Záujem o Emmanuela Lévinasa zaznamenáva v posledných desaťročiach exponenciálny rast. Jeho vplyv je evidentný nielen v súčasnej etickej diskusii, či vo filozofii náboženstva. Lévinasove tézy o neredukovateľnej a neasimilovateľnej inakosti, zodpovednosti za druhého človeka prenikli aj do kultúrnych analýz, politickej filozofie a sociológie. Mnohí významní myslitelia ho považujú nielen za filozofa minulého storočia, ale aj za jedného z najdôležitejších filozofov začínajúceho 21. storočia. [1]

Emmanuel Levinas sa narodil 12. januára 1906 v litovskom Kaunase. V máji roku 1915 bol spolu s celou stotisícovou židovskou komunitou z mesta vyhnaný na príkaz ruskej vlády. Levinasova rodina sa v roku 1916 usadila v Charkove na Ukrajine. Mladý Emmanuel sa v Kaunase dôverne zoznámil s rabínskou literatúrou a na Ukrajine s veľkými ruskými autormi, Puškinom, Gogoľom, Lermontovom, Tolstým a i. Po prepuknutí revolúcie sa kvôli antisemitizmu Levinasova rodina vracia do Kaunasu.

V roku 1923 Levinas odchádza študovať filozofiu do Francúzska. Zapisuje sa na univerzitu v Štrasburgu, kde študuje latinčinu, francúzštinu a nemčinu. Obľubuje si filozofiu Henri Begsona a Edmunda Husserla. V rokoch 1928 až 1929 študuje rok vo Freiburgu, kde navštevuje prednášky Husserla a Heideggera.

Po ročnom pobyte vo Freiburgu sa vracia do Paríža, kde dokončuje svoju dizertačnú prácu pod vedením Jeana Wahla. Prácu pod titulom La theorie de l’intuition dans la phenomenologie de Husserl (Teória intuície v Husserlovej fenomenológii, 1930, 224 s.) obhajuje vo svojich 24 rokoch. Práca sa stretáva s uznaním a získava za ňu cenu univerzity v Štrasburgu. Získava francúzske občianstvo. V roku 1931 prekladá Husserlove „karteziánske meditácie“ (Meditations Cartesiennes. Introduction a la phenomenologie par Edmund Husserl) a začína pracovať pre Allience Israelite Universelle, organizáciu usilujúcu o vzdelávanie Židov. V tomto období začína publikovať a v časopise Esprit mu vychádza štúdiaQuelques reflecxions sur la philosophie de l’hitlerisme (Reflexia o filozofii hitlerizmu, 1934). Stáva sa priateľom Sartra, Maritaina a Ricoeura. Žení sa s Ráchel Lévy, priateľkou z detstva v Kaunase. V roku 1936 sa mu rodí dcéra Simonne, ktorá sa neskôr stáva lekárkou a v roku 1948 syn Michael, ktorý je hudobným skladateľom.

V roku 1939 Levinas rukuje do francúzskej armády a vstupuje do vojny proti fašistickému Nemecku. Pri Rennes sa však stáva vojnovým zajatcom. V tom čase sa jeho manželka a dcéra skrývajú v katolíckom kláštore pri Orleans. Levinas vo väzení číta Hegela, Diderota a Rousseaua. Po vojne sa v Paríži stretáva so svojou rodinou. Stáva sa riaditeľom Orientálneho izraelského inštitútu, kde pôsobí až do roku 1961. Dozvedá sa, že celé jeho ďalšie príbuzenstvo bolo zabité nacistami v Nemecku a sľubuje, že nikdy nevstúpi na nemeckú pôdu.

V rokoch 1946 až 1947 prednáša na Collége Philosophique de Paris. Prednášky z tohto obdobia vyšli pod názvom Le temps et l’autre (Čas a Iné, 1947). Vychádza mu kniha De L’existence a l’existant (Existencia a ten, kto existuje, 1947). V rokoch 1947 až 1951 študuje Talmud pod vedením rabína Mordechaja Chouchaniho. Prednáša na univerzitách v Poitiers (1961 – 1962), v Paríž-Nanterre (1962 – 1973) a na Sorbonne (1973 – 1976).

