Juan Manuel de Prada: Búrka. Preklad Vladimír Oleríny, Slovart, Bratislava 2002.

Búrka – nie Shakespearova, ale Juana Manuela de Pradu, avšak nielen jeho – je príbehom o štyroch dňoch študijného pobytu Alejandra Ballesterosa v Benátkach. V Benátkach, ktoré „sa črtali na obzore pod pláštikom snehu a ledva udržiavali rovnováhu, z ktorej sa dal vytušiť budúci rozpad mesta. Nad lagúnou sa vznášal lepkavý šerý opar, čo sa prisával ku kamenným stavbám ako morský kôrovec…, pričom ošarpané miesta na fasádach pripomínali jatriace sa rany na tele malomocného.“ Španiel Alejandro, vysokoškolský asistent a historik umenia, si do tohto nehostinného a rozkladajúceho sa mesta prišiel potvrdiť a prehĺbiť svoj výskum, ktorý už niekoľko rokov venoval štúdiu jedného obrazu, Giorgioneho Búrke. Napínavý, až detektívny príbeh o vražde, falzifikátoch, nezákonnom obchode…, ktorý priam hermeticky naplnil tento krátky časový úsek, je však skôr pozadím pre otváranie iných príbehov a situácií. Nemenej strhujúcich.

Alejandro Ballesteros podľahol „podmaňujúcemu čaru toho obrazu“, istému prístupu k jeho interpretácii, k interpretácii umenia vôbec, ale aj mladej reštaurátorke a maliarke Chiare. Tieto podľahnutia však pôsobia skôr ako katarzia. Strhujúci a precízny výklad Búrky (v knihe sa nachádza v dlhšom rozpracovaní v úvode a okolo strany 130, reprodukcia obrazu je umiestnená na začiatku knihy) sa ku koncu rozprávania rozplýva a z celej tejto hermeneutickej situácie musíme začať akoby odznova, pri celkom novom pohľade naBúrku/pri celkom novom obraze Búrky. Podobný osud má aj vzťah muža a ženy (ktorí sú na obraze, Alejandra a Chiary, Chiary ako ženy na obraze?), ktorý je hlboký a vášnivý a zároveň odsúdený na nenaplnenie, pretože Chiara neopustí mesto, voči ktorému ju viaže akýsi spasiteľský inštinkt, a pravdepodobne neporodí Alejandrovo dieťa, ale je to aj vzťah, ktorý pretrvá v Alejandrových spomienkach, z ktorých môže čerpať v ďalších rokoch svojho staromládeneckého života. „V spoločnom tmele zabúdania sa vzďaľujú a prepadávajú iné tváre, ale Chiarina nie.“ Rovín príbehu, ktoré ponúka baskický rodák Prada, sa v knihe nachádza omnoho viac. Rovnako aj jeho ďalšie knihy, krátke experimentálne texty a dlhšie prózy písané spôsobom „otvoreného románu“ sa vďaka svojej forme ale aj zaujímavým námetom (o čudáckych španielskych spisovateľoch z 20. a 30. rokov, o majsterke Španielska v hode oštepom a predstaviteľke ženského hnutia) stávajú akýmisi inšpiratívnymi bestsellermi.

Na záver však treba dodať, že Alejandro predsa len jednej veci podľahne bez očistného precitnutia. Je ňou akademický systém, univerzita, katedrová hierarchia, nápadne pripomínajúca atmosféru mesta v hmle, mesta, v ktorom tak často prší, ktoré sa v neustále prítomnej tekutine postupne rozkladá. „Čoskoro prestanem byť odborným asistentom, vedúci katedry profesor Mendoza pokladá už za dostatočné poklonkovanie, čo som mu musel prejavovať… V spoločnom tmele zabúdania sa vzďaľujú a prepadávajú iné tváre, ale Chiarina nie. Len tak môžem prežívať na latríne, akú predstavuje súčasnosť, len tak môžem znášať ponižujúcu rutinu prednášok, konzultácií a zasadaní našej katedry; len tak sa môžem smiať na Mendozových vtipoch bez toho, aby som prihlasno neškrípal zubami… Zrejme ma chce zasvätiť do svojich tyranských a mocenských praktík. Medzi prednáškami, konzultáciami, zasadaniami katedry a prijatím v pracovni profesora Mendozu sa občas vyskytnú chvíle nečinnosti a vtedy mi udrie do nosa zápach… a hlboko zraňuje moju dôstojnosť, takže takmer plačem od zlosti.

V spoločnom tmele zabúdania sa vzďaľujú a prepadávajú iné tváre, ale Chiarina nie.“

Mgr. Jaroslava Kunschová
Filozofický ústav SAV
Klemensova 19
813 64 Bratislava