Druhápolovica 20. storočia sa vo filozofickej komunite spája s rozvojomaplikovaných etík. V tomto období sa vedecká činnosť mnohých filozofovzamerala na riešenie aktuálnych problémov, ktoré sa začali objavovaťv povojnovej spoločnosti a okrem iného súviseli aj s využitíma možným zneužitím vedecko-technických objavov. Aplikované etiky však nezostaliiba doménou vedeckého výskumu, ale postupne sa ich problematika začleňovala ajdo edukačného procesu. Táto skutočnosť si vyžiadala, aby okrem vedeckých prácvznikali aj práce študijného charakteru, ktoré by jasne a zrozumiteľnepriblížili uvedenú problematiku bez straty odbornosti a vedeckosti. Tútoúlohu plnia aj štyri študijné texty z edičnej rady Kapitoly z aplikovanej etiky, ktoré vznikli v rámci riešeniagrantu Aplikovaná etika pre vedomostnúspoločnosť na Katedre filozofie FF UCM v Trnave.
I. Interrupcie – Peter Sýkora: Problematika interrupciíz filozoficko-etickej perspektívy
Z oblastibioetiky vyšla práca P. Sýkoru Problematikainterrupcií z filozoficko-etickej perspektívy, ktorá sa pokúšao multidisciplinárny prístup k problému interrupcií. Práca pozostávazo siedmich kapitol, v ktorých autor ponúka čitateľovi komplexný pohľad nauvedený problém z viacerých perspektív: filozoficko-etickej, spoločenskej,legislatívnej, biologickej a historickej. Podľa autora možno pokladaťinterrupcie za „par excellence bioetický problém“. Dôvody ponúka v prvejkapitole Interrupcie ako paradigmatickýbioetický problém (s. 5-8).
Vstupnoubránou do bioetického diskurzu je správne chápanie etiky. Túto skutočnosť siautor všíma v druhej kapitole Interrupcie,jazyk, spoločnosť a filozofia (s. 9-14). V tomto kontextenemôžeme chápať etiku ako súbor mravoučných noriem, ktoré poskytujú definitívneodpovede. Práve naopak, etika ako filozofická disciplína je charakteristickákritickým prístupom, ktorý je nezlučiteľný s akoukoľvek formou dogmatiky. Probléminterrupcií nie je len súčasťou vedeckých diskusií, ale aj témoucelospoločenskej diskusie. Napriek svojej komplexnosti a náročnosti bývačasto redukovaný na jednoduchú otázku: „Ste za alebo proti?“ Podľa autora jevšak dôležitá aj samotná formulácia otázky – výber slov v otázkedeterminuje odpoveď, čo je viditeľné najmä v prieskumoch verejnej mienky.
Tretiakapitola História a súčasnosťinterrupčnej legislatívy (s. 15-22) poukazuje na kultúrnu rozmanitosťeurópskeho priestoru, ktorá sa premietla aj do širokej palety národných interrupčnýchzákonov – od takmer absolútneho zákazu (Írsko, Poľsko) až cez rozmanité stupnelimitovanej matkinej slobody rozhodnúť sa. Každá národná legislatívna úpravainterrupcií má svoju históriu, ktorá podľa autora poukazuje na fakt, že postojk interrupciám bol veľakrát súčasťou štátnej zdravotníckej a populačnejpolitiky.
V štvrtejkapitole Interrupcie a občianskaspoločnosť (s. 23-40) je osobitne prínosná autorova analýza argumentu protiústavnosti slovenského interrupčného zákona z roku 2001. Táto skutočnosťdokazuje dôležitosť etickej expertízy v legislatívnom procese.
Piatakapitola Prenatálny vývoj človeka (s.41-52) uvádza biologickú perspektívu problému interrupcií, pretože otázkytýkajúce sa života, jeho začiatku a konca, patria do kompetencie biológov.Aby sme mohli určiť morálny status ľudského plodu je nevyhnutné poznať jehokvantitatívne a kvalitatívne zmeny, ktoré prebiehajú počas prenatálnehovývoja. V tejto súvislosti autor osobitne analyzuje dva prístupy – epigenézua performizmus, pričom prichádza k záveru, že „v sporeo embryogenézu mali časť pravdy oba názorové tábory“ (s. 45).