Levinasova bibliografia do roku 1995, roku jeho smrti, obsahuje cca 400 položiek. Jeho hlavným dielom ostáva práca Totalite et Infini, Essai sur l’exteriorite (Totalita a nekonečno. Esej o exteriorite) z roku 1961 nasledovaná knihou Autrement qu’etre ou au-dela de l’essence (Inak než byť, alebo mimo esenciu) z roku 1974.

Významné miesto patrí prácam a súborom textov En decouvrant l’existence avec Husserl et Heidegger(Objavujeme existenciu s Husserlom a Heideggerom, 1949), Difficile Liberte. Essais sur le Judaisme (Ťažká sloboda. Eseje o judaizme, 1963), Quatre Lectures Talmugiques (Štyri prednášky o Talmude, 1968),Humanisme de L’autre homme (Humanizmus druhého človeka, 1972), Noms Propres (Vlastné mená, 1976), Du sacre au saint (Od posvätného k Svätému, 1977), De Dieu qui vient a l’idee (O Bohu, ktorý prichádza na myseľ, 1982), Ethique et Infini, Dialogues avec Philip Nemo (Etika a Nekonečno. Dialógy s Filipom Nemo, 1982), L’au-dela du verset (Čo je nad veršom, 1982), De l’evasion (O úniku, 1982),Transcendence et intelligibilité (Transcendencia a zrozumiteľnosť, 1984), Hors sujet (Mimo subjekt, 1987),Entre Nous (Medzi nami, 1991), Dieu, la Mort, et le Temps (Boh, smrť a čas, 1993), Liberte et commandment (Sloboda a prikázanie, 1994), Les imprevus de l’histoire (Nepredvídaná história, 1994),Nouvelles lectures talmudiques (Nové prednášky o Talmude, 1996)

Pramene Lévinasovho myslenia môžeme hľadať a nájsť v troch základných oblastiach: v judaizme, vo fenomenológii a v dialogickom myslení. Treba však podotknúť, že pozitívnym prameňom myslenia sa stávajú aj negatívne vymedzenia sa voči iným koncepciám. V tomto zmysle boli pre Lévinasovo myslenie spolufundujúcimi aj Buber, Blanchot, Belan, Delhomme, Descartes, Derrida, Jobes, Hegel, Kant, Kierkegaard, Lacroix, Laporte, Picard, Proust, Spinoza, Van Breda, Weilová, Wahl a iní.

Lévinasova filozofia je hlboko preniknutá hebrejskou tradíciou [2] a toto zaujatie pre judaizmus dokonca v jeho diele postupne silnie. Lévinasovo myslenie má religiózne pozadie, ktoré sa mu podarilo unikátne integrovať s „gréckou“ tradíciou. Hovorí: „Všetko, čo som sa usiloval vypovedať vychádza zo situácie zodpovednosti, ktorá je ‘religiózna’ až natoľko, že som tomu nemohol uniknúť.“ [3]

Svoju príbuznosť s fenomenológiou, hlavne v počiatkoch, Lavinas dokázal uvedením Husserla do Francúzska. Husserl mal priamy vplyv na Lévinasa prostredníctvom svojich rannejších spisov, hlavne skrze Logické skúmania. K zásadnému rozchodu medzi nimi došlo v okamihu, keď Husserl začal usilovať o priame a bezprostredné nazeranie podstát a o univerzálnu metodológiu. Podobne aj Husserlove chápanie intencionality, ktorá sa napĺňa vo svojom predmete, nebolo zlúčiteľné s Lévinasovým chápaním ne–intencionálnosti vzťahu, ktorý neruší separáciu. [4]

S odznievaním Husserlovho vplyvu začal u neho silnieť Heideggerov vplyv hlavne knihy Bytie a čas. V prvom rade Lévinas používal jeho terminológiu a metódu práce. Lévinasovo základné dielo Totalita a nekonečno bolo písané ako istý kontrapunkt k uvedenému Heideggerovmu dielu Bytie a čas.

