| Man | Čo tu robíš, Tasso, priateľu, takto sám? Bude vychádzať slnko a ty vyzeráš, ako by si tu bol celú noc… |
| Tasso | Nepýtaj sa, Manno… |
| Man | Vidím, že tvoja tvár je smutná, napätá, akoby ťa niečo ťažilo, akoby si niečo nevedel rozriešiť. |
| Tasso | Man… |
| Man | Tasso, starý priateľu… kľudne hovor… |
| Tasso | Vyšiel som z mesta už včera, to je pravda. A teraz som tu, v hájoch… |
| Man | … poď, kráčajme… keď prídeme na vrchol tamtoho oblého hájového vrchu, čo tak pomaličky stúpa plný jabloní – slnko bude vychádzať… a verme, že to nebude červeň rán, ale nové ráno… |
| Tasso | Tu je mi dobre, pod týmito jabloňami, čo sa skrývajú v sivote – aj ja sa chcem skryť. |
| Man | Vidím, že nechceš žiariť; na čo, na aký vnútorný problém spotrebúvaš svoje svetlo, priateľu drahý, to svoje svetlo? |
| Tasso | Asi ti poviem, majstre divný, Mane, asi hej, asi áno… |
| Man | Poďme teda pomaličky, slnko nás začne možno štekliť už tu dole trošíčku ako nádej, že problémy môžu byť vyriešené – že človek môže nájsť cestu a zbaviť sa bremena vo svojom duchu poznaním. |
| Tasso | Dobre, v poriadku, aj tak je to jedno, ale slnku teraz nerozumiem – akože žiari? Nie je jeho žiara príliš moc? Ako to, že tu stále je, stále za Zemou? |
| Man | Kľudne hovor… |
| Tasso | Nerozumiem slnku, Mane. Akože žiari? – tomu nechápem. Tu v údolí je kopa problémov, v tomto opare a v tejto sivej hmle, v smútku týchto jabloní… Ale tieto jablone sú predsa zdravé, plné toho tajomného života, sviežosti, záhady, nežnosti, zvláštnej jemnej ženskej húževnatosti… |
| Man | Sú naozaj jemné, Tasso, jemné na dotyk ich duše, skutočné ich listy, keď ich prejdem prstami. Je tu jemný poprašok a či akási jemná drsnosť – povrch je tak z tohto sveta… |
| Tasso | Hm, zaujímavo o nich hovoríš… To slnko, vieš, jeho svetlo je tak zlaté, žiarivé – ono stále je… |
| Man | Áno, viem. |
| Tasso | Údolie tak temné niekedy a plné pár… |
| Man | Áno, viem. |
| Tasso | Ako to, Man? |
| Man | Zdá sa, že to tak proste je – záhadné dvere priamo tu, všade okolo nás a v tejto chvíli, tie mi ako obraz prišli z môjho brucha teraz, keď tu s tebou idem takto, Tasso, a myslím už na ráno a zelený háj… |
| Tasso | Mane, ten háj, ten je? |
| Man | Áno je, tak mi vraví slabo vietor z hrude aj ten vôkol nás, čo je v mojej predstave, pretože teraz je len ticho a nie veterno – ale mne sa tiež zdá, že je to neisté. |
| Tasso | Mne sa zdá pochybným nádej pre moje srdce, ktoré si zúfa, Manne. |
| Man | Nad slnkom a nad životom, nad údolím rozmýšľaš? |
| Tasso | Či je ten háj pýtam sa. |
| Man | Pýtaj sa. |
| Tasso | Vieš, to slnko, tak kľudne si svieti a šťastne, tak žiari že každá jeho čiastka – ale tam nie sú čiastky ale ono je jedno predsa! – tá každá čiastka je tak šťastná, blažená, ten oheň a tá jeho priezračná živá voda! |
| Man | Aj ja to cítim, keď to hovoríš – predstavuje si to moja hruď… kľudne pokračuj… |
