Anton Vydra

Henri Bosco: Hyacinthe. Paris: Gallimard 2001, 241 s.

Spomedzi mojich letných kníh bola poslednou Hyacinta od Henriho Bosca – typicky boscovské písanie v žánri „imaginárnych memoárov“, čosi medzi románom a spomienkami. Kniha je ústrednou časťou postupne rozpracúvaného cyklu. Prvá jeho časť vznikla roku 1937 pod názvom Oslík Culotte (L’Âne Culotte), druhou časťou je práve Hyacinta (1940) a napokon je to Hyacintina záhrada (Le Jardin d’Hyacinthe, 1945). Napriek tomu, že ide o rozvíjanie toho istého príbehu s rovnakými postavami, možno každú z kníh čítať samostatne a každá má iného rozprávača. Aká je Hyacinta? Zvláštna. Knihu sprevádza niekoľko kľúčových tém, ktoré sa v priebehu čítania ozývajú ako refrén: svieca, samota, ticho… Najmä to ticho vyráža na povrch pri čítaní nejednej z Boscových kníh a tu sa manifestuje vskutku veľkolepo: „Bol som ohromený tichom. Vychutnávam si, milujem ticho. Spoznal som všetky jeho druhy a viem odlíšiť ich rozmanité povahy. Pretože každé ticho, podobne ako každý zvuk, má svoju výšku, svoje zafarbenie, svoju hustotu. Tvorí totiž zvláštnu hudbu, ktorá sa rozlieha mimo a za všetkými vnímateľnými registrami. Nedolieha k nám priamo, no každý hluk, ktorý sa zdvíha v okolí tejto oblasti, v ktorej, ako sa zdá, všetko mlčí, poukazuje na to, čo nepočuť, a azda tým aj prebúdza tajomné ozveny. Takto sa formuje stále viac okolo tohto zvukového prázdna ako vibrujúce pásmo, ktoré nie je ani zvukom, ani zvyčajným tichom, ale nevnímateľným žiarením. Vo svete nič nemlčí – ani more, ani hora, ani nebo a nepochybne nikdy ani srdce človeka.“ Tieto rezonancie ticha rozochvievajú aj samotný príbeh mladej ženy Hyacinty, ktorá uteká. Pred kým? Pred čím? Mysteriózny starec Cyprián, takmer démonická bytosť a antipól Stvoriteľa, vytvoril pozemský Raj, úchvatnú Záhradu, ktorej výsostnými obyvateľmi majú byť dvaja ním vyvolení ľudia, mladík Constantin, ktorému vyhliadol jeho družku, Hyacintu. No tým dvom, sprvu očareným Záhradou, sa v nej akosi nechce ostať. Hyacinta to vysloví priamo: „Trpela som tým, že som mala všetko a nebola som slobodná. Lebo som vlastnila všetko okrem slobody odísť… A tak som utiekla…“ Lenže Cyprián chce vidieť svoju Záhradu tak, ako si ju vysníval, a preto Hyacintu a Constantina všade hľadá. Sám mnohé pochopil; vie už, že jeho kúzla účinkujú len na telo, no nie na dušu, vie, že jeho Záhrade chýba čosi k dokonalosti a pred smrťou mu tak ostáva posledné „Zaklínadlo Matky“, ktoré keď vysloví, rozľahne sa podľa jeho slov všade pieseň o jase a biede Zeme: „Keď tento hlas, ktorý je oslavou i žalobou, rozpúta temnú búrku hnevu proti Bohu, ktorý mi odoprel svoju prítomnosť, možno práve tým, že ho začujú dve deti, ktoré milujem, pohnuté touto nádherou i zármutkom, vstúpia nakoniec do Záhrady a odovzdajú sa tejto temnej Matke.“ Lenže Boscovi nejde len o príbeh. To, čím je jeho písanie fascinujúce, ostáva príbehom iba obklopené – sú to naozaj brilantné opisy psychických rozpoložení rozprávača (ktorý je zároveň protagonistom príbehu, u ktorého sa Hyacinta ukrýva), jeho snení, spomienok, rozochvených postojov a dramatických vzrušení. Melancholická atmosféra, ktorá preniká každou stránkou tejto knihy, vťahuje čitateľa do dobre známej oblasti, do jeho vlastného vnútra. Boscova Hyacinta je úžasné dielo a mňa len zaráža, prečo ešte stále nejestvuje v slovenskom preklade.