V oblasti dialogického myslenia bol pre Lévinasa hlavným inšpiračným zdrojom najmä Franz Rosenzweig, a to až do takej miery, že v úvode knihy Totalita a nekonečno napísal: „Odpor voči idei totality násprekvapil v knihe Franza Rosenzweiga Hviezda vykúpenia; tá je v našej knihe prítomna príliš často, nežaby sme ju mohli citovat.“ [5] Spomedzi ďalších filozofov môžeme spomenuť vplyv Martina Bubera, Gabriela Marcela a celoživotného osobného priateľa Maurice Blanchota. [6]

***

Zdá sa, že v súčasnosti sa personalita rozpúšťa v prechodnosti, nedefinitívnosti, multiplikácii, neidentite, bezbrehosti, v neobmedzenom prúde životného experimentovania, v akomsi novom nomádstve. [7]Jednou z centrálnych téz súčasného intelektuálneho života je prehlásenie o „smrti subjektu“, ktoré už nadobudlo hodnotu akéhosi zaklínacieho sloganu, ktorý nepotrebuje ani zdôvodnenie.

Samotný Lévinas by mohol byť do istej miery oprávnene považovaný za jedného zo zvestovateľov „smrti človeka“, smrti subjektu. Smrti obvyklého konceptu subjektu [8] ako seba–centrálneho inteligibilného monolitu, ktorý poznáva voči sebe vonkajšie veci ich silovou asimiláciou. Je to smrť subjektu, ktorý skôr sám prostredníctvom jazyka formuje a tvaruje realitu, než aby sa dal utvárať jazykom on sám. Je to smrť univerzálneho subjektu. Neodškriepiteľný vplyv na udomácnenie sa tohoto prehlásenia v súčasnom intelektuálnom diskurze pripisujeme hlavne Foucaultovi, Derridovi, Lacanovi a Deleuzemu.

Sám Lévinas vyjadril isté foucaultovské pochopenie pre túto „smrť subjektu“, keď napísal: „Ako umiestnená v mieste inteligibilných štruktúr, subjektivita by nemala mať vnútornú konečnosť. Sme svedkami ruín mýtu o človeku ako o niečom v sebe konečnom, svedkami objavenia sa poriadku, ktorý nie je ani humánny ani inhumánny,…“ [9]

Postmodernistickí intelektuáli však vytrvalo považujú snahu o znovunastolenie identity subjektu ako niečoho odolávajúceho a základného, priam za hľadanie vody na Mesiaci. No hoci filozofia donkichotovsky vzdoruje návratu subjektu, sme svedkami jeho návratu v politickom, ekonomickom, sociálnom i etickom zmysle. Tento vracajúci sa subjekt však nezriedkavo naberá tie najzhubnejšie formy: napríklad formy etnickej identity v Bosne, militantnej rodovej identity, identity ohrozenia a pod.

Myslím, že pod týmto hlučnejším a lomoznejším prúdom myslenia, objavujeme jednu črtu (ťah, akcent) – „príchod“ personality, ktorá je dostatočne poučená na to, aby opäť usilovala o fundovanie subjektu. Je to tichý prúd, pretože je dialogický. Tento prúd vynáša na povrch nový subjekt, ktorý viac zodpovedá životnej realite (euro–amerického) človeka. [10]

Robert Manning trefne, za pomoci podobenstva, vykresľuje súčasnú intelektuálnu party [11] . Na tejto party stolujú intelektuáli, filozofi, sociológovia, humanistickí psychológovia, antropológovia, politický vedci, historici i teológovia. Všetci oslavujú svoju vlastnú etickú senzitivitu a cítia sa so sebou veľmi spokojní. Postojac nachvíľu pri jednotlivých hlúčikoch, môžeme pomedzi šušťanie nových kníh, štrngot pohárov a blažené prednášanie oslavných prípitkov, začuť Lévinasovo meno. Lévinas samotný však na party nie je. Postáva vonku a hľadí dovnútra. Je extrémne nespoločenský. Dokonca netaktne, až neodbytne klope. Neklope však preto, aby ho vpustili dnu. Klope preto, aby prerušil party, aby narušil zábavu. Je to pártykaz? Nie, no vždy s ním prichádzajú problémy a jeho netaktnosť obťažuje všetkých zúčastnených.

