Michal Chabada: Prirodzený zákon v scholastike a širšej dejinno-filozofickej perspektíve. Bratislava: UK 2014, 104 s.

Problém prirodzeného zákona je v súčasnosti mimoriadne aktuálny. Ako taký stojí na pomedzí metafyziky, etiky, sociálnej a politickej filozofie i teológie. Koncepcie prirodzeného zákona otvárajú totiž širšie diskusie, napr. problémy feminizmu, problém prirodzených ľudských práv chápaných ako intersubjektívne a interkultúrne platné normy atď. Michal Chabada, známy početnými monografiami a publikáciami, ponúka túto problematiku v skripte Prirodzený zákon v scholastike a širšej dejinno-filozofickej perspektíve a skúma ju najmä z pohľadu etiky.

V prvej časti autor otvára problematiku prirodzeného zákona predfilozofickým vysvetlením pojmov „zákon“ a „prirodzenosť“. Kým pojem „zákon“ sa bežne chápe ako norma, nariadenie nejakej autority, aby mohol fungovať medziľudský spoločenský život, pojem „prirodzenosť“ prináša v predfilozofickom vysvetlení viacero rôznych významov. Pri bližšom skúmaní môžeme zistiť, že „chápanie toho, čo je prirodzené, bolo a je formované kultúrou, spoločenstvom, výchovou i náboženstvom“ (s. 13). Tým sa otvára možnosť filozofickej reflexie výrazu „ľudská prirodzenosť“.

Na základe tohto vovedenia do problematiky autor pristupuje v druhej časti k prehľadu antických a kresťanských predscholastických teórií prirodzeného zákona. Začína sofistami, ktorí ako prví jasne filozoficky rozlišovali medzi pozitívnym a prirodzeným zákonom, následne sa venuje Platónovi a Aristotelovi, sv. Pavlovi a v neposlednom rade i Augustínovi, ktorého uvažovanie o zákone je úzko spojené s myšlienkou svetového poriadku, na ktorého ontologickom i axiologickom vrchole sa nachádza Boh.

V tretej časti autor predstavuje štyroch hlavných predstaviteľov scholastiky, ktorí sa nejakým spôsobom venovali téme prirodzeného zákona. Na prvom mieste je to Albert Veľký. Čo sa týka ľudskej prirodzenosti, Albert rozlišuje medzi všeobecnou prirodzenosťou (je spoločná so živočíchmi) a špecifickou prirodzenosťou (spočíva v racionalite). Rozum prekračuje animalitu a umožňuje slobodné konanie. Autor podčiarkuje, že pre Alberta sú „princípy prirodzeného zákona primárne v súlade s ľudskou racionalitou: prax podľa prirodzeného zákona je v zhode s prirodzenosťou človeka, teda prostredníctvom nej človek smeruje k vlastnému dobru, k vlastnému zdokonaľovaniu a nakoniec k blaženosti“ (s. 31). Prirodzený zákon je potrebné konkretizovať prostredníctvom pozitívnych zákonov. Medzi prirodzeným a pozitívnym zákonom je zvykové právo – istý typ étosu, ktorý vznikol a vzniká v dejinách. Podľa Chabadu „model Alberta Veľkého pripúšťa na jednej strane pluralitu kultúr a sociálne podmienenej premeny noriem bez toho, aby viedla do kultúrneho či etického relativizmu a voluntarizmu“ (s. 32). Na Alberta Veľkého nadväzuje Tomáš Akvinský. Chabada najskôr približuje jeho východisko: ľudská prirodzenosť je teleologicky zameraná, má racionálne poznateľný a spoločný obsah, reprezentovaný v prirodzených sklonoch, v ktorých sa dajú vyšpecifikovať základné ľudské dobrá. Potom sa postupne venuje štyrom druhom zákonov, ktoré sv. Tomáš rozlišuje: Večný zákon predstavuje Božiu vládu vo svete, ktorá vedie celé stvorenstvo k Bohu ako k spoločnému a transcendentnému dobru univerza. Ďalej je to prirodzený zákon, ktorý treba chápať ako spôsob realizácie a manifestácie večného zákona v poriadku stvorenia. Človek ako rozumný a slobodný tvor má na tomto prirodzenom zákone špeciálnu účasť, teda sa môže rozhodnúť, či bude alebo nebude realizovať to, k čomu ho prirodzenosť nakláňa. Príkazy prirodzeného zákona nie sú konkrétne, kladú však „univerzálne požiadavky či hranice, v rámci ktorých je realizovateľná pluralita individuálnych životných plánov“ (s. 48). Ďalej ľudský zákon má bližšie konkretizovať prirodzený zákon a ak je s ním v súlade, človeka zaväzuje. A nakoniec Akvinský hovorí o Božom zákone, ktorý nie je totožný s večným zákonom, nakoľko ide o zjavené príkazy Starého a Nového zákona.