Filozofickáperspektíva interrupcií, ktorá je predmetom šiestej kapitoly Ontologický status embrya a plodu(s. 53-60), spočíva najmä v analýze ontologického statusu ľudského embryaa plodu, od ktorého sa odvíja tiež jeho morálny status. Bežné argumentypodľa autora vychádzajú z predstavy, že človek je od okamihu vznikuoplodneného vajíčka, zygoty, až po svoju smrť jednou a tou istouintegrálnou bytosťou. Autor však na základe Aristotelovej ontologickejterminológie poukazuje na fakt, že vývoj ľudského plodu je sledomsubstanciálnych premien a nie premien jednej a tej istej substancie.
Osobitnýmprínosom práce je záverečná kapitola Bioetickáanalýza interrupcií (s. 61-88). Autor tu analyzuje pestrú paletu prístupovk interrupciám od liberálnych cez kompromisné až po konzervatívne, ktoréprezentujú poprední filozofi: M. Tooley, J. Finnis, N. Ford, Don Marquis, R.M.Hare, M.A. Warrenová a J.J. Thomsonová.
Prácavyniká najmä tým, že autor sa nesnaží len o prezentáciu jednotlivýchstanovísk, názorov a postojov k interrupciám, ale aj o ich kritickézhodnotenie, čím prakticky ukazuje povahu bioetického skúmania.
II. Antická etikaako aplikovaná etika? –Matúš Porubjak: Najstaršie podobyeurópskej
etikyv antickom období
Naprvý pohľad by sa mohlo zdať, že práca M. Porubjaka s názvom Najstaršie podoby európskej etiky v antickomobdobí súvisí s problematikou aplikovaných etík iba okrajovo.V štyroch kapitolách sa však autor snaží ukázať, že už antická etika bolaetikou aplikovanou. Aplikovanosť antickej etiky rozvíja autor najmäv sociálnom a politickom rozmere, pričom si všíma obdobie „archaickéhoGrécka“ až po obdobie „predsokratikov“.
Prvákapitola – Úvod (s. 5-12) –približuje čitateľovi historický kontext vzniku gréckej kultúry, ktorá jejedným zo základných pilierov európskej civilizácie. Práve táto skutočnosťodôvodňuje potrebu venovať tejto problematike zvýšenú pozornosť. Východiskovýmbodom autorovho uvažovania je úzka súvislosť medzi etikou a politikou – počiatkyetiky v antike sú nerozlučne zviazané s počiatkami politiky, teda soživotom v polis. Ako konštatuje autor: „Antická etika vlastne bolaprimárne etikou aplikovanou – bola životnou praxou jednotlivca v kontexteverejnej sféry spoločenstva, v ktorom žil“ (s. 11). Následne prechádza kanalýze dvoch zdrojov antického etického myslenia: a) archaická epika a b)archaická lyrika.
Archaickáepika je predmetom druhej kapitoly Etikaepickej tradície (s. 13-42). Tu autor preukazuje vynikajúcu znalosť prácdvoch archaických epikov Homéra a Hésioda. Konkrétne ide o Homéroveeposy Ílias a Odyssea a Hésiodove diela Zrodenie bohov a Práce a dni. Cez tieto diela autorpribližuje čitateľovi počiatky etického myslenia, ktoré bolo úzko prepojenés aktuálnymi podmienkami života v archaickom Grécku, o čomsvedčia aj témy ako distributívna spravodlivosť, výchova, sociálne väzbya pod. Čitateľ tu okrem dôslednej obsahovej analýzy nájde aj historické pozadie,v ktorom uvedené práce vznikli.
