Spinka, M.: Jan Hus, obhajca duchovnej reformy. In: Ostium, roč. 10, 2014, č. 3.

Medzi dobre známymi teóriami mapujúcimi význam myslenia Jana Husa (1371 – 1415) [1] sa nachádza aj jedna od Johanna Losertha, [2] ktorá predstavuje Husa len ako ozvenu Jána Viklefa. Podľa tejto interpretácie bolo Husovo myslenie „výhradným majetkom“ Viklefa. Väčšina nemeckých a anglických bádateľov súhlasí s Loserthom v tomto hodnotení. Tak napríklad Trevelyan vo svojom diele Anglicko v dobe Viklefa tvrdí, že „husitizmus bol jednoducho viklefizmom.“ [3] Odsúdenie Husa Otcami na koncile v Kostnici, postavené najmä na jeho údajnom viklefizme, túto tézu podporuje. [4]

České výskumy však v poslednom storočí radikálne poopravili toto hodnotenie. Obrovské množstvo literatúry, ktoré vzniklo v tomto období, je bohatým dôkazom bohatého vedeckého záujmu, ktoré sa vynakladá na tento problém. To nakoniec viedlo k všeobecne prijatému záveru, že pôvodný český reformačný prúd, ktorého počiatok sa datuje do polovice 14. storočia, sa spolu s paralelne existujúcim anglickým viklefizmom začiatkom 15.storočia vo väčšej miere spojili v Čechách. Hlavnými predstaviteľmi pôvodného hnutia boli, okrem Rakúšana Konráda Waldhausera, Jan Milíč z Kroměříža, Matej z Janova a Peter Chelčický. Bol to Matej z Janova, ktorý spojil hnutie s českými univerzitnými kruhmi. Slávny učenec, učiteľ Parížskej univerzity, ktorého hlavné dielo Regulæ Veteris et Novi Testamenti (Pravidlá Starého a Nového zákona) bolo od základov podložené biblickými princípmi v duchu reformačného hnutia. Jan Hus sastal prívržencom tohto pôvodného hnutia a po roku 1402 bol zvolený za kazateľa Betlehemskejkaplnky ako skvelý rečník. Pozícia, ktorú mladý Hus získal, bola jasným svedectvomjeho vodcovských schopností. Patronát nad kaplnkou získal od učiteľov Českej univerzity,ktorí by nevybrali hocikoho, ale práve toho najhorlivejšieho, osobu silne oddanúzámerom hnutia. V tom čase, hoci bol Hus nadšeným prívržencom Viklefovho filozofickéhorealizmu (ako v podstate všetci učitelia Českej univerzity), ešte nepoznal Viklefovepráce. Do krajiny dorazili o čosi neskôr.

Aby sa uistil, tak ich v čase, keď ich do Čiech priniesol Husov blízky priateľ, Hieroným Pražský, dychtivo čítal a našiel v nich mnoho podobného alebo identického s ideami, ktoré zastávalo pôvodné hnutie. Nesmieme zabúdať, že od času, keď vystúpili Marsiliusz Padovy a Viliam Ockham, boli vzdelaní muži celej Európy oboznámení s revolučným myslením týchto výnimočných mužov a ich pôvodné myšlienky sa stali vlastníctvom prakticky všetkých nasledujúcich obhajcov reformy. Všetci boli od nich závislí. Ako bol Hus závislý od Viklefa, tak ten zasa závisel od množstva ďalších: od Grossetesta, Jána Parížskeho a takisto od Marsilia a Ockhama. No napriek množstvu spoločných myšlienok, mali hnutia vlastné rysy a odlišnosti. Českí reformátori ako Milíč a Matej z Janova neverili v podporu svetských vládcov. Podobne ako reprezentanti mystického hnutia v Holandsku známeho pod názvom devotio moderna, starší českí reformátori vkladali hlavnú nádej do rozvíjania duchovného života, zriekania sa sveta, prostoty apoštolskej chudoby, častého prijímania a „napodobňovania Krista.“ Ba čo viac, Matej z Janova nepočítal ani s úlohou kňazstva. Veril, že potrebná reforma by mohla prísť z radov obyčajných ľudí. Mladšia generácia českých reformátorov a medzi nimi Hus obhajovali istú úlohu svetských vládcov v reforme Cirkvi, aj keď sa na nich nikdy nespoliehali. V tomto sa ukazoval ako zjavný vplyv Viklefa. Bartoš opakovane dáva do pozornosti tento významný dôsledok Viklefovho vplyvu na českú reformu. [5]

