu a porovnanie názorov obochvyššie riešených mysliteľov a o hľadanie prienikov v ichfilozofovaní. Aj keď sa sprvoti môže zdať, že v odkazoch týchtomysliteľov, vzhľadom na ich pôsobnosť v rôznych historických,geografických i sociálno-kultúrnych podmienkach sa môže vyskytovať týchtoprienikov pomerne málo, dochádza profesor Belás k zisteniu, že tomu taknie je. Dokazuje pritom na viacerých príkladoch, že vzťah Machiavelli – Kant sav mnohých oblastiach môže ukazovať mimoriadne súmerateľne, a dokonca,že mnohokrát sa zdá, akoby hovorili tým istým filozofickým jazykom.
Postupnesa môže čitateľ v tejto kapitole stretnúť a oboznámiť s analýzoua komparáciou oboch mysliteľov, a to v oblasti úvaho dejinách, politike, cnostiach a výchove. Osobitne zaujímavou a rovnakozávažnou sa ukazuje pasáž venovaná konfrontácii názorov Machiavellihoa Kanta na dejiny. Vplyvom presadzovania sa humanizmu a renesančnejepochy ako takej sa do popredia myslenia vtedajších mysliteľov dostávaproblematika človeka, ktorá sa explicitne oslobodzuje a sekularizuje od pútstredovekého ideového fundamentu a konfesionálnych názorov na človeka,jeho miesto vo svete, dejinách a pod. Pod týmto vplyvom sa renesančnímyslitelia pozerajú na otázku dejín novým pohľadom, a tvoria tak dôležitýpredpoklad pre neskorší vznik filozofie dejín, ktorej sa stal Immanuel Kantsúčasťou a zaradzujeme ho do klasickej filozofie dejín. Kým Machiavellimubolo cudzie poňatie historickosti spájajúce sa až s počiatkom 19.storočiaa uvažoval vo svojich úvahách o dejinách o minulostia prítomnosti, budúcnosť je mu skrytá. Naopak, Kant uvažujeo prítomnosti a budúcnosti a minulosť vysvetľuje obrazotvorne,pomocou rozumu a skúsenosti. Tu je dôležité pripomenúť a zdôrazniť, žehoci bolo Machiavelliho zmýšľanie o dejinách cyklické a Kantovolineárne, Belás nachádza viacero spoločných znakov v myslení oboch týchtomysliteľov o dejinách, s ktorými sa čitateľ práce môže postupnezoznámiť.
Autorpokračuje komparáciou v oblasti politiky. Začína myšlienkami slávnehoFlorenťana, ktorý poukazuje na problematiku zachovania a budovania štátua pokračuje smerom k občanom, ku ktorým, ako uvádza, sa vyjadrovali Kant. Ako spoločný menovateľ v oblasti politiky a úvaho štáte sa Belásovi ukazuje snaha vytvoriť a udržiavať zákonmivymedzený a garantovaný poriadok pre jednotlivcov, rovnako taki detabuizácia moci, teda jej sekularizovaný ľudský pôvod a charaktera úvahy oboch mysliteľov o formách vlády, kde republikánske občianskezriadenie každého štátu sa javí ako adekvátne. V závere kapitoly autor venujepozornosť komparácii vybraných mysliteľov v oblasti úvah o cnostiacha výchove. Tieto úvahy tu prezentuje na kvantitatívne menšom priestore,avšak kvalitatívne sa vyrovnávajú predchádzajúcim dvom častiam tejto kapitoly. Belásnachádza paralely týkajúce sa problematiky cností, o ktorých sa vo svojichdielach Machiavelli vyjadruje často a nezostávajú skryté ani pre Kanta, ktorýo cnostiach pojednáva v druhej časti Metafyziky mravov a v spis Tugendlehre. Veď ako píše Machiavelli: cnosť je najvyššia hodnota, ktorú bude štát hľadať, kým ju nenájde,nech by bývala v ktoromkoľvek dome. Rovnako tak i otázka výchovysa ukazuje ako podstatná pre oboch mysliteľov. Je tomu tak z dôvodu, žeMachiavelli i Kant vo svojich dielach poukazujú na dôležitosť výchovy a nanádej vo vychovateľnosť človeka, nevyhnutnú pre existenciu človeka a prespoločnosť ako takú.
V závere monografiesa autor vyjadruje k zisteniam, ku ktorým sa dopracoval, sumarizuje svojučinnosť a vytyčuje možnosti následného skúmania v tejto oblasti filozofickéhomyslenia. Práca si tak nenárokuje úplné obsiahnutie skúmanej problematiky, aleautor necháva mnohé témy otvorené, prípadne načrtáva ďalšie možné postupyskúmaní. Čo je však dôležité a nepochybné, reprezentuje ojedinelú snahuzaoberať sa a prezentovať myšlienky prepojenia názorov NiccolaMachiavelliho a Immanuela Kanta, čo predstavuje na slovenskej filozofickejscéne neobyčajne zaujímavý skutok. Jej fundamentálnych cieľom je vyobrazenienového uhla pohľadu na zriedkavo preskúmanú oblasť filozofie, reprezentovanúväzbou Machiavelli – Kant a snaha o hľadanie inšpirácií pre možné riešenieniektorých problémov, ktorým čelí i súčasná doba.
Mgr.Ján Lajčák
Inštitútfilozofie
Filozofickáfakulta
Prešovskáuniverzita v Prešove
17.novembra 1
080 01 Prešov