Psychology and Phenomenology – Paradoxical Structure
The objective of the article is to observe and to find the position of psychology in phenomenology of Edmund Husserl. There are two possible spheres of Husserl´s interest which are connected with psychology – critique of psychologism and psychology as a part of phenomenology. In the process of this examination we can see, that it is important to be aware of that, which position we hold when we speak about psychology (for example, critique of science, psychological epoché, psychology as positive science) and so we uncover different sorts of these positions or certain paradoxical structure.

V Husserlovej fenomenológii sa často stretávame s psychológiou. Vzťah k psychológii je tu špecifický a mnohovrstevný, preto k nemu možno pristúpiť z viacerých uhlov pohľadu. Husserl používa termín psychológia, psychologický vo viacerých kontextoch a významoch. [1] Najskôr je to rovina vyrovnania sa a vymedzenia sa voči tendenciám psychologizmu. Aj keď bol Husserl niekoľkokrát, predovšetkým vo svojom ranom období, obviňovaný z istej inklinácie k psychologizmu (známa je napríklad polemika s Gottlobom Fregem okolo Husserlovej Filozofie aritmetiky), patrí uňho jeho kritika k popredným témam. Druhú vrstvu predstavuje fenomenologická psychológia a psychologický postoj, teda postoj psychológa, ktorý je spojený s jednou z častí fenomenologickej metódy – psychologickou epoché. Podobne ako v prípade prirodzeného postoja [2] bude možné aj v tejto súvislosti hovoriť o istej paradoxii – tá sa prejavuje na rovine epoché alebo redukcie a súvisí tiež s otázkou, kedy sa vlastne o „akej“ psychológii/psychológiách hovorí. Príklad psychológie predstavuje aj určitú referenciu k širšiemu kontextu ponímania vedy vo fenomenológii.

Z empirického stanoviska: Deskriptívny verzus genetický
Ak by sme nadviazali na Wilhelma Wundta, ktorý presadzoval rozvoj psychológie ako samostatnej disciplíny s vlastnou metódou a predmetom skúmania, na sklonku 19. storočia sa situácia v psychológii ďalej vyznačovala dvoma divergentnými smerovaniami. Predovšetkým to bol rozvíjajúci sapsychologizmus, pozitivistický fyzikalizmus, naturalizácia vedomia, ktoré sa na jednej strane snažili spraviť z takto posilnenej psychológie a jej výsledkov základ pre iné disciplíny, na druhej strane presadzovali používanie prírodovedeckých postupov. A druhé (proti)smerovanie v tomto období zase predstavovala opozícia voči psychologizmu (okrem Husserla stál na tejto strane Natorp, Frege a ďalší).

Ako tieto tendencie zasahovali do filozofie, teórie poznania a logiky, ktoré si Husserl všíma? Jedným z príkladov je práca Theodora Lippsa, u ktorého je vyjadrené hlavné psychologistické smerovanie – psychológia sa mala stať základom filozofie a jej vetvou mala byť práve gnozeológia. [3] Problémom sa tu stávajú konzekvencie, ku ktorým psychologizmus vedie, ale aj predpoklady, resp. predsudky, z ktorých vychádza. Konkrétnejšie ide o evidenciu (ktorá sa zvykla zamieňať s psychickými, pocitovými výtvormi), a vlastne o otázku vzťahu subjektívnych výkonov a objektívnych výsledkov – pričom výsledky poznania sa v psychologizme stávajú závislé (a tým aj relativizované) od psychických priebehov a ich zákonov – čo súvisí s otázkou psychologického vykázania logicky nedefinovateľného v neudržateľnom prevedení „psychologizácie logiky“. [4] „Myslenie je totiž psychický proces, ktorý je súčasne riadený univerzálno-logickými zákonmi, a tieto zákony nemožno vyvodzovať z faktickej povahy myslenia“ ([1], 37). Čo možno ďalej vytknúť psychologizmu, je prehliadnutie rozdielu medzi špecifickým a univerzálnym – psychológia ako špeciálna veda sa nemôže starať o univerzálne podmienky možnej vedy. Za zmienku stojí ešte Husserlovo vymedzenie sa voči antropologizmu (napríklad B. Erdmanna), ktorý – podobne ako v prípadepsychologizmu – vytváral závislosť logických zákonov na konštitúcii prirodzenosti človeka. V psychologizme nedochádza k rozlíšeniu medzi (psychologickým) súdovým aktom a (ideálne-logickým)súdovým obsahom. [5] Ako o tom píše Husserl: „Psychologisti sa budú nad tým všetkým pohoršovať, pretože nie sú ochotní ani rozlišovať medzi súdením ako empirickým zážitkom a súdom ako ´ideou´, ako podstatou“ ([9], 195). Husserl vysvetľuje problém s psychologizmom aj na počítacom stroji (v súčasnom kontexte možno hovoriť o počítači) – mechanika, elektronika tohto stroja (hardware) sa riadi fyzikálnymi zákonmi, iným typom zákonov než znakový reťazec („Zeichenkette“), s ktorým sa počíta (software).Psychologizmus túto diferenciu nerozlišuje. [6]

