Baďová, P.: K existenciálnej semiotike prechodu (cez prah). In: Ostium, roč. 11, 2015, č. 4.
To the existential semiotics of crossing (through the threshold)
The text brings forward a reflection about a step that most of us take a few times each day. This is a routine movement – pushing a door handle, opening the door and entering to the empty doorframe. The act of crossing the door threshold is viewed from two perspectives (its perception in a regular daily function and in its festive rareness). The aim of this work is to indicate the parallels between a single step that we cross a door threshold with and a lifelong walking of a human being. This article tries to capture a wider spectrum of a meaning of the act of crossing the door threshold via the background interpretation of photographs of doors and gates, the movement on the edge between two spaces.
Keywords: Door, Threshold, Crossing, Meaning
V tomto texte sa pokúsim pozastaviť nad krokom, ktorý väčšina z nás robieva každodenne niekoľkokrát. Ide o rutinný pohyb – stláčanie kľučky, otváranie krídla dverí a vchádzanie do ich prázdneho rámu. Skúsenosť prekračovania prahu je natoľko banálna, že zaoberanie sa ňou v teoretickom zmysle môže vyznievať neopodstatnene. Avšak iba potiaľ, pokiaľ nám o ňu nepôjde ako o „zanedbateľnú metaforu nezanedbateľných mohutností“[1]. Na situáciu presunu (a presúvania) z jedného priestoru do druhého sa pokúsime nahliadať paralelne z dvoch perspektív (jej vnímania v bežnej každodennosti a vo sviatočnej výnimočnosti). Interpretačne sa pritom budeme opierať o snímky dverí, brán alebo ich častí – kľučiek – ktoré som zachytávala prostredníctvom fotoaparátu bez zámeru vytvárať kolekciu približne od roku 2005 (pozri obr. prílohu).
Fotografie nezobrazujú súčasti vchodov významných inštitúcií či rodných domov populárnych osobností, sprostredkúvajú pohľady na obyčajné vstupy do neznámych ľudských obydlí. Všednosť, opotrebovanosť, nehybnosť cudzích kľučiek i dverí ma oslovovala počas sviatočných dovolenkových dní. Takéto dni obvykle spájame so „zmenou miesta“, netrávime ich „doma“, sme niekde „inde“. Počas dovolenkovej relaxácie si vyprázdňujeme myseľ a do rámu nášho vnímania (aj za/pod jeho prah) nechávame vstúpiť to, čo sa tam bežne nevmestí. Sviatočné prázdno nás nenúti sledovať hodinky, čas nechávame voľne plynúť. Nepociťujeme nutkanie rýchlo prekonať rozľahlosť priestoru, naopak, nechávame sa vtiahnuť do jej bezhraničnosti. Pohybujeme sa nenáhlivo a pozvoľna, zoznamujeme sa s novým, neznámym miestom.
Počas dovolenkového pobytu sa najčastejšie presúvame pešo. Kráčanie akosi napomáha precíteniu sviatočnosti „prázdninových“ dní. „Základom chôdze je rytmus, na ktorom sa zúčastňujú nielen naše nohy, ale celé telo so všetkými orgánmi. (…) Je to pravidelné prekonávanie statiky a tiaže, narušovanie rovnováhy a získavanie stability.“[2]
Naše sviatočné prechádzanie sa môžeme pripodobniť k bezcieľnemu putovaniu tulákov alebo k sústredenému kráčaniu terénnych prieskumníkov. Dušan Šindelář hovorí v tejto súvislosti o chôdzi typickej romantickej postavy pútnika, ktorú vnútorný nepokoj a neurčitá túžba ženie z miesta na miesto, a o chôdzi cestovateľov (Karla Hynka Máchu, Josefa Mánesa, Boženy Němcovej), ktorí počas nej pracujú, premýšľajú, poznávajú, skicujú, fotografujú, robia si poznámky, aby ich následne doma spracovali.[3] Cesta prieskumníkov je zámerným hľadaním a poznávaním spojeným so zaznamenávaním, sleduje cieľ bližšie spoznať, priblížiť sa k „predmetu záujmu“.