| Tasso | Teraz k nemu ideme tam na tento vrch – aký je krásny a tajný, čo sa to deje? – No nevadí – ideme na vrch k tomu slnku ale nie sme len šaty, ktoré si zloží a ostanú tam, na zemi ležať smutné a prázdne? |
| Man | To ťa trápi, Tassomane? Šaty hnedé jak zem v tvojej predstave? |
| Tasso | Je to len látka, Mane… |
| Man | Slnko, to nie? |
| Tasso | Blažená!… Ale to je aj energia, svetlo a oheň a voda priezračná… |
| Man | Inak je spletená? Do svetlých vzorcov, ktoré voláme oheň? Úsmev len iný tvar úst jej čiastiek? Veď sú to tie isté ústa, čo sa vedia smiať i plakať, čo musia plakať, aj čo nikdy už nie… |
| Tasso | Nás tu čas však vedie po kopcoch – lebo taká je zem – od plaču a smútku k úsmevu – výslnie však šťastia krátke je – z oblého vrchu a osvetlenia slnkom zasa zídeme… |
| Man | V slnku ty myslíš teda, že niet nešťastie? Lebo tomu ja verím – niečo vo mne určite. |
| Tasso | Tá svetlá nádej? |
| Man | Už sa usmievaš, a jemne, ako to vo zvyku máš. |
| Tasso | Aj ty Mane… |
| Man | Aj ja… |
| Tasso | Nesmej sa Mane – prečo sa smiať, keď sme v údolí? Prestaň sa smiať lebo sa aj ja budem smiať bez dôvodu – a my máme ešte pred sebou náklad – prekážky. |
| Man | Máš na mysli tú krásnu cestu, ktorú vidíme pred sebou, plnú dobrodružstiev a poznania? |
| Tasso | Tú ťažkú cestu, tak ťažkú niekedy – |
| Man | Zas po rovine pôjdeš ľahko, zeleň na vôkol a lúky rovné pred slnkom, ktoré je tam za tými vrchmi. |
| Tasso | Mane, to vrchy bránia nám k slnku? To tie veľhory ho obklopujú? Je tam mesto? Je tam tá zeleň, o ktorej sa vraví, to večné mesto? |
| Man | Veď my sme z neho, tak sa vraví tiež… nesmej sa, nie… |
| Tasso | Cítim sa ako šat, niečo čo odpadne, zvädne, na ceste k slnku nedôjde, nie – len jeden deň. |
| Man | To nevieš. Či spánok netají lepší sen. |
| Tasso | Nie, to nie… Čo je to však slnko, Mane? Čo máme chcieť? |
| Man | Tak sa mi to javí, že láska – a videnie. Tebe nie? |
| Tasso | Láska je to najkrajšie – pravdu máš – hoci tak bolieť vie. Naraz bolesť a aj krása najväčšia. |
| Man | …kto vidí dobre, Tasso, srdce a či oko – čo je vidiace? |
| Tasso | Bude to čisté oko, bude to poznanie. |
| Man | Čo je to však poznanie? Je svet to čo vidíš, tento vrch? Toto údolie? Čo keď za ním ešte niečo je? |
| Tasso | To vždy je potom možné, že za všetkým niečo ešte je – cestou to potom neprejdem nikdy, nikdy nepojmem… |
| Man | Čo keď ti to spadne do lona? Jedného dňa… |
| Tasso | Ako slnko žiarivé? |
| Man | Áno, tak. Na ceste… |
| Tasso | To by to bol potom zákon dažďa, milosti, že na mňa naprší dážď, čo život dáva ako na suchú zem… |
| Man | Áno – aj nie. |
| Tasso | Ako to myslíš? – áno, aj nie… |
| Man | Najprv musíš svoje zrno v zemi otvoriť, chcieť – tak sa mi zdá. Keď túžiš po iných zákonoch a v mysli si lepší svet tvoríš, možno už v tebe sa niečo rodí – to chcenie je po iných pravidlách žitia. Vieš, láska vidí aj iných, jednota je videnie sa navzájom – viac než len potešenie. |
| Tasso | A láska je iné potešenie – je ako kryštál v slnku a predsa živý – iný než tie pozemské. |