Pri tomto uvažovaní o psychológii sa možno obrátiť ešte k inej klasifikácii, ktorá pochádza od Husserlovhoučiteľa Franza Brentana [7] a bližšie poukazuje na ďalšie motívy a inšpirácie. Podľa Brentana sa má psychológia rozdeliť na deskriptívnu a genetickú, pričom genetická psychológia má skúmať kauzálne zákony mentálnych fenoménov s ohľadom na fyziologické procesy, čím sa má opierať o prírodovedecký základ. Toto diachronické, kauzálne uchopovanie je postavené na induktívnych postupoch a genetická psychológia je preto empirickou vedou (takéto rozlíšenie sa nachádza aj v Logických skúmaniach [8] ), čo v podstate predstavovalo doménu dovtedajšej psychológie, postavenej na Wundtových základoch. Naproti tomu Brentanova deskriptívna alebo aj fenomenologická psychológia (alebo „psychognózia“) je už apriórnou disciplínou zaoberajúcou sa – pomocou synchronického, morfologického skúmania – psychickými, mentálnymi elementmi, ich vzťahmi a zákonmi týchto vzťahov, pomocou ktorých sa má odhaliť ich anatomická štruktúra. Táto časť skúmania sa označuje aj ako čistá veda, keďže sa zaoberá opisom možných spojení a má dospievať k univerzálnym princípom (a to negatívne-apodiktickým, keďže odmieta isté spojenia ako nemožné). Inými slovami, pomer medzi genetickou a deskriptívnou psychológiou je podobný ako pomer medzi fyziológiou a anatómiou.

U Husserla (Philosophie als strenge Wissenschaft, 1911) sa podobné rozlíšenie nachádza v prípadepsychofyziky a eidetickej psychológie, resp. (v neskoršom diele) v prípade naturalistického a oproti tomu stojacemu reflektívno-fenomenologickému stanovisku. Jedným z ďalších aspektov, ktoré prepájajú pozícieBrentanovej a Husserlovej filozofie, je koncepcia intencionality, teória času, ktorými sa Husserl nechal inšpirovať a sám ich ďalej a novým spôsobom rozpracoval, napríklad rozšírenie metafyzickej sústavy o fenomenológiu, resp. deskriptívnu fenomenológiu mentálnych faktov, ktorú Brentano vsúva medzi teóriu poznania (transcendentálnu filozofiu) a ontológiu. [9]

Edmund Husserl teda vystupuje proti tejto tendencii, v akejsi protipsychologistickej opozícii, vo svojich fenomenologických skúmaniach sa však nechce vzdať psychológie, ale snaží sa pre ňu nájsť miesto ako pre súčasť fenomenológie, ako pre čistú vedu. Vyjadrené ešte z iného (možno „paradoxného“) uhla pohľadu: psychologizmu aj fenomenológii ide o výlučné postavenie psychológie (styčným bodom je v oboch prípadoch gnozeológia), buď o jej povýšenie a o podriadenie ostatných disciplín psychológii, alebo o nájdenie novej psychológie, ktorá bude v nejakej súčinnosti s fenomenológiou. Na psychologistickéurčenia odpovedá Husserl tým, že im prisudzuje označenie neudržateľného skeptického relativizmu. Husserl vystupoval proti psychologizmu predovšetkým z vedecko-teoretických dôvodov, ktoré sa týkajú „zákonných podmienok možného vedeckého poznania“ ([1], 43), s čím súvisí už jeho vlastné riešenie (rozlíšenie vied o faktoch a podstatách, empirického a ideálneho a pod.).

