Paul Auster: V krajině posledních věcí. Prostor 2014
Kniha Paula Austera V krajině posledních věcí patrí k jeho starším titulom a podľa štýlu i obsahu je antiutópiou, správou o čudnom meste uzavretom do seba, ktoré si vytvorilo svoje vlastné pravidlá a z ktorého sa nedá dostať von. Mladá žena sa rozhodne nájsť svojho brata, ktorý sa v tomto zvláštnom meste stratil, a vstúpením na jeho pôdu sa pre tých, ktorí ostávajú vonku, stráca aj ona. Nehostinné, zdevastované a kruté prostredie pôsobí zároveň ako miesto bez zákona aj ako miesto, kde platia veľmi prísne pravidlá. Auster – podobne ako Orwell a Huxley – vykresľuje najmä bezvýchodiskovosť, nemožnosť zmeny, náraz vnútornej slobody na hranice jej úplného potlačenia. Mladá žena dokáže prežiť, dokáže si zachovať spomienku na život pred vstupom do mesta, ale kontakt s predchádzajúcim životom je čoraz vzdialenejší a motivácia na odchod z mesta a jeho plánovanie sa stále uskutočňujú aj maria. Kniha sa končí tam, kde sa čitateľovi vynorí úvodné motto: „… kde leží hlavné město Zmaru“.
Čítanie Austerovho románu je v tých znesiteľnejších častiach ako pokojné zúfalstvo, v tých horších ako neúnosné trápenie. Ak by absurdnosť celého príbehu a textu nemala nijaké konotácie s reálnym životom človeka, určite by text takto nepôsobil. Určite by nevyrušoval a nezneisťoval, ak by sa nepohyboval na hranici so životom v našich spoločenstvách, mestách, štátoch, vzťahoch – v posledných veciach okolo nás.
Imrich Vaško: Architektúra pohyblivého obrazu. UMPRUM 2014.
„Znepokojujúce rozprávania príbehov, rozmazávania realít a zneisťovania našich svetov sú nielen témami uznávaných a oceňovaných filmových režisérov, ale aj architektov“ – dalo by sa na Austera voľne nadviazať druhou knihou krátkych textov Imricha Vaška Architektúra pohyblivého obrazu. Tieto zozbierané stĺpčeky vychádzali od októbra 2013 do októbra 2014 v časopise Arch a dopĺňajú ich ešte dva príspevky: text Cyrila Říhu „Barokní ozvěny v současné architektuře a filmu“, ktorý nadväzuje na niekoľko vybraných Vaškových viet a rozvíja ich vo vlastnom filozofickom zamyslení, ako aj rozhovor Davida Kořínka s Imrichom Vaškom „Tři tečky“.
Stĺpčeky sú reakciou na rôzne aktuálne premietané filmy v kombinácii s autorovým profesijným záujmom v architektúre alebo aj spoločenskými a kultúrnymi udalosťami. Tento medzižánrový dialóg je vzájomne obohacujúci, predstavuje rôzne prepojenia, napríklad popkultúry, vysokého umenia a fine artu, zachytáva „prekvapujúce vychýlenia“ aj „recykláciu ideí“ („metabolism recall“), teda to nestabilné, ale tvorivé miesto medzi realitou a fikciou, minulosťou a budúcnosťou. Knihu som náhodne objavila v kníhkupectve Ex libris, keď som sa bola pozrieť na výstavu Sochárky, ktoré – aspoň v mojom vnímaní – tiež vychyľujú „prizmu našich minoritných geometrií“ (použijúc vyjadrenie z textu „Vychýlené geometrie fatálnych žien“).
Obidve knihy som čítala v priamej nadväznosti a myslím, že Vaško môže pomôcť pochopiť niečo z Austera. „Všechny ty posunuté reality a surreálné příběhy, životy a prostory jsou fascinující. Bojím se toho nesurreálného, nehyperreálného, toho normálního, obyčejného, primitivního… toho se bojím,“ odpovedá Imrich Vaško na jednu z otázok v rozhovore. A to je práve to, čo z antiutópie nerobí neškodnú hru Austerovej výstrednosti, ale reálny otras zdanlivých istôt našich životov.