Zápas, ktorý vypukol proti viklefizmu na Pražskej univerzite v roku 1403, sa spočiatku viedol o jeho filozofický aspekt, aj keď ani teologický element úplne neabsentoval, pretože bolo oveľa ľahšie dosiahnuť odsúdenie tohto nenávideného Angličana v teologických než vo filozofických sporoch. Ako sa neskôr ukáže, bolo určujúce, že muž, proti ktorému bol útok namierený, bol starší člen teologickej fakulty, Stanislav zo Znojma, a nie Hus. V roku 1408 bol Stanislav opäť napadnutý, no tentoraz aj so svojím kolegom Štefanom Pálčom. Keď sa počas cesty do Ríma, kam boli obaja predvolaní, zastavili v Bologni, nechal ich uväzniť kardinál Baltazár Cossa, budúci pápež Ján XXIII. Oslobodení pápežom Alexandrom V. boli donútení zriecť sa viklefizmu. Po ich príchode do Prahy sa z nich stali najnemilosrdnejší nepriatelia viklefizmu v českom reformnom hnutí. Mimochodom, bola to táto zrada dvoch starších vodcov a smrť ďalšieho popredného predstaviteľa viklefizmu, Štefana z Kolína, ktorá vyniesla tridsaťsedemročného Husa na čelo hnutia.

No Hus sa už predtým, než sa stal vodcom viklefovskej časti univerzity, angažoval v tomto konflikte. Prvý útok sa upriamil na svätokupectvo. Viklefovo dielo O svätokupectve sa nachádzalo medzi spismi, ktoré priniesol Hieronym z Oxfordu a následne sa s ním Hus oboznámil. Johann Hübner zámerne vyprovokoval polemiku počas kvodlibetu v januári 1404 tvrdiac, že Viklef bol kacír a teda tí, ktorí čítajú jeho knihy, sú takisto kacírmi. Hus odpovedal [6] obvinením Hübnera z falšovania Viklefovho učenia predpojatou interpretáciou Viklefových 45 článkov (ktoré boli odsúdené väčšinou nemeckých majstrov Pražskej univerzity v máji predchádzajúceho roku). Avšak svoju obhajobu upriamil na svätokupectvo. Citoval Hübnera píšuc: „Pápeža treba jednoducho poslúchať a v ničom ho nemožno karhať.“ [7] To Hus rozhodne odmietol. „Hovoríte proti kánonom, teda ste kacír, ak sa toho odhodlane a neústupne držíte.“ [8] Hneď na to citoval z Viklefovho diela O svätokupectve a to vzhľadom na tri druhy kacírstva – odpadnutie, rúhanie a svätokupectvo. No ešte aj v tomto prípade Hus zastával umiernenú pozíciu v porovnaní s vtedajším vodcom českej časti univerzity Stanislavom zo Znojma, pretože svoju obranu založil na Hübnerovom prekrútení Viklefovho učenia a nie na samotnom Viklefovom učení.

