FRAŇO, P.: Cicero: vir multiplex. In: Ostium, roč.12, 2016, č. 4.
Catherine Steel (ed.): The Cambridge Companion to Cicero. Cambridge: Cambridge University Press 2013. 422 s.
Od Marca Tullia Cicerona sa nám do dnešných čias zachovali diela, ktorých žánrový (próza, poézia, reči, listy), ako aj tematický (filozofia, rétorika, politika, právo) rozsah pôsobí naozaj obdivuhodne. Keďže podať ucelený výklad takéhoto širokého spektra záujmov nie je vždy jednoduché, väčšina odborných kníh sa zameriava skôr na podrobnejšiu interpretáciu niektorých parciálnych častí z Ciceronovej literárnej produkcie. Zostavovatelia populárnej edičnej rady Cambridge Companions si však vytýčili ťažší cieľ. Oslovili devätnástich bádateľov z rozličných univerzitných pracovísk, aby prostredníctvom odborných štúdií čo možno najkomplexnejšie zmapovali Ciceronovu osobnosť, dielo, ako aj neskoršiu reflexiu autorovho intelektuálneho odkazu. Vznikla tak publikácia, ktorá svojím tematickým rozsahom výrazne prevyšuje podobný typ kníh, ktoré doteraz vyšli.
Dielo sa po obsahovej stránke delí na tri veľké časti. V prvej časti, ktorá celkovo zahŕňa sedem štúdií, sa do popredia dostáva problematika interpretácie Ciceronových intelektuálnych záujmov. Anthony Corbeill (University of Kansas) sa vo svojom prvom príspevku venuje analýze autorovho vzdelania a dobových intelektuálnych pomerov v Rímskej ríši (s. 9 – 24). Každá z následných piatich štúdií sa potom zaoberá výkladom jednej partikulárnej oblasti z Ciceronovej literárnej činnosti. John Dugan (University at Buffalo) najskôr skúma autorovu rétorickú teóriu (s. 25 – 40), J. G. F. Powell (University of London) štýl (s. 41 – 72), Malcolm Schofield (University of Cambridge) filozofickú spisbu (s. 73 – 87), Emma Gee (University of St Andrews) poetické umenie (s. 88 – 106) a Jill Harries (University of St Andrews) právnickú teóriu (s. 107 – 121). V poslednej siedmej štúdii sa napokon Emma Dench (Harvard University) venuje rozboru Ciceronovej rímskej identity v kontexte dobovej literárnej a kultúrnej tradície (s. 122 – 137).
Druhá časť, pozostávajúca zo šiestich štúdií, sa už zaoberá interpretáciou špecifických aspektov autorovej politickej činnosti. Ann Vasaly (Boston University) skúma politický charakter Ciceronových rečí (s. 141 – 159). Catherine Steel (University of Glasgow) sa zaoberá rečníctvom a verejným životom (s. 160 – 170). Andrew Bell (University of Nevada) sa vo svojom príspevku sústreďuje na otázku Ciceronovho spôsobu prednášania rečových prejavov (s. 171 – 180). James E. G. Zetzel (Columbia University) rozoberá autorovu politickú filozofiu v dielach De re publica a De legibus (s. 181 – 195). Ruth Morello (University of Manchester) zas analyzuje pisateľov a adresátov listov, ktorí sa objavujú v štyroch Ciceronových epistulárnych zbierkach Ad familiares, Ad Atticum, Ad Quintum fratrem, Ad Brutum (s. 196 – 214). A Jon Hall (University of Otago) nakoniec skúma autorovo správanie sa a charakter počas troch krízových udalostí rímskej republiky, t. j. Catilinovho sprisahania, občianskej vojny a bojových stretov s Marcom Antoniom (s. 215 – 229).
Tematickou náplňou poslednej, tretej časti je recepcia Ciceronovho literárneho dedičstva v rámci neskorších dejín myslenia, ktorá je na základe časového rámca rozdelená do šiestich celkov. Alain M. Gowing (University of Washington) sa venuje analýze autorovej osobnosti a diela v období cisárstva (s. 233 – 250). Sabine MacCormack (University of Notre Dame) pokračuje obdobím neskorej antiky (s. 251 – 305), David Marsh (The State University of New Jersey) renesanciou (s. 306 – 317), Matthew Fox (University of Glasgow) osvietenstvom (s. 318 – 336), Nicholas P. Cole (University of Oxford) devätnástym storočím (s. 337 – 349) a Lynn S. Fotheringham (University of Nottingham) dvadsiatym a dvadsiatym prvým storočím (s. 350 – 373).
Z uvedeného stručného náčrtu vyplýva, že publikácia sa zaoberá naozaj širokým spektrom problémov. Čitateľ preto môže túto knihu čítať jednak ako celok, t. j. ako základnú príručku, ktorá sumarizuje do jedného koherentného celku väčšinu aspektov Ciceronovho intelektuálneho dedičstva. A jednak sa dá používať aj separátne, ako zdroj samostatných vedeckých štúdií, ktoré môžu bádateľom pomôcť pri skúmaní špecifických otázok spätých s reflexiou autorovej osobnosti a jeho diela.
Veľmi podnetné sú najmä kapitoly, ktoré sa venujú rozboru neskoršej recepcie Ciceronovej osobnosti a diela. Ak sa cez prizmu tohto problému pozrieme napríklad na dielo druhého veľkého rímskeho filozofa, Lucia Annaea Senecu, tak dôjdeme k pomerne prekvapujúcim záverom. Napriek faktu, že obidvoch mysliteľov spájali nielen podobné literárne záujmy (obaja písali dialógy, listy, poéziu, filozofiu), ale aj osobné životné skúsenosti (obaja zažili exil a museli sa z politických dôvodov stiahnuť z verejného života), Seneca sa vo svojich spisoch o Ciceronovi takmer vôbec nezmieňuje. Dôvody tejto zvláštnej mlčanlivosti treba pravdepodobne hľadať v autorovom odmietaní Ciceronovho politického a morálneho pragmatizmu. Seneca ako stoik sa totiž domnieval, že takýto postoj musí nevyhnutne viesť k strate záujmu o rozvoj seba samého, čo sa v konečnom dôsledku nezlučovalo so stoickým etickým rozmerom politika. Cicero tak pre Senecu nepredstavuje ideálny model nasledovania, a preto ani nepovažuje za nevyhnutné ho častejšie citovať, a ak sa má na niekoho odkázať, tak skôr na myšlienky nejakých starších autorov.
Na záver môžeme konštatovať, že predkladaná publikácia predstavuje úspešný pokus o syntetizáciu našich poznatkov o živote a diele Marca Tullia Cicerona. Mala by sa stať základnou literatúrou pre toho, kto sa chce na odbornej úrovni zoznámiť s hlavnými obrysmi autorovho literárneho dedičstva. Vzhľadom na široký tematický rozmer ju zároveň môžu pri svojej práci veľmi dobre využívať nielen klasickí filológovia a historici, ale aj filozofi a právnici.
Mgr. Peter Fraňo, PhD.
Katedra filozofie a aplikovanej filozofie
Filozofická fakulta
Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave
Nám. J. Herdu 2
917 01 Trnava
peter.frano@ucm.sk