Byť filozofom bežného jazyka sa na Slovensku miestami môže zdať ako priam nebezpečná kariéra. Človek sa dočká rôznych osobných obvinení, prípadne zhodnotení svojho života.[1] Otázky týkajúce sa filozofie bežného jazyka sú pritom omnoho závažnejšie i zaujímavejšie, než by si niekto na základe týchto debát mohol vyvodiť, a v poslednej dobe opäť nanovo zaznievajú v mnohých filozofických diskusiách.[2] V predkladanom článku sa zamýšľam nad správnym prekladom anglického termínu „ordinary language“ (a súvisiaceho názvu „Ordinary language philosophy“), ku ktorému ma vyprovokovala Cmorejova stať „Prirodzený, bežný či obyčajný jazyk?“[3] Od začiatku chcem dať otvorene najavo, že som zástancom názvu „Filozofia bežného jazyka“[4] (ďalej len „FBJ“) a pomenovania „bežný jazyk“.

Začnem zvážením Cmorejovho príspevku, potom sa prostredníctvom posúdenia Hvoreckého krátkej zmienky,[5] prečo uprednostňuje jeden preklad pred ostatnými, posuniem k úvahám o tom, prečo sa vlastne spomínaná filozofia nazvala filozofiou bežného jazyka, na čo používala bežný jazyk, voči čomu ho vymedzovala a čo naopak zdôrazňovala.

Na Cmorejovej stati je zarážajúcich hneď niekoľko faktov. Napriek tomu, že ako dôvod, prinajmenšom ako inšpiráciu k napísaniu celej state, uvádza Cmorej práve Hvoreckého recenziu, v ktorej Hvorecký odmieta prekladať výraz „ordinary language“ ako „prirodzený“ / „obyčajný jazyk“, a vôbec sa nevenuje dôvodom, ktoré Hvorecký na podporu svojich tvrdení uvádza. Nielen to, nevenuje sa ani názorom samotných filozofov bežného jazyka. Akýkoľvek seriózny pokus nájsť najvhodnejší preklad ich však ignorovať nemôže (a ako čoskoro uvidíme, nemal by ignorovať ani Hvoreckého pripomienky, ktoré mieria k podstate veci).

Neodsudzujme však príliš rýchlo. Cmorej si zvolil nahliadnutie do slovníka a porovnanie výrazov bežný, obyčajný a prirodzený napokon možno úmyselne. Nespočíva v listovaní slovníkom filozofická metóda navrhovaná samotnými predstaviteľmi FBJ?[6] Ak by to bol skutočne Cmorejov zámer, opakoval by tým iba predsudok, že FBJ zamietala používanie technických termínov či bežných výrazov v určitom špecifickom význame, ktorý nezodpovedá úplne tomu, ako výraz bežne používame. A je to jeden z toho typu predsudkov, ktoré vedú skôr k vytváraniu fackovacieho panáka, než by nás približovali k lepšiemu pochopeniu FBJ. Iste, nahliadnutie do slovníka je často dobrým začiatkom pri púti do detailných rozdielov medzi pojmami, no v tomto prípade nám veľmi nápomocné nebude.

Cmorej, tak ako pri redaktorskej práci na zborníku z roku 1992,[7]uprednostňuje prekladať „ordinary language“ ako „prirodzený jazyk“. Jeden z dôvodov, ktorý uvádza na svoju podporu, je, že v Slovníku slovenského jazyka sa všetky uvádzajú ako synonymá.[8] Slovníková synonymia však v podobných prípadoch veľa nezaručuje. Tak ako spojeniami „obyčajný klamár“ a „bežný klamár“, či spojeniami „prirodzený talent“ a „obyčajný talent“obvykle vyjadrujeme rozličné veci, tak aj spojenia „bežný jazyk“ a „prirodzený jazyk“ sa zvyknú používať s rôznymi úmyslami. Okrem toho v Synonymickom slovníku k nim nájdeme aj synonymá ako „tuctový“a „banálny“, ktoré by azda nik ako správny preklad nenavrhoval. Cmorej síce uvažuje o rozdielnych významových odtieňoch týchto výrazov, no ako som už spomenul, robí tak bez akéhokoľvek napojenia na filozofické postoje autorov, ktorí tento termín buď sami používali, alebo na to, ako sa používa pri opise ich filozofie. A ak by sme aj zostali pri „čistých” prekladateľských dôvodoch, mohli by sme k problému pristúpiť zo strany angličtiny. Tá ma predsa výraz, ktorý slovu prirodzený zodpovedá viac než slovo „ordinary“ – je ním slovo „natural“. No keď sa začítame do diel FBJ, nájdeme v nich okrem výrazu „ordinary“ výrazy „common“ a „everyday“, napríklad vo Wittgensteinovom hesle vrátenie slov „späť do každodenného používania”.[9] Je to pochopiteľné, pretože zatiaľ čo napríklad v uvedenej vete zámena „everyday“ za „ordinary“ nepredstavuje výrazný posun, zámena za „natural“ by už naberala iné konotácie (k dôvodom sa vyjadrím nižšie).