* * *

Michal Zvarík

Najpríjemnejším čítaním tohto leta bola dvojica kníh od Chaima Potoka Volám sa Ašer Lev a Dar Ašera Leva. (Bratislava: Artforum 2008 a 2010). Keďže na stránkach Ostia sa môžeme stretnúť s priliehavou recenziou na prvý z týchto titulov (Kyčina M.: Kto vlastne si? In: Ostium, roč. 5, č. 1, 2009), stačí, ak len pripomeniem, že Potok bez prehnanej pompéznosti prináša skúsenosť človeka na hranici dvoch videní sveta, skúsenosť, ktorá sa neviaže iba na rozpor medzi životom gójov a pobožných chasidov.

Ďalej Mika Waltari. Je u nás známy predovšetkým historickými románmi ako Nepriatelia ľudstva, ale bol omnoho všestrannejším autorom, ktorý vo svojich „psychologických“ románoch dokázal citlivo načrtnúť vzťah medzi situáciou a vnútorným životom človeka. Jeho Dohra (Praha: Knižní klub 2006) nie je len príbehom ženy, ktorá zavraždila manžela, aby pomstila smrť svojho milenca, ale aj príbehom spravodlivosti, ktorá proti duchu davu okrem prísnej litery zákona berie do úvahy situáciu a okolnosti.

Priaznivci science-fiction by mohli siahnuť po zbierke poviedok Invaze od klasika tohto žánru Stanisłava Lema (Praha: Plus 2010). Podľa zostavovateľov ide o výber toho najlepšieho z Lemovho vrcholného obdobia. V jednotlivých poviedkach sa môžeme stretnúť nielen s variáciami obľúbeného problému hraníc ľudskej racionality, ale napríklad aj špekuláciami o možnostiach umelej inteligencie. Za zmienku medzi inými poviedka stojí Invaze z Aldebaranu, ktorá je zvláštna nielen tým, že Lem v nej preukazuje veľký zmysel pre humor a iróniu, ale aj konfliktom medzi sebavedomím vedeckej racionality a bezprostrednou surovosťou common sense. Zaujímavá je takisto krátka autobiografia Můj život, kde Lem stručne popisuje svoje zásady písania.

* * *

Vít Hušek

Jiřina Prekopová: I rodiče by měli dělat chyby. Praha: Portál, 2010, 112 s.  

Zatím poslední kniha Jiřiny Prekopové potvrzuje směr, kterým se tato populární psycholožka a rodinná terapeutka ubírá: po otázkách výchovy dětí, přirozeného řádu v rodině a terapie pevným objetím – zachyceny jsou především v publikacích Malý tyran (šest českých vydání 1993 – 2009), Prvorozené dítě (1994), Kdybyste věděli, jak vás miluji (s B. Hellingerem, 2008) a Pevné objetí: cesta k vnitřní svobodě (2009) – obrací svou pozornost k prevenci, díky které, bude-li úspěšná, žádná terapie nakonec nebude potřeba. Kromě rodičů kniha jistě povzbudí i všechny ty, kteří těžko snášejí svoji omylnost.

Jan Čapek – Markéta Čapková: Pozitivní výchova sourozenců v rodině. Praha: Portál, 2010, 120 s.
Podobnému tématu je věnována i kniha manželů Čapkových. Mezi mnoha knihami o výchově, které dnes najdeme na pultech knihkupectví, spočívá jejím specifikum v tom, že se obrací k minoritě rodičů, kteří vychovávají více dětí. Přehledná, srozumitelná a čtivá kniha doplněná praktickými příklady čerpá ze čtyř zdrojů: adlerovské psychologie, o kterou se více či méně opírají všechny teorie sourozeneckých konstelací, principů laskavé a důsledné výchovy, jak ji učí Jiřina Prekopová, efektivního rodičovství, jehož jsou Čapkovi lektoři, a především vlastních zkušeností s výchovou čtyř dcer, což knize dodává přesvědčivou důvěryhodnost.

* * *

Matúš Porubjak

Mark Haddon: Čudná príhoda so psom uprostred noci. Bratislava: Ikar, Edícia Odeon 2004. Preklad: Alena Redlingerová. Doslov: Mária Hutová, Andrea Šedibová. (The Curious Incident of the Dog in the Night-Time. London: Jonathan Cape, 2003.)