| Man | Cítil si už iste, ešte jedno: to ľudské teplo, zvláštnu chuť sĺz iných než tie zúfalé… |
| Tasso | Áno cítil som, ale zdá sa mi, že svietiť ešte nevie môj duch, že by sa neživil ničím a predsa dával… |
| Man | Tak ako slnko? Tak ako jeho čiastky, ktoré ho tvoria? |
| Tasso | Tak… |
| Man | Tasso, bez nádeje, dá sa žiť? |
| Tasso | Aspoň niečo v tele musí chcieť… Ale ty sa pýtaš na dušu, či bytie má zmysel… |
| Man | Také niečo, vieš, je to len otázkou rozhodnutia a viery, či veríš, že slnko obklopuje zem, alebo naopak, že čo je väčšie a čo je skutočnosť večná a čo jej krátky sen. Tak ako toto údolie nemusí byť všetko. |
| Tasso | Potom sa mi, maestro, javí to zrnko prachu – ten sen – tak zbytočné… |
| Man | Jedno ma napadá: ako môže vzniknúť niečo naozaj a vskutku nové, ako slnko môže novým rásť? |
| Tasso | Na čo sa pýtaš, priateľu? |
| Man | Na to, či nemusíš dať ceste slobodu – a teda zemitú možnosť zla. |
| Tasso | Na čo tú? |
| Man | Lebo potom ťa prekvapí pocestný z cesty čo vracia sa a nesie ti, čo nevideli tvoje oči – nie len cesty tej prach. |
| Tasso | Ale on nenesie nič, kto cez závoj smrti prechádza. |
| Man | Nesie seba, nezdá sa? |
| Tasso | Diamant skúsenosti! – to vlastne áno – hoci z rúk mi vypadá všetko čo mám. Nič čo mám si nenesiem tam – ak háj ten je… |
| Man | Len ty si nový prišelec a poklad – tak sa mi zdá – diamant je dom svetla… |
| Tasso | Ach, maestro, aj tak mi to nesedí, prečo už nie som rovno tam? |
| Man | Neviem vlastne, prečo tá cesta patrí k všetkému, prečo to nutnosť je – snáď ide o iný čas, o večnú tvorbu a večný zisk, o poklad rastúci, rastúce mesto – ale to nie je vysvetlenie, len osvetlenie, viem… |
| Tasso | …netrápme sa, v duchu už teraz vidím nádej, možnosť mi postačí, že slnko je väčšie než zem – ba že až nekončí oproti nej, tvorkyni šperkov, domov preň… |
| Man | Ja vidím brieždenie, ako sa slnko vkráda, jeho lúče tu medzi stromy slabúčko… |
| Tasso | Načo žiť bez nádeje? |
| Man | Pozri, veď tam je voda – veliké jazero. |
| Tasso | Koľko je zelene vôkol nej, čo je to, Mane? |
| Man | Vyzerá to tak, že tam sa dá naozaj najesť, napiť aj žiť – tie kľudné stromy… |
| Tasso | Nebude to spánok, ale vedomie… však? Nemyslíš? |
| Man | Bude to vedomie. |
| Tasso | Tie stoly prestreté, tam medzi stromami, belasé obrusy – ja vidím kľud. |
| Man | Myslím: myslíš na večnosť a poznanie… |
| Tasso | …myslím na vyrovnanosť, na lásku, na úsmev, jednotu, mier, a na humor, znak ten neklamný – na pravú múdrosť. |
| Man | Nerob si prosím zo mňa žarty s tým humorom, keď som sa zohol k tomu, kto nekráčal… |
| Tasso | Skús teda, netváriť sa teraz šibalsky, s tým všetkým za chrbtom, čo sme si v šere na ceste vraveli. |
| * | |
| Tasso | Manno, tá hostina, tá nekončí? |
| Man | Ešte jedna otázka? |
| Tasso | Ty zas sa usmievaš… |
| Man | A ty tiež… |
| * | |
| Man | Tasso, pred nami je ešte dlhá cesta… |
Autor je študentom filozofie na FF TU v Trnave
misokutas[zavináč]yahoo.co.uk