Prejdime ku krátkej Hvoreckého poznámke, kde tvrdí, že „ani Peregrinov obyčajný jazyk (s. 167), ani Oravcovej prirodzený jazyk z názvu zborníka základných textov tejto školy nie je vhodný. Prirodzený jazyk je skôr prekladom anglického natural, čo je technické označenie jazykov, ktoré vznikli kultúrnym vývojom, a nie umelo. Ide o antonymum k artificial, teda umelému jazyku, napríklad esperantu. Slovo obyčajný zasa nemá vhodný prívlastok, ktorý by korešpondoval s frázou ordinarily speaking. Preto sa mi najvhodnejším kandidátom zdá bežný jazyk,ktorý na spomínané problémy nenaráža.“[10]

Hvorecký spomína dva odlišné dôvody, ktoré by sme mali posúdiť. Jeden z nich je antonymum, čiže to, voči čomu sa „ordinary language“ vymedzuje, druhým je dôležitosť spojenia „ordinarily speaking“, ktoré naznačuje, že sa spomínaní filozofi zaujímali o jazyk z pohľadu jeho praxe, toho, ako ho používajú ľudia,keď chcú niečo povedať. Na oba dôvody sa pozrieme bližšie, no predtým si doprajme trochu histórie.

Na skok k histórii
Pôvod názvu „filozofia bežného jazyka“ nie je úplne jasný. Samotní filozofi, ktorí sa do tejto skupiny obvykle zaraďujú (prinajmenšom tí, ktorí stáli na začiatku), samých seba takto nenazývali. K vzniku tohto pomenovania však pripravili vhodné podmienky. Samých seba nepochybne vnímali ako skupinu filozofov, ktorí sú v čomsi podstatnom zajedno. Miestami, hlavne retrospektívne, síce niektorí z nich trvajú na tom, že ich nič pevne nespájalo,no činy z dní ich najväčšej slávy svedčia o opaku. Vydávali spoločné zborníky,pričom sa neváhali označiť za revolúciu vo filozofii.[11] Strawson dokonca spomína na atmosféru, v ktorej bolo bežné baviť sa o tom,koľko rokov ešte zostáva tradičnej filozofii.[12]

Ďalším nepochybne dôležitým dôvodom vzniku tohto názvu je význam,ktorý pripisovali skúmaniu slov tak, ako sa bežne používajú. V ich dielach nachádzame spojenie „ordinary language“ a jeho príbuzných „common language“ a „everyday language“. Ako prví toto spojenie využil pravdepodobne Norman Malcolm v článku „Moore and Ordinary Language“,[13] kde prezentuje Moorovu obhajobu zdravého rozumu v zásade ako obhajobu bežného použitia jazyka.Spojenie bežný jazyk (či jeho obdoby) nájdeme síce už vo Wittgensteinových farebných knihách (a samozrejme aj v predanalytickej filozofii), no bol to až Malcolm, kto zvýraznil práve túto črtu nového filozofického projektu. Označenie „filozofia bežného jazyka“ pritom ešte stále nebolo na svete a prvýkrát ho nájdeme pravdepodobne v kritickom článku Bensona Matesa z roku 1958,[14] v ktorom filozofov FBJ obviňuje z toho, že nedokážu naplniť svoje ciele, keďže sa pokúšajú skúmať význam slov tak, ako sa používajú, bez toho, aby vyšli medzi ľudí a robili výskum tohto používania. Hneď v úvode článku spomína prácu„takzvaných filozofov ‚bežného jazyka‘” („the work of the so-called ‚ordinary language‘ philosophers“).[15] O tom, že tento termín nebol v tej dobe zaužívaný, svedčí aj to, že v omnoho slávnejšej kritike, ktorú vydal Ernest Gellner[16] o rok neskôr, nájdeme dnes takmer neznáme, no vtedy často používané pomenovania „lingvistická filozofia“ („linguistic philosophy“) a „lingvistickí filozofi“ („linguistic philosophers“).