Brentano a Husserl: odlišnosť v postojoch k psychológii
Keďže sa už niekoľkokrát spomínali pojmy, ktoré sa u jednotlivých predstaviteľov zaoberajúcich sa psychológiou vyskytujú v rôznych významoch, celú diskusiu okolo psychológie to robí neprehľadnou. Všetky inšpiračné oblasti si totiž u Husserla nachádzajú svoje autonómne postavenie – samostatné definovanie fenomenologickej filozofie, v ktorej majú osobité miesto deskriptívne postupy spojené s opisom čistého vedomia, pričom Brentanov mentálny fenomén nie je celkom Husserlov čistý zážitok vedomia. Genetická fenomenológia, ku ktorej pristupuje Husserl v neskoršom období a ktorá je spojená s časovými a dejinnými priebehmi, sedimentmi habitualít a pod., sa tiež odlišuje od Brentanovhoponímania, v ktorom predstavuje prírodovednú časť psychológie (jeho genetická psychológia). Naopak, Husserl uprednostňuje a posiľňuje pôsobenie čistej (eidetickej, neskôr transcendentálnej) psychológie a vytvorenie celkom novej, autonómnej filozofickej pôdy skúmania, zatiaľ čo u Brentana je rozlíšenie medzi deskriptívnou a genetickou psychológiou uskutočnené ešte stále z „empirického stanoviska“ („vomempirischen Standtpunkt“) – a to s „ontickou primárnosťou fyziologického základu, na ktorom sú založené psychické fenomény“ ([5], 455).

V prípade intencionality – ktorá je pre Brentana rozhodujúcim rozlíšením mentálnych a fyzických fenoménov, pričom intencionalitu môžu mať len mentálne fenomény – rozširuje Husserl svoje skúmanie ďalej o analýzu toho, čo to znamená byť aktom niečoho, zaoberá sa všetkými časťami nasmerovania na predmet, noémou ako určitou štruktúrou, schopnosťou „byť vztiahnutý na…“ a na rozdiel od Brentana sa uňho nenachádza problém s predmetmi, ktoré neexistujú.

Ďalším sťažením tohto pozorovania je postupný myšlienkový posun v ponímaniach jednotlivých otázok ako u Brentana, tak aj u Husserla. K tomu však prispieva aj problematickosť vlastného Husserlovho postoja k psychológii. „Ani pre samotného Husserla počas celého jeho filozofického vývoja nebolo jednoduché určiť svoj postoj k psychológii raz a navždy a definovať exaktnú funkciu priradenú psychológii v rámci sústavy meniacej sa koncepcie fenomenológie.“ [10] Husserl podobne ako Brentano sa pokúsil pričleniť psychológii osobité postavenie, resp. ju vyčleniť z jej pozitívno-vedeckého ponímania. Ako bolo vidno,Brentano tento zámer ešte konzekventne neuskutočnil. Podobnú otázku si však možno položiť aj v súvislosti s Husserlom, či sa mu podarilo psychológiu oslobodiť a osamostatniť, alebo ju len začleniť ako nesamostatnú disciplínu do celej koncepcie fenomenológie. [11]

Z fenomenologického stanoviska – psychologická epoché
U Husserla pozorujeme pokus o oslobodenie psychológie od fyziky (fyziológie) – podobne ako v prípade oslobodenia logiky od psychológie [12] – pričom môže vzniknúť paradoxná otázka, či „psychológia, ktorú Husserl napáda a psychológia, ktorú oslobodzuje, sú identické, alebo či v skutočnosti nejde o dve rozličné disciplíny“ ([5], 456). To vlastne súvisí s problémom, z akého uhľa pohľadu sa pristupuje k tomuto kritickému uvažovaniu, resp. kedy sa nachádzame na akej rovine uvažovania.