Podobnúštruktúru má aj tretia kapitola Etikav období archaickej lyriky (s. 43-76). Predmetom interpretácie sú tupráce troch autorov, ktorých môžeme zaradiť do skupiny archaických lyrikov:Tyrtaios, Solón a Theognis. Tyrtaios bol autorom bojových básní, tzv. enoplií. Z jeho diela sa autorzameriava na dva motívy – princíp reciprocity a nové chápanie areté. VSolónových básňach zase môže vidieť čitateľ silné previazanie etikya politiky, nakoľko Solón bol tvorcom nových aténskych zákonov. Najmladšímbásnikom z uvedenej trojice je Theognis, ktorý sa vyznačuje tým, že jehoetické úvahy sú blízke klasickej antickej etike, ktorú rozvíjali Platóna ostatní sokratici, ale aj Aristoteles.
Takmerštyristoročné putovanie etickým myslením archaického Grécka končív štvrtej kapitole s názvom Zrodfilozofie (s. 77-86). Autor tu upriamuje pozornosť na udalosť, ktorá saodohrala na konci archaického obdobia – vznik gréckej filozofie. Predmetomanalýz sú najstarší grécki filozofi: tzv. Milétska škola, Pythagoas, Xenofánes,Hérakleitos, Empedokles a Démokritos.
Pozitívompráce je množstvo textových ukážok z prác epikov a lyrikov, ktoré sičitateľ môže v prípade záujmu pozrieť v prílohe v gréckomorigináli. Prínosnou je aj filozoficko-etická interpretácia diel autorov, ktorísú veľakrát vnímaní iba ako literárne a historické postavy bez užšiehovzťahu s filozofiou, resp. etikou.
III. Bioetika – Petr Jemelka: Úvod do bioetiky
V poradítreťou prácou je učebný text P. Jemelku s názvom Úvod do bioetiky. Na rozdiel od prvej práce sa autor nezameriava nažiadny konkrétny bioetický problém. V piatich kapitolách autor poskytuje základnéinformácie o povahe, predmete a základných problémových okruhoch bioetiky.
Úvodnákapitola práce Bioetika, její obsaha vymezení v rámci etické teorie (s. 9-16) sa venuje charakteristikebioetiky ako aplikovanej etiky, jej obsahu a miestu v etickej teórii.Autor tu polemizuje s antropocentrickým vymedzením pôsobnosti bioetiky,ktoré ústredný pojem bioetiky – život – spája iba so životom ľudským.Odmietnutie antropocentrizmu umožňuje uvažovať na axiologickej rovine o životeako o dobre, teda je možné považovať život za najvyššiu hodnotu. Ďalšínázor, ktorý sa autor snaží upresniť, jetradičné zúžené chápanie bioetiky, ktoré ju spája iba s medicínskoua ošetrovateľskou etikou. Ak odmietneme antropocentrizmus a chápemeživot ako najvyššiu hodnotu, môžeme uvažovať aj o morálnych záväzkochčloveka voči mimoľudským živým entitám (napr. príroda; tento vzťah jev zornom poli environmentálnej etiky, ktorú autor v práci ponechávastranou). V rámci etickej teórie narážame na problém, ktorý je typický preväčšinu aplikovaných etík – spor medzi deontologizmoma konzekvencionalizmom, pripadne aj etikou cnosti. Z hľadiskavedeckého statusu bioetiky je zaujímavá „diferencia a súčasná symbiózateoretickej a diskurzívnej podoby“ (s. 15). Znamená to, že bioetika má charaktera metodológiu ako tradičná vedecká disciplína, ale jej podstatná časť saodohráva prostredníctvom verejných diskusií.
Druhákapitola Život – ústřední kategorie bioetiky (s. 17-28) bližšie objasňuje kľúčovýpojem bioetiky, ktorého problematickosť bola naznačená vyššie. Autor uvažujeo živote v širších axiologických súvislostiach, ale aj na pozadífilozofie života. To umožňuje prejsť ku konkrétnejšiemu vymedzeniu pojmu„život“ či už z biologického uhla pohľadu, systémového popisu živýchsústav alebo procesuálneho pohľadu. Prichádza k záveru, že život nemožnochápať staticky a heteronómne, ale naopak „život je sám sebe hodnotou,ktorá sa žitím naplňuje“ (s. 27).