Bežný vs. Nebežný jazyk
Pripomeňme si azda najcitovanejšiu pasáž z Austinovho diela, kde Austin tvrdí, že „naša spoločná zásoba slov zahŕňa všetky rozlíšenia, ktoré počas mnohých generácií ľudia považovali za účelné, a všetky súvislosti, ktoré pokladali za hodné vyznačenia: tieto rozlíšenia a súvislosti sú pravdepodobne početnejšie a vhodnejšie, pretože vydržali dlhú skúšku, v ktorej prežijú len tí najlepší a sú jemnejšie, aspoň vo všetkých bežných a rozumne praktických veciach, ako všetko, čo ty alebo ja môžeme vymyslieť sediac popoludní v kresle – najobľúbenejšia alternatívna metóda“.[17]

Stoja tu dva rôzne spôsoby použitia slov – použitie bežné, každodenné, používané nato, aby sme ním niečo urobili a použitie, ktoré vymyslíme sediac v kresle. Sedieť v kresle môžeme samozrejme aj vtedy, keď nerobíme filozofiu. Austin sa (podobne ako Wittgenstein) nedomnieva, že jazyk používame skreslene iba počas filozofovania. Je to jav oveľa bežnejší, no iba vo filozofii ho považujeme za výsadu, zatiaľ čo bežne je to príčina nedorozumení,ktoré sa snažíme vyriešiť vysvetlením toho, čo sme vlastne chceli povedať („Môžeme to nazvať chybným pýtaním sa na ‚nič konkrétne‘, čo prostý človek zavrhuje, no filozof to nazýva ‚zovšeobecnením‘ a vníma s určitou samoľúbosťou“[18]). Druhý moment hodný povšimnutia je to, čo má Austin na mysli pod slovnou zásobou, používaním slov. Vraví o rozlíšeniach, ktoré robíme.Tu sa ukazuje pomenovanie „filozofia jazyka“ ako zavádzajúce, ako keby FBJ išlo o jazyk (navyše akosi bez sveta). Rozlíšenia, o ktorých Austin hovorí, sú rozlíšenia, ktoré robíme vo svete, ktorého sme my a to čo hovoríme súčasťou, pričom nedáva celkom zmysel uvažovať o tom, či o nich iba hovoríme, alebo ich aj robíme (napr. rozlíšenia medzi slobodným a neslobodným konaním, poznaním a mienkou, spomenúc iba tie najslávnejšie vo filozofii).

To,že Austin nepovažuje vymýšľanie v kresle za obmedzené na filozofiu, sa ukazuje, keď kritizuje zanedbávanie niektorých rozlíšení počas súdneho sporu Regina verzus Finney.[19] A nie sú to filozofi píšuci o tomto prípade, s ktorými by Austin nesúhlasil, ale niektorí zo samotných účastníkov procesu. Austin tvrdí, že „obhajca i sudca používajú veľké množstvo ospravedlňujúcich výrazov veľmi voľne, pričom viaceré používajú,ba dokonca uvádzajú tak, akoby sa jeden od druhého nelíšili, alebo mali rovnaký význam aj keď to tak nie je, a ponúkajú alternatívy, ktoré alternatívami nie sú“.[20] To, čo o svojom čine povedal obžalovaný Watkins, sa nezhoduje s tým,aké ospravedlňujúce výrazy naň aplikujú obhajca a sudca. V snahe prípad zjednodušiť mu neposkytujú viac zrozumiteľnosti, ale naopak. Používajú azyk inak, než ako by ho používali bežne a, čo je podstatné, nevysvetľujú,prečo to robia, čo týmito rozdielmi mienia.[21] Podobných chýb by sa samozrejme mohol dopustiť i obžalovaný.