Jaroslava Vydrová
Jean-Michel Guenassia: Vysněný život Ernesta G. Praha: Argo 2014, 408 s.
Už v románe Klub nenapraviteľných optimistov (Argo 2012) popisujúcom život emigrantov spoza železnej opony v Paríži sa Jean-Michel Guenassia predstavil ako majster priameho a príťažlivého písania so zmyslom pre detail. V podobnom duchu vyznieva aj voľné pokračovanie Vysnený život Ernesta G., kde sa viac-menej okrajovo spomínajú aj niektoré postavy Klubu. Vo Vysnenom živote sa stretávame s českým lekárom židovského pôvodu Josefom Kaplanom. Guenassiovým cieľom je sprítomniť na osude jedného človeka dopad najvýznamnejších udalostí 20. storočia. Pravdou je, že sa mu to nie celkom darí. Nielenže jeden život je na celé storočie trochu málo reprezentatívna vzorka, ak sa neaplikujú iné prostriedky výpovede, ale v porovnaní s Klubom sa pri jednotlivých životných a dejinných udalostiach nedá ísť do hĺbky a podrobností. Kniha by si tak zasluhovala omnoho väčší rozsah. Niežeby bol Guenassia nedôveryhodný v detailoch, skôr naopak (napríklad preukazuje cit pre nálady počas hokejového zápasu so Sovietskym zväzom). No chýba priestor pre prenikavejšie sondy do postáv, ktoré sú predstavené z akéhosi plochého rozprávačského odstupu a s viac-menej zjavnými motiváciami.
Spomeňme aspoň niektoré z najzaujímavejších častí románu. Sem určite patrí Josefov pobyt v Alžírsku pred a počas 2. svetovej vojny, najmä jeho skrývanie sa pred nacistami v odľahlom výskumnom stredisku. Tu sa Guenassia vzdáva pozície rozprávača a necháva prehovoriť Kaplanov denník, ktorý je najosobnejšou časťou knihy. Po vojne sa Josef vracia do Československa a vstupuje do strany. No vykonštruované procesy v 50. rokoch ho vedú do vnútornej politickej emigrácie. Vzhľadom na titul vyznieva ústredne, no z literárneho pohľadu pomerne kontroverzne, krátka časť, v ktorej je ŠtB poverený liečiť Ernesta Che Guevaru po neúspešnej revolúcii v africkom Kongu. V tomto období v živote revolucionára je veľa nejasných miest, čo Guenassia využíva na to, aby mu – autorovými slovami – dal novú šancu. Postava Josefa Kaplana sa v istom zmysle s Che Guevarom zrkadlí (podobne ako aj s Josefom K. z Kafkovho Procesu). Che prechádza dezilúziou z neúspechu revolúcie, ako aj reakcionárskeho postoja Sovietskeho zväzu a závidí Kaplanovi jednoduchší život lekára pomáhajúceho ľuďom. Navyše, pre väčšiu pútavosť zažíva románik s Josefovou dcérou, okorenený neprajnosťou komunistickej moci.
Voči Vysnenému životu možno vzniesť niekoľko námietok. Napriek tomu má svoje nezanedbateľné prednosti: je napísaná pútavo a čitateľ ju zhltne, pre mnohých môže byť pripomenutím dôležitých udalostí svetových aj našich dejín, od Víťazného februára, cez hony na čarodejnice v 50. rokoch a Pražskú jar až po normalizáciu a pod. Román nakoniec môžeme vnímať aj ako vytriezvenie mladého Kaplana z marxisticko-leninských ilúzií a ako správu o tom, nakoľko vojna, nacizmus a všadeprítomná komunistická moc narušili tkanivá normálnych medziľudských vzťahov.
Flannery O’Connorová: A násilní ho uchvacujú. Bratislava: Artforum 2015.
A násilní ho uchvacujú je román a prvý preklad americkej spisovateľky Flannery O’Connorovej do slovenského jazyka. Pre jej tvorbu je typické zameranie sa na rozmanité a predovšetkým bizarné podoby náboženského prežívania, s ktorým sa stretávala na americkom juhu. V tomto diele preniká do fenoménu náboženského fanatizmu hraničiaceho so šialenstvom.