Tretia,najrozsiahlejšia kapitola, Človekv zrcadle bioetiky (s. 29-74) predstavuje širokú paletu bioetickýchproblémov, ktoré v súčasnosti patria medzi široko diskutované témy. Poúvodnom pokuse definovať pojem „človek“ prechádza autor ku konkrétnymproblémom: výskum na človeku, práva pacientov, transplantácie, genetickéinžinierstvo, ľudská reprodukcia, umieranie a smrť človeka a zásahydo integrity ľudského tela. Expozícia každého problému má podobnú štruktúru.Najprv autor ponúka stručnú charakteristiku problému, potom zohľadňuje jehoetickú rovinu a následne formuluje argumenty pre a proti. Autorneargumentuje v prospech žiadneho konkrétneho stanoviska, ale konečnérozhodnutie ponecháva na čitateľa, resp. verejný diskurz.
Morálnezáväzky človeka k živým mimoľudským entitám (konkrétne zvieratám) sú témouštvrtej kapitoly Vztah ke zvířatům jakomorální problém (s. 75-80). Autor túto tému uvádza ako príklad bioetickéhodiskurzu, ktorý prekračuje antropocentrický rámec. Primárnym problémom jezadefinovanie pojmu „zviera“ a jeho odlíšenie od pojmu „živočích“. Autortu otvára problémy ako práva zvierat, morálne aspekty domestifikácie zvierat,šľachtenie zvierat, veľkochovy, pytliactvo, lov zvierat a pod. Prínosnýmje najmä prehľad argumentačnej typológie pre a proti ochrane zvierat.
Posledná,piata kapitola, s názvom Bioetikaa možnosti etické výchovy a vzdělávání (s. 81-86) sa zaoberávýchovnými aspektami bioetickej problematiky, ktoré môžu byť využitév edukačnom procese. V tomto kontexte autor vidí prínos bioetikynajmä v rozvoji tolerancie, rešpektu a akceptácie, ktoré sú dôležité presúčasný globálny a multikultúrny svet.
V prácisa autorovi podarilo zrozumiteľne oboznámiť čitateľa so základnými problémamibioetiky a argumentmi pre a proti , čo je dobrý predpoklad pre podrobnejšieštúdium.
IV. Environmentálnaetika –Zuzana Palovičová: Úvod doenvironmentálnej etiky
Etickéaspekty vzťahu človeka k prírode sú témou práce Úvod do environmentálnej etiky od autorky Z. Palovičovej, ktorápozostáva z deviatich kapitol . Dôvodom záujmu etikovo environmentálne hodnoty je podľa autorky uvedomenie si rizík spojenýchs rozhodovaním a konaním človeka vo vzťahu k prírode – napr.nasadenie rizikových techník a technológií v priemyselnýchodvetviach, znečisťovanie ovzdušia, pôdy, vodných tokov atď.
Prvákapitola Čo je príroda? (s. 7-10)približuje pojmy „príroda“ a „životné prostredie“. Keďže tieto pojmy patriamedzi základnú terminológiu environmentálnej etiky, je dôležité ich terminologickévymedzenie či už z pohľadu ekológie, filozofie, ale aj bežného chápania.
V druhejkapitole Obraz prírody vo filozofii(s. 11-16) je osobitná pozornosť venovaná obrazu prírody vo filozofii, ktorý sapostupne vyvíjal od chápania prírody ako „dobrotivej matky“ až po ťažkozvládnuteľného, nepredvídateľného človeka. Táto téma je bližšie rozvinutá v tretejkapitole Od ropného šoku k Černobyľu(s. 17-22).
Štvrtákapitola Veda a filozofia: hľadanienovej paradigmy (s. 23-32) zdôrazňuje fakt, že reflexia environmentálnychproblémov vo vede aj vo filozofii si vyžiadala hľadanie novej paradigmy, ktoráby zmenila orientáciu od abstraktného a analytického myslenia vedcov k holistickýmspôsobom myslenia, ktoré kladú dôraz na skúmanie celkov, na hľadanie súvislostía vzájomných podmieneností prostredníctvom syntézy a konkretizácie. V tomtoprocese zohrala dôležitú úlohu Husserlova fenomenológia, ktorá svoj základnýzámer uvažovania vyjadrila v jasnom hesle: „Späť k veciam samým“.