Mohli by sme v tomto prípade povedať, že obhajca a sudca používajú jazyk inak než prirodzene? Zdá sa mi, že nie a to z dvoch dôvodov. 1. Možné použitia výrazu „prirodzene“ v tomto kontexte sú skrátka odlišné od toho,čo tu Austin vraví. „Je prirodzené, že povedal to a to“ odkazuje na situáciu, keď jestvuje niečo, čo sa hodí na danú situáciu, čo je vhodné povedať. V niektorých prípadoch ide o to, čo sa patrí povedať,v iných tým zase môžeme vyjadriť, že to, čo daná osoba povedala, je pochopiteľné vzhľadom na jej úmysly. Mohli by sme povedať „Je prirodzené, že obhajca povedal presne to, čo povedal, chcel predsa vyhrať prípad“. To však nie je to, čo tu vyjadruje Austin. Nejde o psychológiu. Vetou „Povedal to prirodzene“ obvykle zase odkazuje na spôsob prejavu, intonáciu, chýbajúci stres. 2. Voči čomu by sa mohlo vymedziť to, čo vravíme prirodzene? Voči tomu,čo by sme prirodzene nepovedali, či voči tomu, čo vravíme neprirodzene? Ani jedno nie je to, čo nachádzame u Austina. Do úvahy pripadá vymedzenie voči tomu, čo neznie prirodzene. Zdá sa, že to najviac zodpovedá rozdielu medzi bežným použitím a použitím, ktoré nie je bežné, no nezdá sa mi, že by tento významový odtieň bol zastúpený v obhajobe zástancov prekladu „filozofia prirodzeného jazyka“. Navyše je tu možné skĺznutie k subjektivite toho, čo neznie prirodzene iba „pre niekoho“.

Pomenovania „filozofia prirodzeného jazyka“ a „prirodzený jazyk“ by sa mohli zdať vhodnými v prípade, že by to, voči čomu sa FBJ vymedzovala, bol formálny či ideálny jazyk. To je v skutočnosti veľmi častý názor. Wittgenstein podľa tejto predstavy najskôr v Traktáte tiahol k myšlienke ideálneho jazyka, ktorého sémantické vzťahy by boli krištáľovo čisté (alebo by sme ich aspoň mohli za filozofickými účelmi zjednodušiť a vyjasniť), no a vo svojom neskoršom období túto predstavu jazyka zahodil,aby ju nahradil poňatím jazyka, ktorý nielenže nemá hĺbkovú logickú štruktúru,ale využitie logiky pri jeho analýze vedie skôr k vytvoreniu nových problémov než k ich riešeniu. Táto predstava o FBJ je však mylná.

Už v Traktáte nájdeme vyjadrenia,ktoré popierajú vnímanie logiky ako nástroja, ktorý opravuje jazyk. Wittgenstein vraví, že všetky „vety nášho bežného jazyka sú fakticky, tak ako sú, v dokonalom logickom poriadku“.[22] Wittgenstein logiku neodmieta ako nástroj, iba upozorňuje na to, že to nie je pevný kryštál, že výraz ideálny jazyk je zavádzajúci, „pretože to znie, akoby boli tieto jazyky lepšie, dokonalejšie než každodenný jazyk; akoby bol na to potrebný logik, aby ľuďom konečne ukázal, ako vyzerá správna veta“.[23]

To,čo má na mysli pod bežným použitím, Wittgenstein vymedzuje veľmi podobne ako Austin: „Keď filozofi použijú nejaké slovo – „vedenie“, „bytie“, „predmet“, „Ja“, „veta“, „meno“ – a usilujú sa uchopiť podstatu vecí, treba sa vždy spýtať: Používa sa toto slovo v jazyku, z ktorého pochádza, naozaj vždy takto? – Vraciame slová z ich metafyzického používania späť do každodenného používania.“[24]

Opäť je tu ako to, voči čomu sa vymedzujeme, metafyzický jazyk. Wittgenstein nepoužíval termín metafyzika v nijakom špeciálnom význame. Nemal na mysli nijakú konkrétnu metafyziku a vlastne ani metafyziku ako disciplínu. Na iných miestach spomína jazyk, ktorý išiel na dovolenku alebo jazyk, ktorý klepe naprázdno. To zásadné, na čom toto uvažovanie stojí, je naša bežná schopnosť porozumieť – a tiež neporozumieť tomu, čo niekto rozpráva. Schopnosť rozpoznať úmysel hovoriaceho, to, čo chce svojimi slovami povedať a byť takisto v pomykove, keď nám takýto kontext chýba.

A je to vôbec dôležité?
Na záver by sme sa mohli oprávnene spýtať, či je vôbec podstatné, aký preklad si vyberieme. Domnievam sa, že nebolo dôležité, či Austin alebo Wittgenstein používali výraz „everyday“, „ordinary“ alebo „common“, prípadne v niektorých kontextoch aj výraz „natural“ – napokon, používali ich všetky. Bolo na nich, aby ich použili spôsobom, pri ktorom by bolo zrejmé, čo nimi myslia. Na nás zase je, aby sme pri preklade zvážili práve to, čo nimi chceli povedať. Domnievam sa, a tu súhlasím s Hvoreckým, že práve „bežný jazyk“ je spojenie, ktoré najviac vyhovuje tomu, čo výrazom „ordinary language“ potrebujeme povedať.

