Zvečerilo sa.

Deti boli poslané hrať sa na pieskovisko.
Každý dostal do rúčky nejakú hračku,
aby mal s čím piecť koláčiky a stavať zámky.

„Poďme sa hrať na filozofiu!“ 

Viacerých zachvátilo zjavné nadšenie. 
S veľkým zápalom sa pustili do hry. 
Každý hrabkal na svojom piesočku, viac-menej úspešne, 
so svojimi hračkami a formičkami. 
Niektorí stavali hrdé veže siahajúce až do neba,
iní kopali hlboké jamy, 
ktoré sa im stále zapĺňali novým sypkým pieskom. 
Daktorí sa zahrabávali do piesku celí, iní len hlavu.
Utvárali sa skupinky, ktoré družne spolupracovali na danom diele. 
Napríklad, malým matematikom sa zdalo zmysluplné počítať zrnká piesku. 
Viedli pritom podrobnú dokumentáciu. 
Iní poctivci zasa neustále urovnávali terén a pripravovali cesty.
Zopár zádumčivých samotárov si jednoduchonakreslilo okolo seba
do piesku kruh a trpezlivo privrelo oči.
Pieskovisko bolo plné malých hravých pracovníkov.

Istý drobný chlapec si dal veľmi záležať. Vynaložil veľa námahy a určitenie zbytočne.  
Budoval rozumne a systematicky. 
Všetko dvakrát zmeral i zvážil, postavil pevné základy a určil presné hranice, 
ktoré ďalej nepustia.Prekročiť ich by bol čistýnerozum.   
Keď učinil zadosť povinnosti, radostne si vydýchol a zahľadel sa nahviezdne nebo. 
Bol spokojný. „Bezo mňa to už nepôjde“, pomyslel si úprimne. 
Deti boli s jeho precízne skonštruovaným zámkom viac-menej spokojné. 
Ozvali sa aj hlasy, ktoré pripomínali, že masívne zapečatené dvere i oknátreba 
pootvárať dokorán, aby bolinteriér plný sviežeho vzduchu a svetla.  

Vilko bolveľmi podnikavý mysliteľ. 
Vo veciach sa veru vyznal.Zobral kolíček a vykolíkoval si svojou časť pieskoviska.  
Janko, syn prírody a teoretický milovník detí, naňho zlostne zagánila zakričal: 
„Pozor naňho chlapci, je to zlodej!“
Vilko alenedbal zlého jazyka a začal obchodovať.
Dovážal rôzne druhy piesku, prifarboval ho ako sa mu páčilo a vymieňal hoza formičky a iné nástroje.
Vyhlasoval akcie, robil kampane a zavádzal hypotéky. 
Neskôr začal vyvážať piesok na púšť a predávať beduínom za vodu. 
Tí po krátkej a intenzívnej reklamnej kampanipochopili, že sa bez neho určite nezaobídu.
Táto pestrofarebná hra sa páčila väčšine a to až natoľko, že mnohíopustili svoje 
tvorivé poslanie a hrali sa svorne na trhovú ekonomiku. 
Adamko, vždy pred spaním, kľakol na kolienkaa počítal, čo dnes dala neviditeľnáruka.

Populárnou sa stala aj hra na divadlo: „Byťalebo hrať?“
Každý, kto chcel a bol dosť nadaný, mohol si vybrať masku podľa chuti a byť dobrým hercom.
Pod maskou bolo dusno, ale mala svoje výhody.
Kto nechcel, tomu občas vybrali iní. 
Niektorí hrali zo strachu,že budú odhalení a že deti s ostrovtipom sa budú smiať. 
Tí v skutočnosti nemali radi divadlo. Neustále vťahovanie do povrchnýchnacvičených scén
vyčerpávalo. 
Škrabošky mali len jednu nevýhodu: sú na nich výrezy pre oči.

Vetchý Vedko so zápisníčkom, si postavil chalúpkuna stĺpikoch na pohyblivom piesku. 
Veľký výmyseľník primiešal do piesku trochu maltya steny s malými okienkami upevnil ako sa dalo. 
„Pozrite ako drží! Nepustí!“ hrdo rozkrikoval po pieskovisku. 
„Poznanie nezastavíš! Vybetónujme celé pieskovisko, budeme mať nový peknýdomov. Istotu!“  
Deti počujúc slovo „istota“, vrhli sa mu rýchlo na pomoc…   

Vedkov vernýkamarát, šikovný výskumník Edko, sa vyžíval v pozorovaní prírody. 
Choval si chrústy, hral sa s nimi, trhal im nožičky a zapisoval si,dokedy sú schopné mechanického pohybu.
Ako sám rád hovorieval, miloval život a jeho rozmanité prejavy. 
Veril, že jedného dňa príde celej tejto záhade na koreň. 
Občas ho len zamrzelo, že nožičky sa mu už nedarilo vrátiť späť.
Keď trochu povyrástol,napájal mnoho rôznych detí na elektroencefalografy a s plnouvážnosťou autority
meral kvalitu ich detskejradosti. 
„Nekvalitná vzorka“, zamrmlal si nespokojne, keď si zaznačoval všetky nameranéčíselné údaje.

„Mňa sa nikto nepýtal, či sa chcem ísť hrať na pieskovisko! 
Absurdné. Stavať takéto nestabilné modely. 
Stačí, aby riadne zafúkalo a veľa im z toho neostane,“ hundral siPaľko popod nos 
a znechutene pozoroval hrajúce sa deti. 
„Je to nuda, je to o ničom. 
Ale, je to…“ 
Sťažka si vzdychol a ďaľej bez pohybu trucovito sedel na svojejkôpke piesku.   