Piatakapitola Environmentálna etika akoreakcia na problémy (s. 33-54) sa zaoberá osobitnou disciplínou filozofie,ktorá priamo reflektuje environmentálnu problematiku –etikou. V súčasnosti je podľa autorkybežné, že vzťahy človeka k prírode treba posudzovať aj z morálnehohľadiska. Z tohto dôvodu sa v práci kladie dôraz na všeobecný etickýrámec environmentálnej etiky, ktorý spočíva vo vysvetlení základných etickýchtermínov, kategórií a rozdelenia etiky, čo je predpokladom pre určenie statusu,povahy a predmetu environmentálnej etiky.
Šiestakapitola Úloha citov pri vzniku morálnychnoriem (s. 55-60) zdôrazňuje, že na prírodu a životné prostredie užnemôžeme pozerať len z racionálneho hľadiska, ktoré zdôrazňuje úžitok. Jepotrebné vytvoriť priestor pre emocionalitu a prebudiť morálne city vovzťahu k prírode, čo požadujú viacerí predstavitelia environmentálnej etiky(Schweitzer, Leopold, Naes a i.). Okrem emocionálneho rozmeru vo vzťahuk prírode a životnému prostrediu sa do popredia dostáva ajaxiologický rozmer, ktorý kladie do popredia otázku hodnôt.
Axiologický rozmer, prezentovanýv siedmej kapitole Problém hodnôtv environmentálnej etike (s. 61-66), chce poukázať na skutočnosť, žehodnotu životného prostredia nemôžeme vnímať len ako ekonomickú hodnotu, ale ajako hodnotu objektívne existujúcu samu osebe, nezávisle od vedomia človeka.
Priochrane prírody a životného prostredia zohráva dôležitú úlohu pojem práva,či už v kontexte práva prírody alebo práv zvierat. Ôsma kapitola Prirodzené právo ako etický princíp (s.67-72) ukazuje, že autori, ktorí vyzdvihujú pojem práva, argumentujú, že právaneprislúchajú iba človeku, ale aj iným prírodným formám. Z toho potomvyplýva morálne zrovnocenenie všetkých prírodných druhov, vrátane človeka, čopodľa autorky vedie k paradoxnej situácii, ktorej záverom by bolanemožnosť žiť.
Deviatakapitola Ochrana životného prostrediaa princíp zodpovednosti (s. 73-78) predstavuje etický princípzodpovednosti, ktorý sa dostal do popredia v súvislosti s prácou H.Jonasa. Princíp zodpovednosti vyžaduje nielen zodpovedné hospodárenies energetickými zdrojmi, ale aj ochranu prírody pred sebou samou, pokiaľje to v ľudských možnostiach. Príkladom zodpovedného prístupuk prírode sú tzv. „zelené stratégie“, ktoré sa najmä v priemyselnejvýrobe orientujú na znižovanie surovinovej a energetickej náročnostivýroby alebo na redukovanie tlakov na ekologický systém.
Prácumôžeme pokladať za vhodný učebný text environmentálnej etiky. Spolus autorkou si je však potrebné uvedomiť, že na presadenie morálnych hodnôtvo vzťahu k prírode nestačí iba etika. Dôležité je „aby sa starosťo životné prostredie presunula z polohy deklarovanej priority do rolyjedného z nealternatívnych cieľov spoločenského rozvoja“ (s. 80).
Nazáver môžeme zhodnotiť, že autori všetkých publikácií preukázali vo svojichprácach vysokú mieru odbornosti, ktorú dokázali skĺbiť s didaktickýmipožiadavkami študijného textu. Tým vytvorili práce, ktoré možno odporúčaťnielen študentom filozofie a etiky, ale na základe interdisciplinárnehoprístupu aj študentom príbuzných vedných odborov, resp. širšej verejnosti.
PhDr.David Ivanovič
Katedra filozofie
Filozofická fakulta UCM v Trnave
Námestie J. Herdu 2
917 01 Trnava
ivanovic.ucm@gmail.com