L i t e r a t ú r a
AUSTIN, J. L.: Obrana ospravedlnení. In: ORAVCOVÁ, M.: Filozofia prirodzeného jazyka. Bratislava: Archa 1992, s. 67 – 87.
AUSTIN, J. L.: Význam slova. In: Organon F, roč. 5, 1998, č. 3, s. 250 – 265.
AYER, A. J.: The Revolution in Philosophy.London: MacMillan 1956.
BAZ, A.: When Words Are Called For.Cambridge: Harvard University Press 2012.
CAVELL, S.: Must we mean what we say?“ In: LYAS, C. (ed.): Philosophy and Linguistics. London: MacMillan 1971, s. 131 – 165.
CMOREJ, P.: Jazyková prax, alebo filozofické predsudky? (Zarážajúca ľahkosťodmietania). In: Filozofia, roč. 66, 2011, č. 8, s. 794 – 817.
CMOREJ, P.: Prirodzený, bežný či obyčajný jazyk? In: Organon F, roč. 13, 2006, č. 3, s. 361 – 366.
COLEMAN, A., WELTY, I.: Ordinary Language Philosophy: A Reappraisal. In: Essays in Philosophy, roč. 11, 2010, č. 2.
GELLNER, E.: Words and Things. New York: Routledge 2005.
HVORECKÝ, J.: Jaroslav Peregrin : Kapitoly z analytické filosofie. In: Organon F, roč. 13, 2006, č. 2, s. 266 – 270.
LONGWORTH, G.: heslo „John Langshaw Austin“. In: ZALTA, E. N. (ed.): The Stanford Encyclopedia of Philosophy (Winter 2013 Edition), URL =http://plato.stanford.edu/archives/win2013/entries/austin-jl/.
MALCOLM, N.: Moore and Ordinary Language. In: SCHILPP, P. A. (ed.): The Philosophy of G. E. Moore. Evanston, Il: Open Court 1942, s. 343 – 368.
MATES, B.: On the verification of statements about ordinary language. In: LYAS, C. (ed.): Philosophy and Linguistics. London: MacMillan 1971, s. 121 – 130.
ORAVCOVÁ, M.: Filozofia prirodzeného jazyka.Bratislava: Archa 1992.
STRAWSON, P. F.: The Post-Linguistic Thaw. In: PhilosophicalWritings. Oxford: Oxford University Press 2011, s. 71 – 77.
WITTGENSTEIN, L.: Filozofické skúmania. Bratislava: Pravda 1979.
WITTGENSTEIN, L.: Philosophical Investigations. Blackwell Publishing 2009.
WITTGENSTEIN, L.: Tractatus logico-philosophicus. Bratislava: Kalligram 2003.
ZOUHAR, M.: Saul Kripke v slovenskom kráľovstve krivých zrkadiel. In: Filozofia, roč. 66, 2011, č. 5, s. 431 – 446.