Na jednej strane sa Husserl venuje základom filozofie vedy, štatútu vedy a metodologickým problémom, na druhej strane ponúka alternatívu v podobe fenomenológie, ktorá predstavuje aj základ, z ktorého vychádza jeho pohľad. Z tohto je viditeľnejšie, že spomínaný spor je stretom dvoch rozdielnych metodológií – fenomenologickej a pozitivistickej – pričom Husserl kritizuje stanoviská a rozsah zámerov, ktoré si nárokuje pozitivizmus: „Ak ´pozitivizmus´ znamená toľko, čo absolútne bezpredsudkové založenie všetkých vied na ´pozitívnom´, teda na pôvodne uchopenom, potom sme my tými pravými pozitivistami“ ([9], 38).

Husserl neodmieta empirické, pozitívne vedy, neodmieta vedy o faktoch („Tatsachen“), a tým ani psychológiu ako faktickú vedu, ale v klasifikácii vied ju umiestňuje na tú stranu skúmania, ktorá sa pohybuje ešte na pôde prirodzeného postoja [13] (avšak psychológia má mať od začiatku u Husserla predsa len význačnejšie postavenie). Tým sa dostávame k fenomenologickej metóde. Ak má táto metóda otvárať nové pole skúmania, ktoré je spojené s reflexiou, fenomenologickým vnímaním, s uchopením vedomia, potom ide v podstate o otvorenie nejakej novej fenomenologicko-psychologickej sféry – v inom zmysle psychologickej, než o nej hovorí psychologizmus.

U Husserla hrajú dôležitú úlohu tzv. psychologická epoché, resp. redukcia, [14] ktoré sú tiež spojené s určitou paradoxiou alebo antinómiou. Tá spočíva v tom, že psychológ kladie svoje špecifické témy ešte na pôde prirodzeného sveta, a teda s jeho platnosťou, pričom tieto témy majú vytvárať celkovú súvislosť, totalitu všetkého psychického (intencionálny „Konnex“, [11], 127). Túto situáciu nám poodhaľuje určitá metodická epoché. Psychologický postoj ešte nie je fenomenologickým, transcendentálnym. „K svetu ako fenoménu patria ľudia a zvieratá, normálne a abnormálne, patrí k nemu psychofyzické, naturalizované psychické, objektívne časovo (časopriestorovo) lokalizované psychické ako osoba, ako zážitok, ako habitualita“ ([11], 136-137). Ďalším krokom psychologickej epoché, jej cieľom („Zweck“), je preto zastavenie platnosti sveta pre psychológa, ktorý sa tým stane už nezúčastneným pozorovateľom celéhokonexu a jeho častí. Eidetická psychológia (podobne ako u Brentana deskriptívna psychológia) ukazuje možnosti, do ktorých sa a priori včleňujú všetky psychické fenomény a štruktúra, ktorá sa takto odhaľuje, sa javí ako iteratívna. Je to súvislosť konštituovaného a konštituujúceho (ako monadická štruktúra), a to vo viacerých vrstvách, v prípade psychického vo svete, psychofyzických preletení, v prípade druhých, jednotlivých intencionálnych útvarov, toho, čo je v jednotlivých identifikáciách identické…

K ďalšej paradoxnej situácii by mohlo dôjsť vtedy, ak by sme pri vyraďovaní postupovali jedným razom – aj keď Husserl väčšinou odporúča tieto veľké kroky fenomenologickej metódy – a to tak, že by sme plošne vyradili všetko vzťahujúce sa k svetu, teda aj vrstvu psychického, subjektívneho. [15] Bolo by to v prípade, že by sme nerozlíšili prvú a druhú fenomenologickú redukciu (ako sa to robí v Ideen I.) alebo ak by sme vynechali metodickú epoché, ktorá nám pomáha vyčleňovať práve psychické. [16] Pri plošných krokoch metódy sa musí rozlišovať, aby sme nezotreli celkovú rozmanitosť skutočnosti, aby sme nestratili zo zreteľa to, čo hľadáme – univerzálna viera v platnosť sveta je tiež rozmanitá. Podobne je to aj s rozmanitosťou vied, ktoré sa potom vzťahujú na jednotlivé tematické oblasti ([11], 147).