Pravdupovediac, Hus nebol jedinou osobou, ktorá útočila na všadeprítomnú neresť dobovej cirkvi. Tá bola cieľom obhajcov reformy od Avignonského zajatia pápežov a aj po ňom. Súčasne s Husom vydal (okolo roku 1404) Matej z Krakova, profesor na univerzite v Heidelbergu (ktorý predtým pôsobil v Prahe) svoje Squalores curiæ Romanæ, [9] v ktorých vyslovil radikálny záver, že dvor Bonifáca IX. bol hlavnou príčinou tejto skazenosti a že akýkoľvek styk s ním bol sám osebe morálne odsúdeniahodný. Bartoš sa nazdáva, že tento autor bol v spojení s nejakým znalým kánonickým právnikom, ktorý dôsledne poznal pápežský dvor a pokusne určil za túto osobu budúceho kardinála Zabarellu, jedného z hlavných oponentov Husa v Kostnici. [10] Krátko nato Pavol Wlodkowic, neskorší rektor Krakovskej univerzity zaútočil na svätokupectvo vo svojej slávnej rozprave Speculum aureum (Zlaté zrkadlo). Dielo odsúdil ako kacírske Albert Engelschalk, profesor teológie na Pražskej univerzite.

Husovo hlbšie oboznámenie sa s Viklefovými teologickými názormi záviselo od získavania ďalších prác anglického reformátora. V roku 1407 dvaja mladí českí študenti Mikuláš Faulfiš a Juraj z Kněhníc priniesli z Anglicka také dôležité diela ako De veritate sacræ Scripturæ (O pravde Svätého Písma), De domino divino (O Božom panstve), De ecclesia (O cirkvi) a pravdepodobne aj De potestate papæ (O moci pápeža). V tomto období sa Hus viac zaujímal o Viklefovo učenie a vytvoril si vlastné názory, založené na pôvodnom reformnom hnutí, ktoré sa s ním zhodovali, avšak neboli úplne identické s názormi anglického reformátora.

Nie je cieľom tejto štúdie detailne načrtnúť všetky udalosti, ktoré Husa doviedli na hranicu za mestom Kostnica. Chcem len čitateľovi pripomenúť hlavné momenty sporu, ktoré nakoniec viedli k takým fatálnym následkom. Prvým z nich bol spor s arcibiskupom Zbyňkom, ktorý viedol obžalobu Husa pred pápežskou kúriou. Druhým bola zrada Husa kráľom Václavom. Spor s arcibiskupom – mladým šľachticom, ktorý bol pôvodne vychovaný pre vojenskú kariéru a ktorý sa ako arcibiskup spočiatku rozhodol prikloniť k reformnej strane – vypukol vo veci podriadenosti pápežovi. Keď koncil v Pise zosadil a exkomunikoval ako kacírov dvoch znepriatelených pápežov Gregora XII. a Benedikta XIII. (jún 1409), nemecká časť Pražskej univerzity a nanešťastie aj arcibiskup Zbyněk ostali verní Gregorovi. Českí majstri, ktorí nadšene podporovali Václavov postoj ku koncilu v Pise, sa zaviazali poslušnosťou novozvolenému pápežovi Alexandrovi V. Bola to táto udalosť, čo vyvolala roztržku medzi Husom a Zbyňkom. Druhý menovaný tak teraz používal svoju autoritu proti reformnému hnutiu zdôvodnenú údajným alebo skutočným spojením s už odsúdenou viklefovskou herézou. Dokonca ešte pred Alexandrovým zvolením arcibiskup nariadil, že všetky kópie Viklefovho diela, či už filozofického alebo teologického, majú byť vydané na preskúmanie. Hus sa napriek protestom podriadil, no ostatní odmietli. Päť študentov sa skutočne obrátilo na kardinálov v Pise proti arcibiskupovmu nariadeniu. Ten po krátkom, no ostrom odpore a po tom, čo bol predvolaný pred Alexandra, odmietol poslušnosť Gregorovi a pripojil sa k novému pápežovi.