Niektorí dobre sa baviaci, ktorí ho začuli, hovoria: „Počujeme ťa! Vieme všetko o absolútnej zodpovednosti k absolútne inému ako o etike. Chápeme to, sami o tom píšeme, celý náš diskurz je etický. Len sa pozri na nadpisy našich článkov, prednášok a kníh. Všade píšeme ‘Druhý’ hrubým písmom alebo kapitálkami. Vďaka ti. Poď dnu a pripi si s nami!“

No Lévinas zostáva vonku, krčí ramenami a volá cez sklo: „Ale etický vzťah k Druhému nie je všetko! Je to len začiatok. Etika nie je spravodlivosť. Čítali ste Totalitu a nekonečno, kde som opísal vzťah zodpovednosti k druhému, ako etiku, dobro a spravodlivosť? Prečítajte si aj Inak než byť, kde som korigoval svoje zmýšľanie. Otázka spravodlivosti povstáva až vtedy, keď vstupuje na scénu Tretí. Musím súdiť, zvažovať, balansovať, ospravedlniť absolútnu zodpovednosť a rozhodnutie. Je to ťažké, náročné a často aj nemožné. Musím ísť poza etiku k spravodlivosti. Tak vidíte, toto nie je čas na party. Prestaňte sa zabávať!“

Čo to chce? Nikto predsa nechce byť vyrušovaný, keď sa baví, osobitne, keď oslavuje sám seba. A tak všetci volajú cez okno: „Nechali sme ťa, aby si nás už raz obťažoval svojou absolútnou zodpovednosťou za druhého. Nie si spokojný. Stal si sa jedným z našich hlavných literárnych zdrojov. Teraz, keď sa už cítime dobre, keď skladáme hold etike, nám ideš rozprávať o potrebe vykročiť poza etiku k spravodlivosti? K akej spravodlivosti? Spravodlivosti pre koho? Nechaj nás na pokoji! Prestaň obťažovať!” Nikto nemá rád tých, čo obťažujú, a osobitne tých, čo obťažujú opakovane.

Napriek tomu, že Lévinas prenikol tak široko do povedomia humanitných vied, mali by sme sa ním mali nechať znepokojiť opätovne, nechať opäť otriasť svojím „dobrým“ svedomím. „Cez etiku k spravodlivosti… To je ten prenikavý príkaz Lévinasovho myslenia, jeho neomalený imperatív. Prerušiť debatovanie, dohody, party, oslavy opakovaním tohoto neomaleného imperatívu: to je Lévinasovo dedičstvo.“ [12]

Intelektuálne nástojenie len jednoducho na rešpektovaní Iného, legalizovanie diferencií môže paradoxne viesť k opätovnej nespravodlivosti. Vytriezvení z naivného zvestovania postmoderny môžeme dnes hovoriť bez pochýb aj o opačnom pohybe, ktorého tragika bola dokonaná napríklad vo vojnovom konflikte v Bosne. Ak vydestilujeme z Lévinasa len takéto „prvotné” zistenia, môžeme z neho urobiť nekritického arbitra ne–kritickej postmoderny. Dospejeme k tomu, čo sarkasticky popísal Alain Finkielkraut [13] : K nekritickému mysleniu, ktoré toleruje, ba dokonca ochraňuje všetky druhy nespravodlivosti prostredníctvom vycizelovaného etického jazyka o rešpektovaní odlišností a inakosti. Naopak, skutočné kritické myslenie, čerpajúce z Lévinasa, musí viesť k iným konzekvenciám.

Čítať Lévinasa neznamená len usilovať o porozumenie. Sám Lévinas nalieha na čitateľovu invenciu ako na exegetickú nevyhnutnosť. Táto invenčnosť by mala vyvolať vopred ne–predpokladané významy, pretože on sám predpokladá, že text obsahuje viac než obsahuje. [14] Súčasné čítanie jeho textov preto nemôže odhliadať od vyššie spomenutej interpretačnej expanzie v priestore humanitných vied. Podľa Edith Wyschogrod by sme dnes mali čítať Lévinasa prolepticky, či dokonca mesiášsky – v Derridovom zmysle, čiže ako zvestovanie budúcnosti, ktorá stále (trvale) neprichádza, ale ktorej advent je objektom intenzívnej túžby. Túžby, ktorá nesmeruje k realizácii nejakých konsenzuálne ujasniteľných hodnôt, ale k inherentnej nenaplniteľnej túžbe po Dobre mimo bytia. [15]