Oba „typy chôdze“ majú spoločnú platformu – úsilie posúvať sa vpred a zažívať dobrodružstvo.[4] Kráčaním sa neustále mení náš horizont a zároveň sa vystavujeme novým situáciám. „Situácie spojené s chôdzou sú prechodné, náhodné, letmé. Sú nevyhranené, bez hraníc, sú na samom konci nepomenovaného.“[5]
Stretnutia s kľučkami dverí a brán sa diali nečakane a spontánne. Ich fotografovanie nebolo cieľom prechádzky – snímky vznikali v priebehu tiahnutia od jednej pamätihodnosti k druhej alebo počas bezcieľnych potuliek neznámymi ulicami.
Premiestňovanie, cestovanie, kráčanie (či už jasne vymedzené, alebo neurčité) sa nám konotatívne prepája s plynulým rytmickým pohybom, presúvaním v čase i priestore, prekonávaním vzdialenosti. Prináša so sebou nielen dobrodružné očakávanie, prežívanie radosti, ale aj vytrvalé znášanie námahy a únavy. Presúvanie z jedného miesta na iné sa obvykle vyznačuje akousi postupnosťou, procesuálnosťou. Oproti tomu prechod / presun naznačuje čosi jednorazové, krátkotrvajúce, definitívne. Situácia prekračovania prahu dverí predstavuje okamžitú náhlu zmenu miesta, prienik z jedného priestoru do druhého. Na prahu je celá cesta skrátená do jediného kroku.
Keďže chceme lepšie pochopiť túto situáciu, pokúsime sa o to, čo bežne nerobíme – znehybnieť vo vykročení a zastaviť na hranici prahu. To je totiž úkon, ktorý sprevádzal aj vznik našich fotografických snímok. Zamýšľanie sa nad pohybom/zotrvávaní na rozhraní (alebo nad prenikaním/posúvaním/rušením hranice) by sa azda dalo pevne ukotviť v širokoplatných a overených poznatkoch filozofie, religionistiky, psychológie, lekárstva, vied zaoberajúcich sa zákonitosťami sociálnokultúrnych systémov a dejinných procesov. Nás však (v esteticko-existenciálno-semiotickom rámci) zaujíma situácia prechodu/prieniku predovšetkým z pozície subjektívneho prežívania jedinca, ktorý sa v nej ocitá (teda bez nároku na všeobecnú platnosť). Ide nám o to, čo pri prekračovaní prahu vnímame (proces recepcie) a čo (ako) sa nám značí vo vedomí (proces semiózy, interpretácie). Z čoho sa teda „skladá“ prechod cez prah, resp. čo túto situáciu vytvára?
Účastníme sa jej my (individuálny ľudský subjekt s aktívnymi zmyslami); umožňujú ju dvere osadené v zárubni – prázdnom ráme ohraničujúcom otvor v stene medzi dvomi priestormi. Ocitnutie sa na prahu je však podmienené vykonaním istého počinu – stlačením kľučky. Tu sa musím priznať, že som neprekročila prah ani jedných fotografovaných dverí. Bola som turistkou v cudzej krajine, dodržiavala som „diskrétnu vzdialenosť“, zostala stáť „vonku“.
Keď sa dívame na fotografie kľučiek a dverí (zachytených prevažne z frontálneho pohľadu), vidíme iba prednú stranu potlačeného papiera, zadná nám ostáva skrytá. Aj v situácii, keď snímky vznikali, bolo možné vidieť iba jednu (vonkajšiu) stranu dverí. Tú, ktorá chráni intímnosť všetkého, čo sa ukrýva/nachádza/odohráva vo vnútri a zároveň toto vnútro reprezentuje navonok. Hoci je náš pohľad na cudzie dvere (alebo ich fotografie) letmý, turistický, neprenikajúci za/pod ich povrch, predsa sa nám v ňom odkrývajú náznaky ľudského sveta existujúceho na „opačnej strane“.