Dievčatká mali tiež svoju filozofiu. 
Esterka a Juditka sedelicelé vyparádené na piesku, stískali bábiky, pospevovali si, kreslili srdiečka,
žmurkali a vrteli sa. Nosili si voňavé kvietky, dávali ich do vlasov,trhali im lupienky a občas sa zasnívane
zahľadeli do diaľky. 
Juditka v červenýchšatách, so záhadným úsmevom, držala v bielych rúčkach nejaký batôžtek.
Nie a nie chlapcom vyzradiť, čo v ňom je. Stále sa preto hašterili adoťahovali. 
Niektorí šarmantní záletníci sa vlastne nevenovali ničomu inému. 
Artúrovi zažiariliočká. 
Sigmundko sana malú chvíľu zamyslel a zaradoval sa, že konečne všetko pochopil. 

Terezku a Editku to užnebavilo. 
Odhodili bábiky i zrkadielka, zdvihli zrak a odišli hľadať mamičku.
Na také dobrodružstvoistotne potrebovali viacodvahy ako rozumnosti.

Boli aj deti, ktoré brali do svojich čistých bucľatých rúk piesoka hádzali ho ostatným do očí. 
Pritom so záujmom pozorovali reakcie na svoje huncútske akcie. 

Nezbedník Ferko krúžil po pieskovisku s kladivkom a rozbíjalkamarátom už postavené dielka. 
Narobilo to veľa hluku i vážnych debát.  
„Poviem to mamičke…“ zašepkal uplakaný Samko schúlenýdo malej kôpky. 
„Tá je mŕtva, zabili sme ju…“ zahundral sucho Ferko. 
„Ale neboj sa, nájdeme ti nejakú náhradu, aby si mal prečo plakať.“
„Určite?“ opýtal sa s nádejou v hlase.
„Keď nie my, tak tvoja nezrelá myseľsi ju naisto vyprodukuje, 
aby tak mohla byť saturovaná tvoja psychologická potreba,“  zapojil sa Ľudko rozhodne.  

„Ak chceme hrať fér hru a piecť koláčiky z piesku, 
mali by sme najskôr preskúmať formičky, či nie?“ zapojil sa nenápadný tichýhlások. 
„O tom-potom,“pomyslel si, keď videl, že silnejšie hlasy neprekričí. Mávol rukou a dodal:
„Psssssst! Radšejmlčme, chlapci, už mlčme….“

Ako sa to javí, 
každý na ihrisku sa mohol vskutku realizovať. 
Tvorivosť bola takmer neobmedzená. 
Niektorí dosahovali až vedecko-fantastických výkonov, ktoré predkladali akovážnu realitu.
Väčší optimisti to brali s humorom, tí menší tragicky. 

Nečakane, 
zdvihol sa vietor,
zažiaril úsvit 
a po nedlhom čase po pieskových výtvoroch zostali len nízke presypy. 
Deti otvorili veľkézvedavé oči a uši, 
zatvorili urečnené ústa a potichu začudovane vnímali.

„Koniec hrám! Čisté ruky a za stôl… Tak šup-šup!“  

Po rozprávke, 
chtiac-nechtiac, 
radostne i váhavo, 
všetci raz museli Domov.
+

Veľmi stručný návod na po-užitie:

*
Ľudské mienky sú detské hračky. (Herakleitos)
*
Filozofia = filein + sofia
Filozofia- príprava na smrť. (Platón)
Filozofia je nato, aby sme si robili srandu z filozofie. (Pascal)
*
Jednou z drám súčasného človeka je to, že stratil srdce. 
Medzi hlavou a pohlavím je prázdno. Zavše je tam možno aspoňnesmierna nostalgia… (Leloup)
*
Kvantitatívnymi prístrojmi nemôžeme merať kvalitu nejakého bytia. (Leloup)
*
Konzument ako typ jedinca má slabý stupeň imunity. 
Tento nasycovaný tvor je večne hladný a čím viac dostáva, tým viac sipýta; 
trpí nedostatkom a dusí sa od dostatku. Definovaním seba samého, tým, čonosí oblečené, 
čo pije, konzumuje a počúva, vegetuje vlastne vo vesmíre pubertiaka neschopného 
hierarchizovať svoje túžby.  (Bruckner)
*
Vesmírne lety sú iba útekom pred samým sebou, pretože je ľahšie ísť na Marsalebo na Mesiac,
než preniknúť do hĺbky vlastného ja. (Jung)
*
Filozoficky som presvedčený, že rýdzosť šifry je omnoho pravdivejšia než onareálnosť …
Keď transcendencia prehovára čisto v reči šifier, bez toho, 
aby vyžadovala reálnu podobu v tomto svete, dospieva človek neklamek sebe samému. (Jaspers)
*
Chápat taktobez vědění 
značí k větším výškam jít,
které nedokážeani 
moudrá věda vysvětlit.
Vždyť neumí pochopit,
že i beze slovduch žije
a právě tímsilnejšíje…               
(Ján od Kríža)

P o z n á m k a
Nemala som v úmysle nevhodne zosmiešniť ani filozofiu (láskuk múdrosti) a ani inú vedu.
K tomu nemám ani diplom, ani erudovanosť a anidôvod.
Dôležité úsilie o úprimné pozdvihnutie ľudského života i poznania siveľmi vážim a obdivujem;
pokiaľ je prínosom pre človeka a nie iba pre samotnú vedu.
Bola to len snaha o zámernú hyperbolizáciu istýchjavov a jednorozmerných východísk a pozícií.
Iste by bolo ideálne, keby priamo úmerne s kvantitou rástla aj kvalita…

Jana Trajtelová 
Autorka je študentkou filozofie na FF TU v Trnave