Tri vrstvy psychológie
Podľa tohto Husserlovho postupu sa psychológia určitým spôsobom zaraďuje medzi fenomenologické disciplíny a odlišuje sa od empirickej, experimentálnej psychológie. Ak sa tieto disciplíny, obe psychológie, zaoberajú vedomím, mal by sa podobným spôsobom rozlišovať aj ich predmet. Rozhodujúcim bude buď postoj k tomuto predmetu, alebo budeme môcť dokonca hovoriť o dvoch vedomiach: experimentálnom a čistom. Ak je však každé vedomie reflexívne určené so svojou intencionálnou štruktúrou [17] – čo vlastne nie je dostatočne možné z pozícií naturalistického prístupu – je problematické hovoriť o dvoch vedomiach. Aj keď Husserl uvádza, že „subjektivita a vedomie – tu stojíme pred paradoxnou dvojznačnosťou –, na ktoré sa odvoláva transcendentálna otázka, nemôže byť tou subjektivitou a tým vedomím, o ktorých pojednáva psychológia“ ([7], 212-213, prekl. 314), nechce narušiť identitu Ja. Tá ostáva (ako „druh identity jedného v druhom“, Ibid., 215, prekl. 314) zachovaná. Čo sa však mení, je postoj a to, čo je v tomto postoji témou. V tomto druhu skúmania by sa dali označiť tri okruhy celej problematiky okolo psychológie: „(1) metodológia a objekt vedeckej psychológie sú legitímne a psychofyzika je časťou vedy v jej bežnej praxi; (2) je veľmi ťažké pochopiť Husserlovu pozíciu, že vedecká psychológia a fenomenológia sú blízko spojené na základe svojho spoločného objektu, aj napriek rozdielnostiam v ich postojoch; (3) záhada je však väčšia, ak tento problém reflektujeme zo stanoviska dvoch druhov ´vied´, ktoré sú údajne blízko spojené“ ([5], 462).

Psychológia má nasledovať Husserlov zámer a stať sa fenomenologickou disciplínou, resp. paralelnou k fenomenológii. V prípade experimentálnej psychológie ide Husserlovi skôr o kritiku z pozícií filozofie vedy (keďže vedecká metodológia si stanovuje vlastné kritéria) a o otázku zasahovania psychologizmualebo pozitivizmu do štatútu filozofie. [18] S čím súvisí ešte iná protirečivá situácia: „Na jednej strane teda Husserl obhajuje experimentálnu psychológiu [19] a dokonca prisudzuje jej metóde experimentu a skúmania… relatívnu autonómiu a na druhej strane určuje, že tieto aposteriórne zistenia majú byť interpretované vzhľadom na apriórnu fenomenologickú metódu. Ale objavuje sa aj otázka, či je takáto procedúra možná z praktického hľadiska. Je možný konzistentný prechod od fenomenologickej psychológie a eidetickej explanácie psychických fenoménov k vedeckej psychológii, ktorá nie je založená na intencionálnom štrukturalizme?“ ([5], 467) Neurčitý postoj k vedeckej psychológii vidno v tom, že Husserl považuje jej pôsobenie raz za relevantné, inokedy ju podriaďuje fenomenológii a nevysvetľuje dostatočne ich vzájomný vzťah. [20] Ako tieto dve stanoviská spojiť/zladiť? Z akej pozície posudzujeme psychológiu v týchto jednotlivých vyjadreniach?

Ukazuje sa však, že v tejto situácii treba ešte viac špecifikovať. Keď Husserl hovorí o psychológii, pohybuje sa v skutočnosti už nie v dvoch akoby proti sebe stojacich postojoch, ale v troch rôznych kontextoch. Najskôr je to psychofyzická vedecká psychológia, ktorá naturalizuje vedomie a ktorú chce Husserl eliminovať. Druhou vrstvou je fenomenologická vedecká psychológia, ktorá postupuje cestoufenomenologických skúmaní, používa experimentálnu bázu, ktorá je odlišná od induktívno-pozitivistickej, ale zase veľmi blízka fenomenologickej psychológii – čo by si vyžiadalo určenie, akým spôsobom sa to prakticky realizuje. Niekde na tomto mieste – pohybujeme sa na rovine určitej „empirickej fenomenológie“ – by sa dalo hovoriť aj o tom, ako by exaktná psychológia mala čerpať (napríklad pojmy) z „racionality´podstatného´“ („Rationalität des ´Wesensmäßigen´“, [7], 205). A nakoniec je to rovina fenomenologickej psychológie už ako časti fenomenológie. [21] Medzi týmito troma sférami psychológie existujú súvislosti a prepojenia, ale pre Husserla je dôležité zdôraznenie ich rozdielnosti. Z pozitívnej strany možno pozorovať akúsi „propedeutickú užitočnosť“ zo strany vedeckej psychológie pre transcendentálnu fenomenológiu. Na negatívnu stránku poukazuje očisťovanie („Reinigung“) v krokoch fenomenologickej metódy až k čistej fenomenologickej sfére – pričom si však môžeme položiť otázku, do akej miery je potom (transcendentálno-)fenomenologický výklad konkrétny. [22] Summa summarum: „Odkrytie tejto dvojznačnosti znamená zároveň ostré oddelenie i paralelizovanie čisto fenomenologickej psychológie (ako vedecky prísnej podoby psychológie čisto z vnútornej skúsenosti) a transcendentálnej fenomenológie ako pravej transcendentálnej psychológie“ ([7], 208, prekl. 312). [23]