Samotné čítanie Lévinasa nie je nikdy osamotenou udalosťou, ale vždy zahŕňa Druhého, nie skrze nejakú jeho nad–textuálnu autoritatívnu prítomnosť, ale skôr ako Votrelca, ktorý nepozorovane vkĺzava do interiority čítajúceho zakazujúc násilie (páchateľné aj na texte) a žiadajúc radikálny altruizmus. Aj vďaka penetrácii Lévinasovho jazyka hebrejskou tradíciou s jej vlastným jazykom, ktorý nenahraditeľne popisuje Transcendenciu, dochádza na jednej strane k semiotickej expanzii. Na druhej strane zase samotné texty akoby naberali istú podobu ľudskej tváre: „Podľa mňa, skrze každú literatúru hovorí – alebo koktá, hľadá svoju súdržnosť alebo sa bráni vlastnej karikatúre – ľudská tvár… Som si však istý, že Biblia, kniha kníh, ktorú očakávali všetky literatúry sveta alebo ju komentujú, má vo svojom profetizme úplne výnimočné a s ničím neporovnateľné postavenie. Zmysel Písma nie je v dogmatickom príbehu o jeho nadprirodzenom či posvätnom vzniku, ale v tom, že osvetľuje výraz ľudskej tváre, tváre, ktorá je ešte neštylizovaná a bez pózy. Výraz rovnako nevýrazný, ako neústupné sú zložky každodenného sveta historických bytostí, ktorými sme.“ [16]

Bibliografia Emmanuela Levinasa – pozri PDF.

P o z n á m k y
[1] Porov.: Re–Reading Levinas (ed.: R. Bernasconi – S. Crichtley). Indiana University Press. Bloomington – Indianapolis 1991.
[2] Porov.: DUNCAN, D. M.: The Pre–Text of Ethics On Derrida and Lévinas. Peter Lang Publishing, New York 2001, s. 31–36.
[3] LÉVINAS, E.: Transcendence and Height, In: Basic Philosophical Writings (ed. A.T. Paperzak – S. Critchley – R. Bernasconi). Indiana University Press, Bloomington – Indianapolis 1996, s. 29.
[4] „Ako aj fenomenológia zostáva vo svete sveta, vo svete osamelého ja, ktoré nemá druhého ako druhého, pre ktoré je druhý iné ja, alter ego poznávané sympatiou, to znamená návratom k sebe samému.” (LÉVINAS, E.: Existence a ten, kdo existuje. OIKOYMENH, Praha, 1994, s. 72.).
[5] LÉVINAS, E.: Totalita a nekonečno, s. 16; Porov.: GIBBS, R.: Correlations in Rosenzweig and Lévinas. Princeton University Press, Princeton 1992.
[6] Porov.: BLANCHOT, M.: Our Clandestine Companion. In: Face to Face with Emmanuel Levinas (ed. Richard Cohen). State University of New York Press, Albany 1986, s. 41–52; LÉVINAS, E.: Sur MauriceBlanchot, Fata Morgana, Paris 1975.
[7] Porov.: BAUMAN, Z.: Úvahy o postmoderní době. Slon, Praha 1993, s. 25–60; GIDDENS, A.: Dusledky modernity. Slon, Praha 1998, s. 87–91.
[8] Porov.: HENGEHOLD, L.: Postmodern Critique of Subject. In: Routledge Encyclopedia of Philosophy(CD–ROM Edition), Routledge, London – New York 1998.
[9] LÉVINAS, E.: Humanism and An–Archy. In: Collected Philosophical Papers. Martinus Nijhoff Publishers, Dordrecht 1987, s. 130.
[10] Porov.: LÉVINAS, E.: No Identity. In: Collected Philosophical Papers. s. 141–152.
[11] MANNING, R. J. S.: Beyond Ethics To Justice Through Levinas and Derrida: The Legacy of Levinas. Franciscan Press – Quiny University, Quincy 2001, s. viii–x.
[12] MANNING, R. J. S.: Beyond Ethics To Justice Through Levinas and Derrida: The Legacy of Levinas, s. 180.
[13] FINKIELKRAUT, A.: The Defeat of the Mind. Columbia University Press, New York 1995, s. 133.
[14] Porov.: LÉVINAS, E.: The Transcendence of Words. In: The Levinas Reader (ed. Séan Hand). Blackwell. Oxford – Cambridge 1997, s. 144–149.
[15] Porov.: WYSCHOGROD, E.: Emmanuel Levinas. The Problem of Ethical Metaphysics. s. X.
[16] LÉVINAS, E.: Etika a nekonečno. OIKOYMENH, Praha 1994, s. 188–189.

Mgr. Ladislav Tkáčik, PhD.
Katedra filozofie FF TU v Trnave