Vstupná časť neznámeho príbytku sa prihovára podobnou rečou ako iné veci. Dvere odzrkadľujú vkus, vlastnosti, hodnotové orientácie majiteľov domu, prezrádzajú ich postoj k ostatným ľuďom. Ako signifikantné môžeme vnímať celkové zakomponovanie vstupu do priečelia stavby, veľkosť a tvar plochy, ktorú dvere zaberajú, či sú súladným, kontrastným, harmonicky vyvažujúcim prvkom domu, alebo sú jeho (farebným, svetelným, materiálovým) akcentom. Príznačná je aj výška a šírka dverí (aj vo vzťahu k proporciám ľudského tela), hĺbka ich osadenia v murive, hrúbka krídla, umiestnenie kľučky na pravej alebo ľavej strane, smer otvárania. Mnoho nám môže vyjaviť i prítomnosť/absencia sklených výplní, bezpečnostného zámku, menovky, sezónnych dekoračných prvkov (napr. vencov) a pod.
Dvere zachytené na fotografiách boli výrazovo súladné s celkom (domom, múrom, plotom), ktorého súčasť tvoria. I keď máme pred sebou rozmanité fragmenty vstupov do rôznych priestorov, predsa môžeme určiť niekoľko ich spoločných styčných úrovní.[6] Jednou z nich je rovina materiálová. Takmer všetky fotografované dvere sú vyrobené z dreveného základu, kovových doplnkov a niekoľkých vrstiev ochranného farebného náteru.
Dverí z „poctivého“ dreva (verných etymologickému výkladu slova) v súčasnosti nachádzame čoraz menej. Hoci povrchová úprava imituje kresbu letokruhov, namiesto dreva klopeme na drevotriesku, plast, sklo či kov. Materiál, ktorý sa na výrobu dverí používal najčastejšie, dnes patrí k ojedinelým, zanikajúcim.[7] Použitý výrobný materiál najväčšmi ovplyvňuje „kondíciu“ dvier. Dvere, na ktoré sa pozeráme prostredníctvom fotografií, sú značne opotrebované, zostarnuté. Rovné plochy krídel sa mierne poohýbali a popreliačovali, stratili svoju pevnosť. Vyhladený povrch zmatnel a popraskal, stal sa plastickejším.
Keď sa na zovňajšok dverí pozrieme zblízka, poľahky rozpoznáme, že niektoré praskliny farebného náteru vznikli prirodzene (napr. tepelnou rozťažnosťou látok, zmenou vnútornej štruktúry materiálu), iné (ryhy) sa objavili po zásahu zvonka. Rozrušený povrch spôsobuje oddeľovanie jednotlivých farebných nánosov, v hĺbke trhlín odhaľuje svoju predchádzajúcu podobu (farebnosť). Prirodzenou povrchovou zmenou, zvetrávaním, v odlupujúcich sa vrstvách akoby sa dvere hlásili k svojmu pôvodu,[8] k pôvodnému materiálu (jeho štruktúre). (Akoby sa v dreve opäť prebúdzal strom a prijímal farebné nátery ako svoju novú kôru.)
Neprirodzené zmeny povrchu (zámerne/nezámerne vytvorené škrabance, ryhy, vrypy, ako aj známky ich ošetrovania) zasa dosvedčujú „pamäť“ dvier. Pamäť dvere nadobudli bez vlastného pričinenia, zaobchádzaním v používaní, v chronologicky vznikajúcich vrstvách. Môžeme ju rozpoznať v stopách po nešetrnom (či dokonca násilnom) otváraní a zatváraní, jednorazovom oškretí (napr. pri sťahovaní nábytku), opakovanom odieraní (napr. od kľúčov).