Husserl si túto paradoxiu, ktorá vzniká okolo psychológie, uvedomoval (nevyhýbal sa ani takémuto označeniu) a sám ju – určitým funkčným spôsobom – vysvetľoval na pozadí psychologickej epoché, v súvislosti s psychológiou sa často venoval práve metodológii a vymedzeniu pôsobnosti jednotlivých vedeckých disciplín, ktoré sa vzťahujú k rozmanitým vrstvám skutočnosti. Veda vlastne predstavovala pre Husserla jeden zo základných záujmov (akoby magnetické pole). Aj v tejto otázke však uňho dochádzalo k posunom. Ako vo svojom prehľade uvádza Golomb, „Husserl sa najskôr zaoberal kritikou filozofie vedy; vydal sa z fenomenologickej filozofie vedy k zaútočeniu na pozitivistickú filozofiu vedy za účelom založenia fenomenologickej metódy ako legitímnej metódy pre novú ´vedu´ – fenomenologickú psychológiu. V tom, čo nasledovalo, Husserl pokračoval meta-vedeckým kriticizmom, teda všeobecnou analýzou praktizovanej metódy a modu explanácie, ktorý zamestnáva súčasnú vedeckú psychológiu, s použitím fenomenologickej metódy s požiadavkou, že metóda ´apriórneho videnia podstát´ je nevyhnutná pre akúkoľvek aposteriórnu explanáciu“ ([5], 466). [24] Zo širšieho pohľadu by sa preto dalo povedať, že na začiatku sa Husserl zaoberal skôr epistemologickými základmi „logicko-matematickej výstavby teórie vedy“ a neskôr kládol väčší dôraz na „relevanciu, ktorú majú zmyslová skúsenosť a pôvodná prax života pre teóriu vedy“ – s pretrvávajúcim záujmom o subjektívne procesy poznávania ([1], 18), o ukotvenie vedy v živote prirodzeného sveta. Tieto posuny v Husserlovom myslení sa dali do určitej miery pozorovať aj na príklade psychológie. „Veda je na základe pasívnej skúsenosti zhotovujúcou sa zakúšajúcou a mysliteľnou aktivitou (vytvárajúcou pojmy a súdy), ktorá vytvára metódy nasmerované na absolútny svet, na jestvujúce o sebe, aby premenila intersubjektívnu, avšak len relatívne súhlasnú skúsenosť na absolútne súhlasnú. Je však ako nekonečný proces – v relativite a predsa ovládajúc relativity – má postupne privádzať pre každú mysliteľnú situáciu najlepšiu pravdu a v jednote metódu všetkých situácií, a tak má v univerzalite metodiky budovať relatívne pravdy o každom Ja, o každom my a ich situáciách“ ([11], 144). Čo predstavuje konkrétnu náplň tohto uvažovania? V prípade psychologického skúmania na fenomenologickej rovine sú to napríklad zážitky vedomia v ich rozmanitosti, priebehoch, od konkrétnych prípadov až po typiku, opis duševného života so zakotvením habitualít, presvedčení, rozhodnutí. V rámci toho sa črtá aj jedna z veľkých fenomenologických tém – normalita. [25]