Hlavná postava, štrnásťročný Francis Tarwater, bol od ostatných ľudí izolovaný fanatickou výchovou svojho prastrýka Masona, posadnutého presvedčením o vlastnom prorockom poslaní, krstením svojich príbuzných a v neposlednom rade nasmerovaní Francisa v jeho stopách. Po smrti prastrýka Francis prichádza k strýkovi Rayberovi, anti-religiózne zmýšľajúcemu učiteľovi, ktorý vidí svoju úlohu v jeho prevýchove na sekulárne zmýšľajúceho, dobrého radového občana. O’Connorová tak vytvára trojuholník protagonistov, kde medzi sebou zápasí profetická zaslepenosť s osvietenskou, ale predsa len mesiášskou sekulárnou samoľúbosťou. Konflikt však neprebieha iba na povrchu. Autorka nás vťahuje do vnútorného sveta postáv, kde sa neraz stierajú hranice medzi fikciou a skutočnosťou, o mnohých okolnostiach sa dozvedáme cez retrospekciu. Jednotliví protagonisti samých seba presviedčajú o vlastnej racionálnej sebakontrole, ktorá je iba iluzórna a je výrazom hlbinného konfliktu a protestu proti dominancii druhých nad ich životom a vnútrom.
Je chybou vnímať román ako proti-náboženský, rovnako ako navzdory niektorým interpretáciám je mylné v ňom nachádzať autorkin hlboko zakorenený katolicizmus. Ten sa tu neponúka bezprostredne. Nálada románu je temná, postavy nie sú čierno-biele, skôr tmavosivé a vnútorne rozrušené. Ich ideály sú viditeľnou špičkou ľadovca, ktoré ich rozštiepené vnútro skrývajú pred nimi samými a nenabádajú k tomu, aby sme ich vnímali ako vzor, skôr v čitateľovi vyvolávajú súcit. O’Connorová tak neponúka jednoduché, sladko spasiteľské riešenie, ale odstup a komplexnosť pohľadu na nás samých.
Flannery O’Connorová: Všechno, co se povznáší, se musí setkat. Praha: Argo 2013.
Zaujímavé sú aj O’Connorovej poviedky, ktoré v sebe nesú určitý nádych až antickej tragickosti, kde, podobne ako napríklad u Sofokla, domnele ušľachtilé úmysly dláždia cestu k nešťastnému koncu. Hoci sa tu nestretávame s postavami, ktoré by boli natoľko prepracované, respektíve neponúka sa tu introspektívny pohľad natoľko, ako v predchádzajúcom prípade, rozhodne stoja za pozornosť. Jednotlivé poviedky sú obvykle rámcované okolo generačných konfliktov medzi protagonistami, napríklad vo vzťahoch medzi naivne dobromyseľnými matkami, ktoré projektujú a vnucujú svoje životné ambície svojim synov, a potomkami radikálne sa vzpierajúcimi aj za cenu „liečby šokom“.
Na tomto pozadí O’Connorová pranieruje egocentrizmus, ktorý nadobúda rozmanité podoby: od ochoty zabezpečiť životné šťastie druhého cez ponižujúcu rasistickú blahosklonnosť a morálku vyššej triedy až po naivnú a donucujúcu dobromyseľnosť. Poviedky zanechávajú trpkú pachuť, zarážajú, nútia k vlastnému prehodnocovaniu, pretože O’Connorová nás stavia pred hrozbu morálnej pýchy, centrovanej okolo nášho „ja“, ktorou si ospravedlňujeme svoju nadradenosť nad druhými: „Cpal a cpal až dosud vlastní prázdnotu dobrými skutky jako obžerný nenasyta. Zanedbával vlastní dítě, aby živil svou vidinu sebe sama. Teď uzřel jasnookého Ďábla, sondéra srdcí, jak se na něj šklebí z očí Johnsonových. Představa o sobě samém se mu scvrkla a seschla, až mu před očima zůstalo jenom černo. Seděl jako ochrnutý a zmáhala ho hrůza.“ Eskalácia konfliktu často vedie k náhlej smrti niektorej z postáv, ale tragédia tu má aj dôležitú očisťujúcu funkciu. V tomto momente sa prejavuje O’Connorovej viera: tragédia prináša spásonosnosť, možnosť sebauvedomenia, pokánia a životného obratu.
Michal Zvarík