„Pamäť dverí je súčasťou pamäti domu.“[9] Obsahuje „spomienky“ na všetkých jeho žijúcich/zomrelých obyvateľov, ale aj občasných/náhodných návštevníkov. Nám, okoloidúcim dvere svoju pamäť nevyjavia. Ak by však išlo o vstup do nášho príbytku, asi by sa nám podarilo priblížiť k odpovediam na nasledujúce otázky. Za akých okolností sa kus dreva s kovom „rozrozpráva“ o udalostiach, ktorých bol svedkom? Kedy dvere (veci) fungujú ako pamäťové médiá, ukazujú sa „ináč“, (heideggerovsky) vyjavujú svoju „vecnosť“ v zmysle „res“? Ako dochádza k prieniku či (podľa Miroslava Petříčka)[10] „stretnutiu“ ľudského a predmetového sveta?
Vnímanie pamäti dverí (vecí) nepatrí ku každodennej skúsenosti. Hoci sa deje v situáciách, ktoré sa vymykajú zaužívanej rutine, nemusí prebiehať výlučne počas „prázdninových“ dní. Okamih stláčania kľučky, otvárania a zatvárania dverí sa nám zvýznamňuje inak, keď tento zautomatizovane prevádzaný úkon vykonávame vo sviatočnom naladení vedomia. Takéto „nastavenie vedomia“ iste ovplyvňujú jeho vnútorné obsahy aj doliehajúce vonkajšie skutočnosti (napríklad naše dlhodobé odlúčenie od domova, odchod na dovolenkový pobyt, návrat z nemocnice, sťahovanie a pod.). Pamäť vecí v nás rezonuje akosi intenzívnejšie, keď sa vymaňujeme z pravidelného rytmu činností a povinností bežných dní alebo keď sa snažíme opäť do nich začleniť („chytiť krok“). Znamená to, že naša citlivosť na „pamäťové stopy“ v opotrebovanosti predmetov sa zvyšuje, ak sa ocitáme v istom rozhraní/„stojíme na prahu“?
Státie na prahu sa vyznačuje ambivalentnosťou. Hranica (plot, múr, stena) jasne vymedzujúca moje od cudzieho, známe od neznámeho, vnútorné od vonkajšieho, je narušená (prázdny rám zárubne môžeme vnímať aj ako dieru, chýbajúcu časť v štruktúre celku). Stlačením kľučky a otvorením dverí sa presúvame do akejsi medzery, stretu dvoch priestorov, vchádzame na pomedzie „aj tu – aj tam“, „ani tu – ani tam“.[11]
V životnom kontexte patrí existencia na pomedzí k základnej skúsenosti každého človeka. Princíp ambivalentnosti je v nás archetypálne ukotvený (ako príklady môžeme uviesť prenatálnu fázu života, polaritu hmoty a nehmoty, ktorou sme). Situácia súbežného otvárania i zatvárania dverí pred/za niečím nám iste nie je neznáma, podobne ako stav „dozrievania“, odhodlávania sa k prekročeniu hranice či „prezrievania“, vyčkávania, neschopnosti vykročiť, opustiť bezpečie prázdneho rámu.[12] Pohyb na prahu je nevyhnutnou súčasťou rôznych viac i menej závažných životných prechodov, premien, rozhodnutí, predsavzatí. Územie tohto pohybu je však vo všeobecnej rovine natoľko rozľahlé, neposkladateľné do niekoľkých strán písaného textu, že nám neostáva nič iné, ako sa zmieriť s čiastkovým načrtnutím jeho nedosiahnuteľných horizontov. K nim iste patrí aj časnosť.
Pohyb/státie na prahu, v ambivalentnosti „hraničného pásma“ sa obvykle nevyznačuje dlhým trvaním (niektoré naše prechody, napríklad etapy vývinu ľudského jedinca, sú dokonca presne časovo vymedzené). Ak situácia presunu trvá pridlho, okrem neužitočného „prezrievania“ hrozí akési „uviaznutie“, (heideggerovsky) „zabudnutie seba“ v medzere, ktoré vedie k „nijakosti“ (aj – aj), antinomicky vyprázdnenej „ničote“ (ani – ani), k strate (z pohľadu existenciálnej gramatiky). Nie je predsa možné stáť dlhodobo na rozhraní dvoch strán, „sedieť na dvoch stoličkách“, mať súbežne dve tváre ako Janus, starorímske božstvo, ochranca dverí a brán.[13] Hoci stojíme na rozmedzí, predsa sme nasmerovaní viac dovonka (v zmysle lat. „extra“) alebo viac dovnútra (v zmysle lat. „intro“). Na jednej zo strán skrátka musíme byť viacej „doma“ aj vtedy, keď prežívame pocit „nepatričnosti nikam“ (prebývania aj/ani tu – aj/ani tam).