L i t e r a t ú r a
BERNET, R., KERN, I., MARBACH, E.: Úvod do myšlení Edmunda Husserla. Praha, OIKOYMENH 2004.
BOSS, M., Nárys medicíny a psychologie, 2 zv. Rychnov nad Kněžnou, J&J 1992.
BRENTANO, F.: Psychologie vom empirischen Standtpunkt. Hamburg, Felix Meiner Verlag, Erster Band,unveränderter Nachdruck 1973 der Ausgabe von 1924.
FARBER, M.: Edmund Husserl and the Background of his Philosophy IN Philosophy and PhenomenologicalResearch 1, 1940, roč. 1, s. 1-20.
GOLOMB, J.: Psychology from the Phenomenological Standpoint of Husserl IN Philosophy andPhenomenological Research 4, 1976, roč. 36, s. 451-471.
HELD, K., Einleitung IN Edmund Husserl, Die phänomenologische Methode. Ausgewählte Texte I. Stuttgart, Philipp Reclam jun. 1985. s. 5-51.
HUSSERL, E.: Encyclopaedia Britannica-Artikel IN Die phänomenologische Methode. Ausgewählte Texte I. Stuttgart, Philipp Reclam jun. 1985. s. 196-224. (Heslo pre Encyklopédiu Britannica. IN Filozofia, Preklad J. Sivák, roč. 49, č. 5, 1994. s. 307-318.) [26] 
HUSSERL, E.: Erinnerung an Franz Brentano IN Oskar Kraus, Franz Brentano. Mníchov, C. H. Beck´scheVerlagsbuchhandlung 1919.
HUSSERL, E.: Ideen zu einer reinen Phänomenologie und phänomenologischen Philosophie. AllgemeineEinführung in die reine Phänomenologie. Max Niemeyer Verlag, Vierte Auflage (unveränderter Nachdruckder 2. Auflage 1922), Tübingen 1980. (Erste Auflage 1913); 3. unveränderter Abdruck, Sonderdruck ausJahrbuch für Philosophie und phänomenologische Forschung, Bd. 1, Verlag von Max Niemeyer, Halle1928. [27] 
HUSSERL, E.: Krize evropských věd a transcendentální fenomenologie. Úvod do fenomenologické filosofie.Praha, Academia 1996.
HUSSERL, E.: Zur phänomenologischen Reduktion. Texte aus dem Nachlass (1926-1935). HusserlianaXXXIV. Vyd. Sebastian Luft. Dordrecht, Boston, London, Kluwer Academic Publishers 2001.
KRAUS, O.: Einleitung des Herausgebers IN Franz Brentano, Psychologie vom empirischen Standtpunkt.Hamburg, Felix Meiner Verlag, unveränderter Nachdruck 1973 der Ausgabe von 1924. s. XVII-XCVIII.
MACO, R.: Husserl a (anti)psychologizmus. Zborník brnianskych prenášok, s. 180-202.
PATOČKA, J.: Úvod do studia Husserlovy fenomenologie. Praha, Státní pedagogické nakladatelství 1966.
REZEK, P., NĚMEC, J., Co je to normalita? s. 1-14. [28]