Šťastný koniec celého sporu mohol viesť k uzmiereniu medzi Zbyňkom a Husom. Žiaľ, nestalo sa tak. Arcibiskup, ktorý utrpel poníženie kvôli nútenému podriadeniu sa Alexandrovi, pokračoval vo svojej nenávisti voči reformnému hnutiu a Husovi. Navyše Hus sa už definitívne stal vodcom, keď ho v októbri 1409 zvolili za rektora univerzity. To bol výsledok zmeny zriadenia univerzity (ktorú nariadil kráľ Dekrétom kutnohorským), ktorou sa zabezpečila prevaha českej časti. Výsledok konfliktu Zbyňka a Husa bol osudný pre oboch, aj keď tragickejší pre druhého z nich. Po tom, čo sa Zbyněk podriadil Alexandrovi, poslal na jeho dvor delegáciu, aby si zabezpečil pápežskú pomoc v boji proti Husovi. Pápež, aby si zaistil arcibiskupovu vernosť, nielen potlačil všetky procesy, ktoré nasledovali po odvolaní sa piatich študentov proti Zbyňkovmu nariadeniu, ale ešte splnomocnil arcibiskupa v akciách proti viklefizmu v Čechách a na Morave zakázaním kázania vo všetkých kostoloch okrem farských a kláštorných; inými slovami zakázaním kázania v Betlehemskej kaplnke. Husovi nepriatelia vedeli, že toto opatrenie ho zraní najviac. Navyše sebavedomo predpokladali, že Hus neposlúchne nariadenie a tak sa postaví priamo proti arcibiskupovi a pápežskej autorite. V tomto predpoklade sa nezmýlili. Keď arcibiskup zverejnil odsúdenie pätnástich Viklefových diel, zakázal obhajobu Viklefovho učenia a zakázal kázať v kaplnkách, Hus si uvedomil, že poslúchnutie nariadenia by sa rovnalo zrade jeho najhlbších presvedčení. Musel počúvať viac Boha než človeka. [11] Preto sa odvolal na Alexandrovho (ktorý zomrel 5. mája) nasledovníka, pápeža Jána XXIII. Arcibiskup nato rýchlo exkomunikoval Husa, hoci sa tento úkon všeobecne ignoroval.

Napriek tomu proces, ktorý sa začal na pápežskom dvore, vyvrcholil interdiktom, ktorý pozastavil všetky náboženské obrady v celej Prahe a jej okolí (v júni 1411). Kráľa Václava tento akt tak rozzúril, že nariadil, aby bol interdikt ignorovaný a ako trest zaň zabavil všetok cirkevný majetok. Zbyněk bol potom nútený žiadať o zmier. Bol donútený pristúpiť na podmienky Husovej strany, no odmietol riadiť sa nimi. Namiesto toho utiekol z krajiny, zamýšľajúc nájsť útočisko na dvore Václavovho brata, uhorského kráľa Žigmunda. V Bratislave ho však zastihla smrť vo veku 36 rokov (28. septembra 1411).

Zbyňkova smrť ukončila trojročný spor s Husom. Aj keď arcibiskupská strana pokračovala v nenávisti voči českému reformátorovi, neodvážili sa naňho útočiť, pokiaľ bol pod ochranou kráľa. A čo viac, potrebovali Václavov súhlas na predaj odpustkov, ktoré Ján XXIII. vyhlásil, aby si zabezpečil zdroje na vojnu proti kráľovi Ladislavovi z Neapola a jeho chránencovi, zosadenému pápežovi Gregorovi, ktorý zostával voči Jánovi v silnej opozícii. A tak Hus, ktorý unikol nebezpečenstvu, ktoré mu hrozilo zo strany Zbyňka, bol zrazu konfrontovaný s ešte väčším nebezpečenstvom. Jeho priatelia mu radili, aby neprotestoval proti predávaniu odpustkov, pretože cítili, že takéto počínanie by Husa stálo kráľovu podporu. Všetko márne. Hus sa musel postaviť proti tomu, čo považoval za obchodovanie so svätými vecami. Keď v júni roku 1412 skutočne odsúdil na univerzite pápežskú bulu a nazval pápeža Antikristom, nestratil tým len podporu takých cenných a významných priateľov ako Stanislava zo Znojma a Štefana Páleča, ale aj kráľa Václava.