Pobyt v heideggerovskom zmysle je práve na prahu. Státie/pohyb v prázdne rámu dverí metaforicky vyjadruje časovú a priestorovú ohraničenosť nášho bytia. Stiesnenosť tohto životného priestoru, tenkosť hranice medzi „tu“ a „tam“ na vlastnej koži pociťujeme najmä v situáciách, ktoré sa jej priamo dotýkajú alebo ju analogicky pripomínajú. „Precitnúť v ohraničenom prázdne“ môžeme pri pokuse o vžitie sa do pozície ľudí väznených v koncentračných táboroch počas selekcie rozhodujúcej o prežití; do rozpoloženia človeka čakajúceho na zlomový ortieľ vyjadrenia lekára o jeho zdravotnom stave; do situácie osoby vyrovnávajúcej sa so stratou blízkeho; do kohokoľvek, kto práve prebýva/pohybuje sa v životnej medzere alebo stojí na samom okraji hranice. Toto ich čakanie nie je (stratovým) vyčkávaním ani (ziskovým) očakávaním. Najpriliehavejšie vystihuje situáciu prechodu. Ohraničenosť prázdna, v ktorej nám môže byť úzko,[14] prechodnosť a dočasnosť pobytu v medzere sa však vyjavuje (hoci nie tak zreteľne) aj v menej emocionálne vypätých situáciách. Napríklad vtedy, keď chvíľu zotrváme v chladnom tieni a zvukových ozvenách mestskej pasáže.
Pobývanie na prahu pre nás môže (v intenciách existenciálnej gramatiky) znamenať zisk alebo (súbežne aj) stratu. Prah bol totiž oddávna miestom, kde sa vykonávali obety božstvám, prebiehala komunikácia s čímsi „iným“, nadpozemským.[15] Tu sa prepájalo všedné s výnimočným, hmotné s nehmotným, dočasné s večným, ľudské s Božím.
Ako nám táto skutočnosť môže pomôcť v našom uvažovaní? Azda aspoň utvrdením v domnienke, že existenciálna semiotika prechodu (cez prah) prosto predpokladá dve prelínajúce sa roviny – sféry každodennosti aj sviatočnosti a prienik hmatateľného s neuchopiteľným. Pri (sviatočnom) stláčaní kľučky, otváraní dverí a vstupovaní do prázdna sa nám totiž vo vedomí preskupuje to, čo práve robíme, s tým, čo sme v podobnej situácii videli alebo zažili (celá naša „skúsenosť s predmetom“), so všetkým, čo sme o nej počuli, čítali, čo o nej tušíme alebo máme v povedomí (prekračovanie prahu sa nám môže pripomenúť ako symbol prechodu do iného sveta – napr. ako nebeská, dúhová, zlatá, rozprávková, legendárna, tajomná, zakázaná, pekelná brána). Sumár týchto zvýznamňovaní nás neprivádza k nijakému novému zisteniu. Môže nám však pomôcť precítiť to samozrejmé, čo vieme už od začiatku – že hoci stojíme v prázdnom ohraničenom ráme, presúvame sa odniekiaľ niekam.
L i t e r a t ú r a
BECKER, U.: Slovník symbolů. Praha: Portál 2007.
HALL, J.: Slovník námětů a symbolů ve výtvarném umění. Praha: Paseka 2008.
HEIDEGGER, M.: Bytí a čas. Praha: Oikoymenh 1996.
HEIDEGGER, M.: Zrození uměleckého díla. In: Orientace, roč. 3, 1968, č. 5, s. 53 – 63.
KRACAUER, S.: Ornament masy. Praha: Academia 2008.