Kapitola pokračuje dvomi autormi františkánskej školy, ktorí sa sústredili na formálno-logický aspekt prirodzeného zákona. Ján Duns Scotus vychádza z toho, že rozum a vôľa sa odlišujú len formálne. Spolupracujú ako esenciálne usporiadané parciálne príčiny, pritom ale každá z nich má svoj vlastný spôsob aktivity: rozum ukazuje poznané alternatívy, vôľa medzi nimi rozhoduje a môže sa rozhodnúť alebo nerozhodnúť, alebo sa voľby môže zdržať. Prejavom slobody nie je skúmať, či sa daný predmet chcenia zhoduje s našimi prirodzenými žiadosťami, ale zakladá poriadok toho, čo sa voliť má. A tým si volí to, čo je dobré v sebe. Jadrom Scotovej teórie prirodzeného zákona je určenie toho, čo je v sebe správne a dobré, a teda v zhode so sklonom k spravodlivosti. K prirodzenému zákonu patria len také príkazy, od ktorých Boh nemôže dišpenzovať ľudí ani samého seba. Prirodzený zákon sa dá poznať bez pomoci nadprirodzeného zjavenia.

Pre Ockhama je prirodzený zákon systém pravidiel, ktorého základom sú evidentné princípy a z nich možno deduktívnym spôsobom odvodiť ostatné etické normy. Rozlišuje pritom tri druhy prirodzeného zákona: prirodzený zákon platný vždy a všade a za každej podmienky existencie ľudstva je v zhode s prirodzeným rozumom a odvolať ho môže len Boh; príkazy, ktoré platili v prvotnom stave ľudskej nevinnosti, a platia stále aj v terajšom stave ľudstva, poznačeného hriechom; „podmienený zákon“ – patria sem zákony získané odvodzovaním z predchádzajúcich druhov a z generalizácie osobnej skúsenosti (s. 72-73). Pritom podľa vzniku je prirodzený zákon božského pôvodu, podľa platnosti je zákonom rozumu, preto je platný pre všetkých ľudí, nielen pre veriacich. Okrem toho Ockham rozlišuje pozitívny zákon, ktorý vznikol na základe dohody ľudí.

V období novoveku sa opúšťa anticko-stredoveké chápanie sveta ako Bohom racionálne usporiadaného univerza, čo sa odráža aj v chápaní prirodzeného zákona. Chabada v štvrtej časti prináša koncepcie troch novovekých filozofov. T. Hobbes spája formuláciu prirodzeného zákona s ľudskou prirodzenosťou, pričom sa jej chápanie odlišuje v prirodzenom stave a po uzavretí zmluvy. Prirodzený stav je mimo dobra a zla. No strach núti k reflexii, k vyhodnoteniu situácie a k nachádzaniu východiska. Prirodzený zákon sa tak stáva príkazom, ktorý rozum objavuje a má na zreteli hlavný cieľ: želať si mier a vojne sa vyhýbať. Chápanie prirodzeného zákona podľa J. Locka zahŕňa tri základné a všeobecné práva – právo na život, slobodu a majetok, čím sú založené aj povinnosti tieto práva rešpektovať. Prirodzený zákon je racionálnou normou medziľudského správania. Do tretice J. J. Rousseau chápe prirodzený zákon ako ten najlepší, lebo prirodzený človek je absolútne slobodný, rovný s každým, pokojný, nemá nič vlastné, má skromné potreby, vyhýba sa bolesti a riadi sa súcitom. Prirodzený zákon chápe ako „zlaté pravidlo“, ktoré prikazuje konať voči druhým tak, ako chceme, aby oni konali voči nám. Prirodzený zákon je vpísaný do srdca, preto ak sa človek riadi súcitom, riadi sa prirodzeným zákonom. To znamená, že podľa Rousseaua o prítomnosti prirodzeného zákona hovoria city, nie rozum.

Chabada ponúka porovnanie týchto autorov medzi sebou a zároveň ich porovnáva aj s predstaviteľmi stredoveku. Poukazuje, že napriek zrejmému antischolastickému postoju majú viaceré momenty paralelné alebo analogické. Na záver aspoň v krátkosti načrtáva teóriu prirodzeného zákona u Kanta. Chabada si uvedomuje, že skriptum budí dojem neúplnosti (s. 94), lebo informácie v ňom uvedené majú byť podnetom pre ďalšie premýšľanie. Aj preto v záverečnej časti prináša niekoľko otázok, ktoré z tejto témy vyplývajú. Tým skriptum spĺňa svoj cieľ – vysvetliť koncepciu prirodzeného zákona zasadenú do širšieho dejinno-filozofického rámca a umožniť ďalšiu diskusiu.

PhDr. Oľga Gavendová, PhD.
Rímskokatolícka cyrilometodská bohoslovecká fakulta
Univerzita Komenského v Bratislave
Kapitulská 26
814 58 Bratislava
gavendova@frcth.uniba.sk