Tak sa začala konečná fáza Husovej reformnej činnosti, ktorá skončila na hranici za Kostnicou. Jeho nepriatelia na pápežskom dvore nezabezpečili len uzavretie Betlehemskej kaplnky, ale zamýšľali aj jej zrovnanie so zemou. Pražskí Nemci na ňu aj v skutočnosti zaútočili, no boli zahnaní Čechmi. Aby uchránil Pražanov od hrôz interdiktu, ktorý opätovne nariadil pre mesto a pre každé miesto Husovho pobytu kardinál Peter Stefaneschi, v októbri 1412 Hus opustil mesto a našiel útočisko na hradoch svojich šľachtických priateľov. V tom čase pôvodná príčina tohto sporu – Husov protest proti predávaniu odpustkov – prestala existovať, pretože pápež uzavrel mier s kráľom Ladislavom.

Počas exilu, ktorý trval približne jeden a pol roka, bol Hus zaneprázdnený bohatou literárnou činnosťou a v tom čase napísal väčšinu svojich českých spisov. Odkedy už nemohol viac kázať z kazateľnice vo svojej milovanej Betlehemskej kaplnke, premýšľal ako zabezpečiť pre stále rastúci počet prívržencov literatúru v rodnom jazyku, ktorá by ich posilnila vo viere. Spomedzi týchto českých spisov je najdôležitejší Výklad viery (spolu s Výkladom desatora a Výkladom Otčenáša), vytvorený so zámerom naučiť obyčajných veriacich v čo veriť, čo robiť a ako sa modliť; ďalej vytvoril pre verejnosť výber z kázaní – Postilu a do tejto skupiny spisov zaradil aj ostrý, polemický spis Knižky o svätokupectve. [12] Toto dielo spolu s latinským spisom O cirkvi sú považované za jeho najlepšie a najvýznamnejšie diela. Ich posledný editor, [13] Václav Novotný ich charakterizoval ako „najsmelšie a najostrejšie“ [14] z Husových spisov.

Keďže je spis O cirkvi dostupný v latinskom origináli aj v anglickom preklade, [15] považoval som za vhodnejšie zahrnúť do tohto zväzku [16] dosiaľ nepreložené [17] dielo Knižky o svätokupectve. Pri preklade som používal tieto vydania: 1. vydanie K. J. Erbena, [18] ktoré vychádza z jediného zachovaného rukopisu z konca 15. storočia, ktorý sa nachádza v Gersdorfskej knižnici v Budyšíne (Sasko); 2. vydanie F. Žilku, [19] ktoré je v skutočnosti pretlačou Erbenovho vydania; 3. a čiastočne aj mierne modernizovaný text Václava Novotného, [20] ktorému však nebolo dovolené porovnať text s gersdorfským rukopisom.

Pochybnosti týkajúce sa dátumu, kedy dielo vzniklo, nie sú, keďže Hus sám píše, že ho dokončil 2. februára 1413. Začal na ňom pracovať krátko po tom, čo opustil Prahu.

Cieľ práce bol vyslovene praktický: keďže nebol v kontakte s ľudom, ktorému zvyčajne kázal v Betlehemskej kaplnke (aj keď kázal všade, kam prišiel), ponúkol mu písané slovo. Preto uprednostnil voľnejší štýl písania o probléme pred scholastickým štýlom, ktorý vyhovoval vzdelaným. Obsah úplne zodpovedá tomuto zámeru.

Po úvodnom definovaní témy (1. – 3. kapitola) autor použije pojem svätokupectva v súvislosti s pápežom, biskupmi, mníchmi, kňazmi a kaplánmi a rovnako aj v súvislosti s laikmi. Potom sa zamýšľa nad zodpovednosťou pánov a cirkevných zákonníkov. Posledná kapitola sa zaoberá prostriedkom na elimináciu svätokupectva: keďže Hus mal len malú nádej, že cirkevní predstavitelia môžu vykonať takúto reformu a ani svetskí páni neboli vhodní na vykonanie poriadku v cirkevných veciach, Hus vkladal svoju nádej najmä do miestnych zborov, do ľudu.