LOOS, A.: Řeči do prázdna. Praha: Pragma 2014.
NOVOTNÝ, A.: Biblický slovník. Praha: Česká biblická společnost Kalich 1992.
PETŘÍČEK, M.: Znaky každodennosti čili krátké řeči téměř o ničem. Praha: Herrmann & synové 1993.
PLESNÍK, Ľ.: Estetika inakosti. Nitra: Ústav literárnej a umeleckej komunikácie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa 1998.
PLESNÍK, Ľ.: Zisk a strata v Démonových rozprávaniach. In: Rédey, Z.: Modely deficitných svetov. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre 2012, s. 41 – 99.
ROYT, J. – ŠEDINOVÁ, H.: Slovník symbolů. Praha: Mladá fronta 2001.
ŠINDELÁŘ, D.: Estetika situací. Praha: Odeon 1976.
P o z n á m k y
[1] PLESNÍK, Ľ.: Estetika inakosti. Nitra: Ústav literárnej a umeleckej komunikácie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa 1998, s. 107.
[2] ŠINDELÁŘ, D.: Estetika situací. Praha: Odeon 1976, s. 74 (kurzíva P. B.).
[3] Tamže, s. 75.
[4] Na všeobecnejšie celospoločenské úsilie posúvať sa vpred a zažívať nevšedné upozorňujú aj Adolf Loos a Siegfried Kracauer. Loos v článku s názvom Obuv (publikovaného v roku 1898) poukazuje na zrýchľujúce sa tempo chôdze niektorých národov, zvyšujúci sa predpísaný počet krokov za minútu počas vojenských prehliadkových pochodov a narastajúci záujem o šnurovacie topánky. Popularita takýchto topánok podľa autora súvisí s inklináciou k horskej turistike a bicyklovaniu – športom, ktorých podstatou je dvíhať svoje telo vyššie a posúvať ho ďalej vlastnou silou. Heslo „dostať sa vpred vlastnou silou“ (LOOS, A.: Řeči do prázdna. Praha: Pragma 2014, s. 79) autor považuje za základnú tézu nastávajúceho (dvadsiateho) storočia. Siegfried Kracauer uvažuje nad ľudskou spoločnosťou ako nad pasážou, ktorej hybnou silou je výzva „Ďalej!“ (KRACAUER, S.: Ornament masy. Praha: Academia 2008, s. 289). Túto výzvu podľa autora zviditeľňuje aj špecializácia predajní často sídliacich v priechodoch medzi ulicami – obchody s kuframi, topánkami, suvenírmi pre turistov, pohľadnicami, poštovými známkami a pod.
[5] ŠINDELÁŘ, D.: Estetika situací, c. d., s. 74.
[6] Najzjavnejšou spoločnou styčnou plochou fotografovaných dverí je ich účelovosť, materiálové stvárnenie a opotrebovanosť. Všetky dvere stelesňujú aj princíp symetrickosti/zrkadlenia.
[7] Podobne sa začínajú vytrácať aj dverové kľučky. Automatizované otváranie dverí, snímače pohybu, turnikety (umiestňované najmä v nákupných centrách a vo verejných budovách) spôsobujú, že človek prichádza a odchádza (preniká z jedného priestoru do iného) akosi plynulo, bez námahy a pozastavenia.
[8] Výraz „pôvod“ mienime v Heideggerovom zmysle, teda ako „pochádzanie“, „vzchádzanie“.
[9] Obraz pamäti dverí obsahujúcej pamäť celého domu (a postupne sa odhaľujúcich pôvodných vrstiev) by sme azda mohli uplatniť aj na ľudskú bytosť. Človek prichádza na svet ako majiteľ (nájomník) domu (tela) s jeho prázdnom (dušou/duchom?), v ktorom postupne nachádza „stopy“ svojej rodiny, predkov, odkrýva príslušnosť k vlastnému rodokmeňu („rodostromu“).