---

P o z n á m k y
[1] Pozri ZOUHAR, M.: Saul Kripke v slovenskom kráľovstve krivých zrkadiel. In: Filozofia, roč. 66, 2011, č. 5, s. 431 – 446; CMOREJ, P.: Jazyková prax, alebo filozofické predsudky? (Zarážajúca ľahkosť odmietania). In: Filozofia, roč. 66, 2011, č. 8, s. 794 – 817.
[2] Pozrinapr. BAZ, A.: When Words Are Called For. Cambridge: Harvard University Press 2012; COLEMAN,A., WELTY, I.: Ordinary Language Philosophy: A Reappraisal. In: Essays in Philosophy, roč. 11, 2010, č. 2.
[3] Pozri CMOREJ, P.: Prirodzený, bežný či obyčajný jazyk? In: Organon F, roč. 13, 2006, č. 3, s. 361 – 366.
[4] Na tomto mieste by bolo vhodné vymedziť to, čo chápem pod FBJ, najmäpreto, ako sa ukáže, že sem radím aj Wittgensteina. Myslím, že je možné užšie a širšie vymedzenie FBJ. Pokiaľ chceme vnímať FBJ ako istú tradíciu, ktorá má svoje základy a premeny, a nielen ako krátky výsek z histórie Oxfordu, mali by sme uplatniť toto širšie chápanie. Zaradenie Wittgensteina sa potom dá zdôvodniť dvoma spôsobmi – internými a externými dôvodmi. Interné dôvody poukazujú na príbuznosť Wittgensteinových myšlienok so zvyškom FBJ (najmä s hlavnými postavami Austinom a Rylom) – táto téma si však zaslúži širší rozsah a plánujem ju spracovať na inom mieste. Medzi externé dôvody patria nasledujúce: 1. kritici FBJ často nerozlišovali medzi postojmi Wittgensteina a zvyšku FBJ (napr. GELLNER, E.: Words and Things. New York: Routledge 2005); 2. existujú filozofi hlásiaci sa k FBJ, ktorí vychádzajú tak z oxfordských autorov, ako aj z Wittgensteinovho diela (napr. Cavell, Hanfling, Baz); 3. v historickej a encyklopedickej literatúre nie je toto spojenie výnimočné (napr. LONGWORTH, G.: heslo „John Langshaw Austin“. In: ZALTA, E. N. (ed.): The Stanford Encyclopedia of Philosophy (Winter 2013 Edition), URL =http://plato.stanford.edu/archives/win2013/entries/austin-jl/).
[5] HVORECKÝ, J.: Jaroslav Peregrin : Kapitoly z analytické filosofie. In: Organon F, roč. 13, 2006, č. 2, s. 266 – 270.
[6] Pozri AUSTIN, J. L.: Obrana ospravedlnení. In: ORAVCOVÁ, M.: Filozofia prirodzeného jazyka. Bratislava: Archa 1992, s. 74.
[7] ORAVCOVÁ, M.: Filozofia prirodzeného jazyka.Bratislava: Archa 1992.
[8] CMOREJ, P.: Prirodzený, bežný či obyčajný jazyk? c. d., s. 362.
[9] WITTGENSTEIN, L.: Filozofické skúmania. Bratislava: Pravda 1979, § 116. „What we do is to bring words backfrom their metaphysical to their everyday use.“ „Wir führen die Wörter von ihrer metaphysischen, wieder auf ihrealltägliche Verwendung zurück.“ (WITTGENSTEIN, L.: Philosophical Investigations. Blackwell Publishing 2009, § 116).
[10] HVORECKÝ, J.: Jaroslav Peregrin : Kapitoly z analytické filosofie, c. d., s. 269.
[11] Pozri AYER, A. J.: The Revolution in Philosophy.London: MacMillan 1956. Treba dodať, že v danom zborníku bol ako revolučný predstavovaný celý prúd toho, čo dnes nazývame analytickou filozofiou. Oxfordská škola je potom opisovaná ako akési zavŕšenie tohto prúdu.
[12] STRAWSON, P. F.: The Post-Linguistic Thaw. In: Philosophical Writings. Oxford: Oxford University Press 2011, s. 72.
[13] MALCOLM, N.: Moore and Ordinary Language. In: SCHILPP, P. A. (ed.): The Philosophy of G. E. Moore. Evanston, Il: Open Court 1942, s. 343 – 368.
[14] MATES, B.: On the verification of statements about ordinary language. In: LYAS, C. (ed.): Philosophy and Linguistics. London: MacMillan 1971, s. 121 – 130.
[15] Tamže, s. 121.
[16] GELLNER, E.: Words and Things, c. d.
[17] AUSTIN, J. L.: Obrana ospravedlnení, c. d., s. 71.
[18] AUSTIN, J. L.: Význam slova. In: Organon F, roč. 5, 1998, č. 3, s. 252.
[19] AUSTIN, J. L.: Obrana ospravedlnení, c. d., s. 80 – 83.
[20] Tamže, s. 81.
[21] Hlavným cieľom tohto článku nie je podať obhajobu filozofie bežného jazyka, preto nebudem tento bod viac obhajovať. Museli by sme sa dostať až k chápaniu významu a jeho normativity. V skratke, slová chápem ako majúce “históriu použití, ktorá im poskytuje sily a možnosti obmedzujúce ich budúce použitia, no nezakazuje ich viac či menej kreatívne „premietnutia“ do nových kontextov ” (BAZ, A.: When Words Are Called For, c. d., s. 3, pozn. 2) a „čo je normatívne, je práve bežné použitie ako také” (CAVELL, S.: Must we mean what we say?“ In: LYAS, C. (ed.): Philosophy and Linguistics. London: MacMillan 1971, s. 148).
[22] WITTGENSTEIN, L.: Tractatus logico-philosophicus. Bratislava: Kalligram 2003, 5.5563.
[23] WITTGENSTEIN, L.: Filozofické skúmania. Bratislava: Pravda 1979, § 81.
[24] Tamže, § 116.