Aj keď bolo dielo napísané pre verejnosť, je podoprené biblickými a scholastickými dôkazmi. Hus bol predchodcom biblických teológov, pretože podriaďoval scholastickú argumentáciu Písmu. V tomto patrí skôr k reformácii než do stredoveku. Pre vierohodnosť často používal Gratiánov Dekrét, Lombardove Sentencie a rovnako aj Viklefove spisy a spisy jeho predchodcov v reformačnom hnutí. Niet pochýb o jeho slovnej a ideologickej závislosti od Viklefovho diela O svätokupectve. Jan Sedlák odhadoval, že približne devätina Husovho diela bola opísaná z Viklefovej práce. [21] Tento vplyv som naznačil v poznámkach [k prekladu textu – dopl. J. D.]. Tvrdiť však, že Hus bol jediným stredovekým autorom, ktorý používal tento postup, by bolo úplne mylné. Vyhranenie sa voči svätokupectvu bolo v reformačných hnutiach príliš bežné, dokonca aj u konciliaristov, než aby sme ho mohli prisúdiť konkrétnej osobe. A neoznačené doslovné preberanie citácií stredovekých autorov z nejakého vhodného diela, ktoré sa hodilo, bolo bežnou praxou. Týkalo sa to všetkých významných autorov – Tomáša Akvinského, Alexandra z Halesu, Jeana de Gersona, Petra z Ailly a rovnako aj Viklefa a Husa.

Dôležitou je otázka, či sa Husove spisy nejako odlišujú od Viklefových. Treba povedať, že už po prvom zoznámení vidieť, že Viklefovo dielo je odborné, zatiaľ čo Husove spisy sú písané prenikavým, ľudovým jazykom. Hus často nevážil slová pri opisoch vtedajšieho zla alebo pri obviňovaní konkrétnych ľudí. Ďalej, Viklefove tvrdenia sa týkajú výlučne pápežových, biskupských a mníšskych praktík svätokupectva, zatiaľ čo Hus tieto obvinenia rozširuje aj na miestne duchovenstvo, akademické kruhy a laikov. Pokiaľ ide o spôsoby reformácie, Husov dôraz na farské a laické opatrenia (neplatenie za duchovné služby), bol už viackrát spomínaný.

Môžeme poukázať na to, že do svojho diela De sex erroribus (O šiestich bludoch), ktoré Hus napísal na steny Betlehemskej kaplnky a ktoré neskôr doplnil o český preklad, zahrnul patristické citáty, z ktorých mnohé nájdeme aj v diele Knižky o svätokupectve. [22]

Dá sa povedať, že Husov vplyv na reformáciu bol väčší (okrem Anglicka) než Viklefov. Lutherovo svedectvo je v tejto veci dobre známe. Navyše Luther podnietil vydanie dvoch veľkých fóliových zväzkov Husových hlavných diel (pod vedením Matthia Flacia Illyrica), [23] zatiaľčo Viklefove diela ostali neznáme prakticky až do 19. storočia. Okrem toho sa Husov vplyv udržiaval v dvoch cirkevných spoločenstvách vytvorených v Čechách: jednou z nich, charakteristickou návratom k prijímaniu pod oboma spôsobmi, bola utrakvistická cirkev; a zas druhá, Jednota bratská, bola nezávislá organizácia, ktorej duchovným otcom bol Peter Chelčický. Česká reformácia predišla tú protestantskú o dobrých sto rokov.

P o z n á m k y

Translated from Advocates of Reform: From Wyclif to Erasmus, Matthew Spinka, editor. © 1953 The Westminster Press. Used by permission of Westminster John Knox Press. www.wjkbooks.com.

Z anglického originálu preložil Juraj Dragašek.