Kniha je napísaná ako denník 15-ročného chlapca. Takto sa v nej predstavuje: „Volám sa Christopher John Francis Boone. Poznám všetky krajiny sveta a ich hlavné mestá a všetky prvočísla do 7 507.“ A takisto hovorí: „Mám psov rád. Vždy viem, čo si pes myslí. Má štyri nálady. Veselú, smutnú, zlostnú a sústredenú. Okrem toho, psi sú verní a neklamú, pretože nevedia rozprávať.“ V knihe sa čitateľ dozvie: Čo sú prvočísla a prečo sú ako život. Že aj slovo metafora je metafora. Čo majú spoločné Scooby Doo, Sherlock Holmes a Christopher. Čo je Problém Montyho Halla. Niekoľko dôvodov, prečo Christopher neznáša žltú a hnedú (6 pre žltú, 5 pre hnedú). O čom bol slávny Prípad víl z Cottingley. Že niekedy môže celá populácia žiab, chrobákov alebo ľudí celkom bezdôvodne vyhynúť iba preto, že tak fungujú čísla. Čo videl Christopher, keď stál na lúke vo štvrtok 15. júna 1994. Ako vyzerá linka Bakerloo londýnskeho metra. No samozrejme aj to, kto zabil Wellingtona, psa pani Shearsovej. A veľmi veľa ďalších vecí. Mňa táto kniha naučila pozerať sa na svet novými očami. A opäť si uvedomiť, že to, čo považujem za divné, v skutočnosti divné nie je, a že samozrejmé vôbec nie je samozrejmé. Aj preto sa mi kniha veľmi páčila. Ale nielen preto. A myslím si, že najlepšie je ju čítať, keď o nej človek vopred nič nevie.

Umberto Eco: Baudolino. Praha: Argo 2001. Preklad: Zdeněk Frýbort. (Baudolino, Milán: Bompiani 2000.)

„… a já jsem požádal císaře, aby tě poslal na studia do Paříže. Ne do Bologne, tam se zabývají jen právem, a lotr jako ty by neměl strkat nos do Pandekt, protože zákon vylučuje lež. V Paříži budeš studovat rétoriku a číst básníky: rétorika je umění povědět co nejlíp to, o čem se neví, je-li to pravda nebo lež, a povinností básníků je vymýšlet krásné lži. Dobře uděláš, budeš-li se také trochu věnovat teologii, aniž by ses ale snažil stát teologem, se záležitostmi Božími totiž neradno žertovat.“

Týmito slovami posiela umierajúci biskup Oto študovať na len nedávno vzniknutú parížsku univerzitu svojho zverenca Baudolina. Umberto Eco – tento básnik, rečník a filozof – napísal román o veľkom fabulátorovi – teda rečníkovi, básnikovi a filozofovi – Baudolinovi. V románe sa stretneme nielen s pôsobením Fridricha I. Barbarossu, cisára rímsko-nemeckého (1122 – 1190), talianskymi mestami na prelome 12. a 13. storočia, parížskou univerzitou či treťou a štvrtou výpravou pútnikov (pre ktorých sa neskôr vžil termín „križiaci“), ale aj s duchovným a myšlienkovým svetom Byzancie, ktorá je pre nás „západniarov“ stále málo známa.

Ecovské preplietanie faktografie a fabulácie vtiahne čitateľa do imaginatívneho sveta vrcholného stredoveku. Na Baudolinovej výprave na ďaleký východ až do bájnej Ríše kňaza Jána sa čitateľ stretne s helenistickými mechanickými vynálezmi, jedmi a protijedmi, riekou Sambation, v ktorej tečú kamene, jednonožcami, ušatcami, bezhlavcami, jednorožcom, neviditeľnými satyrmi a Hypatiami – potomkyňami neskoroantickej novoplatoničky Hypatie, ktoré rozvíjajú jej dnes už neznámu filozofiu. Ja som väčšinu tejto Ecovej knihy prečítal na severe Španielska v stane pri svetle baterky. Tento spôsob čítania Baudolinových rozprávaní vysoko odporúčam. Stále zahmlený kraj, odkiaľ pochádza, jeho putovanie naprieč Európou a ďalej až na východný okraj sveta, ako aj všakovaké bytosti, ktoré na svojej púti stretáva totiž ožívajú pred imaginatívnym zrakom „baterkového“ čitateľa vo svojej plnej kráse a pôsobivosti.