P o z n á m k y
[1] Bližšie [5].
[2] Bližšie J. Kunschová: Je prirodzený postoj postojom? Problematika prirodzeného postoja v Husserlových textoch k redukcii. IN Filozofia, Bratislava, roč. 60, 2005, č. 3, s. 155-161.
[3] Bližšie [4].
[4] Normatívne zákony sú odvodzované z psychologických a empirických zákonov. Bližšie napríklad [14].
[5] Bližšie ([1], 34-44).
[6] ([6], 20).
[7] V pozadí Husserlovho uvažovania o psychológii stáli okrem Wundta a Brentana napríklad aj Natorp,Stumpf a Frege. Brentanov vplyv na Husserlovu filozofiu sa odrazil na začiatku jeho pôsobenia, keď sa Husserl rozhodoval, či sa venovať matematike alebo filozofii a Brentanov vplyv je aj tematický – dôležitými oblasťami skúmania sú pre oboch, aj keď už v rozličnom rozvedení, hlavne intencionalita, vedomie, psychológia.
[8] ([1], 212).
[9] Husserl Brentana svojím spôsobom interpretoval a jednotlivé problémy ďalej domýšľal, čo otvára priestor pre veľmi rozsiahle skúmanie: „vzťah medzi Brentanovým, Meinongovým a Husserlovýmprístupom k intencionalite je ´ešte aj dnes… označením ústredného problému´…, ak poznáme dôverne Husserlov pojem intencionality, neznamená to, že si azda môžeme ušetriť štúdium spisov jeho domnelých predchodcov“ ([1], 104; použitý citát z J. N. Mohanty The Concept of Intentionality).
[10] Spiegelberg The Phenomenological Movement, 149 citované podľa ([5], 452).
[11] ([5], 452).
[12] Respektíve oslobodenie oboch od extrémneho naturalizmu, ako ukazuje Jacob Golomb, paralelne v Logische Untersuchungen a v Philosophie als strenge Wissenschaft ([5], 457).
[13] Bližšie prvá kapitola Ideen I.
[14] V textoch z roku 1930 a 1931 mení psychologickú redukciu za transcendentálnu. V roku 1927 v článku pre Encyklopédiu Britannicu Husserl uvádza: „Táto metóda ´fenomenologickej redukcie´ je tak základnou metódou čistej psychológie, predpokladom všetkých jej špecificky teoretických metód“ ([7], 201, prekl. 309), resp. transcendentálna redukcia nadväzuje na psychologickú redukciu.
[15] U Brentana sa nachádza podobné určenie v prípade postupov deskriptívnej psychológie – odhalenie akoby jedným razom, bez zásahu indukcie, „mit einem Schlag ohne jedwede Induktion“ (citované podľa [5], 453).
[16] ([11], text 7, príloha 8).
[17] A keďže „existencia nemôže byť predpokladaná na základe reflexívneho aktu, ktorý je nevyhnutný pre fenomenologické skúmanie intencionálnej štruktúry vedomia“. ([5], 463). To nás posúva už k noeticko-noematickej štruktúre.
[18] „Zároveň s touto filozofickou fenomenológiou, avšak najskôr neoddelene, vyrástla nová, metodicky a obsahovo s ňou paralelná psychologická disciplína, apriórne čistá alebo ´fenomenologická psychológia´, ktorá si uplatňuje reformátorský nárok, byť principiálnym metodickým základom, na ktorom ako jedinom možno založiť vedecky prísnu empirickú psychológiu.“ ([7] 198, prekl. 307)
[19] Napríklad ([11], 134).
[20] „Zdá sa, že ak by sme zistili vzťah fenomenologickej psychológie k vedeckej psychológii, táto experimentálna psychická veda by sa stala legitímnou podobne ako pozitivistické experimenty vo fyzike. Teoretická fyzika by v tomto prípade bola analogická k eidetickej psychológii a experimentálna fyzika k experimentálnej psychológii. Husserl však eliminuje možnosť akejkoľvek takejto analógie nielen explicitným trvaním na tom, že experimentálna psychológia nie je – z hľadiska jej vedeckého štatútu – analogická k fyzike, ale aj používaním slova ´empiricizmus´ vo všeobecne odlišnom zmysle od jeho používania v naturalistickej psychológii“ ([5], 468).
[21] ([5], 471). Husserl v článku pre Encyklopédiu Britannicu určuje niekoľko okruhov, ktorým by sa mala táto fenomenologická psychológia venovať ([7], 205-206, prekl. 311).
[22] ([11], 391).
[23] Pohybujeme sa na rovine ingerencie postojov, ako to bolo v prípade transcendentálneho a prirodzeného postoja – neskoršie Husserlovo dielo tak otvára trochu iný pohľad na túto problematiku.
[24] Bližšie aj [11], text č. 7, 125-159.
[25] Iným smerom sa vydala napríklad existenciálne inšpirovaná psychológia, opierajúca sa o Dasein analýzu, ktorá sa opiera o bytie-vo-svete, rozvrhovanie možností pobytu ([2], [15]). Aj Husserl v rámcieidetickej psychológie hovorí o možnostiach mojich, druhého, o možnostiach, ktoré poskytuje svet („Auslegung des Daseins“, [11], 391).
[26] Citované z nemeckého originálu s prihliadnutím na slovenský preklad.
[27] Citované podľa nemeckého originálu s prihliadnutím na český preklad.
[28] Tento textový zdroj bol súčasťou letnej fenomenologickej školy v Olomouci v roku 2003.

Mgr. Jaroslava Kunschová
Filozofický ústav SAV
Klemensova 19
813 64 Bratislava
filojaku[zavináč]savba.sk