[10] Podľa Petříčka neustále manipulujeme s vecami/pohybujeme sa medzi nimi, avšak ich existenciu skutočne postrehneme až vtedy, keď sa nám ukážu náhle a nečakane vo všetkých svojich rozmeroch zasahujúcich základné dimenzie nášho sveta (blízkosť – vzdialenosť, všednosť – sviatočnosť… ). Takýto vzácny moment, „skúsenosť stretnutia“ nám podľa autora umožní „nahliadnuť za skutočnosť“, uzrieť vec nanovo (PETŘÍČEK, M.: Znaky každodennosti čili krátké řeči téměř o ničem. Praha: Herrmann & synové 1993, s. 8 – 9).
[11] K tomu pozri Plesníkovu koncepciu existenciálnej gramatiky (zisku a straty), ktorú v texte čiastočne uplatňujeme (PLESNÍK, Ľ.: Zisk a strata v Démonových rozprávaniach. In: Z. Rédey: Modely deficitných svetov. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre 2012, s. 41 – 99).
[12] Stav/situáciu „dozrievania“ a „prezrievania“ by sme mohli porovnať s „čistým očakávaním“ a „zmäteným vyčkávaním“, ktoré definoval Martin Heidegger. Zmätené vyčkávanie podľa filozofa prislúcha neautentickému pobytu, súvisí so strachom z niečoho (strachom o niečo), je prejavom sebazabudnutia, útekom pred možnosťou byť (HEIDEGGER, M.: Bytí a čas. Praha: Oikoymenh 1996, s. 373 – 374).
[13] Tu sa musíme hneď poopraviť. Hoci Janus (Ianus) býva zobrazovaný ako muž s dvomi tvárami, rozhodne to tak nie je preto, aby vyjadroval dvojakosť (podvojnosť, schizmatickosť). Ochranca dverí a brán s jednou tvárou dívajúcou sa dopredu, druhou pozerajúcou dozadu, „nazerajúci von aj dovnútra, bdejúci nad prichádzajúcimi aj odchádzajúcimi“ (BECKER, U.: Slovník symbolů. Praha: Portál 2007, s. 97), sa vo všeobecnosti považoval za strážcu všetkých počiatkov a prechodov. Fakt uctievania takéhoto božstva dosvedčuje, že ľudia oddávna vnímali dvere a presun cez prah ako čosi významné (významonosné). Podoba Janusa bola súčasťou starorímskych hraničných kamenných stĺpov medzi pozemkami (oddeľovala „naše“ od „cudzieho“), razili ju tiež na mince. V období renesancie sa Janus stal symbolom minulosti aj budúcnosti, k jeho atribútom pribudol had v podobe kruhu (staroveký symbol večnosti). Dnes ku kultu tohto božstva odkazuje najmä názov prvého mesiaca v roku (január, z lat. Ianuarius) a bujarosť novoročných osláv. (Viac pozri HALL, J.: Slovník námětů a symbolů ve výtvarném umění. Praha: Paseka 2008, s. 193; ROYT, J. – ŠEDINOVÁ, H.: Slovník symbolů. Praha: Mladá fronta 2001, s. 16.)
[14] Pozri analýzu fenoménu úzkosti ako bytostnej možnosti pobytu HEIDEGGER, M.: Bytí a čas, c. d., s. 209 – 225.
[15] V asýrčine je výrazom pre modlitbu slovo suppú, ktoré je odvodené od sippu (=prah). Prah chrámu bol považovaný za posvätný. Obety bohom príslušníci rodín vykonávali pri vchodoch do svojich obydlí (NOVOTNÝ, A.: Biblický slovník. Praha: Česká biblická společnost Kalich 1992, s. 722.). Významnosť prahu a jeho symboliky sa ozýva napr. aj v tradícii potierania rámu dverí popolom zo svätojánskej vatry alebo v posväcovaní domov (a označovaní dverí) počas kresťanského novoročného sviatku Zjavenia Pána – Troch kráľov.
Mgr. Petra Baďová, PhD.
Ústav literárnej a umeleckej komunikácie
Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre
Štefánikova 67
949 74 Nitra
E-mail: petra.bado@gmail.com