 * * *

Jaroslava Vydrová

Toto leto mi naozaj doprialo únik do sveta príbehov. Pamukov román Múzeum nevinnosti (preklad Otakar Kořínek, Slovart 2011) a Dušekova Holá veta o láske (Slovart 2010) sú celkom rozdielne, no v niečom sa aj určite dopĺňajú. Bolo by jednoduché povedať, že je to témou lásky, vzťahov, priateľstva, filmu… Ich blízkosť sa nachádza skôr vo vetách, ktoré zachytávajú každodennosť, predmety, vtákov… s citom pre opis mikrosveta, ktorý má úplne zásadný význam pre ten veľký svet, ktorým sú naše životy. Keďže obe knihy sa začínajú trojitým mottom, láka ma uviesť ukážku z oboch kníh: „Tvoj film sa musí podobať tomu, čo vidíš, keď zavrieš oči“ (Robert Bresson). „Keby človek mohol vo sne prejsť rajom a darovali mu kvet ako dôkaz, že jeho duša tam naozaj bola, a ten kvet by po prebudení našiel v ruke – tak? A čo potom?“ (z poznámok Samuela Taylora Coleridgea) Takto Dušan Dušek a Orhan Pamuk otvárajú svoje knihy.

Tretí autor je japonským pendantom Orhana Pamuka. Z murakamiovského letného výberu je to Konec světa & Hard-boiled Wonderland (preklad Tomáš Jurkovič, Euromedia, Odeon 2008). Obaja autori sú zaujímaví práve svojou neuchopiteľnosťou, keď prenikajúc ku koreňom vlastnej kultúry opúšťajú hranice tureckej a japonskej literatúry, ale nezakotvili celkom ani v „západných“ vodách. Toto ich „medzi“ je čitateľsky veľmi lákavé. Konec světa je mnohovrstevným románom, v ktorom sa život hlavného hrdinu dramaticky skomplikuje a hoci ani čitateľovi nie je celkom jasné, čo a prečo sa stalo, čím viac sa o tejto situácii dozvedá, tým sa všetko javí byť ešte horšie a viacero indícií smeruje k tomu, čo je v jeho názve – ku koncu sveta. (Opäť je tu jedna spoločná náhodná drobnosť ako v prípade prvej dvojice autorov, aj Pamuk, aj Murakami uvádzajú na začiatku svojich rozsiahlych kníh mapu.)

Posledná kniha, ktorú by som rada spomenula, je nenápadná, ale veľmi nápaditá: Kari Hotakainen: Role člověka (preklad Vladimír Piskořa, Dybbuk 2011). Salme Sinikka Malmikunnasová tu rozpráva svoj životný príbeh spisovateľovi (Kari Hotakainenovi), ktorý už všetky príbehy vyčerpal. Život Salme je na prvý pohľad jednoduchý, obyčajný, skromný, vychovala svoje deti, žije s manželom, nemá rada beletriu, pretože takéto knihy nie sú zo života a ľudí zavádzajú tým, že neopisujú realitu. Náhodne i nechtiac sa však sama dostane do situácie, keď musí komunikovať so spisovateľom, dokonca s ním vytvárať románový príbeh. Stret reality a fikcie je síce zaujímavým, i keď očakávaným prvkom, no omnoho hlbšie pôsobí vykreslenie jednotlivých postáv, ktoré sú, aj nie sú čiernobiele: Hotakainen cez výpoveď Salme ukazuje, že základné a podstatné veci v živote sú nastavené jasne a jednoznačne, no ich oživenie v jednotlivých postavách/životoch môže pôsobí prekvapivo, paradoxne, a tým aj pravdivo – napriek i vďaka fikcii.

Hotakainen má dar pre „nenásilný“ opis, ktorým akoby nič nechcel vnucovať, len ponúkať čitateľovi, či si v jeho vetách, rôznorodých postavách a udalostiach nájde to svoje. Ja som to našla napríklad v tomto nenápadnom konci jednej kapitoly: „Maijla se zvedla z lavičky a vydala se ke školce. Na zahradě pobíhalo třicet asi metr vysokých človíčků, navlečených prakticky do stejných kombinéz. Maijlin človíček byl ten černobílý. Zamávala na Sáru, ta vyskočila do vzduchu a rozběhla se Maijle do náruče. Na okamžik se Maijle zdálo, že se ocitla v náručí svého dítěte a nikoliv dítě v její.“ Táto posledná veta patrí k najkrajším, aké som (možno nielen) toto leto čítala.